alt=The_Protestant_Reformation|náhľad|250x250bod|Mapa šírenia reformačných smerov thumb|95 téz Martina Luthera, symbolický začiatok reformácie. Reformácia (z lat. obnovenie, pretvorenie) bolo rozsiahle náboženské a kultúrne hnutie v západnej Európe, ktoré sa začalo v 16. storočí a prakticky pokračuje až dodnes ako snaha reformovať rímskokatolícku cirkev. Aktér reformácie sa nazýva reformátor.
Cieľom reformátorov bolo odstrániť z rímskokatolíckej cirkvi prvky, ktoré z ich hľadiska odporovali Biblii. Z reformácie vzišli kresťanské cirkvi, ktoré dnes označujeme ako protestantské. Reformácia nemala vplyv len na cirkevný život, ale aj na politiku, kultúru a školstvo. Rímskokatolícka cirkev v reakcii na reformáciu usporiadala Tridentský koncil, ktorým sama uskutočnila určité reformy a spustila rekatolizáciu a protireformáciu. Dôsledkom boli aj viaceré nábožensko-politické nepokoje v Európe.
Príčiny reformácie Príčiny reformácie sú dvojaké. Sú rozlišované cirkevné príčiny a politicko-sociálne príčiny.
Medzi cirkevné príčiny sú zaraďované materializmus a svetskosť, či niekedy až nehodnosť renesančných pápežov narušená cirkevná disciplína kléru kupovanie biskupských úradov nevysvätenými šľachticmi; zápasy o investitúru nízka kultúrna a vzdelanostná úroveň nižšieho kňazstva neporiadok v kláštoroch, úpadok ich významu, morálky a disciplíny rehoľníkov zneužívanie otrokov na obchod (z odpustkov bola krytá časť štátneho rozpočtu v jednotlivých krajinách) falšovanie odpustkových búl, krádeže a podvody odpustkových komisárov korupcia v Západnej cirkvi časté obmedzovanie inštitútu pápežstva na materiálnu a politickú sféru (veľká moc Ríma nad Európou)
Medzi politicko-sociálne príčiny sú zaraďované: oslobodenie od platenia daní pre kláštory, čo sa mestám javilo ako nespravodlivé hospodárske zvýhodňovanie snaha miest zbaviť sa závislosti na svetských a duchovných zemepánoch početné konflikty a boje, ktoré si vyžadovali financie strata vojenského významu rytierov a nižšej šľachty všeobecná korupcia
Kníhtlač a reformácia Kritickým pozitívnym faktorom reformačného hnutia bolo zdokonalenie kníhtlače. Podľa starého spôsobu sa dala jedna strana textu tlačiť len z jednoliatej kovovej matrice, ktorej vytváranie bolo zdĺhavé a nákladné. Johann Gutenberg vylepšil technológiu kníhtlače tak, že rozmerovo rovnaké litery odlieval samostatne a sériovo. Tie potom len preskupoval v sadzbe podľa okamžitej potreby. Ak sa počítalo s dotlačou knihy, uchovávanie jednoliatych foriem osobitných pre každú jednu stranu už nebolo potrebné. Drahý odlievací materiál sa mohol využívať na tlač tých textov, ktoré boli momentálne žiadané. Náklady na výtlačky kníh sa znížili a vlastniť ich už mohli aj nižšie sociálne vrstvy. Novou kníhtlačou sa reformačné spisy mohli šíriť v krátkom čase a vo veľkých množstvách.
Predreformácia alt=Muttich,_Kamil_Vladislav_-_Mistr_Jan_Hus_na_hranici_v_Kostnici_1415_(full)|náhľad|250x250bod|Upálenie Jana Husa Hoci sa pokusy o nápravu cirkvi vyskytli už pred rokom 1517, tieto trvalo neovplyvnili ani teológiu a ani nemali zásadný vplyv na politické usporiadanie Európy. Predreformátori boli neúspešní aj preto, lebo ich myšlienky nemali podporu zo strany škôl či univerzít. V prípade reformácie takáto podpora nechýbala. Už prvé reformačné tézy mali silné akademické zázemie. Ako materiál určený na učenú dišputu mali svoju vážnosť a popularitu. Príkladmi prereformačných snáh bolo pôsobenie laického kazateľa Pierra Valda a hnutia valdéncov, teológa Johna Wycliffa a hnutia lollardov v Anglicku či Jana Husa v Čechách, po ktorého upálení sa husitské hnutie masovo rozšírilo a neskôr vyústilo do husitských vojen.
Nemecká (luteránska) reformácia alt=Wittenberg,_Schlosskirche_(Juni_2026)_2|náhľad|250x250bod|Vyobrazenie reformátorov Martina Luthera a Philippa Melanchtona pod krížom, nad bránou Kostola Všetkých svätých vo Wittenbergu Prvá etapa reformácie začala teológom Martinom Lutherom a jeho 95 tézami, ktoré 31. októbra 1517 osobne pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu. Tézy kritizovali odpustky a v podstate sa dotýkali všetkých kritických bodov, o ktoré sa neskôr počas celej reformácie zápasilo. Cieľom téz bolo vyprovokovať akademickú diskusiu. Myšlienky vzbudili pozornosť aj u ostatného obyvateľstva. Martin Luther bol autoritou miestnej Univerzity vo Wittenbergu. Rím aj z tohto dôvodu nemohol danú situáciu ignorovať. Rím označil Lutherove učenie za kacírske. V prestížnej rozprave so svojím protivníkom, kresťanským teológom Johannesom Eckom v Lipsku v roku 1519, Luther zavrhuje učenie o pápežskej neomylnosti a neomylnosti pápežských koncilov. Pápež Lev X. vydáva v 15. júna 1520 bulu Exsurge Domine, v ktorej hrozí Lutherovi kliatbou. Luther naďalej prehlbuje svoje učenie a šíri svoje myšlienky vydávaním nových spisov. Tie sú verejne pálené, na čo Luther reaguje spálením pápežskej buly. Pápež vydáva 3. januára 1521 novú bulu Decet Romanum Pontificem, ktorou nariaďuje exkomunikáciu. V roku 1521 je Luther predvolaný na ríšsky snem vo Wormse. Ani tam neodvolá svoje učenie a nemecký cisár Karol V. vydáva Wormský edikt, ktorým potvrdzuje kliatbu zo strany Ríma a Lutherovo učenie je zakázané. Saský kurfirst Fridrich III. Múdry, ktorý je Lutherovým ochrancom, inscenuje Lutherov únos a nechá ho v tajnosti previesť na hrad Wartburg, kde reformátor prebýva v rokoch 1521 – 1522. Luther počas pobytu na Wartburgu prekladá do nemčiny Bibliu, ktorá bola nemecky hovoriacemu obyvateľstvu dovtedy nedostupná.
Nemci prechádzajú húfne na novú vieru. Začína sa objavovať nespokojnosť proti omši a celibátu. Mnísi a mníšky opúšťajú kláštory. Dňa 25. decembra 1521 je v mestskom chráme vo Wittenbergu prvýkrát prisluhovaná Večera Pánova evanjelickým spôsobom. Philipp Melanchthon vydáva systematické dielo Locci communes rerum Theologicarum. alt=Augsburger-Reichstag|náhľad|250x250bod|Ríšsky snem v Augsburgu, kde bolo cisárovi Karolovi V. predložené Augsburské vyznanie viery Proti radikálnym prejavom reformácie ako obrazoborectvo a sedliackym nepokojom reformátor ostro vystupuje. Na politickej úrovni dochádza v roku 1526 v Speyeri k rozhodnutiu, že voľba náboženstva sa ponecháva autonómnej vôli zemepánov. Keď sa na ďalšom ríšskom sneme 1529 toto právo opäť ruší, evanjelické stavy protestujú (odtiaľ protestanti) opustením rokovaní. V roku 1530 predkladajú evanjelici na sneme v Augsburgu Melanchthonove Augsburské vyznanie. Je to pokus o priblíženie sa katolíckej strane (zdôraznenie spoločných rysov viery) a zároveň prvé evanjelické vyznanie novej viery. Katolícke stavy toto dielo odmietajú a cisár hrozí protestantom represiami. Evanjelické stavy na svoju obranu zakladajú Šmalkaldský spolok. Po porážke protestantov v šmalkaldskej vojne 1546 – 1547 nasleduje prenasledovanie protestantov. Po odstúpení cisára sa uzatvára v roku 1555 Augsburský náboženský mier, ktorého obsahom je zrovnoprávnenie oboch náboženstvo na území Nemecka, čo znamená faktické uznanie rozdelenia cirkvi.
Lutherova reformácia sa už predtým presadila v Škandinávii, kde vznikli štátne luteránske cirkvi, nezávislé od Ríma.
Švajčiarska (zwinglo-kalvínska) reformácia Reformačné hnutie dospieva k diferenciácii na druhý prúd, keď na pole teológie vstupujú Ulrich Zwingli a následne Ján Kalvín. alt=Huldrych_Zwingli_death|náhľad|250x250bod|Smrť Ulricha Zwingliho v bitke pri Kappeli Pod vedením Ulricha Zwingliho sa začína na jar 1522 reformácia v Zürichu. Mestská rada súhlasí s evanjelickým kázaním, postupne dochádza k odstráneniu údajne nebiblických elementov v cirkevnom živote, je sprevádzané aj obrazoborectvom. Napriek rovnakým východiskám sa teologické názory Zwingliho čiastočne líšili od Lutherových.
Napätá situácia medzi katolíkmi a protestantmi vo Švajčiarsku vyústila do občianskej vojny. V 1531 Zwingli zahynul v bitke pri Kappele. Jeho nasledovník Heinrich Bullinger spolupracoval na sformulovaní Prvého helvétskeho vyznania (1536).
V roku 1533 prišiel do Švajčiarska Ján Kalvín, prenasledovaný vo Francúzsku pre svoje protestantské názory. Svoje učenie zhŕňa v publikácii Inštitúcie (1535). Od roku 1536 pôsobí Kalvín v Ženeve, kde zavádza radikálnu reformáciu, ktorá sa dotýka prakticky každého aspektu civilného života všetkých obyvateľov mesta. Nakrátko je vypovedaný, po návrate pokračuje v budovaní teokracie (prepojenie náboženstvo s politikou). Kalvínovo učenie o predestináci (predurčenie človeka ku spáse alebo zavrhnutiu) luteráni neuznávali. Rovnako nesúhlasili ani s jeho pozíciou k Svätej večeri hoci Kalvín bol v tejto otázke k Lutherovej pozícii bližšie ako Zwingli. V roku 1549 Kalvín s Bullingerom uzatvárajú spoločný konsenzus o Večeri pánovej (Consensus Tigurinus – 1549), ktorý spája zwingliánske a kalvínske vnímanie, čím vznikla jednotná švajčiarska reformovaná cirkev. V roku 1566 požiadal nemecký reformovaný falcký kurfirst Ľudovít VI. Bullingera o zaslanie vyznania, ktoré vychádza po podpísaní teológov švajčiarskych kantónov pod názvom Druhé helvétske vyznanie. To sa potom stáva základom reformovaných cirkví i v zahraničí.
Anglická a škótska reformácia Pre bližšie informácie pozri článok Anglická reformácia alt=Hans_Holbein,_the_Younger,_Around_1497-1543_-_Portrait_of_Henry_VIII_of_England_-_Google_Art_Project|náhľad|351x351bod|Henrich VIII.
V Anglicku sa reformácia spája s vládou kráľa Henricha VIII., ktorý v dôsledku pápežovho odmietnutia anulovať jeho manželstvo v roku 1534 prijal Zákon o zvrchovanosti. Ten ustanovil kráľa za hlavu cirkvi v Anglicku a ukončil jej podriadenosť pápežovi, čím položil základy anglikánskej cirkvi. Významným teológom a duchovným vodcom anglickej reformácie bol arcibiskup canterburský Thomas Cranmer. Za vlády Márie I. došlo ku krátkodobému obnoveniu jednoty s rímskokatolíckou cirkvou. V dôsledku britského kolonializmu sa anglikanizmus rozšíril aj do ďalších častí sveta. Anglikánsky zväz cirkví dnes združuje autonómne cirkvi anglikánskej tradície po celom svete.
V Škótsku pôsobil reformátor John Knox, ovplyvnený švajčiarskou reformáciou. Jeho pôsobenie prispelo k presadeniu kalvinizmu a vzniku Škótskej presbyteriánskej cirkvi.
Snaha o zjednotene reformácie alt=August_Noack_Religionsgespräch_im_Marburger_Schloß_1869_Ausschnitt|náhľad|250x250bod|Marburské náboženské rozhovory Pokus o nájdenie spoločného stanoviska pri Marburských náboženských rozhovoroch v roku 1529 stroskotal na otázke interpretácie Večere Pánovej. Zwingli na rozdiel od Luthera považoval prítomnosť Krista vo Večeri Pánovej za čisto symbolickú, Luther trval na tom, že Kristus je vo Večeri Pánovej prítomný úplne reálne.
Dôsledky reformácie Reformácia poznačila mnohé oblasti života u väčšiny národov Európy. Reformačný pohyb pravdepodobne urýchlil prechod od feudalizmu k trhovoekonomickému mysleniu. Reformačná teológia zdôrazňovala podiel zodpovednosti jednotlivých veriacich na chode náboženskej obce. Jednotlivé cirkevné zhromaždenia, zbory či obce, sa stávali vnútorne súdržnejšími a vitálnejšími. Zároveň sa zvýšil stupeň ich autonómie. Tak sa narúša totalizmus a centralizmus cirkevnej hierarchie a zvýrazňuje sa pluralitný mód existencie cirkvi. Toto vnímanie sa prenáša následne do oblasti svetského fungovania. Spochybňuje sa totalita tradičnej hierarchie ekonomických vzťahov, nastáva demonopolizácia moci. Následná zvýšená konkurenčnosť a pluralita náboženského prostredia prináša aj zlepšenie v oblasti ekonomickej dynamiky. Inšpiratívnu úvahu o príspevku kalvinizmu k zmene trhových vzťahov realizoval Max Weber.