Bitka o Stalingrad (iné názvy: stalingradská bitka, bitka pri Stalingrade) bolo ozbrojené stretnutie na juhozápade európskej časti Sovietskeho zväzu, v ktorom bojovali vojská Osi, predovšetkým nacistického Nemecka, Rumunska, Maďarska a Talianska, proti sovietskym silám. Bojové operácie prebiehali vo vysokom tempe viac než šesť mesiacov od 21. augusta 1942, keď sa začal útok na mesto, do 2. februára 1943, keď sa vzdali posledné zvyšky nemeckých síl obkľúčených v meste Stalingrad (dnes Volgograd). Dobytie Stalingradu malo byť jedným z čiastkových cieľov pre postup nemeckej ofenzívnej kampane južným smerom na Kaukaz. Bitka bola jedným z rozhodujúcich momentov v bojoch na východnom fronteStolberg, E. M., Tucker, S. C., 2005, Stalingrad, Battle of (23 August 1942–2 February 1943). in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, s. 1216 – 1220 a celej druhej svetovej vojny. Bola jednou z najkrvavejších a najväčších bitiek a v histórii vojenstva vôbec, keďže v jednotlivých etapách bitky bojovalo na oboch stranách dovedna vyše 2 milióny vojakov, 2 000 tankov, do 25 000 delostreleckých zbraní a 2 300 lietadielPospelov, P.N. a kolektív, 1961, Istoria Velikoj otečestvennoj vojny Sovetskovo sojuza 1941-1945. Tom Vtoroj. Vojennoje izdateľstvo Ministerstva oborony Sojuza SSR, Moskva, s. 424. V dôsledku sovietskej zimnej protiofenzívy padla do obkľúčenia a neskôr bola zničená veľká skupina nemecko-rumunských vojsk o sile asi 300 000 mužov.
Bojové operácie možno rozdeliť na dve fázy. Prvá fáza sa začala 17. júla 1942 radom ťažkých bojov medzi Donom a Volgou, pri ktorých sovietske sily utrpeli rad porážok, no neumožnili Nemcom dostatočne rýchlo postúpiť. V rozhodujúcom momente nemecké velenie rozdelilo svoje sily na dve časti. Skupina armád A sa pokúsila preraziť na Kaukaz a Skupina armád B mala prekročiť Volgu v oblasti Stalingradu a dosiahnuť pobrežie Kaspického mora. V oblasti mesta Stalingrad (dnes Volgograd) sa následne rozpútali ťažké pouličné boje trvajúce niekoľko mesiacov. Začiatkom zimy 19. novembra 1942 sovietske velenie zorganizovalo pre Nemcov nečakanú protiofenzívu, v dôsledku ktorej uviazla v meste a jeho okolí celá nemecká 6. armáda a časti ďalších jednotiek. Výsledkom protiofenzívy bola strata asi 1 050 000 vojakov Osi (600 000 Nemcov, 200 000 Rumunov, 130 000 Talianov a 120 000 Maďarov padlo, bolo ranených alebo zajatýchRottman, G., 2006, Stalingrad Inferno, The Infantryman's War. Concord Publications, Hong Kong, s. 3). V dôsledku toho stratilo nacistické Nemecko na fronte dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú už nikdy viac nedosiahlo. Pre Sovietsky zväz, ktorý v bojoch utrpel rovnako ťažké straty (okolo 1 200 000 mŕtvych, nezvestných a ranených) bolo víťazstvo počiatkom oslobodzovania strateného územia a viedlo k celkovému víťazstvu v roku 1945.
Situácia na začiatku roku 1942 V novembri a decembri 1941 sovietske vojská zastavili nemecký útok na Moskvu ale aj na ďalších úsekoch frontu pri Leningrade a hlavne pri Rostove nad Donom a následne protiofenzívou prinútili Wehrmacht po prvýkrát prejsť do obrany. Na jar 1942 sa však Hitlerove armády z ťažkých bojov vzchopili skôr ako ich nepriateľ a uštedrili sovietskym jednotkám, oslabeným ofenzívnou činnosťou pozdĺž celého frontu ťažké straty. Nemecké velenie upustilo od plánu útočiť na Moskvu, okolo ktorej sa kvôli hroziacemu nebezpečenstvu naďalej sústredilo početné sovietske vojsko, ale dospelo k rozhodnutiu vyradiť ZSSR postupne. Hitler tiež musel zobrať do úvahy i fakt, že nacistické Nemecko nebolo hospodársky pripravené viesť rozsiahly a dlhodobý konflikt akým bola vojna na východnom fronte. Veľmi výrazný bol hlavne nedostatok ropných látok, predovšetkým pohonných hmôt, ktoré sa z nich vyrábali. Útokom na južnú oblasť ZSSR, bolo možné jednak získať nové zásoby potrebnej ropy a naopak pripraviť o ne nepriateľa. Plán nasledujúceho ťaženia pôvodne spracovaného F. Halderom, Hitler upravil a vydal 5. apríla 1942 v smernici č. 41. Cieľom nemeckej ofenzívy mali byť oblasti okolo rieky Volgy, úrodné oblasti medzi Doncom a Kubáňou (jednej z posledných, ktoré držali sovietske sily) ale hlavne strategicky dôležité ropné oblasti v Predkaukazsku a na Kaukaze. Prienikom ku Kaspickému moru a odrezaním tejto oblasti mal byť Sovietsky zväz pozbavený svojich najvýznamnejších ložísk ropy a rovnako aj spojeneckých dodávok z Iránu.
Sovietsky Hlavný štáb najvyššieho velenia však neodhadol tieto zámery nepriateľa a na strednom úseku frontu sa naďalej pripravoval na obranu Moskvy. Pred Moskvou vyzerala situácia na jar 1942 naďalej dramaticky, pretože Nemci držali oblasť Rževského výbežku medzi Rževom a Viazmou západne od Moskvy. Na južnom úseku frontu aj na severe však plánovalo na jar uskutočniť rad útočných operácii. Na severe sa v marci 1942 začali krvavé boje v oblasti Volchova, kde sa pokúšala preraziť Vlasovova 2. úderná armáda. Na Ukrajine sa naproti tomu sovietske velenie 12. mája pokúsilo o ofenzívu pri Charkove. Práve boje na juhu, mali na neskoršie dianie v Stalingrade najväčší dopad.
Charkov
Úporné boje sa odohrávali na celom fronte južne od mesta Oriol. Na Ukrajine bojujúce vojská Juhozápadného frontu pod velením maršala Timošenka a Južného frontu generála Malinovského postupovali na Charkov v dvoch prúdoch: južným smerom z oblasti Iziumu a Barvenkova a severným smerom z oblasti Volčanska, pričom vošli priamo do nemeckej pasce. Nemci v priebehu piatich dní podnikli sériu protiútokov a veľkú časť sovietskych vojsk obkľúčili. Z obkľúčenia sa zachránilo iba 27 000 sovietskych vojakov, 250 000 ich zahynulo alebo bolo zajatých. Zvyšok sovietskych jednotiek sa začal pred postupujúcimi Nemcami chvatne sťahovať.
Krym
Na konci roka 1941 Nemci prenikli na Krym a odrezali v prístave Sevastopoľ sovietsku Prímorskú armádu. Útok na opevnenie tohto mesta bol poverený viesť Erich von Manstein. Prvé útoky vojsk Osi sa obrancom darilo odrážať. V máji 1942 stroskotala kvôli neschopnosti miestnych veliteľov Kozlova a Mechlisa sovietska obojživelná operácia vo východnej časti Krymu na polostrove Kerč, Červená armáda prišla o ďalších 176 000 vojakov. Nemecké a rumunské vojská si následne uvoľnili ruky aby mohli odrezať prístav od pomoci z mora, tým že získali kontrolu nad prístupovými cestami a severnou časťou prístavu. Sovietska obrana opierajúca sa o pomoc námorného delostrelectva a silných opevnení začala javiť známky vyčerpania. K ťažkým podmienkam letnej bitky sa pridal okrem zúrivých bojov i zápach množstva nepochovaných mŕtvol, ktorý prinútil mnohých siahnuť po plynových maskách. Nemci napokon s pomocou ťažkého obliehacieho delostrelectva a intenzívneho bombardovania dobyli mesto 1. júla 1942, po celkovo 250 dňoch obliehania. V troskách Sevastopoľa zahynulo alebo padlo do zajatia 156 880 sovietskych vojakov. Väčšina z pôvodne Prímorskej armády bola zničená. Zvyšky sovietskych vojsk sa ešte 2 týždne zúfalo bránili na myse Chersones. Likvidácia sovietskych vojsk uvoľnila nemeckú 11. a rumunskú 3. a 4. armádu a zároveň zažehnala hrozbu, ktorú predstavoval červenou armádou držaný Sevastopoľ v nemeckom tyle.
Boje o prístupy k Stalingradu náhľad|left|Situácia v južnej časti východného frontu od 22. mája do 7. júla 1942 Pád Sevastopoľa bol prakticky začiatkom nemeckej letnej ofenzívy. Spolu s nemeckými jednotkami postupovali taktiež vojská jeho spojencov: Rumunska, Maďarska, Talianska a aj menšie jednotky Slovenska a Chorvátska. Bojová hodnota týchto jednotiek však bola sporná a ako sa neskôr ukázalo nebola rovnocenná nemeckým, ale ani sovietskym vojskám. Nemci mohli v južnom smere sústrediť 2., 6., 11. a 17. poľnú armádu, 1. a 4. tankovú armádu, 2. maďarskú a taliansku 8. armádu. Neskôr, po páde Sevastopoľa, k nim pribudla 3. a 4. rumunská armáda. Navyše 6. armáda bola najsilnejšia nemecká armáda, akú kedy na východnom fronte nasadili. Skladala sa z 5 zborov, z ktorých jeden bol tankový. Celkovo mala 14 a neskôr až 20 divízií. Tieto vojská viedli bojové operácie proti Brjanskému a Juhozápadnému frontu obidvom ťažko poznačeným predošlými neúspešnými bojmi.
4. júla sa nemecké jednotky zmocnili mosta cez Don pri Voroneži a 6. júla 1942 (podľa iných 7. júla) vojská 2. maďarskej a nemeckej 4. tankovej armády prenikli do západnej časti mesta, kde sa rozpútali vyše týždňa trvajúce pouličné boje so sovietskou 40. armádou.
17. júla padol rúk do nemeckej 17. a 1. tankovej armády Vorošilovgrad (dnes Luhansk), čím bolo zavŕšené obsadzovanie priemyselne dôležitej oblasti Donbasu. Potom Nemci uskutočnili sústredený útok na Rostov nad Donom. Červená armáda mesto nebránila dostatočnými silami a tak bolo do rána 25. júla 1942 v nemeckých rukách. Pri prieniku do oblasti Rostova sa vyznamenali 25. júla aj vojaci slovenskej Rýchlej divízie, ktorým sa ako prvým spomedzi vojsk Osi, podarilo pri ofenzíve prekročiť DonMičianik, P., 2009, Rýchla divízia v nemeckej ofenzíve na Rostov. Vojenská história, 2, 13, s. 43 – 70. Strata Rostova nad Donom a najmä mostov južne od mesta bola pre Sovietov veľmi skľučujúca, hlavne po tom čo prenikli na verejnosť informácie o zlyhaní a neposlušnosti sovietskych dôstojníkov, ktorí mesto bránili. Ústupom z oblasti sa však pred obkľúčením zachránilo množstvo živej sily a techniky. Pre Hitlera mal Rostov veľký význam, táto významná križovatka ležiaca v najvýchodnejšom cípe Azovského mora bola vstupnou bránou k rieke Kubáň a na Kaukaz. Postup Nemcov do tejto oblasti, znamenal tiež prerušenie železničného spojenia Stalingrad – Moskva, čo znamenalo, že Sovieti museli doplnky zo severu posielať do tejto oblasti cez Strednú Áziu.
23. júla vydal Hitler smernicu č. 49, ktorou sa vzdal plánu postupného dobývania juhu ZSSR počínajúc Stalingradom, definovaného v predošlej smernici č. 41. Zamýšľal zaútočiť súčasne v dvoch smeroch: na Kaukaz aj na Stalingrad. Od tohto zámeru ho nedokázali odhovoriť ani vlastní generáli, ktorí upozorňovali, že sily Wehrmachtu nie sú v takom stave aby mohli udrieť na oba ciele v rovnakom čase. 13. júla bolo velenie Skupiny armád Juh rozdelené na Skupinu armád A, pod vedením Wilhelma Lista a veliteľstvo Skupiny armád B, pod vedením Maximiliana von Weichsa. Skupina armád A mala postupovať smerom na Kaukaz, zatiaľ čo úlohou Skupiny armád B, malo byť prekročenie Volgy a prípadné dosiahnutie Kaspického mora.
12. júla sovietske velenie vytvorilo nový Stalingradský front, ktorý mal vyplniť medzeru vzniknutú nemeckým prielomom. Velením obranných operácií pred Stalingradom bol poverený generál A.I. Jeriomenko a V.N. Gordov. Vrchným veliteľom celého južného bojiska bol Semion Timošenko, na oblasť bojov zvlášť dohliadal náčelník generálneho štábu Georgij Žukov. náhľad|vľavo|Kolóna talianskych vojakov 8. armády s mulicami. 8. armáda tvorila ľavé krídlo nemeckej skupiny armád B.