Vypálenie Ploštiny bolo represívnou nemeckou akciou proti civilným podporovateľom partizánskeho oddielu Ploština partizánskej brigády Jana Žižku, ktorú vykonali 19. apríla 1945 vo valašskej pasekárskej osade Ploština obce Drnovice príslušníci nemeckého oddielu zvláštneho určenia SD ZbV 31 a protipartizánskej jednotky Josef spolu s príslušníkmi zlínskeho gestapa. Zastrelených alebo upálených bolo 24 civilistov a osada bola vypálená.
Predohra Partizáni brigády Jana Žižku vstúpili do života pasekárov z osady Ploština už v decembri 1944. V osade sa usídlil oddiel nazvaný po osade „Ploština“. V apríli vstupovali do oddielu noví členovia. Kvôli potenciálnym konfidentom a zradcom platila zásada, že kým sa nováčikovia neosvedčili v boji, boli pod nepozorovaným dozorom.
10. apríla 1945 sa pri neopatrnej manipulácii s pancierovou päsťou zranil veliteľ oddielu Nikolaj Kostin a po utrpení devastačných poranení dolných končatín sa sám zastrelil. Veliteľom oddielu sa stal Grigorij Slepcov. Počas týchto udalostí, kedy poklesla disciplína a ostražitosť, dezertovali dvaja čerství nováčikovia oddielu Oldřich Baťa a František Machů, konfidenti gestapa.
Informácie o partizánoch v Ploštine nezávisle získali aj príslušníci zlínskeho oporného bodu oddielu pre zvláštne použitie 31 pod velením SSObersturmführera E. Weineckeho.
Vypálenie Ploštiny 19. apríla sa uskutočnila na vizovickom zámku porada príslušníkov gestapa a SS za účasti oboch konfidentov gestapa Oldřich Bati a Stanislava Machů, od ktorých získali informácie velitelia čaty protipartizánskeho oddielu Josef Walter Pawlovski a Werner Tutter. Z Vizovíc vyrazilo asi 180200 mužov a v troch skupinách od Pozděchova, Vysokého Pole a Tichova postupovali k pasekám Ploština a Ryliska. Cestou zavraždili v Újezde manželov Ladislava a Vlastu Ranglových a Rudolfa Pflégra. Na ceste medzi Bratřejovom a Pozděchovom bol zastrelený Josef Vařák. Civilisti, ktorých protipartizánske komando stretlo na ceste, boli zadržaní a eskortovaní do Ploštiny.
Na Ryliska utekala s varovaním Anna Kuníčková z Vysokého Újezdu, hájnik Ján Domorád utekal na Ploštinu. Partizáni, ktorí sa v osadách nachádzali, ich opustili aj s väčšinou obyvateľov. Na Ryliskách boli vypálené domy a v nich zahynuli František Belha a František Raška.
Obyvatelia domov na Ploštine boli vyháňaní z domov, nasledovalo formálne vyšetrovanie, drancovanie a zapálenie budov. Všetko bolo ukončené vháňaním obyvateľov do horiacich domov a strieľaním. Zahynulo 9 pasekárov z Ploštiny (z toho 1 žena) a 13 obyvateľov okolitých obcí zaistených cestou a privedených Nemcami do osady.
Zoznam obetí: + Zoznam obetí masakru na Ploštine Priezvisko a meno Miesto úmrtia 1. Ladislav Rangl zastrelený v Újezde 2. Vlasta Ranglová zastrelená v Újezde 3. Rudolf Pflégr zastrelený v Újezde 4. Josef Vařák zastrelený cestou 5. František Belha upálený na Ryliskách 6. František Raška upálený na Ryliskách 7. Václav Beloň Ploština 8. Josef Častulík st. Ploština 9. Josef Častulík ml. Ploština 10. Bedřich Rak Ploština 11. Jan Raška Ploština 12. Antonín Zicha Ploština 13. Jan Zicha Ploština 14. Josef Zicha Ploština 15. Anastázie Zichová Ploština 16. František Machů (Vysoké Pole) Ploština 17. Jan Raška (Vysoké Pole) Ploština 18. František Trčka (Vysoké Pole) Ploština 19. František Zvonek (Vysoké Pole) Ploština 20. Josef Zvonek (Vysoké Pole) Ploština 21. František Vašička (Tichov) Ploština 22. Jan Vašička (Tichov) Ploština 23. Alois Zádrapa (Tichov) Ploština 24. Jan Zádrapa (Tichov) Ploština 25. Josef Zádrapa (Tichov) Ploština 26. Antonín Surovec (Pozděchov) Ploština 27. Jiří Štalmach (Pozděchov) Ploština 28. Josef Zvonek (Lačnov) Ploština
Podľa historika Oldřicha Sládka partizáni a pasekári považovali trestnú výpravu za bežnú pátraciu akciu a predpokladali, že pokiaľ Nemci v osade nikoho nezaistia, nedôjde k represáliam.
Dohra Hlavné svedectvo o udalosti podal Jan Machů z Vysokého Pole, ktorý bol cestou pri návrate z poľa zaistený hliadkou gestapa a odvedený na Ploštinu. Tam bol po overení totožnosti donútený skočiť do horiaceho domu. Nezasiahla ho žiadna zo striel a podarilo sa mu odhodiť Nemcami vhodený ručný granát. Zadnými dverami sa odplazil z horiaceho domu na hnojisko, kde uhasil horiaci odev. Následne sa mu podarilo dostať do lesa.
Oldřich Baťa a František Machů opustili Zlín 2. mája 1945 spolu s ostatnými príslušníkmi Gestapa. Usudzuje sa, že František Machů bol zastrelený spolu s viacerými príslučníkmi Gestapa juhočeskými odbojármi zo skupiny Táboriti pri Klučeniciach v okrese Milevsko.
Oldřich Baťa sa vrátil do Zlína 28. júna 1945 a prihlásil sa na polícii. Mimoriadny ľudový súd s Oldřichom Baťom prebehol 30. augusta 1945 v Komornom kine v Zlíne. Pojednávania sa zúčastnili aj preživšie ženy z Ploštiny. Baťa, obvinený nielen z tragédie na Ploštine, ale aj z podielu na smrti Dr. Spitza a Kubiny, obvinenia odmietal, bol však usvedčený Janom Machů, jediným zachráneným z Ploštiny. Senát odsúdil Oldřicha Baťu na trest smrti. Poprava bola vykonaná s odkladom jednej hodiny okamžite po procese.
K trestu smrti bol odsúdený za účasť na akcii „Ploština“ aj kriminálny komisár zlínskej služobne gestapa Helmuth Heinecke.
Reálnym páchateľom bol Werner Tutter, ktorý bol po vojne v Bratislave odsúdený (nie za zločiny v Ploštine) na 6 rokov. Neskôr bol naverbovaný ako agent ŠtB a v roku 1954 mu bol československými úradmi umožnený odchod do Západného Nemecka. Tutterova vina vyšla najavo v roku 1962, no po zásahu ŠtB bolo trestné stíhanie prerušené.
V umení Najpôvodnejším dokumentom o Ploštinskej tragédii je publikácia Ploština žaluje!, ktorú napísal v roku 1947 a vlastným nákladom vydal újezdský kňaz Vladimír Růčka.
V roku 1959 Ladislav Mňačko, člen partizánskeho oddielu Ploština, vydal román Smrť sa volá Engelchen opierajúci sa o autorove vlastné skúsenosti z vojny. Autor sa v ňom vyrovnáva okrem iného s tým, že partizáni nezasiahli a ponechali pasekárov svojmu osudu. Ladislav Mňačko dáva osobe zodpovednej za ploštinský masaker meno „Engelchen“ a dôstojník SS je popísaný ako výrobca huslí z Klingenthalu. Zostáva nejasné, či úplne odlišný pôvod pripisovaný vojnovému zločincovi v literárnej fikcii bol úmyselný alebo náhodný. Každopádne Mňačko v roku 1979 v bavorskom Kötztingere Wernera Tuttera našiel a osobne sa s ním stretol, no nedokázal sa mu pomstiť.
Na námet Mňačkovho románu nakrútil najskôr Ivan Balaďa v roku 1960 rovnomenný televízny film, v roku 1963 režiséri Ján Kadár, Elmar Klos nakrútili celovečerný film.
Odlišný pohľad na tragédiu a úlohu partizánov prináša hraný dokument Ploština – krvavá paseka, na ktorom sa podieľal Jaroslav Pospíšil.
Poznámky
Referencie
Pozri aj Vypálenie Prlova
Iné projekty
Kategória:Česko-slovenský odboj počas druhej svetovej vojny Kategória:Dejiny Česka