Olexandr Jakovyč Konyskyj (* 18. august 1836, Perechodivka, Ruská ríša, dnes Ukrajina† 12. december 1900, Kyjev, Ruská ríša, dnes Ukrajina) bol ukrajinský prekladateľ, spisovateľ, vydavateľ, lexikograf, pedagóg, občiansky činiteľ, advokát a novinár s liberálnym smerovaním. Pôsobil pod približne 150 pseudonymami (F. Vernyvoľa, F. Gorovenko, V. Burkun, Perebedňa, O. Chutorianyn...). Napísal pieseň Molytva za Ukrajinu (po slovensky Modlitba za Ukrajinu) a preložil v ruštine napísaný denník Tarasa Hryhorovyča Ševčenka.

Životopis Olexandr Jakovyč Konyskyj sa narodil 18. augusta 1836 v obci Perechodivka. Pochádzal zo starého černihovského rodu, ktorý už existoval viac ako 400 rokov. Detstvo strávil v meste Nižyn, ktoré opísal v svojich spomienkach:Olexandr Jakovyč Konyskyj začal v roku 1858 prispievať do Černyhovského Lystku (po slovensky Černyhovský Lístok). Angažoval sa v rôznych oblastiach spoločenského života. V meste Poltava, kde slúžil, organizoval nedeľnú školu. Pre potreby výučby písal učebnice (Ukrajinski propysy, Aryfmetyka, abo ščotnycia, Hramatka abo perša čytanka zadľa počatku všenia...). V tlači publikoval rad článkov venujúcich sa náboženským témam. Ako člen kyjevskej mestskej rady sa usiloval o zavedenie výučby ukrajinského jazyka na školách. Organizoval vzťahy medzi Ukrajincami angažovanými v spoločenskom živote na Haliči. Bol obviňovaný zo šírenia tzv. maloruskej propagandy, bez akéhokoľvek vyšetrovania či súdu bol v roku 1863 vyhnaný do mesta Vologda. vľavo|náhľad|Fotografia s manželkou Marijou z roku 1866. V roku 1865 emigroval. V emigrácii sa spojil s národnými ukrajinskými občianskymi činiteľmi pochádzajúcimi z Haliče. Po to, čo žil v nemeckých mestách Drážďany a Lipsko, navštívil Ľvov a vrátil sa na Ukrajinu. Pod oficiálnym policajným dohľadom žil v mestách Jelisavethrad (dnes Kropyvnyckyj) a Bobrynec a od konca roku 1866 približne šesť rokov žil v meste Katerynoslav (dnes Dnepropetrovsk), kde sa venoval advokácii a písaniu. Väčšinu diel, ktoré Olexandr Jakovyč Konyskyj počas tohto obdobia napísal (román Ne daruj zolotom, ta ne byj molotom, poéma Semen Palij, poéma Kozak Rozum, Na zaslanni...), ako aj ukrajinský slovník obsahujúci približne 20 tisíc slov a veľkú zbierku prísloví, ruská polícia skonfiškovala v rámci razie. Diela sa nikdy nenašli. V roku 1872 sa pod sa vrátil z Katerynoslavu (dnešného Dnepropetrovsku) do Kyjeva, kde zostal pod policajným dohľadom a pracoval v novinách Kijevskij telegraf (po slovensky Kyjevský telegraf).

Počas druhej polovice 90. rokov 19. storočia pomáhal Volodymyrovi Bonifatijovyčovi Anatonovyčovi založiť Vseukrajinskú politickú organizáciu, ktorá mala zjednocovať národne citiacich Ukrajincov každého smerovania žijúcich na území Ruskej ríše. Ustanovujúci zjazd organizácie sa konal v roku 1897 a v roku 1901 sa k nej pridala aj kyjevská tajná organizácia Stara hromada (po slovensky Stará spoločnosť). Samotná organizácia nakoniec prerástla do Ukrajinskej demokratickej strany.

Pre potreby Vseukrajinskej spiľnej orhanizacije (po slovensky Všeukrajinská spoločná organizácia) v Kyjeve založil vydavateľstvo Vik (po slovensky Storočie), ktoré počas 15 rokov svojej existencie publikovalo v ukrajinčine viac ako 100 kníh.

Olexandr Jakovyč Konyskyj patril medzi zakladateľov a finančných podporovateľov Literaturného tovarystva imeni Ševčenka (po slovensky Literárne tovarišstvo Ševčenka), ktoré vzniklo v roku 1873, neskôr inicioval pretvorenie spoločnosti na Naukove tovarystvo imeni Ševčenka (po slovensky Národné tovarišstvo Ševčenka).

Venoval veľa úsilia (morálneho aj materiálneho) do rozvoja tovarišstva. Tovarišstvu daroval vlastných 1 000 rubľov na pokrytie potrieb a zároveň sa ujal aj pozície šéfredaktora prvých čísel vydaní zápisov tovarišstva. Spomedzi ukrajinských spisovateľov nachádzajúcich sa pod ruským dohľadom len Olesandr Jakovyč Konyskyj a Mychajlo Serhijovyč Hruševskyj prispievali do každého číslauverejňovali v ňom svoje poznámky, kritické postoje, historické články aj literárne články. Spoločne s Volodymyrom Antonovyčom Konyským pomohol Mychajlovi Serhijovyčovi Hruševskému, jeho žiakovi, aby sa dostal na katedru ukrajinskej histórie ľvovskej univerzity.

Olexandr Jakovyč Konyskyj zomrel 12. decembra 1900 v Kyjeve. Bol pochovaný na Bajkovom cintoríne.

Tvorba náhľad|Konyskyj v posledných rokoch svojho života. Olexandr Jakovyč Konyskyj začal literárne tvoriť v roku 1858. Písal básne, románové novely, dramatické diela a poviedky. Vo svojich dielach obhajoval myšlienky ukrajinského nacionalizmu a tzv. teóriu malých činov. Známe sú jeho básne: Ja ne bojus ťurmy i kata (po slovensky Nebojím sa väzenia ani kata), Na pochoroni T. Ševčenka (po slovensky Na pohrebe Tarasa Ševčenka)..., pri ktorých boli literárni kritici zdržanliví. Vo svojich poviedkach sa venoval problému sociálnej a nacionálnej degradácie Ukrajincov v Ruskej ríši (Paniv praznyk, Mlyn, Spokuslyva nyva...) a opisoval bežný život Ukrajincov (Chvora duša, Starci, Za kryhoju...). V románových novelách Semen Žuk i joho rodyči (po slovensky Semen Žuk a jeho príbuzní) a Jurij Gorovenko (po slovensky Jurij Govorenko) vytvoril obraz ukrajinskej inteligencie a činiteľov angažujúcich sa v kultúre.

Bol autorom prvej podrobnej2-zväzkovej biografie Tarasa Hryhorovyča Ševčenka, ktorá nestratila svoj význam a v súčasnosti sa publikuje pod názvom Taras Ševčenko-Hrušivskyj: Chronika joho žyťťa (po slovensky Taras Ševčenko – Hrušivskyj: Kronika jeho života; bola vydaná v rokoch 1898 až 1901). Práca dostala vysoké hodnotenie od Ivana Jakovyča Franka a od Ahatanhela Juchymovyča Krymského. Jeho báseň Molytva za Ukrajinu (po slovensky Modlitba za Ukrajinu) zhudobnil Mykola Vitalijovyč Lysenko.

Od konca 20. rokov 20. storočia boli diela Olexandra Jakovyča Konyského (okrem zopár básní) zakázané. Sovietski literárni vedci ho označovali za nacionalistu. Jeho úplná rehabilitácia bola až počas 80. rokov 20. storočia. V roku 1990 v Kyjeve bola opätovne vydaná monografia.

Dielo Širšiu bibliografiu tvorby Olexandra Jakovyča Konyského zostavil Vasyľ Mykolajovyč Domanyckyj. Bola publikovaná v prvom čísle mesačníka Kijevskaja starina (ukrajinský názov: Kyjivska mynuvšyna; po slovensky Kyjevská minulosť).

Poviedky

Panska voľa (po slovensky Pánska vôľa). Propašči ľudy (po slovensky Stratení ľudia). Syrota (po slovensky Sirota). Antin Kalyna (po slovensky Antin Kalyna). Doľa odnoho pysmennyka (po slovensky Osud jedného spisovateľa). Steľmachy (po slovensky Tesári). Sestra-žalibnycia (po slovensky Žialiaca sestra). Baba Javdocha (po slovensky Baba Javdocha). Navvyperedky (po slovensky Predbiehajúce sa). Neprymyrenna (po slovensky Nezmieriteľná).

Románové novely

Semen Žuk i joho rodyči (po slovensky Semen Žuk a jeho príbuzní, 1875). Jurij Horovenko (po slovensky Jurij Horovenko, 1885). V hosťach dobre, a vdoma lipše (po slovensky U hostí dobre, doma lepšie, 1885). Boroťba (po slovensky Boj, 1890). Hrišnyky (po slovensky Hriešnici, 1895). Molodyj vik Maksyma Odycia (po slovensky Mladosť Maksyma Odynca).

Dramatické diela

Porvalas nytka (po slovensky Nitka sa pretrhla, 1884). Oľha Nosačivna (po slovensky Oľha Nosačivna).

Články

Krytyčny ohľad ukrajinskoji dramatyčnoji literatury (po slovensky Kritický prehľad ukrajinskej dramatickej literatúry, 1865). Ukrajinskyj naconalizm (po slovensky Ukrajinský nacionalizmus, 1875). Sohočasne literaturne priamuvaňňa (po slovensky Súčasné literárne smerovanie, 1878). Vidčyty z istoriji rusko-ukrajinskoho pysmenstva (po slovensky Výklad z histórie rusko-ukrajinského písomníctva, 1881 – 1882). Lysty pro Irlandiju (po slovensky Listy o Írsku, 1882, 1904). Z istoriji Rusy-Ukrajiny. Pisľa Kostomarova (po slovensky Z histórie Rusi-Ukrajiny. Po Kostorovovi). Mychajlo Maksymovyč. Biohrafična zamitka (po slovensky Mychajlo Maksymovyč. Biografická poznámka; 1886). Žinoča osvita na Ukrajini (po slovensky Vzdelávanie žien na Ukrajine; 1886). Žinky-profesory u Bolonii (po slovensky Profesorky v Bologni; 1886). Pro Anatoľa Svydnyckoho (po slovensky O Anatolijovi Svydnyckom; 1888).

Recenzie

Koly ž vyjasnycia. Za provodom povisti Chmary (po slovensky Kedy sa už vyjasní. Na základe románovej novely Chmary, 1875). Zbirnyk tvoriv Ijeremiji Halky (po slovensky Zbierka diel Ijerimiji Halky, 1876). Očerky z istoriji ukajinskoji literatury XIX stoliťťa (po slovensky Náčrty z ukrajinskej literatúry 19. storočia, 1884).

Monografia

Taras Ševčenko-Hrušivskyj: Chronika joho žyťťa (po slovensky Taras Ševčenko – Hrušivskyj: Kronika jeho života; bola vydaná v rokoch 1898 až 1901).

Preklady

Dvi ruski narodnosti (po slovensky Dve ruské národnosti, 1886). Kňahyňa. Povisť Tarasa Ševečenka (po slovensky Kňažná: románová novela Tarasa Ševčenka, 1888). Artyst. Povisť Tarasa Ševečenka (po slovensky Umelec: románová novela Tarasa Ševčenka, 1888).

Pamiatka

V ukrajinských mestách Dnepropetrovsk, Ľvov, Drohobyč, Kyjev, Čerkasy a Černihiv sa nachádzajú ulice pomenované po Olexandrovi Jakovyčovi Konyskom. Celá tvorba Oleksanndra Jakovyča Konyského sa v súčasnosti nachádza v Instytute literatury T. H. Ševčenka NAN Ukrajiny (po slovensky Inštitút literatúry T. H. Ševčenka Národnej akadémie vied Ukrajiny) a v Nacionaľnej bibilioteke Ukrajiny imeni V. Vernadskoho (po slovensky Národná knižnica Ukrajiny V. I. Vernadského). V meste Bojarka bola 25. júla 2021 odhalená pamätná tabuľa.

Referencie

Iné projekty

Zdroje

. . . . . . . . . . . . . .

. . . . . .

Kategória:Ukrajinskí spisovatelia Kategória:Ukrajinskí prekladatelia Kategória:Ukrajinskí pedagógovia Kategória:Ukrajinskí vydavatelia Kategória:Ukrajinskí právnici Kategória:Ukrajinskí novinári Kategória:Ukrajinskí lexikografovia Kategória:Pochovaní na Bajkovovom cintoríne