Bitka v Trevnenskom priesmyku (), alebo bitka pri Trevnenskom priesmyku (), bola bitka medzi Byzantskou ríšou a Druhou bulharskou ríšou. Odohrala sa na jar 1190 v horách Starej planiny pri dnešnom meste Triavna.

Bitka sa skončila víťazstvom Bulharov.

Situácia pred bitkou V roku 1018 bol Ochrid, ktorý bol v tom čase hlavným mestom bulharského štátu, dobyté Byzanciou. Táto udalosť býva v historiografii považovaná za zlomový bod, ktorý viedol k pádu Prvej bulharskej ríše pod byzantskú vládu. Aby si získal Bulharov na svoju stranu, cisár Bazil II. si ponechal veľkú časť ich záväzkov. Bulharskej aristokracii boli udelené tituly a pozemky, ktorými si Bazil II. získal ich poslušnosť. Tieto akcie priniesli výsledky a v prvých rokoch byzantskej nadvlády boli pokusy o oslobodenie Bulharov zriedkavé.

Za vlády Bazilových nástupcov sa však kurz politiky voči Bulharom zmenil. Bol zavedený byzantský systém vlády, krajina bola nanovo administratívne rozdelená a naturálne dane boli nahradené menovými. Zároveň boli v tom čase severovýchodné bulharské územia často spustošené početnými nájazdmi kočovných kmeňov, ktoré nedokázala zastaviť ani byzantská armáda. V tomto čase prebehli početné povstania proti byzantskej vláde, ktoré síce skončili neúspechom, ale pomohli zvýšiť bojové skúsenosti Bulharov a pozdvihnúť ich národné povedomie. Do konca 11. storočia tieto povstania utíchli, ale myšlienka obnovenia bulharského štátu zostala živá. Možnosť realizácie myslienky na obnovu bulharskej štátnosti nastala, keď sa medzinárodná situácia Byzancie významne zhoršila.

V roku 1185 sicílski Normani dobyli Drač a Solún. Zo severozápadu Byzantská ríša stratila územia v prospech Uhorska a Srbska a na východe sa objavila hrozba v podobe Seldžuckých Turkov. Zmena nastala aj na byzantskom tróne, keď bol Andronikos I. zvrhnutý po povstaní vedenom Izákom II., ktorý následne prevzal byzantský trón. Izákovi II. sa podarilo vysporiadať s niektorými problémami ríše. S pomocou svojho generála Alexia Branasa odrazil Normanov a uzavretím mieru s Maďarmi, ku ktorému dospel dohodnutím sobáša medzi sebou a dcérou uhorského kráľa Bela III., Margarétou, získal naspäť časť severozápadných území ríše.

Izák II. oslobodený od svojich európskych nepriateľov, sa rozhodol usporiadať veľkolepú oslavu svojej svadby. Za týmto účelom zaviedol mimoriadnu daň pre chovateľov hospodárskych zvierat, čo výrazne ovplyvnilo Bulharov, pre ktorých bol chov hospodárskych zvierat hlavným zdrojom obživy. Rastúcu nespokojnosť medzi bulharským obyvateľstvom využili bratia Peter (v tom čase ešte pod menom Teodor) a Ivan Asen a aby vzbudili Bulharov k vzbure, využili fámu, že sa patronát svätého Demetera Solúnskeho presúva zo Solúna do Tărnova (dnešné Veliko Tărnovo). Bratia Asenovci nechali postaviť chrám, ktorý dali zasvätiť Demeterovi Solúnskemu a do ktorého umiestnili jeho ikonu prinesenú zo Solúna. Pri vysvätení chrámu vysvätený bulharský arcibiskup Vasilij oznámil obnovenie bulharského štátu, starší z dvoch bratov Asenovcov, Teodor, prijal meno Peter a následne bol korunovaný.

Povstanie vypuklo spontánne. Bulharský ľud sa hromadne ozbrojil. Cisár spočiatku podcenil silu povstalcov a trikrát proti nim poslal svoje vojská, ale všetky tri pokusy o potlačenie povstania boli neúspešné. Bulhari následne čoraz viac rozširovali svoju oblasť pôsobenia a nakoniec sa dostali na juhu až do hôr Starej planiny. Izák II. pokračoval vo svojej kampani proti Bulharom aj ďalej a nakoniec sa mu v priebehu roku 1186 podarilo povstanie čiastočne potlačiť a Bulharov donútil ustúpiť na severe až za Dunaj.

Izák II. sa s týmto čiastočným úspechom uspokojil, keďže povstanie vnímal ako potlačené. Aby potrestal miestne obyvateľstvo, nechal podpáliť polia s úrodou a bez prijatia akýchkoľvek ďalších opatrení sa vrátil do Konštantínopolu. Potom, čo Izák II. zastavil svoju kampaň a ustúpil sa bratia Asenovci (ktorí sa na čas stiahli na územie Valašska) vrátili na územie Bulharska a priviedli so sebou veľké množstvo Kumánov, ktorých prilákali ako žoldnierov. Na macedónske územia zároveň Asenovci vyslali ich vyslanca, ktorý mal podnecovať miestny ľud k vzbure. Cisár Izák II. poslal proti Bulharom novú armádu, tentoraz vedenú skúseným Alexiom Branasom, ktorý však namiesto pochodu proti Bulharom obrátil zverené vojsko a viedol ho proti Konštantínopolu s cieľom zvrhnutia Izáka II. Tento cieľ sa Branasovi nepodarilo uskutočniť a sám počas tohto poklusu zahynul pred bránami Konštantínopolu. Tieto nezhody v Byzancii dali bratom Asenovcom príležitosť postúpiť až na územie Trácie. Byzantská ríša sa neúspešne pokúsila postup Bulharov zastaviť.

V roku 1187 podnikol Izák II. novú kampaň proti Bulharom v rámci ktorej dosiahol so svojím vojskom pevnosť Loveč, ktorú obliehal, nepodarilo sa mu ju však dobyť a bol nútený uzavrieť s Asenovcami prímerie, pričom títo dali za ručiteľa svojho najmladšieho brata Kalojana. Uzavretie prímeria de facto znamenalo uznanie bulharského štátu zo strany Byzantskej ríše. Po uzavretí Lovečského prímeria nastalo vo vzťahoch medzi Bulharskom a Byzanciou obdobie pokoja, čo bolo zapríčinené predovšetkým hroziacim nebezpečenstvom z dôvodu prechodu tretej križiackej výpravy cez byzantské územia. Plánovaného prechodu križiackej výpravy chceli využiť Bulhari, ktorí ponúkli Fridrichovi Barbarossovi pomoc proti Byzancii, ktorá však bola odmietnutá. Po prechode križiackej výpravy a pominutí tejto hrozby začal Izák II. pripravovať novú rozsiahlu kampaň proti bulharskému štátu.

Bitka Na jar 1190 sa Izák II. rozhodol viesť novú kampaň proti Bulharsku, pričom byzantskú armádu aj osobne viedol. Byzantská flotila zamierila k smerom delte Dunaja a pozemná armáda vedená Izákom II. prešla cez Mesembriu (dnešný Nesebar) a Anchialos (dnešné Pomorie) a neďaleko mesta Anchialos prekročila Starú planinu.

Izák II. najskôr očakával, že Bulharov opäť ľahko vyženie, bol však prekvapený, keďže bulharské pevnosti našiel opevnené novými hradbami, mnohé z nich aj s obrannými vežami. Obrancovia pevností taktiež postupovali takticky, nepúšťali sa do otvoreného boja, ale bránili sa z hradieb pevností. Tieto dôvody zapríčinili, že sa Izákovi II. počas prvých dvoch mesiacoch kampane nepodarilo dosiahnuť žiadny významnejší výsledok.

Izák II. sa nakoniec dostal až do Tărnova a začal mesto obliehať, mesto však útoku odolalo a obliehanie sa tak vlieklo bez nádeje na rýchly úspech o dobytie mesta. V meste v tom čase vládol Ivan Asen, ktorý osobne velil vojsku, keďže jeho brat a spoluvládca Peter sa po korunovácii stiahol do starého bulharského hlavného mesta Preslav. Medzitým sa Izák II. začal obávať o svoje zadné jednotky, keďže z tohto smeru mohli na jeho vojsko kedykoľvek zaútočiť Kumáni, ktorí boli spojencami Bulharska.

Ivan Asen predpokladal, že Izák II. bude mať túto obavu a vyslal k Byzantíncom falošného dezertéra s nepravdivou informáciou, že veľká kumánska armáda prekročila rieku Dunaj, aby prišla na pomoc obliehanému Tărnovu. Izák II. sa rozhodol ukončiť obliehanie Tărnova a ustúpiť najkratšou možnou cestou cez Starú planinu. Vyslaný bulharský dezertér, ktorému cisár dôveroval, údajne Izákovi II. naznačil, že najkratšia cesta vedie cez úzke úžiny Trevnenského priesmyku, aj keď je pravdepodobné aj to, že byzantská armáda sa pre tento priesmyk rozhodla z pragmatických dôvodov a taktiež Ivan Asen len logicky predpokladal, že si pri ústupe Byzantínci vyberú najkratšiu a najrýchlejšiu možnú cestu.

Byzantská armáda bola rozdelená na tri časti. Na čele stál predvoj vedený Manuelom Kamytzom, za ktorým nasledovali hlavné sily vedené samotným Izákom II. Hlavné sily zahŕňali celý cisársky sprievod, ako aj konvoj s materiálom. Za hlavnými silami sa nachádzal zadný voj vedený sebastokratorom Ióannom Doukom. Byzantská armáda tak pri ústupe vytvorila klasickú formáciu, kde predvoj tvoria pechotné formácie, stred je zložený z cisárskej elitnej gardy a konvoja a zadný voj tvorí predovšetkým jazda.

Podľa názoru časti odborníkov bulharská armáda začala paralelné prenasledovanie Byzantíncov, zatiaľ čo podľa iných sa už vopred umiestnila na mieste vybranom pre prepadnutie. Byzantínci dosiahli Trevnenský priesmyk, ale namiesto okamžitého útoku Bulhari nechali predvoj nerušene prejsť priesmykom a predvoj zostal v nadchádzajúcej bitke izolovaný od hlavnej skupiny vojsk, čo umožnilo bulharskej armáde hlavnú skupinu ľahšie poraziť. Keď hlavné sily dosiahli určené miesto, zasypali ich Bulhari množstvom kameňov a šípov, pričom zaútočili skôr, ako sa Byzantínci stihli sformovať, následne napadli byzantské jednotky zo všetkých strán.

Byzantská armáda sa pokúsila o odpor a organizovaný ústup, ale tento pokus bol neúspešný a byzantské vojsko tlakom Bulharov spanikárilo. Na ústup sa dal aj Izák II. so svojím sprievodom. Aby sa jeho sprievod dostal z bitky bez zranení, pretlačil sa cez byzantskú armádu a po ústupe z bitky sa mu podarilo pri pevnosti Krăn dobehnúť predvoj. Aby si Izák II. a jeho osobná garda zabezpečili cestu k úniku, cisárova garda zabila vlastných vojakov. To viedlo k precedensu, keď sa aj ďalší byzantskí vojaci sa začali medzi sebou navzájom zabíjať, čo ešte viac vyvolalo paniku a uľahčilo víťazstvo Bulharov. Traduje sa, že Izák II. utekal v tak veľkej panike, že počas úteku stratil svoju prilbu a väčšinu osobných vecí. Napriek tomu, že sa časti jednotiek podarilo uniknúť, prevažná časť hlavných jednotiek byzantskej armády bola v boji pobitá.

Zadný voj byzantského vojska, vedený Ióannom Doukom, namiesto toho, aby pomohol hlavnej armáde, našiel s pomocou informácie od bulharského zajatca obchádzkovú cestu a úspešne prešiel cez Starú planinu do bezpečia.

Dôsledky Bulharské víťazstvo v bitke v Trevnenskom priesmyku malo silný symbolický efekt, pretože de facto potvrdilo, že bulharský štát bol obnovený a Byzantská ríša bola donútená priznať, že s existenciou svojho severného suseda budú musieť v budúcnosti rátať. Okrem toho sa Bulharom v rámci bitky podarilo získať veľké množstvo zbraní a ďalšej koristi, vrátane veľkého množstva zlata, peňazí, zlatých nádob a svätého imperátorského kríža a bitka im taktiež zabezpečila lepší prístup na územia Macedónie a Trácie. Prístupu k juhu cár Ivan Asen aj využil a počas nasledujúcich piatich rokov podnikol sériu ťažení na západ a juh, pričom dobyl veľkú časť pôvodných bulharských území. Bitka taktiež znamenala najväčšie víťazstvo Ivan Asena vo vojnách s Byzanciou.

Pre Izáka II. znamenala prehra v bitke v Trevnenskom priesmyku veľké poníženie, umocnené aj tým, že v snahe zakryť neúspech rozširoval Izák II. medzi byzantským obyvateľstvom fámu, že bitku proti Bulharom vyhral. Táto informácia však bola veľmi rýchlo vyvrátená. Prestíž Izáka II. ako vládcu a veliteľa bola zničená a Byzantská ríša stratila značnú časť svojich už aj tak skromných zdrojov. Porážka tak prispela v Byzantskej ríši k novej politickej kríze ktorá nakoniec viedla k pádu Izáka II., po ktorom nastúpil na trón jeho brat Alexios III.

Referencie

Iné projekty

Kategória:Byzantsko-bulharské vojny Kategória:Bitky Byzantskej ríše Kategória:Bitky v 1190 Kategória:Bitky stredoveku Kategória:Bitky v Bulharsku Kategória:Bitky Druhej bulharskej ríše