Staroveký Rím je tradičné slovenské označenie štátneho útvaru, ktorý vznikol v 9. storočí pred Kr. na Apeninskom polostrove v dnešnom Ríme ako mestský štát, postupne ovládol celé Stredomorie a v roku 395 po Kr. sa rozdelil na Západorímsku ríšu (zanikla v roku 476 po Kr.) a Byzantskú ríšu (zanikla v roku 1453 po Kr.). Od ovládnutia Stredomoria sa často označuje aj ako Rímska ríša.
Zo starovekého Ríma pochádza moderné právo, kresťanské náboženstvo, časti modernej filozofie a iných vied, ako aj základy dnešného štátneho zriadenia mnohých štátov.
Dejiny starovekého Ríma sa tradične delia na 4 fázy: osídľovanie kráľovstvo republika cisárstvo Tieto štyri fázy sa ďalej delia na menšie celky.
Poznámka: Všetky roky rímskych dejín až po pribl. rok 300 pred Kr. sú neisté, lebo rímske dejepisectvo začalo až v tomto čase.
Osídľovanie Apeninského polostrova (4000 pred Kr. – približne 753 pred Kr.) Rímska ríša vznikla na Apeninskom polostrove. Známi praobyvatelia tohto polostrova boli Ligúri, Elymovia, Sikulovia, Korzovia a Sardovia.
Oblasť bola krajinou menších osád, mestský charakter života a mestá ako také sa tu objavili neskôr ako v ostatných oblastiach Stredomoria. O prvých skutočných mestách sa dá hovoriť až v siedmom storočí pred Kr. Tento vývoj bol do značnej miery podmienený geologickým charakterom a podnebím Apeninského polostrova. Ten je na severe oddelený od vnútrozemskej Európy pohorím Álp. Južne od Álp sa nachádza úrodná Pádska nížina, ktorou preteká rieka Pád. Pádska nížina je od polostrova oddelená dlhým horským pásmom Apenín. Samotný polostrov je dlhý viac ako , ale široký len ; Apeniny sa spočiatku tiahnu východno-západným smerom, oddeľujú Pádsku nížinu a pred Jadranským morom sa stáčajú lukovito na juh. Severne sú bližšie Jadranskému, južne sa naopak stáčajú k Tyrrhénskemu moru. Táto morfológia podmienila i vznik jednotlivých centier osídlenia. Navyše je Apeninský polostrov spolu so Sicíliou významnou strategickou oblasťou: rozdeľuje Stredomorie na západnú a východnú časť a zároveň je neúplným "mostom" medzi Európou a Severnou Afrikou. Jadranské pobrežie bolo s výnimkou Apúlie úzke a nevhodné pre rozsiahle osady či prístavy; navyše Apúlia má polosuché podnebie a úrodných údolí je tam málo. Podobne na tom bolo i južné pobrežie polostrova. Oveľa vhodnejšie k väčšiemu osídleniu bolo západné pobrežie, kde sa nachádzali úrodné roviny a väčšie rieky umožňujúce prístup k moru i do vnútrozemia (Arno, Tiber, Liri, Volturno). Tu vznikli tri najvýznamnejšie oblasti antického osídlenia: Etrúria (oblasť, kde žili starí Etruskovia), Latium (oblasť, kde vznikol a leží Rím) a Kampánia (okolie Neapolského zálivu).
Informácie o predmestskom období existujú iba z vykopávok, písomníctvo sa rozvinulo až v období mestských štátov. Nástup poľnohospodárstva v tejto oblasti sa odhaduje okolo roku 4000 pred Kr. V úrodných oblastiach boli roztrúsené malé osady obvykle s menej ako 100 obyvateľmi a rovnostárskym postavením. Pestovali pšenicu a jačmeň, chovali ovce, dobytok, kozy a ošípané. Remeslá boli rozvinuté málo, aj keramika sa významnejšie rozvinula až v období nástupu miest. Oblasť tiež nebola bez kontaktov s okolím. Mykénska keramika sa objavila v oblasti Sardínie, pravdepodobne výmenou za medenú rudu, ktorá sa tu ťažila už v 14. storočí pred Kr.; ďalej v južnom Taliansku a Sicílii. V tejto oblasti sa objavili obce, ktoré čiastočne napodobovali mykénske spoločenské usporiadanie. V strednej časti polostrova sa jednotlivé osady mierne zväčšovali a objavovali sa odvtedy ojedinelé obranné stavby ako priekopy či zátarasy.
Indoeurópske kmene Italikov, pôvodne pastierov a roľníkov, ktoré už okolo 2000 pred Kr. prišli do Pádskej nížiny, pokračovali na juh a osídlili oblasť Latia. Okolo roku 1000 pred Kr. neznámo odkiaľ prišli (možno z Anatólie) Etruskovia (neindoeurópania), ktorí pokojne nahradili villanovskú kultúru a usadili sa v oblasti Etrúrie.
Ďalší rozvoj oblasti strednej časti Apeninského polostrova výrazne ovplyvnili narastajúce kontakty s Feničanmi v 9. a 8. storočí pred Kr., ktorí v tom čase už žili v typických mestách. Feničania boli predovšetkým obchodníci. V rámci svojich výprav začali okolo roku 1000 pred Kr. v Stredomorí zakladať nové mestá, z ktorých najznámejším sa stalo Kartágo, ktoré vzniklo okolo roku 800 pred Kr. a neskôr sa stalo hlavným protivníkom Ríma.
V takmer rovnakom období sa zintenzívňovali kontakty aj so starovekými Grékmi, ktorí na území Apeninského polostrova a okolitých ostrovoch začali takisto zakladať svoje osady; spočiatku pre prístup ku kovom, neskôr pre poľnohospodársku pôdu. K najznámejším patrili Kúmy (zal. 750 pred Kr.), neskôr pribudlo množstvo ďalších na pobreží Sicílie a južnom a západnom pobreží polostrova.
Vznik a rozvoj miest (800 – 400 pred Kr.) V tomto období územia Etrúrie, Latia a Kampánie prešli komplexnými hospodárskymi, politickými, kultúrnymi a spoločenskými zmenami, ktoré vyústili do vzniku prvých mestských štátov. Mestské štáty sa na Apeninskom polostrove, Sicílii, Grécku a západnom a juhozápadnom pobreží Malej Ázie stali na niekoľko storočí dominantnou politickou, obchodnou i vojenskou silou.
Jednotlivé mestské štáty sa od seba vo viacerých aspektoch odlišovali, no mali podobnú štruktúru: centrum tvorilo sídlisko, kde žila elita, plochy pre potreby obce a pohrebiská; v okolí boli menšie osady, farmy, svätyne, poľnohospodárska pôda a pasienky. Spočiatku mal takýto mestský štát približne 1000 obyvateľov a územie o rozlohe , na konci 6. storočia pred Kr. však už niektoré aglomerácie mali niekoľko desiatok tisíc obyvateľov s podstatne väčšou rozlohou ovládaného územia. Spočiatku mestám vládli aristokratické rodiny, v 7. a 6. storočí pred Kr. sa v tejto oblasti objavujú prví králi. Na začiatku 5. storočia pred Kr. sa objavujú oficiálne úrady s volenými predstaviteľmi, ktorí riadili určité aspekty fungovania mesta. Obdobie vzniku a formovania miest v strednom Taliansku sa rozdeľuje na 2 fázy: orientalizujúca (725 – 580 pred Kr.; v hrobkách sa našli predmety pochádzajúce z „Orientu“, znalosť písma, dominuje monumentálna architektúra) archaická (580 – 480 pred Kr.; rozvoj verejných mestských inštitúcií, nárast vzájomných konfliktov mestských štátov) Vývoj jednotlivých mestských štátov je zmapovaný iba útržkovito, z dostupných archeologických nálezov. Najviac informácií je k dispozícii predovšetkým z dejín Ríma. Z tohto obdobia pochádzajú i prvé písomné zdroje; dominuje predovšetkým grécke písmo a jazyk, najstaršie etruské nápisy sa datujú na začiatok 7. storočia pred Kr. Rané texty v latinčine sú vzácne a to až do 5. storočia pred Kr. Zdroje sú všeobecne fragmentované, málo informatívne a ťažko zrozumiteľné; nie sú dôkazy o využití písma pre úradné záznamy. Prvé ucelenejšie písomné zdroje sú až z 5. storočia pred Kr., kedy v starovekom Grécku začalo zapisovanie dejín. Niektoré grécke mestá na Apeninskom polostrove a ich vládcov okrajovo spomína vo svojom diele Hérodotos. Thukididés popísal založenie gréckych kolónií na Sicílii, ktoré tam vznikli 200 – 300 rokov pred jeho zápiskami. Neskôr o udalostiach z tejto ranej doby písali i autori žijúci na prelome letopočtu (Diodóros Sicílsky, Plútarchos), ktorí čerpali z historických spisov, ktoré sa do súčasnej doby nezachovali. Z etruských prameňov sa zachovali iba drobné zlomky, pričom grécki autori opisujú Etruskov (s ktorými súperili o vplyv a územie) ako krutých, nepriateľských a nespoľahlivých.
Rozširovanie pôvodne malých osád do väčších sídlisk až miest so sebou prinášal i vznik elít. Najviac informácií o existencii a charaktere týchto privilegovaných rodín sa získalo archeologickým prieskumom pohrebísk. V 8. storočí pred Kr. sú už hroby s bohatou pohrebnou výbavou relatívne bežným nálezom a na jeho konci sa objavujú tzv. kniežacie hroby. Boli budované tak, aby mohli prijať viacero tiel; účelom bolo zrejme spoločné pohrebisko rodiny. Často boli stavané popri hlavnej ceste vedúcej do sídliska a dávali tak na obdiv bohatstvo a postavenie príslušného rodu. Okrem samotného tela hrobky bohatých a významných obsahovali veľké množstvo kovových predmetov a keramiky, osobné šperky, zbrane, dokonca i bojové vozy. Jednou z najznámejších a najnákladnejších etruských hrobiek z tohto obdobia je tzv. Hrobka Regolini-Galassi s dlhou chodbou a pohrebnými komorami, ktoré sú prekryté veľkou mohylou (tumulus). Z civilných stavieb je ukážkou diferenciácie mestskej architektúry z tohto obdobia tzv. palác v Murlo. Etruskovia postavili kamenné stavby, odvodňovacie systémy pre pobrežné močiare, kanály a veľké hrobky. Svoje písmo prevzali od Grékov. Boli obchodníci a stavali veľké hrobky. V mestách Etruskov sa nachádzali stavby gréckeho slohu.
Elity svoj vplyv udržiavali predovšetkým schopnosťou chrániť svojich stúpencov a podporovateľov a odmeňovať ich za vykonané služby. Jedným z najdôležitejších spôsobov, ako si k sebe pripútať pracovnú silu, boli pôžičky a dlhy. Tie boli nastavené často tak, aby sa nedali splatiť a pripútali tak ešte viac dlžníka k svojmu patrónovi. V mestách sa tak postupne vytváral systém rodín alebo klanov, kde každý človek patril k nejakej takejto skupine a bol zaradený do jej vnútornej hierarchie. Obchod nebol v oblasti Apeninského polostrova priamo spojený s vládnucimi elitami. Obchodníci boli mobilní a poskytovali svoje služby bohatším, ktorí k obchodu a obchodníkom navonok vykazovali dešpekt. Chápali však jeho význam a preto ho podporovali nepriamo ochranou obchodných ciest a poskytovaním miest, kde mohli obchodníci svoje produkty predávať, prípadne i vyrábať. Talianski aristokrati neboli obchodníci.
Ako sa v mestách postupne hromadilo bohatstvo a rozširoval sa ich vplyv, zvýšili sa investície do obranných opatrení a zároveň stúpal počet vzájomných konfliktov. Opevnenie spočiatku tvorila široká a hlboká priekopa (fossa), ktorá čiastočne obkolesovala mesto postavené obvykle na vyvýšenom mieste. Hlina z výkopu sa použila na vytvorenie obranného valu (agger). Na začiatku 6. storočia pred Kr. sa začali objavovať i zložitejšie typy opevnení, ako napr. hradba z nepálených tehál etruského mesta Rusellae, či hradby z kamenných blokov v etruskom meste Caere. Ani tieto však spočiatku neobklopovali celé mesto, iba jeho najzraniteľnejšiu časť. Dochádzalo tiež k zmene a vývoju vzájomných ozbrojených konfliktov: od rýchlych koristníckych nájazdov, kde bojovníci patrili skôr k niektorému bohatšiemu rodu, než k mestu, až k formálnym a vojenským konfliktom väčších organizovaných armád. Tak došlo postupným vývojom k diferenciácii jednotlivých typov vojakov, spôsobu vedenia boja a výzbroje, na čo reagovali mestá zvyšovaním svojich obranných opatrení. Starovekí Gréci sa sústredili na pechotu (hopliti a boj vo falange), čo vo väčšej či menšej miere prevzali i ostatné mestské štáty na Apeninskom polostrove.
Pred príchodom Keltov (pozri ďalej), t. j. okolo roku 400 pred Kr., bolo osídlenie polostrova takéto: V Pádskej nížine a na severozápade polostrova až dolu po Rím a v okolí gréckeho Neapolu žili Etruskovia. Vedľa nich, vo vnútrozemí polostrova (a na juhu aj vo vnútri juhozápadného výbežku polostrova) žili Italikovia. Tieto dve etniká sa stretali v oblasti medzi Rímom a Neapolom. Gréci obsadili celé juhozápadné pobrežie polostrova (špicu „čižmy“) až hore po Neapol a Kumy, ako aj Sicíliu. Ilýri žili na východnom pobreží polostrova. Kartáginci zas na pobrežiach Korziky, Sardínie a na západnom pobreží Sicílie. Praobyvatelia ostali najmä vo vnútrozemí Korziky, Sardínie a Sicílie (Korzovia, Sardovia, Elymovia + Sikulovia) a v dnešnom severozápadnom Taliansku (Ligúri). Venédi žili v severovýchodnej Itálii.
Kráľovstvo (pribl. 753 pred Kr. – 510 pred Kr.)
thumb|Sedem pahorkov Ríma thumb|Forum Romanum dnes