Východný front (iné názvy: nemecko-sovietska vojna/konflikt, hlavne v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu Veľká vlastenecká vojna, ) bola dôležitá časť druhej svetovej vojny, ktorá prebiehala najmä vo východnej a strednej Európe. Boje na východnom fronte mali za následok 80 % nemeckých strát vo vojne a môžu byť preto považované za najdôležitejšie európske bojisko vojny. Na fronte bojoval Sovietsky zväz proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom (Maďarsko, Taliansko, Rumunsko, Fínsko, Slovensko). K Sovietskemu zväzu sa neskôr pridali ďalšie krajiny resp. ozbrojené zložky týchto krajín, hlavne Poľsko, Česko-Slovensko a Juhoslávia, počas bojov aj Rumunsko, Bulharsko a Fínsko prešli na stranu Spojencov.
Boje na východnom fronte sa začali 22. júna 1941 operáciou Barbarossa, ktorá sa skončila odrazením nemeckého útoku na Moskvu ale aj zastavením postupu Nemcov na Leningrad a pri Rostove nad Donom. Nemecké vojská sa však preskupili a na jar 1942 začali postupovať juhom ZSSR, obsadili Krym a prenikli ku Volge a na Kaukaz, ich postup bol zastavený v bitke o Stalingrad. Nasledujúci rok sa hitlerovské vojská pokúsili tretíkrát vybojovať iniciatívu, keď v bitke o Charkov zastavili sovietsky postup od Stalingradu, ale v bitke v Kurskom oblúku boli odrazení a začali byť vytláčaní z územia ZSSR. Po operácii Bagration, visliansko-odrianskej operácii a útoku na Berlín, ktoré spôsobili Wehrmachtu ťažké porážky, bola Tretia ríša porazená. Jej zostávajúci vodcovia 8. mája 1945 podpísali úplnú a bezpodmienečnú kapituláciu, čím zároveň ukončili druhú svetovú vojnu v Európe. Rozsah bojových operácií vedených moderným spôsobom bol na východnom fronte z hľadiska šírky frontovej línie a hĺbky postihnutého územia historicky bezprecedentný. Vzhľadom na svoj brutálny charakter a počet obetí vojenského personálu aj civilného obyvateľstva je považované ťaženie na východnom fronte za najkrvavejší ozbrojený konflikt v dejinách.
Názov Názov Vlastenecká vojna použil prvýkrát v súvislosti so sovietsko-nemeckým konfliktom V. M. Molotov 22. júna 1941 pri rozhlasovom prejave informujúcom obyvateľstvo o napadnutí krajiny v súvislosti s podobnosťou s Napoleonovým vpádom do Ruska v roku 1812, ktorý je v Rusku označovaný ako Vlastenecká vojna. Neskôr použil v rovnakom duchu názov aj J. V. Stalin pri historickom prejave 3. júla 1941. Termín sa však vžil predovšetkým podľa pomenovania vysokého sovietskeho vyznamenania – Radu Vlasteneckej vojny, zriadeného výnosom predsedníctva Najvyššieho sovietu ZSSR 20. mája 1942.
Iné názvy tohto konfliktu, sú napr. sovietsko-nacistický konflikt, východoeurópske bojisko alebo ruský front. Dobová nacistická propaganda používala aj názvy ako vojna proti boľševizmu.
Politické pozadie
Po hospodárskej kríze v 30. rokoch sa v Nemecku dostala k moci nacistická strana NSDAP, ktorá pod vedením Adolfa Hitlera iniciovala prípravy na odvetu za porážku Nemecka v prvej svetovej vojne. Krajiny, ktoré boli víťazmi prvej svetovej vojny (Spojené kráľovstvo, Francúzsko a USA), svojou politikou Appeasementu nepodnikli proti vzrastajúcemu nemeckému militarizmu žiadne kroky. Nečinne sa prizerali ako nemecký nacionálny-socializmus šliape po Versaillskej mierovej zmluve, obsadzuje demilitarizované Porýnie, či podporuje nacionalistického španielskeho povstalca Franca. V marci 1938 nemecké vojská anektovali Rakúsko. V dňoch 29. až 30. septembra 1938 zvolali v Mníchove Nemecko, Taliansko, Spojené kráľovstvo a Francúzsko Mníchovskú dohodu, na ktorej tieto krajiny rozhodli o odňatí Sudetov od Česko-Slovenska. Na tomto území, kde žila významná nemecká menšina sa tiež nachádzala línia opevnení, ktorá mohla v prípade ozbrojeného konfliktu ochrániť krajinu pred agresiou Nemecka. Bývalé Dohodové veľmoci pri tom odmietli Česko-Slovensku pomôcť pri obrane pred nemeckými územnými nárokmi, a v prípade neuznania výsledkov Mníchovskej dohody, by neboli ochotné aj napriek podpísaným obranným zmluvám zasiahnuť. Následná prvá viedenská arbitráž situáciu krajiny, po strate Podkarpatskej Rusi a južných oblastí Slovenska ešte sťažila. Prezident Edvard Beneš však nebol ochotný prijať pomoc zo Sovietskeho zväzu, ktorý bol pripravený krajine vojensky pomôcť. V marci 1939 prestalo Česko-Slovensko existovať. Čechy a Moravu obsadili nemecké vojská a vytvorili takzvaný Protektorát Čechy a Morava. Na Slovensku vznikla za prispenia Hitlera vojnová Slovenská republika.
Tesne pred začiatkom bojov druhej svetovej vojny, sa Tretia ríša a Sovietsky zväz v Pakte Ribbentrop-Molotov tajne dohodli na rozdelení Poľska a niektorých ďalších krajín, ktoré medzi nimi ležali. Stalin v tej dobe vedel, že Hitler plánuje viesť vojnu proti krajinám západnej Európy a tento fakt hodlal využiť. Pravdepodobne dúfal, že sa Nemecko vyčerpá v bojoch s Francúzskom a Spojeným kráľovstvo a on potom môže tieto oslabené krajiny napadnúť, poprípade získať čas a pripraviť sa na nemecký vpád. Pakt mal zabezpečiť ZSSR v kritickom období do roku 1942, kedy malo byť ukončené plánované prezbrojovanie Červenej armády. 17. septembra 1939 Sovietsky zväz napadol Poľsko „od chrbta“ a obsadil jeho východné oblasti, sovietski činitelia to odôvodňovali snahou ochrániť ruské, bieloruské a ukrajinské obyvateľstvo v týchto oblastiach. Týmto sa však iba zastieral fakt, že sa ZSSR priamo zúčastnilo na rozpútaní druhej svetovej vojny. Západní spojenci však, na rozdiel od Nemecka, Sovietskemu zväzu nevyhlásili vojnu. Počas vpádu do Poľska sa do rúk Červenej armády vzdalo veľa poľských vojakov a dôstojníkov. Asi 25 000 tých, ktorí neboli ochotní prijať sovietske idey, potom NKVD popravila neďaleko Smolenska v Katynskom lese a na ďalších miestach. Podľa dodatkov k paktu mal ZSSR voľnú ruku v niektorých pobaltských krajinách. Stalin následne v priebehu roku 1940 prikázal obsadiť Estónsko, Lotyšsko a dokonca aj Litvu, ktorej sa dodatok netýkal. Sovietska moc v týchto krajinách následne rozpútala krutú perzekúciu, v ktorej dôsledku prišlo o život najmenej 100 000 ľudí. 24. júna 1940 Stalin ultimatívne požiadal Rumunsko o odovzdanie Besarábie a Severnej Bukoviny, následne boli tieto regióny obsadené vojskami Červenej armády. V oblasti sa nachádzali aj ložiská ropy, ktoré boli v tej dobe pre Nemecko nevyhnutne dôležité pre vedenie vojny.
Príčiny vypuknutia bojov na východnom fronte a stav ZSSR Hitler vo svojej knihe Mein Kampf písal o potrebe nového životného priestoru (tzv. Lebensraum) pre nemecký národ vo Východnej Európe. Predstavoval si, že Nemci ako nadradený národ osídlia západné Rusko a Rusov, ktorých považoval za menejcenný národ ovládaný Židmi, presídlia na Sibír. Zvyšky pôvodného obyvateľstva by Nemci použili ako lacnú pracovnú silu. Pre Nemecko vojna na východe mala rasový, ale aj významný ideologický rozmer, pretože komunisti boli považovaní za hlavných nepriateľov nacistov. Nemenej dôležité boli aj zahraničnopolitické a štátne aspekty, keď veľké množstvo starej pruskej aristokracie, ktorá mala navyše veľké slovo v armáde, videlo v Rusku a neskôr v ZSSR nebezpečného suseda, ktorého je potrebné eliminovať.
Po veľkých čistkách, ktoré zasiahli sovietsku spoločnosť a najmä armádu koncom 30. rokov Hitler predpokladal, že je ZSSR vojensky slabé a neschopné efektívne viesť vojnu, preto by mala byť jeho porážka nemeckou armádou pomerne jednoduchá.
Prípravy na vpád do ZSSR sa začali už v roku 1940. Za politický cieľ operácie Barbarossa určil Hitler: náhľad|vpravo|Sovietske vojská okupujúce Rigu v roku 1940. záchranu západnej civilizácie pred rozpínavosťou boľševizmu a jeho likvidáciu ovládnutie prírodných a ľudských zdrojov ZSSR pre vedenie ďalších vojen
Na začiatku vojny nevideli úplne všetci občania ZSSR v Nemcoch nepriateľov. Mnohí ľudia, ktorí sa pamätali na nemecké vojská z obdobia prvej svetovej vojny, si na Nemcov pamätali ako na civilizovaných a dobrých ľudí. Adolf Hitler však svoju šancu získať si sympatie sovietskeho obyvateľstva po vpáde do krajiny rýchlo strácal. Už v princípe bol nacistický režim zameraný proti Slovanom, jednotky zložené z Ukrajincov, Rusov či Kozákov (či iných kolaborantov, nie vždy zložené na národnostnom princípe) boli nasadzované len z iniciatívy nemeckých miestnych veliteľov (ako bol napr. Paul Ludwig Ewald von Kleist na Kryme a Kubáni). Centralizovaná koncepcia spojenectva s utláčanými národmi ZSSR, ktorej vrcholom bola ROA, vznikla paradoxne až vtedy, keď Nemci museli zo ZSSR ustupovať. To, že sa k Hitlerovi pripojili aj bývalé pobaltské republiky, nebolo nič prekvapivé. Tie cítili k Sovietskemu zväzu pravdepodobne najväčší odpor spomedzi všetkých sovietskych republík. Napriek tomu, že väčšina obyvateľov pobaltských krajín nebola až tak politicky naivná aby uverila Hitlerovi, predpokladali, že každá zmena oproti stalinskému režimu bude len lepšia.
Občania ZSSR skutočne nestáli za Stalinom bez výhrad. Dôvera v neho tesne po napadnutí krajiny a katastrofických porážkach v lete a na jeseň 1941 klesla, vedeli ale, že pod Hitlerom a nacistickou nadvládou by bola situácia ešte horšia. Odpor k nemeckej agresii následne stúpal, keď sa hitlerovské vojská (hlavne Einsatzgruppen) ukázali ako brutálni vrahovia. K súdržnosti, akú sovietsky ľud prejavil, do značnej miery pomohli aj vyhlásenia samotného Stalina, ktorý sa 3. júla 1941 v rozhlase k svojim krajanom prihovoril priam neuveriteľne: „Súdruhovia, občania, bratia a sestry, príslušníci armády a námorníctva! Obraciam sa na vás priatelia moji!“ Tieto slová zapadali do ponurej atmosféry týchto dní. Sovietsky zväz počas vojny navyše uzavrel spojenectvo so západnými demokraciami. Mnohí občania Sovietskeho zväzu po zblížení krajiny so Spojeným kráľovstvom a USA počas vojny očakávali, že sa pomery v krajine zmenia. To ich ešte viac hnalo do boja s nepriateľmi, ktorí napadli ich krajinu.
Na stranu ZSSR sa postavila dokonca aj pravoslávna cirkev, ktorú pritom boľševici dávno vyhlásili za jedného z nepriateľov spoločnosti a nemilosrdne ju prenasledovali. Okamžite po napadnutí krajiny bez intervencie komunistov, vyzval moskovský patriarcha Sergej pravoslávnu cirkev v krajine, aby aktívne podporovala boj sovietskeho ľudu proti NemeckuErickson, J., Erickson, L.: Hitler versus Stalin The Eastern Front in Photographs ISBN 1-84222-242-2. London, Carlton Books 2001, s. 19. Cirkev začala peňažnú zbierku, ktorá do roku 1943 zozbierala 200 miliónov rubľov, za ktoré bola postavená 1 stíhacia peruť a tankový pluk.
thumb|right|Sovietska kolóna zničená počas bitky o Suomussalmi. Na začiatku 40. rokov bola sovietska obranyschopnosť silne narušená. Hlavný podiel na tom mali stalinské čistky v armáde, tiež diletantské zásahy sovietskeho vedenia do organizácie armády (napríklad zrušenie mechanizovaných zborov, ktoré bolo v lete 1941 potrebné narýchlo znovu formovať). Ale chýbali aj skúsení odborníci v tankovom vojsku, v období napadnutia krajiny sa iba začínali precvičovať tí, ktorí boli k tankovým jednotkám prevelení od iných druhov vojsk. Neboli to však jediné slabiny Červenej armády. Sovietskym vojskám zúfalo chýbala motorizácia. Z veľkej časti preto, že vozový park nebol dostatočne udržiavaný. Problémy boli aj výzbrojou, chýbali napr. samopaly. Červená armáda na hraniciach sústredila veľké množstvo zásob, ktoré okamžite po vpáde padli do rúk Nemcom. Za všetky tieto chyby nesie plnú zodpovednosť Stalin a jeho blízke okolie. Stalin navyše v rozhodujúcich dňoch pred napadnutím ZSSR nijak adekvátne nereagoval na prichádzajúce spravodajské informácie o príprave útoku proti krajine. Tieto faktory výraznou mierou podryli bojaschopnosť Červenej armády a prispeli k jej porážkam na začiatku vojny.