náhľad|Etruská amfora od Micaliho maliara (okolo 525 – 500 pred Kr.) zo zbierok Antikensammlung Berlin. Micaliho maliar je konvenčné meno (notname) etruského anonymného umelca, maliara váz pôsobiaceho v starovekom meste Vulci približne v rokoch 530 pred Kr. až 480 pred Kr.

Predstavuje najproduktívnejšieho tvorcu v rámci etruskej čiernofigúrovej vázovej maľby; spolu so svojimi žiakmi a dielňou namaľoval viac než 200 dochovaných nádob. Jeho tvorba vykazuje prechod od silného iónskeho vplyvu k dominantnému vplyvu atického štýlu.

Pôvod mena a klasifikácia bádania Skutočné meno umelca nie je známe. Konvenčné meno mu pridelila archeologická veda na počesť talianskeho historika a archeológa Giuseppeho Micaliho, ktorý ako prvý v prvej polovici 19. storočia zostavil a publikoval súbor váz od tohto autora.

Britský klasický archeológ John Beazley rozdelil produkciu tohto okruhu do troch základných fáz a skupín: Micaliho maliar (samotný majster) Škola Micaliho maliara (priami žiaci a spolupracovníci) Škola Micaliho maliara s čisto rastlinnou dekoráciou

Nemecký archeológ Tobias Dohrn navrhol detailnejšie delenie dielne etruského Maliara Micaliho na 6 podskupín (rozlišuje raného Maliara palaistry, zrelého Maliara sirén a dielňového Maliara Persea). V modernej archeológii sa však uprednostňuje Beazleyho systém. Ich štýlová blízkosť totiž svedčí skôr o kontinuálnej remeselnej tradícii jednej veľkej dielne než o jasne oddeliteľných umeleckých osobnostiach.

Typológia a tvary váz Z hľadiska technologického vyhotovenia (výpal gleju - náteru - a kvalita čierneho firnisu) vykazujú vazy Micaliho maliara typické nedostatky etruskej regionálnej produkcie, podobne ako staršia Skupina brečtanových listov (taliansky Gruppo delle Foglie d'Edera).

Jeho najobľúbenejším a dominantným tvarom bola amfora s oddeleným hrdlom (neck-amphora), ktorej proporcie vychádzali z chalkidickej keramiky. Umelec však experimentoval aj s inými tvarmi a hybridnými formami: Amfora z Mníchova (kat. č. 867) – predstavuje prechodný hybrid medzi amforou s plynulým profilom (belly amphora) a amforou s oddeleným hrdlom. Hydrie – experimenty s tvarmi podľa gréckych prototypov. Ďalšie tvary – v jeho katalógu sa nachádzajú stamnoi, džbány, čaše s typickou etruskou profilovanou pätkou, dvojuché čaše atického typu a ojedinele aj jeden stĺpikový kratér (kratér s „kolenatými“ rúčkami).

Štýlové znaky a ikonografia Micaliho maliar čerpal ikonografické motívy predovšetkým z tzv. caeretanských hydrií, pretvoril ich však do vlastného expresívneho výrazu.

Anatomické a kresbové anomálie Jeho postavy sú známe živou, až prehnanou gestikuláciou, no vykazujú anomálie v proporciách: Končatiny: Telá sú štíhle a šľachovité. Ramená a stehná sú neprimerane krátke, zatiall čo predlaktia a lýtka sú príliš dlhé. Ruky sú veľké, pretiahnuté a prsty neprirodzene, manieristicky roztiahnuté. Profil hlavy: Hlavy majú vajcovitý (ovoidný) tvar s takmer chýbajúcim čelom. Línia nosa a brady je výrazne ubiehajúca. Vlasy: Účes tvorí prísna ofina z drobných kučier na čele, vzadu prechádzajúca do dlhého, vlajúceho copu s paralelnými vlnitými líniami. Oči a rytie: Ryté detaily (graffito) nanášal rýchlo až po natretí siluet firnisom. Neslúžili na anatomickú korekciu, ale čisto na dekoratívny efekt. Anatomické detaily očí sú u mužských aj ženských postáv identické. V ranej fáze tvorby bolo rytie precíznejšie a hustejšie než v neskorom období.

Prevládajúce námety Mytologické námety sú relatívne zriedkavé (výnimkou je napríklad zobrazenie príbehu o Troilovi či premeny tyrhénskych pirátov na delfíny). Prevažujú scény bojov a zápasov, doplnené o dekoratívne schémy. Mimoriadne obľuboval okrídlené mýtické bytosti typické pre etruský repertoár: sireny (s charakteristickým detailným stvárnením krídel, kde odlišoval letky kreslené mriežkovaním a krycie perie kreslené malými krivkami a háčikmi) sfingy okrídlené kone (pegasovia) a vtáky.

Chronológia a vplyv dielne Absolútnu chronológiu umelca pomohol spresniť archeologický nález z hrobky v lokalite Narce. Našla sa tam jeho amfora s vyobrazením Troila (dnes v múzeu Villa Giulia) spoločne s importovanými atickými vázami z rokov 510 – 505 pred Kr.

Svoju umeleckú kariéru začal pod silným vplyvom iónskej vázovej maľby (cca 530 – 520 pred Kr.). V zrelom období spracovával podnety z atickej červenofigúrovej keramiky (skupina maliarov Euthymides a Smikros), z ktorej prebral komplikovanejšie stvárnenie záhybov odevov.

Jeho neskorá produkcia (okolo roku 490 – 480 pred Kr.) vykazuje úzky štylistický vzťah s mladším etruským Maliarom Titya ( Tityos Painter). Súbežne sa v jeho kresbe koní objavujú dlhé a štíhle proporcie zhodné s motívmi na syrakúzskych minciach z rokov 510 – 485 pred Kr. Hoci žiaci a nasledovníci viedli dielňu vo Vulci hlboko do 5. storočia pred Kr., kvalitatívnu úroveň svojho majstra už nedosiahli.

Galéria

Referencie

Literatúra BEAZLEY, John D. Etruscan vase-painting. Oxford : Clarendon Press, 1947. S. 12–15. (po anglicky) SPIVEY, Nigel J. The Micali painter and his followers. Oxford : Clarendon Press, 1987. ISBN 0-19-813225-5. (po anglicky) RIZZI, Maria Antonietta (ed.). Un artista etrusco e il suo mondo, il pittore di Micali. Roma : De Luca, 1988. ISBN 88-7813-131-8. (po taliansky)

Pozri aj čiernofigúrová keramika

Iné projekty

Externé odkazy Profil Micaliho maliara v zbierkach Britského múzea (po anglicky)

Kategória:Etruskí maliari váz