RS-24 Jars (; v kóde NATO: „SS-29 alebo SS-27 Mod 2“), známa aj pod označením Topoľ-MR, je ruská medzikontinentálna balistická strela (ICBM) vybavená viacerými nezávisle navádzanými hlavicami (MIRV) s termonukleárnou náložou. Strelu je možné odpaľovať z dvoch typov odpaľovacích zariadení – z mobilného transportno-odpaľovacieho vozidla (TEL) na podvozku MZKT-79221, alebo zo stacionárneho raketového sila.
Názov „Jars" (Ярс) je akronymom slov „Jadernaja raketa sderživanija" (Ядерная ракета сдерживания), čo v preklade znamená „jadrová odstrašujúca raketa". Hlavným účelom RS-24 Jars je jadrové odstrašovanie a zabezpečenie schopnosti odvety v rámci ruskej jadrovej triády. Strela bola navrhnutá s dôrazom na prekonávanie súčasných aj perspektívnych systémov protiraketovej obrany. V rámci modernizácie Raketových vojsk strategického určenia Ruskej federácie postupne nahrádza staršie medzikontinentálne strely typu R-36M2 (SS-18 Satan), UR-100N UTTH (SS-19 Stiletto) a RT-2PM Topoľ (SS-25 Sickle).
Vznik a vývoj Vývoj strely RS-24 Jars sa začal približne v roku 2004 v Moskovskom inštitúte tepelnej techniky (MIT) pod vedením generálneho konštruktéra Jurija Solomonova. Cieľom projektu bolo vytvoriť strelu s viacerými hlavicami na báze osvedčenej konštrukcie Topoľ-M, čím by sa zvýšila nielen schopnosť prekonávať protiraketovú obranu protivníka, ale aj schopnosť zasiahnuť viacero cieľov naraz po výstrele jednej rakety.
Prvý testovací let RS-24 sa uskutočnil 29. mája 2007 z kozmodrómu Pleseck v Archangeľskej oblasti. Strela bola odpálená z mobilného odpaľovacieho zariadenia a jej skúšobné hlavice dopadli na cieľ na skúšobnom polygóne Kura na polostrove Kamčatka, vzdialenom približne 5 750 km od miesta odpálenia. Testy boli prezentované aj ako reakcia Ruska na plánované rozmiestnenie amerického protiraketového štítu v Európe.
Pred zavedením strely do služby boli verejne zdokumentované celkovo tri úspešné testovacie lety z mobilných odpaľovacích zariadení – druhý sa uskutočnil 25. decembra 2007 a tretí 26. novembra 2008, pričom vo všetkých prípadoch hlavice zasiahli stanovené cieľové oblasti na polygóne Kura.
V decembri 2009 boli prvé strely RS-24 uvedené do experimentálnej bojovej služby v rámci raketovej divízie v Tejkove. Testovacie obdobie bolo formálne ukončené v polovici júla 2010 a prvé strely boli zaradené do plnej operačnej služby 19. júla 2010. V decembri 2014 bolo prvýkrát úspešne vykonané odpálenie zo sila z kozmodrómu Pleseck, čím sa potvrdila schopnosť systému pôsobiť v oboch verziách nasadenia. Od roku 2012 do roku 2020 bolo zrealizovaných 10 úspešných testovacích odpalov.
Výroba Sériovú výrobu striel RS-24 Jars zabezpečuje Votkinský strojársky závod, sídliaci v meste Votkinsk v Udmurtskej republike v Rusku. Tento závod je jedným z kľúčových podnikov ruského obranného priemyslu – okrem striel Jars v ňom prebieha aj výroba balistických striel odpaľovaných z ponoriek typu RSM-56 Bulava, ako aj taktických raketových systémov Iskander-M a hypersonických striel Kinžal.
Závod má dve samostatné prevádzky: hlavný závod v centre mesta Votkinsk, kde sa vyrábajú komponenty striel a civilné produkty, a konečnú montážnu halu vzdialenú približne 12 kilometrov od mesta, kde prebieha finálna montáž striel.
Sériová výroba striel RS-24 sa začala v roku 2009. Ročná produkčná kapacita sa podľa dostupných údajov pohybuje v rozmedzí 10 – 20 striel ročne. Podľa vyjadrenia veliteľa RVSN generála Sergeja Karakajeva z novembra 2019 dostávali Raketové vojská strategického určenia ročne približne 20 komplexov Jars. K tomu istému dátumu bolo v operačnej službe viac ako 150 odpaľovacích zariadení Jars v šachtovej aj mobilnej verzii.
Transportno-odpaľovacie vozidlá MZKT-79221 dodáva Minský závod kolesových ťahačov (MZKT) z Bieloruska.
Náklady na raketu Jars sú štátnym tajomstvom, takže presnú cenu nie je možné určiť. Niektorí odborníci a analytici však odhadujú náklady na jednu raketu Jars vo výške niekoľkých desiatok miliónov amerických dolárov. Napríklad článok UNIAN uvádza, že náklady na jednu raketu RS-26 Rubež, ktorá je podobná Jarsu, sa odhadujú na 50 miliónov dolárov. Vzhľadom na to, že Jars je modernejšia a technologicky vyspelejšia raketa, jej náklady môžu byť vyššie.
Konštrukcia Pohon RS-24 Jars je trojstupňová raketa na tuhé palivo. Použitie tuhých pohonných hmôt umožňuje rýchle odpálenie bez nutnosti predchádzajúceho tankovania, čo výrazne skracuje čas prípravy na štart a zvyšuje odolnosť systému voči preventívnemu útoku. Oproti staršej verzii Topoľ-M boli podľa dostupných informácií použité zdokonalené, energeticky výkonnejšie tuhé pohonné hmoty a ľahšie teleso rakety z kompozitných materiálov.
Strela má skrátenú aktívnu fázu letu, čo sťažuje jej zachytenie systémami protiraketovej obrany v počiatočnej etape trajektórie. Počas prevádzky je raketa uložená v hermeticky uzavretom transportno-odpaľovacom kontajneri (TPK), v ktorom sa udržiava stála teplota a vlhkosť. V porovnaní s kontajnerom strely Topoľ-M má kontajner systému Jars zvýšenú ochranu proti poškodeniu streľbou z ručných zbraní.
Navádzanie Strela využíva inerciálny navigačný systém doplnený korekciami zo systému satelitnej navigácie GLONASS, čo umožňuje priebežné úpravy trajektórie počas strednej fázy letu. Kruhová pravdepodobná odchýlka (CEP) sa podľa odhadov pohybuje v rozmedzí 150 – 250 metrov. Systém je vybavený zariadením na prepočet palebného zadania, ktoré umožňuje odpálenie z ľubovoľného bodu patrolovacej trasy bez viazanosti na vopred určené odpaľovacie pozície.
Hlavice a prostriedky prekonávania obrany Strela nesie tzv. bus (nosný stupeň hlavíc), ktorý je schopný vypúšťať viacero nezávisle navádzaných návratových hlavíc (MIRV). Podľa väčšiny západných odhadov je strela schopná niesť tri až štyri hlavice, pričom niektoré ruské zdroje uvádzajú kapacitu až desiatich hlavíc. Každá hlavica nesie termonukleárnu nálož s odhadovanou silou 150 – 300 kiloton TNT.
Strela je vybavená aktívnymi aj pasívnymi prostriedkami na prekonávanie protiraketovej obrany, vrátane klamných cieľov a schopnosti manévrovania počas letu. Podľa ruských zdrojov boli do konštrukcie zakomponované vlastnosti, ktoré ju robia ťažko zachytiteľnou vo všetkých fázach letu – od odpálenia po zásah cieľa. V záverečnej fáze letu sa raketa pohybuje rýchlosťou viac ako 20 Mach (viac ako 24000 km/h).
Mobilný odpaľovací komplex Mobilná verzia systému Jars je osadená na šestnásťkolesovom transportno-odpaľovacom vozidle MZKT-79221 s ôsmimi nápravami, vyrábanom v Minsku. Vozidlo poháňa dieselový dvanásťvalec JaMz-847 s výkonom 588 kW 800 koní.
Raketová divízia mobilnej verzie zahŕňa tri samostatné odpaľovacie zariadenia a mobilné veliteľské stanovište na terénnom podvozku MZKT. Pre zabezpečenie ochrany proti diverzii sú do bojovej zostavy zaradené aj sprievodné vozidlá vybavené prostriedkami na ochranu proti rádioaktívnym, chemickým a biologickým zbraniam. Oblasť bojového patrolovania mobilných komplexov Jars je rozlohou porovnateľná s rozlohou niekoľkých európskych štátov, čo výrazne sťažuje ich sledovanie a lokalizáciu.
Používatelia Rusko Raketové vojská strategického určenia Ruskej federácie – disponujú 180 raketami v stacionárnych silách a 24 raketami v mobilnej verzii. Systémy Jars boli postupne rozmiestnené v raketových divíziách na viacerých miestach Ruska, vrátane Tejkova (54. gardová raketová divízia), Novosibirska (Pašino, 39. gardová raketová divízia), Kozeľska (28. gardová raketová divízia – šachtová verzia), Joškar-Oly, Nižného Tagilu, Irkutska a Barnaulu. Do roku 2025 sa systém Jars stal jadrom pozemnej zložky ruskej jadrovej triády.
Referencie
Iné projekty
Kategória:Balistické rakety