náhľad|Portrét Charlesa Roberta Cockerella od dánskeho maliara Christiana Albrechta Jensena (1838). Charles Robert Cockerell (* 27. apríl 1788, Londýn – † 17. september 1863, Londýn) bol anglický architekt, archeológ a spisovateľ. Architektúru študoval pod vedením Roberta Smirkea a následne absolvoval sedemročnú študijnú cestu (tzv. Grand Tour), prevažne po Grécku. Po návrate do Londýna si vybudoval úspešnú architektonickú prax. V rokoch 1839 až 1859 pôsobil ako profesor architektúry na Kráľovskej akadémii umení (Royal Academy of Arts). Intenzívne publikoval práce z oblasti archeológie a architektúry a v roku 1848 sa stal vôbec prvým nositeľom prestížnej Kráľovskej zlatej medaily (Royal Gold Medal) za architektúru.
Počas svojho pobytu v Grécku sa v roku 1811 podieľal na odvezení štítových sôch z Chrámu bohyne Afáie na ostrove Aigina a v roku 1812 na odvezení vlysu z Chrámu Apolóna Epikúria v Bassai. Tieto aktivity boli neskôr označené za plienenie a pašovanie starožitností. Mramorové sochy z Aiginy neskôr získal bavorský korunný princ Ľudovít pre mníchovskú Glyptotéku, zatiaľ čo vlys z Bassai kúpilo Britské múzeum na aukcii v Londýne v roku 1815.
Pôvod a vzdelanie Narodil sa 27. apríla 1788 v Londýne ako tretie z jedenástich detí architekta Samuela Pepysa Cockerella. Od roku 1802 navštevoval prestížnu Westminster School, kde získal dôkladné vzdelanie v latinčine a klasických humanitných vedách. Od svojich čistnástich rokov sa prakticky vzdelával v architektonickej kancelárii svojho otca, ktorý pracoval ako hlavný inšpektor stavieb pre Východoindickú spoločnosť (East India House) a spravoval viacero londýnskych panstiev. V rokoch 1809 až 1810 pôsobil ako asistent Roberta Smirkea, ktorému pomáhal pri rekonštrukcii divadla Covent Garden (predchodcu dnešnej Kráľovskej opery).
Študijná cesta (Grand Tour) náhľad|pravý|Cockerellovo zobrazenie chrámu v Bassai, publikované v roku 1860. Na svoju veľkú študijnú cestu (Grand Tour) sa vydal 14. apríla 1810. Keďže väčšina kontinentálnej Európy bola pre britských občanov prebiehajúcich napoleonských vojen neprístupná, jeho trasa viedla cez Cádiz, Maltu a Konštantínopol (Istanbul). Odtiaľ pokračoval do Tróje a v januári 1811 dorazil do Atén. V Konštantínopole sa zoznámil s architektom Johnom Fosterom, ktorý sa stal jeho spoločníkom na cestách.
V apríli 1811 navštívil ostrov Aigina, kde pomáhal s dokumentáciou a vykopávkami Chrámu bohyne Afáie (v tom čase ho mylne stotožňovali s Jupiterovým chrámom). Na mieste objavil úlomky spadnutých štítových sôch a zistil, že tieto skulptúry boli pôvodne polychrómované (farebne natreté).
V auguste 1811 sa spolu s tromi spoločníkmi preplavil zo Zakynthosu na Peloponéz (vtedy známy ako Morea) s cieľom preskúmať Chrám Apolóna Epikúria v Bassai v Arkádii. Unikátny kamenný reliéfny vlys (tzv. vlys z Bassai), ktorý Cockerell v chráme objavil, bol neskôr vykopaný a predaný Britskému múzeu. Na svojej ceste ďalej navštívil Spartu, Argos, Tiryns, Mykény, Epidaurus a staroveký Korint, odkiaľ sa vrátil do Atén.
V Aténach stretol šľachtica Fredericka Northa, ktorý Cockerella a Fostera presvedčil, aby ho sprevádzali do Egypta. Koncom roka 1811 vyrazili cez Krétu, kde sa však North pôvodného zámeru vzdal. Cockerell a Foster sa preto rozhodli preskúmať lokality siedmich cirkví Ázie a navštíviť významné helenistické pamiatky v Malej Ázii. Ich trasa zahŕňala mestá Smyrna, Pergamon, Sardy, Efez, Priéné a Side.
Na Maltu dorazili v júli 1812, kde Cockerell strávil tri týždne na lôžku kvôli ťažkej horúčke. V auguste sa presunuli na Sicíliu, kde niekoľko mesiacov analyzovali hlavné grécke chrámy a vypracovali podrobnú rekonštrukciu Diovho chrámu v Agrigente. Prelom rokov 1813 a 1814 strávil v Syrakúzach prácou na kresbách pre pripravovanú knihu o pamiatkach na Aigine a v Bassai. Po návrate do Atén opäť ochorel. Po zotavení v januári 1814 navštívil mesto Ioannina, kde ho prijal osmanský vládca Ali paša z Janiny. V máji 1814 odcestoval na Zakynthos, aby sa zúčastnil na aukčnom predaji vlysu z Bassai. Na konci roka sa nakrátko vrátil k chrámu na Aigine, aby si overil presnosť svojich nákresov. V liste z decembra 1814 podrobne opísal svoj znovuobjavený poznatok o entazise (optickom zakrivení stĺpov) a Robertovi Smirkeovi poslal náčrt stĺpa z Partenónu demonštrujúci tento jav.
Vďaka abdikácii Napoleona v apríli 1814 sa pre britských cestovateľov otvorila cesta do strednej a južnej Tálie. V januári 1815 Cockerell v sprievode nemeckého architekta Jakoba Linckha odcestoval do Neapolu, navštívil Pompeje a v júli dorazil do Ríma. V Ríme sa pohyboval v umeleckých kruhoch, kde sa stretával s osobnosťami ako Jean Auguste Dominique Ingres, Antonio Canova, Bertel Thorvaldsen či nemeckými maliarmi z hnutia Nazarencov (Peter von Cornelius, Friedrich Wilhelm Schadow). Jeho kresby vzbudili v Ríme veľký ohlas, navštevovali ho poprední znalci a diplomati, a prácu na nich konzultoval aj s kniežatami Poniatowským a Saxe-Gotha. Väčšinu času venoval príprave svojich architektonických skíc na publikovanie a zakúpil si vzácne odborné talianske architektonické traktáty od Domenica Fontanu a Martina Ferraboschiho.
V roku 1816 sa presunul do Florencie, kde ho prijali u toskánskeho veľkovojvodu Ferdinanda III. a udelili mu diplom akademika na prestížnej umeleckej akadémii Accademia delle Arti del Disegno. Vo Florencii vypracoval monumentálny architektonický návrh paláca pre vojvodu Wellingtona v klasicistickom štýle (Greek Revival), ktorý mal konkurovať palácu Blenheim Palace, hoci projekt sa nakoniec nerealizoval. Z Florencie pokračoval do Pisy, odtiaľ loďou po rieke Pád do Benátok, kde študoval diela Andreu Palladia v regióne Benátsko a vo Vicenze. Cez Mantuu (kde analyzoval Palazzo del Te), Parmu, Miláno a Janov sa vrátil do Ríma, odkiaľ v marci 1817 odcestoval cez Paríž späť do rodného Anglicka.
Návrat do Anglicka Do Londýna sa vrátil 17. júna 1817, po viac ako siedmich rokoch na cestách, hoci pôvodný plán počítal iba s trojročnou študijnou cestou. Okamžite začal pripravovať svoje nákresy gréckych starožitností na výstavu v Kráľovskej akadémii umení. Nasledujúce roky žil a pracoval v dome na ulici 8 Old Burlington Street, ktorý vlastnil jeho otec a kde sídlila jeho kancelária až do roku 1830. Po svadbe v roku 1828 sa presťahoval, no v rokoch 1832 až 1836 si ako ateliér prenajímal dom na ulici 34 Savile Row. Cockerell bol tiež aktívnym členom prestížnych londýnskych pánskych klubov: Athenaeum Club, Grillion’s a spoluzakladal klub Travellers Club (5. mája 1819).
V roku 1819 dostal významné miesto hlavného inšpektora stavby Katedrály svätého Pavla v Londýne. V rámci tejto funkcie okrem iného dohliadal v roku 1821 na kompletnú výmenu vrcholovej gule a kríža na hlavnej kupole chrámu.
V roku 1836 sa stal členom odbornej komisie spolu s Jacquesom Ignacom Hittorffom a Thomasom Levertonom Donaldsonom, ktorej úlohou bolo preskúmať, či boli Elginove mramory a iné starogrécke sochárske diela v zbierkach Britského múzea pôvodne farebne zdobené.
Dňa 2. novembra 1829 bol zvolený za pridruženého člena a 10. februára 1836 za riadneho akademika Kráľovskej akadémie umení (Royal Academy). Ako svoju diplomovú prácu akadémii predložil vlastný súťažný návrh na novú budovu Westminsterského paláca. V septembri 1839 nastúpil po zosnulom Williamovi Wilkinsovi na pozíciu profesora architektúry na tejto akadémii. V roku 1848 získal historicky prvú Kráľovskú zlatú medailu za architektúru a v roku 1860 dosiahol vrchol kariéry, keď sa stal prezidentom Kráľovského inštitútu britských architektov (RIBA).
Po rezignácii sira Johna Soanea v roku 1833 prevzal pozíciu hlavného architekta britskej centrálnej banky (Bank of England). Pre banku navrhol nielen dostavby jej londýnskeho sídla, ale aj úplne nové budovy jej regionálnych pobočiek v Manchestri, Liverpoole, Bristole a Plymouthe.
Medzi jeho najoceňovanejšie príspevky na výstavách Kráľovskej akadémie patrili ideálne grafické rekonštrukcie starovekého Ríma a Atén, ako aj monumentálne kapričo nazvané „Pocta pamiatke sira Christophera Wrena“, ktoré spájalo Wreнове najvýznamnejšie stavby do jedného celku. Tieto diela sa neskôr masovo rozšírili v podobe tlačených rytín. Replika ním objaveného reliéfneho vlysu z chrámu v Bassai bola na jeho počesť zakomponovaná priamo do výzdoby knižnice klubu Travellers Club.
Kráľovská akadémia umení zhrnula jeho celoživotný prínos a hlboký vzťah k antickej architektúre v spomienkovom životopise nasledovne:
Architektonická tvorba náhľad|pravý|Cockerellova neoklasicistická kaplnka Hanover Chapel v Londýne na rytine z roku 1828. Cockerell mal vážne pochybnosti o vhodnosti bezhlavého uplatňovania antického gréckeho štýlu (Greek Revival) v podmienkach Anglicka 19. storočia. Vo svojom osobnom denníku si v roku 1821 k tejto téme poznamenal:
Jeho vôbec prvou realizovanou stavbou (1818 – 1820) bola budova v historizujúcom tudorovskom štýle (Tudor architecture) pre prestížnu školu Harrow School. Tehlový objekt, dnes známy ako „Old Schools“, sa vyznačuje typickými stupňovitými štítmi. Jeho nasledujúcou zákazkou už bola striktne klasicistická kaplnka Hanover Chapel (1821 – 1825) na londýnskej ulici Regent Street. Stavba s dvoma vežami a predsunutým iónskym portikom so štyrmi stĺpmi bola neskôr, v roku 1896, kompletne zdemolovaná.
Osobný život Dňa 23. marca 1828 počas prechádzky v areáli škótskeho sídla Dalmeny House požiadal o ruku vtedy dvadsaťpäťročnú Annu Mariu Rennievú, dcéru známeho inžiniera Johna Rennieho staršieho. Zásnubný prsteň kúpil v Edinburghu za 27 libier a 10 šilingov a sobáš sa konal 4. júna 1828 v kostole St James's Church na Piccadilly, pričom ich oddal londýnsky biskup William Howley. Svadobnú cestu strávili cestovaním po južnom Anglicku a ostrove Wight. Manželia si neskôr zariadili domov na námestí Eaton Square v Londýne a v roku 1838 sa presťahovali do Ivy House v luxusnej štvrti Hampstead.
Z ich desiatich detí sa prvorodený syn Robert Charles (narodený v roku 1829) dožil len piatich rokov. Ich tretí syn, Frederick Pepys Cockerell, úspešne kráčal v otcových šľapajach a stal sa uznávaným architektom. Ďalší syn, Robert, zvolil vojenskú kariéru a padol ako dvadsaťročný v krymskej vojne v bitke na rieke Alma. Najmladší syn, Samuel Pepys Cockerell (1844 – 1921), sa neskôr zaslúžil o zachovanie otcovho odkazu, keď v roku 1903 usporiadal a knižne vydal jeho rozsiahle cestovné denníky.
Okolo roku 1851 sa Cockerellov zdravotný stav výrazne zhoršil. Leto strávil zotavovaním u svojej sestry Anne v grófstve Somerset, pričom od tohto obdobia už prakticky nerealizoval žiadne nové architektonické projekty. Rodina sa napokon presťahovala na ulicu Chester Terrace, kde 17. septembra 1863 vo veku 75 rokov zomrel. Ako dlhoročný hlavný staviteľ katedrály bol pochovaný priamo v krypte Katedrály svätého Pavla. Jeho mramorový náhrobok zdobí portrétny profil zavesený na iónskom stĺpe s bohatým ornamentálnym dekorom.
Slobodomurárstvo Počas svojho pobytu v Edinburghu, kde pracoval na projekte Škótskeho národného pamätníka spolu s architektom Williamom Henrym Playfairom, bol Cockerell zasvätený do škótskeho slobodomurárstva. Vstupný rituál absolvoval 18. mája 1824 v lóži Lodge Holyrood House (St Luke's), No.44.
Publikované diela Cockerellova publikačná činnosť zahŕňa najmä odborné štúdie, architektonické nákresy a cestovné zápisky:
Travels in Southern Europe and the Levant, 1810–17: the Journal of C.R. Cockerell, R.A. – cestovný denník, ktorý v roku 1903 posmrtne vydal a redigoval jeho najmladší syn S. P. Cockerell. Progetto di collocazione delle statue antiche esistenti nella Galleria di Firenze che rappresentano la Favola di Niobe (Florencia, 1816) Le Statue della Favola di Niobe dell' Imp.e R. Galleria di Firenze situate nella primitiva loro disposizione da C.R. Cockerell (Florencia, 1818) „On the Aegina Marbles“ – štúdia v časopise Journal of Science and the Arts (VI, s. 327–331)