náhľad|Hagia Sophia, programový chrám zo 6. storočia
Byzantská architektúra je súčasť byzantského umenia. Počiatok rozvoja byzantského umenia a teda aj architektúry je časovo nejednoznačný, spája sa s rozvojom ranokresťanskej architektúry a jej kombináciou s rímskou architektúrou od 4. storočia. Individualizácia štýlu od ostatnej kresťanskej architektúry prebehla za vlády Justiniána I. V užšom zmysle termín byzantská architektúra označuje architektúru Byzantskej ríše a možno jej trvanie ohraničiť rokom jej zániku1453, poprípade rokom zániku jej posledného priameho nasledovníka a pretendenta Trapezuntského cisárstva v roku 1460. Ak sa na termín nazerá v širšom zmysle, ako na architektúru byzantského slohu, tak jeho pôsobenie pretrvalo i po zániku Byzantskej ríše a štýl sa stal základom pre domáce štýly pravoslávnych balkánskych krajín (Srbska, Bulharska, Rumunska,..), Benátok, Ruska a Osmanskej ríše. V dnešnej dobe je byzantská architektúra spájaná najmä s architektúrou kresťanskou a sakrálnou, pretože väčšina svetských stavieb (paláce, kúpele, hradby či záhrady,...) sú v dezolátnom stave alebo zanikli.
Hlavné prvky byzantskej architektúry náhľad|Zložená kupola bola jedným z najväčších prínosov byzantskej architektúry do stavebníctva. V mnohých aspektoch vychádza byzantská architektúra z rímskej architektúry (samotní Byzantínci sa považovali za Rimanov). Prevzali techniky opracovania kameňa, či používanie stĺpov, ako aj centrálne a pozdĺžne typy budov (bazilika). Novými prvkami počas vývoja v rámci existencie Byzantskej ríše boli klenby a kupoly. Obe prešli dlhým vývojom. V Byzancii sa taktiež počas justiniánskeho obdobia vyvinul centrálny typ stavieb s pôdorysom rovnoramenného kríža a centrálnou kupolou. Krížový pôdorys bol neskôr doplnený na štvorec s deviatimi poľami. Hlavnými materiálmi boli tehly a tesaný kameň, vnútra budov bývali obkladané mramorom, sklenenou a kamennou mozaikou, či freskami. V neskoršom období sa začali fasády budov skrášľovať tehlovými a kamennými ornamentami, zuborezmi, rozetami, meandrami a majolikami a začali sa využívať aj pôvodne západné prvkydekoratívnosť priečelí a odstupňovanie arkád. K stavbám sa často pripájali vedľajšie prístavby, najmä nartexy vo forme exonartexov. V neskoršom období sa obľúbenými prístavbami stali kaplnkyparekklésiá.
Historický vývoj vľavo|náhľad|Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme, konsekrovaný v 4. storočí (prestavaný v 11. storočí) náhľad|Lateránske baptistérium v Ríme, 4. storočie
Ranokresťanská architektúra
vľavo|náhľad|Kostol sv. Simeona Stylitu, 5. storočie náhľad|Interiér Chrámu Božej múdrosti vľavo|náhľad|Bazilika San Vitale, Ravenna
Pred oficiálnym uznaní kresťanstva (313) sa kresťania schádzali na odľahlých miestachjaskyniach, katakombách a v súkromných domoch. Už za vlády Konštantína I. sa však vďaka legalizácii kresťanstva presadilo budovanie rozsiahlejších chrámov, ktoré vychádzali z rímskej bazilikálnej architektúry (Santa Constanza, Kostol svätého Klementa v Ríme, stará Bazilika Panny Márie Väčšej, stará Lateránska bazilika a iné). Na Východe to boli ranokresťanské centrá ako Korint, či Efez, a tradičné patriarchálne obce Alexandria a Antiochia, či novozaložený Konštantínopol. Od 4. storočia vznikajú takisto mnohé pútnické miesta v Palestíne. V Rímskej ríši mali baziliky často päť lodi, kým baziliky v Severnej Afrike ich mali až sedem alebo deväť (napr. bazilika v Kartágu). Do baziliky sa vstupovalo cez nartex (krytá predsieň). Bežné boli otvorené krovy, vzácnejšie boli stropy kazetové. Pred ranokresťanskými kostolmi často stálo átrium, spravidla so štvorcovým dvorom a s fontánou. Spolu s rozvojom kresťanstva zároveň prestáva výstavba pohanských chrámov, ktoré boli svojou štruktúrou od kresťanských značne odlišné.
V polovici 5. storočia sa stal dominantným centrálny pôdorys chrámov a kríženie transeptu. Významnými pamiatkami z tohto obdobia sú chrámy v mestách Filippoi, Nea Anchialos, či solúnske Acheiropoietos a chrám sv. Demetera z konca 5. storočia.Zástěrová a kol., str. 421 Táto architektúra neskôr dosiahla svoj vrchol za vlády cisára Justiniána I. v 6. storočí. Najdôležitejšou časťou chrámov bol oltár (často umiestnený na vyvýšenom mieste) vo východnej časti ríše sa nachádzal ambón. Sýrske kostoly mali v strednej lodi, ešte druhu veľkú polkruhovú tribúnu bému a slúžiacu na čítanie evanjelií a kázne. Medzi významné budovy okrem kostolov i baptistériá, útulky, obslužné budovy, či biskupské paláce a kláštory. Významnými kláštormi boli napr. kláštorný celok Abú Míná zasvätený svätému Menovi, či Červený kláštor (Deir-al-Abiad) pri Sóhágu.
Zo sekulárnych stavieb šlo v ranom období najmä o kúpele, paláce, záhrady, cisterny, akvadukty, či hradby. Pravdepodobne najznámejšie boli konštatinopolské hradby, ktoré boli zo súše vonkajším nepriateľom prekonané až v roku 1453 (predtým cez more v roku 1203 a 1204).
Justiniánske a herákleianske obdobie (6.7. storočie)
Prvé a najväčšie zlaté obdobie byzantská architektúra zažila za vlády cisára Justiniána I., ktorého úsilie poznáme vďaka mnohým zachovaným architektonickým skvostom a vďaka dielu historika Prokopia a jeho diela De aedificiis. Hoci sa stavebná činnosť Justiniánovej vlády kvantitatívne orientovala na budovanie fortifikácií a budovanie inžinierskych stavieb (ciest a nádrží), pravdepodobne najznámejšie sú jeho sakrálne stavby a medzi nimi najmä Chrám Božej MúdrostiHagia Sofia, Chrám svätých Apoštolov, Chrám Hagia Irena, Chrám svätého Jána v Efeze, Chrám svätých Sergia a Bakcha (tzv. Malá Hagia Sofia), či ravennské San Vitale, Basilica di Sant'Apollinare Nuovo a Basilica di Sant'Apollinare in Classe.Zástěrová a kol., str. 426
Byzantskí architekti väčšinou ako materiál používali štvorcovitú tehlu (plinthos), zachovali jej rímsku podobu a inskripciu (značenie). Iné staré príklady gréckej a rímskej architektúry však boli s postupujúcim časom zanedbávané, menené až nakoniec zväčša zmizli. Naopak novými prvkami sú kupoly, ktoré napokon v byzantskej architektúre prevážili a klenby, na ktorých bola často nanášaná mozaika. Tá bola spočiatku modrá, neskôr najmä zlatá a jej štýly sa menili. Niektoré prvky (často lyrické) naopak prišli z východných sýrsko-palestínskych krajov a Perzie. Narozdiel od sochárstva (ktoré bolo považované za tvorenie modiel) sa pomerne často remeselníci uchyľovali i k spracovaniu kovov. náhľad|Hagia Irena v Konštantínopole náhľad|Oratórium Theodulfa Orleánskeho (po novodobej rekonštrukcii)
Architektúra v období obrazoborectva (730843)
Ikonoklastické obdobie sú dve etapy byzantských dejín ohraničené rokmi 724787 (Druhý nikájsky koncil) a 815843. Pre rozvoj umenia znamenalo obdobie obrazoborectva úpadok. Pokles umeleckej produkcie avšak nesúvisel len s odporom voči idolomikonám, či inej figurálnej výzdobe umenia,Zástěrová a kol., str. 442443 ale aj s bojmi proti Arabom, ktorí obsadili najbohatšie územia Byzantskej ríše (najmä obilnicu ríše Egypt). Strata ziskov a navýšenie výdavkov umeniu nepriali, okrem útlmu výstavby veľkolepých diel sa zmenil aj štýl miest a usporiadanie spoločnosti. Nevznikajú už kúpele ani mnohé iné verejné budovy, istý posun však nastal vo fortifikačnej architektúrev hradbách a vo vežovom opevnení (tetrapyrgie).
7.9. storočie tak bolo pre architektúru skôr obdobím úpadku. Z významnejších udalostí možno spomenúť najmä prestavby a opravy. Po zemetrasení v roku 740 bol prestavaný konštantínovsko-justiniánovský chrám Hagie Ireny, ktorý síce zachoval pôvodný tvar a mierku baziliky, avšak zároveň odstránil niektoré závažné problémy klenbovej architektúry. Podobne boli neskôr opravené aj iné chrámy, medzi nimi aj Hagia Sofia.History, str. 214 Chrámy ktoré vznikali v ikonoklastickom období boli menšie a menej vyzdobené. Aktérmi ich výstavby málokedy boli cisárske páry (napr. z obdobia cisára Konštantína VI. a cisárovnej Ireny sa cisárske architektonické dielo zachovalo len v Hagii Sofii Solúnskej).History, str. 294 Vznikali však súkromné, pomerne inovatívne kláštory (napr. Kláštor svätého Jána Teológa,...), ktoré boli v ikonoklastickom období často útočiskom ikonodulov (odporcov ikonoborcov).History, str. 294305 Najmä v období druhej vlny obrazoborectva bolo vystavaných takisto niekoľko palácov, či rekonštrukcií starších palácov, avšak len pramálo z nich pretrvalo dodnes.
Isté náznaky byzantského vplyvu v tomto období možno badať aj za hranicami ríše u Bulharov (Pliska, Preslav), v pápežskom Ríme (Lateránske triklínium), v Oratóriu Theodulfa Orleánskeho, či v San Julian de los Prados poblíž Ovieda.History, str. 304
vľavo|náhľad|Trosky paláca Bukoleon náhľad|Monastier Hosios Lukas, exteriér vľavo|náhľad|Interiér skalného chrámu v lokalite Göreme
Vrcholné obdobiemacedónska dynastia (8421081)
náhľad|Monastier Hosios Lukas, interiér vľavo|náhľad|Kláštor Krista Pantokrata, komplex troch oddelených budov náhľad|Kostol svätého Spasiteľa v Chore (Chora) náhľad|Palác Porfyrogenétov (Tekfur serail) neskorobyzantský palác, súčasť Blachernského paláca|vľavo náhľad|Katolikon Esfigmenského kláštora (Athos) vľavo|náhľad|Rosanský monastier, jeden z kláštorov v Meteore Po ukončení obrazoboreckej krízy nastal opätovný rozvoj a rozkvet byzantského architektonického slohu. Narozdiel od jednotnej justiniánovskej školy založenej na architektúre konštatinopolských chrámov, v období započatom najmä vládou Bazila I. možno hovoriť o viacerých architektonických školách. Významným počinom z ranej etapy macedónskej éry je trojloďový Chrám Panagia v Skripe. Navonok nevýrazná stavba mala solídne prvky, ktoré značili tzv. prechodný štýl ktorý sa v nasledujúcom období presadil v celom Grécku. V Konštantínopole nový štýl udával programový chrám Bazila I.Nea basilike s bohatou výzdobou a fontánami. Na základe tejto tzv. novej baziliky následne v Konštantínopole vznikla vyše desiatka nových chrámov, z ktorých niektoré sa v upravenej podobe dochovali do dnešných dní.Zástěrová a kol., str. 444448 Z neskoršieho macedónskeho obdobia zase pochádzajú významnejšie chrámy v Aténach (Chrám svätých Apoštolov s tetrakonchálnym pôdorysom), Chrám Pantanassy v Monembasii, či Panagia Chlakeon v Solúne.
Koncom 10. storočia sa nové centrum byzantskej architektúry začalo rodiť na hore Athos. Na svätej hore v nasledujúcom období začalo vznikať čoraz viac kláštorov a chrámov, jedným z najvýznamnejších je Lavra, ktorá v byzantskom kultúrnom svet uviedla trikonchálny architektonický typ. Významným je aj Monastier Hosios Lukas, ktorý však prešiel značnými zmenami v neskoršom období, Monastier Nea Moni a Monastier Dafni. Špeciálny typ budov tvoria kamenné kostolíky v Kapadócii, najmä v lokalite Göreme (Koráma), ktoré sa mnohé zachovali do dnešných dní. Macedóska dynastia okrem chrámov priniesla aj nový rozkvet palácovej stavby. V Konštantínopole vzniká nový Veľký palácKainourgion a priľahlé budovy (napr. Pentakubuklion, kúpele, Palác orla, či záhradymedzi nimi najmä Nový Eden). Počas vlády Nikefora Fóku bol ďalej vystavaný palác Bukoleon (podľa súsošia býka a leva).
Štýlovo byzantská architektúra spela k odhmotňovaniu, k dekoratívnosti a zmenšovaniu objemu. Typické je striedanie tehlovej červenej/ružovej a belavej maltovej farby. Často sa využíva tehlová drť, meandre, zuborezy, rozety a majolikové detaily. Miznú obľúbené obrazoborecké zoomorfné symboly a takisto sa nevyužíva aj sochárstvo. V byzantskej architektúre od 9. storočia navyše možno badať mnohé východnéarménske, či islamské prvky.
Komnénovská renesancia a Angelovci (11.13. storočie)