Mychajlo Petrovyč Drahomanov alebo Mychajlo Petrovyč Drahomaniv (* 18. september 1841, Haďač, Ruská ríša, dnes Ukrajina† 2. júl 1895, Sofia, Tretia bulharská ríša, dnes Bulharsko) bol ukrajinský historik, filozof, ekonóm, novinár, literárny vedec, folklorista a občiansky činiteľ. Považuje sa zakladateľa ukrajinského socializmu. Pochádzal z ukrajinského rodu kozáckej staršiny gréckeho pôvodu Drahomanovcovz rodu významných ukrajinských občianskych a kultúrnych činiteľov.
Angažoval sa v kyjevskej organizácii ukrajinskej inteligencie Stara hromada (po slovensky Staré spoločenstvo). Bol docentom na Kyjevskej univerzite, kde pôsobil v rokoch 1864 až 1875. Po oslobodení z väzenia za činnosť proti režimu (ilegálnu činnosť) emigroval do Švajčiarska, kde viedol stred ukrajinských politických emigrantov medzi rokmi 1876 až 1889. Následne bol profesorom na univerzite v Sofii, kde pôsobil do roku 1895.
Jeho sestra bola Olena Pčilka, spisovateľka, etnografička a folkloristka. Bol strýkom Lesi Ukrajinkyspisovateľky a prekladateľky patriacej k najvýznamnejším ukrajinským spisovateľom, Mychajla Petrovyča Kosača, fyzika, meteorológa, spisovateľa a prekladateľa, Oksany Oleksandrivny Drahomanovovejspisovateľky a právničky. Mal tri detisyna Svitozara Mychajlovyča Drahomanova, ekonóma a novinára, a dcéry Lidiju Mychajlivnu Šyšmanovu, spisovateľku, novinárku a prekladateľku, a novinárku Ariadnu Mychajlivnu Truš. Jeho zaťmi boli Ivan Šišmanov, bulharský literárny vedec, etnograf, historik a filozof, a maliar Ivan Ivanovyč Truš.
Bol členom organizácie Sojuz avtonomistiv (po slovensky Zväz automonomistov).
Životopis Mychajlo Petrovyč Drahomanov sa narodil 18. septembra 1841 v meste Haďač. Jeho rodičia patrili k nižšej šľachte pochádzajúcej z rodu kozáckej staršiny. Boli vzdelaní a zastávali na tú dobu liberálne názory. Na svojho otca, Petra Jakymovyča Drahomanova, spomínal: „Priveľmi som zaviazaný svojmu otcovi, ktorý vo mne rozvinul intelektuálne záujmy, s ktorým som morálne súhlasil a nebojoval...“.
Základné vzdelanie získal v rokoch 1849 až 1853 počas štúdia v meste Haďač, kde v škole venoval pozornosť hlavne histórii, geografii, jazyku a zaujímal sa o antické obdobie.
V štúdiu pokračoval na prvom poltavskom gymnáziu. Učitelia na ňom vyzdvihovali jeho výraznú cieľavedomosť, pracovitosť a intelekt. Olena Pčilka, jeho sestra Oľha, naňho spomínala, že čítal omnoho viac ako žiaci (aj neskorších generácií) v jeho veku, ktorí pravdepodobne ani nepoznali autorov, o akých knihy prejavoval záujem (Friedrich Christoph Schlosser, Thomas Babington Macaulay, William Hickling Prescott, François Pierre Guillaume Guizot...).
V jeseni 1859 začal študovať na historicko-filologickej fakulte Kyjevskej univerzity Svätého Vladimíra. Mal tu väčšie možnosti pre rozširovanie svojich vedomostí a na zdokonaľovanie svojho intelektu. Zároveň sa oboznámil aj so spoločensko-politickými problémami, ktoré stále rezonovali aj v rámci študentského života. Patril k zakladateľom ukrajinských nedeľných škôl v Kyjeve.
Univerzita v tej dobe predstavovala jedno z najdôležitejších centier vedeckého, kultúrneho a spoločenského života. Mychajlo Petrovyč Drahomanov sa usiloval popri štúdiu zostať spoločensky aktívny.
Dôležitou udalosťou v rámci formovania Mychajla Petrovyča Drahomanova ako politického a občianskeho činiteľa bol jeho prejav nad rakvou Tarasa Hryhorovyča Ševčenka počas panychídy, po ktorej rakvu preniesli na Černeču horu. náhľad|Fotografia členov spolku Stara hromada z roku 1874. Mychajlo Petrovyč Drahomanov v roku 1863 vstúpil do tovarišstva Hromada (po slovensky Spolok), ktoré sa usilovalo o prebudenie národnej svedomitosti prostredníctvom poznania ukrajinskej histórie, kultúry, bežného života a práva. Neskôr počas 70. rokov 19. storočia členovia mladej generácie členov tovarišstva v svojich statusoch nastolili otázku „samostatnej politickej existencie“ Ukrajiny, pričom politici by boli volení bežnými občanmi. Mychajlo Petrovyč Drahomanov zastával proukrajinské postoje, a tak sa vyjadril: „Zlý je ten radikál na Ukrajine, ktorý sa nestal svedomitým Ukrajincom.“. Zaviedol pojem „nosič malorustva“ (po ukrajinsky nosiji malorosijščyny), ktorý označuje poruštených (respektíve promoskovsky orientovaných) Ukrajincov, ktorých národné uvedomenie sa formovalo pod cudzím (ruským) vplyvom, a tak prejavovali ľahostajný postoj k snahe Ukrajincov o prejav vlastných tradícií, úsilia o národné uvedomenie a o štát, a zároveň boli prívržencami politiky cárskeho Ruska:Od polovice 60. rokov 19. storočia sa Mychajlo Petrovyč Drahomanov venoval okrem vedeckej činnosti aj publicistike. Zameriaval sa na historické, na etnografické, na filologické a na sociologické témy.
Kyjevská univerzita v roku 1870 vyslala Mychajla Petrovyča Drahomanova do zahraničia, kde strávil až tri namiesto pôvodne plánovaných dvoch rokov. Navštívil viaceré európske mestáPrahu, Viedeň, Berlín, Heidelberg, Florenciu a Ľvov.
Osobitnú úlohu v rámci politicko-publicistickej činnosti Mychajla Petrovyča Drahomanova zohral Halič. Usiloval sa o podnietenie občianskeho života v regióne, aby vyvolal u obyvateľstva potrebu spoločenskej zodpovednosti.
Mychajlo Petrovyč Drahomanov v priebehu 70. až 90. rokov 19. storočia aktívne spolupracoval s periodikami Druh (po slovensky Priateľ), Svit (po slovensky Svet) a Narod (po slovensky Národ). Publikoval rôzne publicistické, literárnokritické a vedecké materiály ako v ruskej a v ukrajinskej liberálnodemokratickej tlači, tak aj v zahraničných vydaniach (Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Bulharsko...). Medzinárodného uznania sa mu dostalo vďaka prednáškam na Literárnom kongrese v Paríži v roku 1878 a na Medzinárodnom literárnom kongrese vo Viedni v roku 1881, kde bránil samostatnosť ukrajinskej literatúry pred potláčaním zo strany cárskeho režimu. Neskôr kvôli zdravotným problémom a rodine musel odísť zo Švajčiarska. Bulharské úhrady ho oslovili, aby sa presťahoval do Sofie, kde pôsobil od roku 1889 na pozícii profesora.
Trojročné obdobie, kedy Mychjalo Petrovyč Drahomanov pôsobil v zahraničí, bolo mimoriadne prínosným pre mladého vedca. Vďaka týmto skúsenostiam mohol kriticky zhodnotiť svoje názory v porovnaní s názormi západoeurópskych vedcov.
Nastupujúci útlak ukrajinskej kultúry v období znovuzrodenia jej prejavov prinútil Mychajla Petrovyča Drahomanova emigrovať po tom, čo na jeseň 1875 bol prepustený z Kyjevskej univerzity. Stal sa tak politickým emigrantomcestoval cez Halič a cez Uhorsko, až sa v marci 1876 dostal do Viedne, kde chcel vytvoriť centrum politického nacionalizmu a začať vydávať ukrajinské noviny. vľavo|náhľad|Fotogriafia zo Ženevy, rok 1881. Mychajlo Petrovyč Drahomov v jeseni 1878 v Ženeve začal vydávať zborník Hromada (po slovensky Spoločenstvo). Predstavovala prvý ukrajinský necenzurovaný občiansko-politický zborník, ktorý bol prosocialisticky orientovaný. Celkovo do roku 1882 publikoval 5 čísel. Hlavnou myšlienkou zborníka bolo zhromažďovanie čo najväčšieho množstva materiálov o Ukrajineo národe a o histórii, čím sa mala demonštrovať túžba Ukrajincov po slobode a po rovnosti s iným národmi vo svete.
Od druhej polovice 80. rokov 19. storočia bol prizývaný k spolupráci na viacerých haličských periodikách.
Emžský dekrét z roku 1876 namierený proti ukrajinčine a proti predstaviteľom ukrajinského národného obrodenia odkazoval aj na nevyhnutnosť deportácie Mychajla Petrovyča Drahomanova a Pavla Platonovyča Čubynského ako nebezpečných agitátorov. Na základe Emžského dekrétu došlo k likvidácii tovarišstva Hromada (po slovensky Spolok) a zároveň aj k prepúšťaniu mnohých ukrajinských profesorov z Kyjevskej univerzity. Mychajlo Petrovyč Drahomanov v júni 1878 na Literárnom kongrese v rámci Svetovej výstavy v roku 1878 v Paríži predniesol referát s názvom La littérature oukraïnienne proscrite par le gouvernement russe (po ukrajinsky Ukrajinska literatura, zaboronena rosijskym uriadom; po slovensky Zákaz ukrajinskej literatúry ruskými úradmi), v ktorom ostro odsúdil Emžský dekrét a obhajoval potrebu ochrany ukrajinského jazyka a kultúry. Výklad bol publikovaný aj do samostatnej brožúry. Karl Marx sa následne vyjadril: „Taras Ševčenko bol synom svojho národa v plnom slova zmysle. Viac nikto iný, práve on si zaslúži titul národného poeta.“.
Bulharské úhrady ho v roku 1889 oslovili, aby pôsobil na pozícii profesora na Katedre všeobecných dejín Historicko-filologickej fakulty Sofijskej univerzity, kde pracoval do svojej smrti. náhľad|Portrét z publikácie z roku 1937. „Deprivácia v jeho duši sa značne prehlbuje uvedomovaním si žalostnej situácie na Ukrajine.“. Týmito slovami opísala posledné dni života svoj strýka Lesia Ukrajinka, jedna z najvýznamnejších ukrajinských spisovateliek. Vtedajšie zlepšenie zdravotného stavu ho motivovalo k ďalšej činnosti v rámci tvorby.
Mychajlo Petrovyč Drahomanov zomrel 2. júla 1895 v meste Sofia, kde je aj pochovaný. 30. októbra 1932 bol nad jeho hrobom odhalený pamätník.
Vedecká činnosť Ako študent sa Mychajlo Petrovyč Drahomanov zaoberal starovekou históriou. Pod vedením profesora Vitalija Jakovyča Šuľhina písal dizertačnú prácu na tému Cisár Tiberius, ktorú obhájil v jari 1864.
Vychádzajúc z názoru, že „pre politiku je potrebná znalosť histórie ako pre medicínu znalosť fyziológie“, bol zástancom objektivityobjektívneho pohľadu na vec. Nepodporoval mystifikáciu historických udalostí a využívanie mýtov v rámci obhajoby i odôvodnenia práv či nárokov Ukrajincov. Namiesto toho sa usiloval o nachádzanie racionálnych argumentov pre vysvetlenie javov a procesov v politickom živote.
Učil geografiu na Druhom kyjevskom gymnáziu.
Mychajlo Petrovyč Drahomanov od roku 1865 pôsobil na pozícii privátneho docenta na Katedre všeobecných dejín Historicko-filologickej fakulty Kyjevskej univerzity. Prednášal históriu starovekého východu, históriu a historiografiu starovekého Grécka, históriu starovekého Ríma, novovekú históriu od obdobia Reformácie do obdobia obrodenia, respektíve revolúcií. Vydal rad článkov na témy z obdobia staroveku. V roku 1870 obhájil diplomovú prácu na tému Historický význam Rímskej ríše a Tacitus, čím nadobudol titul magistra. Po povinnej služobnej ceste do zahraničia počas leta 1873 nadobudol titul štátneho docenta. Kvôli svojej politickej činnosti boli v roku 1875 prepustený z univerzity.
Politické názory Mychajlo Petrovyč Drahomanov sa v rámci svojich názorov nestotožňoval s myšlienkou Strany socialistov-revolucionárov, že je možné „uskutočniť revolúciu bez vedy“, ako aj s pohľadom národníctva, že je možné „vytvoriť socializmus alebo kultúru bez politiky“. Ukrajinských rusofilov kritizoval za snahu o asimiláciu Ukrajincov vo forme vnímania ruskej národnosti ako štátnej. Preto jeho záver bol kategorický:Obhajoval názory demonštrujúce etnickú a psychologickú samostatnosť Ukrajincov. Ostro vystupoval proti tým, ktorí tvrdili, že nacionalizmus predstavuje iba bezvýznamný ideál. Z pohľadu Mychajla Petrovyča Drahomanova po prvé nacionalizmus vždy existoval a po druhé víťazstvo človeka sa zakladá hlavne na národe, ktorý v ňom žije, inak jeho víťazstvo bude mať podobu žiaľu, riečky a blata. Za záchranu ukrajinského národa považoval vytvorenie vlastného štátu, ktorý by predstavoval jednotnú ochranu pred existencie ukrajinského národa.
Koncepcia liberalizácie a demokratizácie systému Samotná činnosť Mychajla Petrovyča Drahomanova mala výrazný vplyv na rozvoj liberálneho aj demokratického ruchu politických a právnych ideológií na Ukrajine: vľavo|náhľad