Pergamský oltár (iný názov: Diov oltár v Pergame) je monumentálna kultová stavba postavená v 2. storočí pred Kr. na akropole starovekého mesta Pergamon (v dnešnom Turecku). Bol vybudovaný pravdepodobne za vlády kráľa Eumena II. (197 – 159 pred Kr.) na pamiatku víťazstva nad Galaťanmi a je považovaný za vrcholné dielo helenistického baroka v gréckom sochárstve.
Stavba je svetoznáma najmä vďaka svojim dvom reliéfnym vlysom: veľkému vlysu zobrazujúcemu gigantomachiu a menšiemu vlysu s príbehom o Télefovi. V staroveku bol oltár taký ohromujúci, že sa niekedy radil medzi Sedem divov sveta.
Po stáročiach chátrania a čiastočného rozobratia na stavebný materiál ho v roku 1871 znovuobjavil nemecký inžinier Carl Humann. Dnes je zrekonštruovaný v berlínskom Pergamskom múzeu (Pergamonmuseum), ktoré patrí pod Štátne múzeá v Berlíne (Staatliche Museen zu Berlin). Z dôvodu rozsiahlej renovácie celého komplexu je sála s oltárom uzavretá a jej znovuotvorenie sa predpokladá v roku 2027.Staatliche Museen zu Berlin: Pergamonmuseum: Comprehensive renovation
Pergamon náhľad|vľavo|Model akropoly v Pergame s oltárom uprostred terasy. Pergamon bol sídelným mestom dynastie Attalovcov, ktorá vytvorila z mesta jedno z najvýznamnejších centier helenistického sveta. Na rozdiel od starších gréckych miest nebol Pergamon klasickou mestskou republikou, ale kráľovskou rezidenciou, čo určilo jeho veľkolepý a divadelný urbanizmus.
Mesto bolo vybudované na strmom kopci (335 m n. m.) a rozdelené na tri terasy: Horné mesto: Sídlo kráľov, kde stála Pergamská knižnica (s 200 000 zväzkami), divadlo a Veľký oltár. Stredné mesto: Miesto pre vzdelávanie (gymnasiá) a náboženské stavby. Dolné mesto: Hospodárske srdce s trhoviskom (agora).
Pergamon preslávil aj vynález nového písacieho materiálu – pergamenu, ktorý bol vyvinutý potom, čo Egypt zakázal vývoz papyrusu do tejto konkurenčnej kultúrnej metropoly.
Antické zmienky o oltári Napriek mimoriadnemu významu a veľkoleposti diela sa v antickej literatúre zachovalo len veľmi málo priamych svedectiev. Jedinú výslovnú zmienku, ktorá stavbu radí medzi Sedem divov sveta, zanechal rímsky spisovateľ Lucius Ampelius vo svojom diele Liber Memorialis pravdepodobne v 3. storočí po Kr. Ampelius uvádza: „V Pergame sa nachádza veľký mramorový oltár, vysoký štyridsať stôp, s obrovskými sochami. Obsahuje tiež gigantomachiu.“ Tento opis potvrdzuje, že oltár bol dominantou mesta s výškou približne 12 metrov, no autor nespomína božstvo, ktorému bol zasvätený.
náhľad|vpravo|Bronzová minca z obdobia Septimia Severa zobrazujúca oltár s dómom a sochami. Ďalšie indície o pôvodnom vzhľade oltára poskytla numizmatika. V roku 1901 archeológ Antoine Héron de Villefosse identifikoval zobrazenie oltára na reverze bronzovej mince vyrazenej v Pergame za vlády cisára Septimia Severa (193 – 211 po Kr.).Héron de Villefosse, A.: Le grand autel de Pergame sur un médaillon de bronze trouvé en France. In: Comptes rendus des séances de l'Académie des Inscriptions et Belles-Lettres, 1901, s. 823-830. Minca zobrazuje oltár obklopený kolonádou so schodiskom, ale aj prvky, ktoré sa archeologicky nepodarilo jednoznačne doložiť: kupolovitý baldachýn nad oltárom a dve kolosálne sochy zebuov (indického dobytka) lemujúce spodnú časť schodiska. Dodnes zostáva nejasné, či išlo o pôvodnú helenistickú dekoráciu, alebo o rímske úpravy z cisárskeho obdobia.
V ranokresťanskom kontexte sa predpokladá, že oltár je nepriamo spomenutý v Novom zákone v knihe Apokalypsa. List cirkvi v Pergame uvádza: „Viem, kde bývaš: tam, kde je Satanov trón.“ (Zj 2,13).Zjavenie apoštola Jána 2, 13 Mnohí bádatelia, vrátane Volkera Kästnera, sa domnievajú, že výraz „Satanov trón“ odkazuje práve na Veľký oltár kvôli jeho monumentálnemu tvaru pripomínajúcemu kreslo a zobrazeniu „monštruóznych“ postáv Gigantov s hadími nohami. Iná interpretácia však naznačuje, že mohlo ísť o kritiku rímskeho cisárskeho kultu alebo komplexu Asklépia.
Opis oltára
Umiestnenie na akropole náhľad|vľavo|Umelecká rekonštrukcia procesie na esplanáde pred oltárom (Friedrich von Thiersch, 1882). Oltár bol postavený na rozsiahlom priestranstve (esplanáde), ktoré vzniklo úpravou terénu nad staršími obytnými stavbami. Esplanáda sa nachádzala v strategickej polohe: približne 25 metrov pod úrovňou chrámu Atény Polias a 14 metrov nad hornou agorou. Toto umiestnenie umožňovalo návštevníkom nerušený výhľad na západ do údolia rieky Selinus, ktorá pretekala 275 metrov pod útesom.
Archeologický prieskum neodhalil stopy po dlažbe na tomto priestranstve, čo naznačuje, že povrch mohol byť tvorený len utlačenou zeminou alebo opracovanou skalou, ktorá bola v severnej časti esplanády cielene osekaná kvôli zarovnaniu terénu.
Architektúra stavby náhľad|vpravo|250x250px|Model oltára v mierke 1 : 20. Rekonštrukcia: Wolfram Hoepfner (Pergamonmuseum, Berlín). Budova oltára nadväzuje na tradíciu gigantických monumentálnych stavieb typických pre oblasť východného Grécka. Základy z vulkanického tufu majú podľa najnovších meraní rozmery 36,82 × 34,17 metra. Samotná stavba pozostáva z masívnej vyvýšenej plošiny, ktorú obklopuje stena s dvojitou kolonádou v iónskom slohu.
Dominantným prvkom je monumentálne schodisko so 24 schodmi a šírkou takmer 20 metrov, ktoré je z oboch strán lemované bočnými krídlami podstavca. Schodisko vedie na hornú plošinu s uzavretým nádvorím, kde sa nachádzal samotný obetný stôl a kde sa pravdepodobne odohrávali náboženské obrady. Celá stavba stojí na trojstupňovom mramorovom podstavci (krépis), ktorý meria 35,95 × 33,58 metra.
Súčasťou architektonickej výzdoby sú dva významné vlysy: Veľký vlys (Gigantomachia): Meria 110 metrov na dĺžku a 2,3 metra na výšku. Obopína vonkajší obvod podstavca. Malý vlys (Télefov vlys): Nachádza sa na stenách vnútorného nádvoria, meria 90 metrov na dĺžku a 1,1 metra na výšku.
Na streche kolonád sa nachádzali akrotériá v podobe koní, grifov či levov. Moderné rekonštrukcie naznačujú, že v medzistĺpových priestoroch mohli byť umiestnené sochy, napríklad slávne súsošia „Malých Galaťanov“.Hoepfner, W.: Der vollendete Pergamonaltar. In: Archäologischer Anzeiger, 1996, s. 115-134. Napriek tejto bohatosti zostalo dielo nedokončené, čo dokazujú rozpracované časti Télefovho vlysu a niektoré architektonické detaily horných kolonád.
Fragmentárny nápis Z pôvodného dedikačného nápisu na architráve sa zachovali iba dva fragmenty (dlhé 55,6 cm a 63,7 cm), ktoré boli nájdené ako druhotne použitý stavebný materiál v neskoršom tureckom opevnení.Queyrel, F.: Le Roufinion de Pergame au 6e siècle d'après un sceau nouvellement publié. In: Revue des études byzantines, 1999, s. 264. Na každom z nich je čitateľných len niekoľko písmen.
Jeden z fragmentov obsahuje zvyšky slov, ktoré sa v dobových nápisoch dopĺňajú ako „za minulé dobrodenia“ alebo „za nesmierne dobrodenia“, čo odkazuje na vďaku bohom alebo kráľovi za úspešné činy. Druhý fragment obsahuje slovo v genitíve [ΒΑ]ΣΙ[Λ]ΙΣΣ[HΣ] (basilissés), čo v preklade znamená „kráľovnej“ (od slova basilissa – kráľovná).
Kvôli neúplnosti nápisu nie je možné s istotou určiť meno darcu ani konkrétne božstvo, ktorému bol oltár zasvätený. Z tohto dôvodu sa pre pamiatku vžil neutrálny názov „Veľký oltár“.
Datovanie výstavby Presné určenie času vzniku oltára je predmetom vedeckých diskusií. Fragmentárny nápis na architráve spomína „kráľovnú matku“, čo mohla byť buď Apollónis z Kyziku (manželka Attala I. a matka Eumena II.), alebo Stratoniké (manželka Eumena II. a matka Attala III.). Väčšina historikov sa však zhoduje, že rozhodnutie o stavbe padlo po roku 188 pred Kr., kedy Pergamon po Apamejskej zmluve dosiahol vrchol svojej moci.
Tradične sa predpokladalo, že výstavba začala okolo roku 180 pred Kr. a hlavné práce na Gigantomachii prebiehali v rokoch 170 – 165 pred Kr. Novšie archeologické výskumy (z rokov 1961 a 1994), ktoré skúmali keramické črepy v základoch stavby, však posúvajú začiatok prác skôr do obdobia okolo roku 170 pred Kr. alebo dokonca až k roku 160 pred Kr. Stavba pravdepodobne nebola nikdy úplne dokončená, k čomu prispela smrť Eumena II. (158 pred Kr.) a neskoršie vojny s Bitýniou.
Výzdoba: Gigantomachia náhľad|vpravo|Detail gigantomachie zobrazujúci svalnaté telo Giganta v extrémnom pohybe. Gigantomachia (boj bohov s Gigantmi) bola v antickom Grécku mimoriadne populárnym motívom, symbolizujúcim víťazstvo poriadku nad chaosom a civilizácie nad barbarstvom. Pergamský vlys je však unikátny svojím rozsahom: meria 113 metrov a pozostáva zo 120 panelov s výškou 2,30 metra.
Vďaka hrúbke mramoru (asi 50 cm) mohli sochári vytvoriť extrémne hlboký vysoký reliéf (alto-rilievo), kde postavy takmer vystupujú z pozadia. Na výrobu bol použitý kvalitný sivo-modrý mramor dovezený z ostrova Prokonnésos v Marmarskom mori.
Ikonografia a štýl Vlys obsahuje viac ako sto identifikovateľných postáv. Mená bohov boli vytesané na hornú rímsu, zatiaľ čo mená Gigantov menším písmom na spodnú lištu. Hoci sa väčšina nápisov stratila, mnohých bohov možno spoznať podľa atribútov: Zeus: Bojuje proti trom Gigantom, v ruke zviera blesk. Aténa: Hlavná postava východného vlysu, strháva Giganta Alkyonea za vlasy, zatiaľ čo ho bohyňa zeme Gaia prosí o milosť. Niké: Okrídlené víťazstvo, ktoré korunuje Aténu.
Štýl vlysu sa označuje ako helenistický barok. Vyznačuje sa: Patetizmom: Vyjadrenie extrémneho utrpenia a emócií (otvorené ústa, zvraštené obočie). Dynamikou: Postavy sú v kŕčovitých pohyboch, svaly sú napäté, draperie šiat divoko vlajú. Trompe-l'œil (optickou ilúziou): Sochári majstrovsky využili hru svetla a tieňa na vytvorenie ilúzie hĺbky.
Pôvodne bol celý vlys polychrómovaný (farebný) a doplnený o kovové prvky (napr. blesky v rukách Dia), čo znásobovalo jeho dramatický účinok.
Z politického hľadiska sa Gigantomachia interpretuje ako alegória na víťazstvo Pergamu nad nájazdmi barbarských Galaťanov. François Queyrel tiež zdôrazňuje nezvyčajne vysoký počet bohýň (33), čo môže byť poctou zbožštenej kráľovnej Apollónis.
Výzdoba: Télefov vlys náhľad|vpravo|Hérakles a malý Télefos. Prvý objavený panel, ktorý umožnil identifikáciu celého vlysu. Zatiaľ čo Gigantomachia ohromuje svojou monumentálnosťou a kŕčovitým pohybom, Télefov vlys prináša pokojnejší, rozprávačský (naratívny) štýl. Vlys pozostáva z panelov vysokých 1,58 metra s premenlivou šírkou od 0,67 do 1,05 metra.
Časť panelov bola objavená približne 80 metrov od pôvodného miesta oltára, kde boli v 8. storočí použité ako súčasť hradieb proti arabským nájazdom. Archeológovia Alexander Conze a Carl Robert vlys identifikovali vďaka scéne zobrazujúcej Hérakla s dieťaťom (Télefom), ktoré kojí zviera. Podľa architektonickej rekonštrukcie bol tento vlys umiestnený na vnútorných stenách kolonády na hornej plošine. Bol teda určený skôr pre „zasvätených“ návštevníkov, ktorí vystúpili po schodisku a prechádzali sa v tieni kolonád.
Mýtus a legitimita Téma vlysu mala pre Pergamon zásadný politický význam. Télefos bol mýtický hrdina, syn Hérakla, ktorý podľa povestí založil mesto Pergamon. Attalovci ho vyhlásili za svojho priameho predka, čím chceli zdôrazniť svoj grécky pôvod (keďže Télefos pochádzal z Arkádie) a legitimovať svoju nadvládu nad územím v Malej Ázii.
Na rozdiel od Gigantomachie, ktorá zachytáva jeden okamih bitky, Télefov vlys rozpráva súvislý životný príbeh hrdinu – od jeho narodenia až po smrť. Ide o jeden z najranejších príkladov kontinuálneho rozprávania v reliéfe, kde postavy prechádzajú z jedného panelu do druhého v časovom slede.
Sochy a akrotériá náhľad|vľavo|Drobné plastiky, ktoré pôvodne zdobili hornú časť oltára. Okrem dvoch hlavných vlysov bola stavba vyzdobená množstvom samostatne stojacich sôch. Na streche oltára sa nachádzali menšie sochy božstiev, konské záprahy, kentauri a gryfovia. Ich presné rozmiestnenie je dodnes predmetom vedeckých špekulácií, rovnako ako funkcia približne tridsiatich ženských sôch nájdených v blízkosti, ktoré mohli predstavovať personifikácie pergamských miest.
Zánik a zničenie oltára