Proces so skupinou „Albert Púčik a spol.“ bol viacstupňový politický proces s príslušníkmi odboja proti komunizmu a proti obnovenej Československej republike, ktorý vyvrcholil popravou Alberta Púčika, Eduarda Tesára a Antona Tunegu 20. februára 1951 na nádvorí väznice Krajského súdu v Bratislave. Albert Púčik a Anton Tunega mali za sebou pôsobenie v štruktúrach Hlinkovej mládeže. Do protičeskoslovenských a protikomunistických aktivít sa zapojili už v roku 1945 v skupine Štefana Chalmovského. Albert Púčik bol odsúdený na sedem mesiacov väzenia a šesť mesiacov v pracovnom tábore, následne ušiel do Rakúska, kde sa zapojil do štruktúr slovenského exilu. Anton Tunega ostal pôsobiť v ilegalite, neskôr sa skontaktoval s priateľom Eduardom Tesárom, pracovníkom Povereníctve vnútra, ktorý mu poskytoval informácie o bezpečnostných zložkách. Tie prostredníctvom Alberta Púčika, ktorý opakovane prekračoval slovenské hranice, odovzdávali americkej vojenskej kontrarozviedke. Alberta Púčika, Antona Tunegu, Eduarda Tesára a ďalších ich spolupracovníkov zatkli bezpečnostné zložky v januári 1949. Po vyšetrovaní sprevádzanom fyzickým násilím boli v súdnom procese v máji 1949 odsúdení na doživotie. Bezpečnostné komisie KSČ v Bratislave a ÚV KSČ v Prahe žiadali trest smrti. Ministerstvo spravodlivosti ČSR preto inštruovalo generálnu prokuratúru, aby pre štyroch obvinených žiadala trest smrti s tým, že Ľ. Gálikovi bude potvrdený doživotný trest väzenia. Najvyšší súd splnil požiadavky komunistických orgánov a odsúdil Alberta Púčika, Antona Tunegu, Eduarda Tesára na trest smrti. Žiadosti o milosť prezident Klement Gottwald zamietol. Poprava bola vykonaná 20. februára 1951 v Bratislave. Traja popravení bývajú označovaní za predstaviteľov „Bielej légie“, nakoľko spolupracovali s jej (neskorším) zakladateľom Jozefom Vicenom, ale „Biela légia“ ako taká vznikla až koncom roku 1949 a v nasledujúcom roku začala z Rakúska na územie Slovenska pôsobiť prostredníctvom rovnomenného rozhlasového vysielača.
Aktivity protikomunistického odboja Odpor proti obnovenej Československej republike a nastupujúcemu komunistickému režimu sa u Alberta Púčika a Antona Tunegu začal formovať už bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny. Obaja pochádzali z Dolných Motešíc, kde sa už v detstve spriatelili, a neskôr sa ich okruh rozšíril o Eduarda Tesára. Všetci traja absolvovali trenčianske gymnázium, kde sa formovalo ich národné a kresťanské myslenie, a pôsobili v katolíckom skautingu. V období Slovenskej republiky sa zapojili aj do Hlinkovej mládeže, pričom navštevovali Vyššiu vodcovskú školu HM v Bratislave. Tesár bol z organizácie neskôr vylúčený pre pasivitu. V prostredí HM sa stretli aj s Jozefom Vicenom, ktorý pôsobil na spravodajskom oddelení Hlavného veliteľstva HM a mal kontakty na nemecké spravodajské zložky.
Skupina Štefana Chalmovského
Po roku 1945 sa Tunega a Púčik zapojili do skupiny Štefana Chalmovského, vzniknutej na báze bývalého spravodajského oddelenia HM. Ich program bol zameraný proti komunizmu, na zachovanie kresťanského charakteru spoločnosti a obnovu demokratického zriadenia, pričom sa odvolávali na učenie pápeža Pia XII. Uvažovali o obnove slovenského štátu buď v rámci federatívnej Československej republiky, alebo širšieho stredoeurópskeho zväzku. Súčasne odmietali nacizmus aj komunizmus, pričom komunizmus vnímali ako aktuálnu hrozbu.
Koncom roku 1945 bola Chalmovského skupina odhalená a Púčik bol zatknutý, zatiaľ čo Tunega prešiel do ilegality. Púčik bol v roku 1946 odsúdený na trest odňatia slobody, ktorý si postupne odpykával vo väzení a v pracovnom tábore Ústie nad Oravou. Po prepustení sa rozhodol odísť do zahraničia a zapojiť sa do exilového odporu. Eduard Tesár v tom čase pracoval na pasovom oddelení Povereníctva vnútra.
Činnosť pre americkú CIC V zahraničí sa formovali slovenské exilové skupiny zjednotené odporom proti komunizmu, no rozdelené vnútornými spormi. Jednou z nich bol Slovenský revolučný odboj, ktorý spolupracoval s americkou kontrarozviedkou CIC. V tomto rámci Jozef Vicen organizoval spravodajskú sieť napojenú na Slovensko. Púčik pôsobil ako kuriér, Tunega ako ilegálny spolupracovník a Tesár ako zdroj informácií z prostredia povereníctva vnútra. Do siete patril aj Ľudovít Gálik a ďalšie kontakty z prostredia armády a civilného života.
V rokoch 19471949 absolvoval Púčik šesť ciest na Slovensko, z ktorých väčšina bola úspešná. Získané informácie odovzdával cez Vicena CIC, avšak ich význam bol podľa neskorších zistení často nadhodnotený. Mnohé kontakty mali skôr osobný než spravodajský charakter. Všetky tieto aktivity sa stali základom neskorších vyšetrovaní a politických procesov, ktoré neskôr postihli hlavných účastníkov siete.
Infiltrácia skupiny Činnosť A. Púčika neostala utajená. V priebehu roka 1948 sa o nej dozvedal čoraz širší okruh osôb, vrátane tých, ktoré nepatrili do jeho spravodajskej siete. Nebezpečné boli aj časté kontakty s rodinou či budovanie siete z osôb napojených na VVŠ HM alebo bývalé spravodajské štruktúry, ktoré už boli v hľadáčiku ŠtB a OBZ. Púčik, A. Tunega ani J. Vicen neboli profesionálni spravodajcovia, skôr idealisti usilujúci sa pomôcť krajine. Napriek tomu sa im určitý čas darilo unikať pozornosti, aj v dôsledku nedostatočnej konsolidácie bezpečnostného aparátu po februári 1948.
Významnú úlohu zohralo vojenské obranné spravodajstvo (OBZ). Už 25. augusta 1948 získalo informáciu o ilegálnej skupine v Bratislave. Na jej odhalení sa podieľal agent OBZ J. Divinec, ktorý prenikol medzi členov skupiny cez kontakty vo Vajnoroch. Postupne si získal dôveru rodiny Brúderovcov zapojenej do odbojových aktivít a identifikoval Púčika ako kľúčovú osobu.
Pri stretnutiach v novembri a decembri 1948 Púčik Divinca informoval o svojej činnosti, odovzdával mu mikrofilmy a žiadal pomoc pri zabezpečení techniky i kontaktov. Divinec pritom pôsobil ako dvojitý agent a všetky informácie odovzdával svojmu nadriadenému A. Takáčovi. OBZ následne sledovalo Púčikove pohyby v Bratislave i vo Vajnoroch a postupne mapovalo jeho sieť.
Zatknutie a väzba Plán OBZ pokračovať v operatívnej hre s cieľom odhaliť širšie kontakty bol prerušený potom, ako ŠtB zatkla 21. decembra 1948 istého J. Závaďana. Hrozilo odhalenie Divinca, preto sa bezpečnostné orgány rozhodli konať. Po koordinácii OBZ a ŠtB bol Púčik 4. januára 1949 zatknutý vo Vajnoroch spolu s T. Brúderovou a J. Brúderom.
Zaistením A. Púčika, T. Brúderovej a J. Brúdera sa začala rozsiahla akcia ŠtB s krycím názvom „Gumený čln“. Po prvom Púčikovom výsluchu sa uskutočnili desiatky ďalších zatknutí. Púčik uviedol kontakty na J. Vicena, J. Mikulu, O. Čačka a spoluprácu s A. Tunegom. Spomenul aj prepojenia na pasové oddelenie povereníctva vnútra a ŠtB v Trenčíne (J. Čerstvík). Priznal získavanie správ o tankovom vojsku od Ľ. Gálika a sprostredkované informácie od Ladislava Mikláša. Keďže ŠtB disponovala mikrofilmami, materiálmi zaistenými u Púčika a poznatkami zo sledovania, vyšetrovanie postupovalo rýchlo.
Už 5. januára 1949 boli zatknutí I. Danák, V. Franko, O. Štrbák, Šuman a M. Gloger. Ďalšie zatýkanie bolo spočiatku obmedzené, aby sa neohrozilo zadržanie A. Tunegu. Ten bol zadržaný 7. januára 1949 v Trenčíne, čím sa začala likvidácia celej siete. Do 8. januára bolo zatknutých 18 osôb. Po výsluchu Tunegu bol za „hlavného agenta“ označený P. Cintavý. Tunega vypovedal aj o spolupráci s E. Tesárom, ktorého charakterizoval ako zdržanlivého, a o spojení cez Ota Čajku.
Počet zaistených rýchlo rástol: k 11. januáru 1949 bolo zaistených 38 osôb, k 12. januáru 41, k 16. januáru 57 a k 18. januáru 68. Celkovo bolo zatknutých 76 osôb rôzneho sociálneho zloženia – inžinieri, vysokoškoláci, štátni zamestnanci, dôstojníci, rehoľníci či ženy v domácnosti. Trom osobám sa podarilo uniknúť (napr. T. Pekarovič do Rakúska), ďalší boli zadržaní pri pokuse o útek. Išlo o najväčšiu akciu ŠtB po februári 1948. Väčšinu tvorila katolícka inteligencia, ktorú ŠtB interpretovala ako „maloburžoáznu reakciu“ s cieľom obnoviť Slovenský štát. V skutočnosti cieľom skupiny bolo odstránenie komunistického režimu a perspektíva demokratického Slovenska.
Prípad bol propagandisticky využitý. Denník Pravda informoval 23. januára 1949 o „rozsiahlej špionážnej sieti“ napojenej na americkú spravodajskú službu a emigráciu, pričom hlavným organizátorom mal byť Jozef Vicen. O dva dni neskôr nasledoval ideologicky ladený článok. O ďalšom priebehu verejnosť informovaná nebola.
Vyšetrovanie sledovali najvyšší predstavitelia KSS, najmä O. Valášek a Š. Bašťovanský. Správy upozorňovali na prenikanie ilegálnych skupín do KSS a zdôrazňovali potrebu „ostražitosti“. Diskusie v strane sa dotkli aj otázky frakcií, ktoré oficiálne popierali predstavitelia okolo G. Husáka.
Vyšetrovanie viedlo KV ŠtB v Bratislave. Medzi vyšetrovateľmi boli I. Čapla, P. Znachor, R. Lančarič a ďalší. Cieľom výsluchov nebolo objektívne zistenie skutkov, ale vynútenie priznaní, často za použitia fyzického a psychického násilia. Svedectvá hovoria o bití, vyhrážkach rodine či nútení podpisovať vykonštruované výpovede. V. Franko opísal bitie a hrozby voči tehotnej manželke, J. Prokop žiadal liečenie po zraneniach a F. Daučík utrpel otras mozgu. P. Cintavý uviedol, že zápisnice boli diktované a podpisované pod nátlakom.
Aj A. Púčik priznal, že vypovedal zo strachu pred bitkou. Rehoľníčka M. A. Krajčová na súde odvolala výpoveď, pričom čelila nátlaku prokurátora A. Rašlu. Kľúčové boli rozsiahle výpovede Púčika a Tunegu (po 110 strán), ktoré mali diskreditovať ostatných. Formálne obsahovali tvrdenie o dobrovoľnosti, v skutočnosti však vznikli pod nátlakom a slúžili ako základ pre ďalšie vyšetrovanie.
Zaistení boli 25. januára 1949 presunutí do väzenia Štátneho súdu v Bratislave, ďalší vo februári. Napriek tomu pokračovali výsluchy. Po čase mohli posielať cenzurované listy. Púčikov list rodine vyjadruje zúfalstvo, pocit opustenosti, ale aj nádej v Boha. Vyšetrujúci sudcovia (P. Kešiar, Š. Breier) mali formálne zabezpečiť zákonnosť prípravného konania, no v praxi sa opierali o materiály ŠtB. E. Tesár uviedol, že sudca zapísal výpoveď podľa policajných protokolov.
Proces Príprava procesu so skupinou A. Púčik a spol. prebiehala v období studenej vojny a vyhrotených vzťahov medzi Východom a Západom. Tento konflikt sa odrazil aj vo vnútropolitickom vývoji Československa. V novembri 1948 schválil ÚV KSČ v Prahe politickú líniu upevnenia moci „pracujúceho ľudu“ vedeného komunistickou stranou, smerujúcu k diktatúre proletariátu. Na 9. zjazde KSČ (25.29. mája 1949) bola táto línia potvrdená ako „generálna línia“ budovania socializmu. Klement Gottwald pritom zdôraznil potrebu odhaľovať a likvidovať „reakčné“ a „protištátne“ živly. Tento kurz zásadne ovplyvnil činnosť bezpečnostných a justičných orgánov a priamo determinoval aj prípad A. Púčik a spol. Vzhľadom na rozsah prípadu a jeho politický význam bola príprava obžaloby zverená dôveryhodnej osobe režimu – plk. just. JUDr. Antonovi Rašlovi. Ten podal obžalobu 12. apríla 1949 na Štátny súd v Bratislave. 62 osôb bolo obžalovaných z vyzvedačstva, vojenskej zrady, vyzradenia štátneho tajomstva, falšovania listín, združovanie proti štátu a úklady proti republike podľa zákona č. 231/1948 Zb. Obžaloba bola členená podľa väzieb na A. Púčika, A. Tunegu a Ľ. Gálika. Opierala sa najmä o materiály ŠtB a výpovede získané nátlakom. Obžalovaní boli prezentovaní ako organizovaná špionážna sieť spolupracujúca so zahraničím, hoci reálne išlo často o málo koordinované aktivity s nízkou profesionalitou. Svedčí o tom aj charakter získaných informácií a nízka miera organizovanosti skupiny.