James Marshall „Jimi“ Hendrix, narodený ako Johnny Allen Hendrix (* 27. november 1942, Seattle – † 18. september 1970, Londýn) bol americký blues rockový hudobník, gitarista, spevák a skladateľ.
Narodil sa v Seattli čistokrvnej indiánke z kmeňa Cherokee a černochovi. Po rozvode rodičov ho vychovával otec Al. Keď mal jedenásť rokov, dal mu otec prvú gitaru, na ktorú sa učil hrať sám, počúvaním otcových bluesových platní a keďže bol ľavák, obrátil si ju.
Mnohí hudobní historici ako aj fanúšikovia Hendrixa považujú za najvplyvnejšieho a najtalentovanejšieho gitaristu v dejinách rocku a za kultúrnu ikonu. Celosvetovo slávnym sa stal v roku 1967, v roku 1969 bol hlavnou hviezdou festivalu vo Woodstocku. Zomrel predčasne, po neúmyselnom predávkovaní liekmi v roku 1970.
Biografia Detstvo Hendrix sa narodil 27. novembra 1942 v meste Seattle zatiaľ čo jeho otec bol na Americkej základni v Oklahome. Jeho matka, sedemnásťročná Lucille Hendrixová rodená Jeterová, mu dala meno Johnny Allen Hendrix. Hendrix je pôvodom Afroameričan.Classic Bands, Jimi Hendrix. prístup: 5.1.2008. Matka ho dala na prázdniny do dočasnej starostlivosti priateľom. Po prepustení jeho otca z armády, James Allen „Al“ Hendrix (1919–2002) ho zobral a zmenil mu meno na James Marshall Hendrix na pamiatku jeho zosnulého brata Leona Marshalla Hendrixa. Medzi priateľmi a rodinou bol odmalička známy ako "mladík". Hendrix mal dvoch bratov – Leona a Josepha, a dve sestry – Kathy a Pamelu. Joseph sa narodil s fyzickými ťažkosťami a ako trojročného ho dali do štátnej starostlivosti. Jeho dve sestry boli takisto dané do starostlivosti v relatívne skorých rokoch, pre ošetrovanie a adopciu, Kathy bola slepá a Pamela mala menšie fyzické ťažkosti. Hendrixovi rodičia sa rozviedli keď mal deväť rokov a jeho matka zomrela v roku 1958. Kvôli nestálemu bývaniu bol poslaný do Vancouvru v Britskej Kolumbii aby tam žil s jeho starou mamou. Jeho brat bol daný na istý čas do sociálnej starostlivosti. Hendrix vyrastal ako hanblivý a citlivý chlapec, hlboko poznačený chudobou a zanedbanosťou, ktorú prežil. Ako päťnásťročný, približne v dobe kedy zomrela jeho matka, získal prvú akustickú gitaru za 5 dolárov od známeho jeho otca. Táto gitara nahradila ako násadu metly, na ktorej imitoval starších muzikantov tak aj jednostrunové ukulele, ktoré našiel jeho otec pri upratovaní garáže.J. A. Hendrix, 1999, My Son Jimi, p. 113. Zdokonaľoval sa neustálym cvičením, sledovaním iných, radami skúsenejších gitaristov a počúvaním nahrávok. V lete v roku 1959 mu otec kúpil prvú elektrickú gitaru – bielu Supro Ozark, ale nemal žiadny zosilňovač. V tom istom roku bola jediným predmetom, z ktorého Hendrix prepadal, trochu ironicky práve hudobná výchova. Podľa jeho kamarátov z kapely sa Hendrix naučil väčšinu akrobatických javiskových pohybov (hlavnú časť bluesovej/R&B tradície – zahŕňajúca hranie zubami a za chrbtom) od mladého kamaráta muzikanta Raleigha „Butcha“ Snipesa, ktorý bol gitaristom v lokálnej skupine (The Sharps) a taktiež predvádzal známu „kačaciu chôdzu“ od Chucka Berryho.
Hendrixov prvotný prejav Bluesovej hudby vychádzal z počúvania nahrávok Muddyho Watersa a B.B. Kinga, ktoré vlastnil jeho otec.J. A. Hendrix, 1999, My Son Jimi, str. 126. Ďalší dojem prišiel z filmu Johnny Guitar z roku 1954, v ktorom hrdina nosí namiesto zbrane gitaru prehodenú cez chrbát.
Jeho prvé vystúpenie bolo s kapelou bez mena v suteréne synagógy. Po príliš bláznivom hraní a vystupovaní ho vyhodili. Prvou oficiálnou kapelou, kde Jimi hral bola kapela The Velvetones, ktorá zadarmo pravidelne vystupovala v susednom dome na Yesler Terrace. Publikum ho milovalo vďaka jeho divokému štýlu a hraniu na praváckej gitare ľavou rukou. Neskôr sa pripojil ku profesionálnej skupine Rocking Kings, ktorá hrala na miestach ako Birdland. Keď Jimimu ukradli gitaru (po tom čo ju nechal v zákulisí cez noc), jeho otec mu kúpil bielu Silvertone Danelectro, ktorú zafarbil načerveno a oblepil slovami „Betty Jean“ (Morgan) – menom jeho stredoškolskej priateľky.
Hendrix s menšími problémami dokončil nižšiu strednú školu na Washington Junior High School ale neabsolvoval strednú školu na Garfield High School hoci mu neskôr udelili čestný diplom a v roku 1990 v školskej knižnici osadili jeho bustu. Keď sa stal známy v roku 1960, Hendrix povedal novinárom, že bol vyhodený z Garfieldskej školy rasistickou fakultou za to, že sa v študovni držali za ruky s priateľkou bielej pleti. Ale Frank Hanawalt povedal, že to bolo jednoducho pre zlé výsledky a dochádzku.
V armáde náhľad|Jimi Hendrix vo Ford Orde v roku 1961 Hendrix sa dvakrát dostal do problémov so zákonom keď jazdil na ukradnutých autách. Mohol si vybrať dva roky vo väzení alebo vstup do armády. Vybral si druhú možnosť a zapísal sa 31. mája 1961. Po skončení základného výcviku ho pridelili do 101. výsadkového oddielu () na základni Fort Campbell v Kentucky. Jeho veliaci dôstojníci aj radoví vojaci ho považovali za podpriemerného vojaka: spal v službe, nebral ohľad na pravidlá, vyžadoval si neustálu kontrolu a ako strelec bol neschopný. Pre tieto nedostatky sa ho po jednom odslúženom roku rozhodli jeho nadriadení prepustiť z armády. Toto bola pre Jimiho príležitosť, voči ktorej nemal žiadne výhrady. Hendrix neskôr povedal novinárom, že ho prepustili zo zdravotných dôvodov po tom čo si poranil členok počas jeho 26. zoskoku. Biografia z roku 2005 pod názvom Room Full of Mirrors od Charlesa Crossa zase tvrdí, že Hendrix predstieral, že je homosexuál (tvrdiac, že sa zaľúbil do jedného vojaka) aby bol prepustený, ale doteraz sa nenašiel vierohodný dôkaz, ktorý by podporoval toto tvrdenie.
V zotavovacom stredisku sa spriatelil s vojakom a basgitaristom Billym Coxom. Často spolu hrávali s inými muzikantmi na rôznych miestach pod názvom "The King Kasuals".
Keď sa Jimi stal vo Veľkej Británii známy, o jeho vojenskej službe sa zmienil iba v troch publikovaných rozhovoroch. Prvý rozhovor bol v roku 1967 pre film See My Music Talking (vydaný oveľa neskôr pod názvom „Skúsenosť“), v ktorom stručne hovoril o jeho prvom zážitku zo zoskoku: „Keď raz skočíte, všetko naokolo je tak ticho že jediné čo počujete je vietor“ (). Druhý a tretí rozhovor bol pre magazín Melody Maker v roku 1967 a 1969, kde hovoril o odpore k armáde. V rozhovoroch v Spojených štátoch sa skoro vôbec nezmienil o vojenskej službe a v televíznom rozhovore s Dickom Cavettom iba potvrdil, že slúžil na základni Fort Campbell.Jimi Hendrix. The Dick Cavett Show, DVD, vydavateľ: Universal Island, 1969/70
Začiatok kariéry Po prepustení z armády sa Hendrix a jeho kamarát z vojny Bill Cox presťahovali do Clarksvillu v Tennessee kde založili skupinu "The King Kasuals". V tejto dobe videl v Seattli Butcha Snipesa hrať zubami a v kapele to napodobňoval Alphonso 'Baby Boo' Young, ďalší gitarista. Aby Hendrix nebol v ich tieni, aj on sa poriadne naučil hrať zubami, podľa vlastných slov: „táto myšlienka hrať zubami ma napadla v jednom meste v Tennessee. Tu dole musíte hrať zubami alebo niečim čím sa dá brnkať. Je tu celá kopa zlomených zubov okolo pódia“ ().Melody Maker, 01/03/69 Hrávali hlavne na slabo platených vystúpeniach a na nevýrazných miestach. Napokon sa kapela presunula na Jeffersonskú ulicu v Nashville, starobylé srdce Nashvillskej čiernej komunity a domov živej rhythm and bluesovej scény. Tu boli podľa Coxa a Larryho Leea (ktorý nahradil Alphonsa Younga na gitare) domácou kapelou v klube "Club del Morrocco".Woodstock DVD interview with Lee & Cox. V tom čase bola Hendrixova priateľka Joyce Lucasová. Ďalšie dva roky žil Hendrix neistý život so skupinou King Kasuals a s "Chitlin Circuit" (spoločné meno pre šnúru koncertných miest, ktoré boli bezpečné a prijateľné pre afroamerických hudobníkov, komikov a iných legendárnych zabávačov) pričom účinkoval po celom juhu na miestach s prevažne čiernym publikom spolu s Bobom Fisherom a kapelou The Bonnevilles Magazín Univibes #5, autor:Caesar Glebeek,2005, str. 45, Vydavateľ:Warner Brothers a v sprievodných skupinách pre rôznych soulových, R&B a bluesových muzikantov zahŕňajúcich mená ako Chuck Jackson, Slim Harpo, Tommy Tucker, Sam Cooke, a Jackie Wilson. Chitlin Circuit bola dôležitá fáza Hendrixovej kariéry, pretože tu sa prepracoval jeho štýl a upevnili jeho bluesové korene.
Frustrovaný zážitkom z juhu sa Hendrix rozhodol, že skúsi šťastie v New Yorku a tak sa v januári roku 1964 presťahoval do Hotela Theresa v HarlemeShadwick, 2003, Jimi Hendrix Musician, str. 50., kde čoskoro spoznal Lithofayne Pridgeonovú (známu ako "Faye", ktorá sa stala jeho priateľkou) a bratov Allenovcov – dvojičky Arthura a Alberta (dnes známych ako Taharqa and Tunde-Ra Aleem). Bratia Allenovi sa stali Jimiho priateľmi a zároveň "opatrovateľmi": držali ho od problémov čo najďalej. Dvojičky tiež vystupovali ako náhradní speváci (pod menom Ghetto Fighters) na niektorých jeho nahrávkach, najmä v piesni „Freedom“. Faye ako rodáčka z Harlemu s kontaktmi v hudobnej scéne poskytla Jimimu prístrešok, podporu a povzbudenie. Vo februári roku 1964 vyhral Hendrix prvú cenu v amatérskej súťaži, ktorá sa konala v divadle Apollo. Po tomto bol najatý ako gitarista pre skupinu Isley Brothers a pripojil sa k ich národnému turné, ktoré zahŕňalo južný Chitlin circuit. V tejto dobe sa Hendrix podieľal na jeho prvom úspešnom štúdiovom nahrávaní dvojstranného singlu "Testify". V Nashville opustil kapelu aby spolupracoval s Georgeom Odellom na R&B turné, kde bol hviezda programu Sam Cooke . V októbri roku 1964 pricestoval do Atlanty a tu si ho najal Little Richard aby nahrával a vystupoval po cestách s jeho show nazývanou "The Royal Company" Charles A. White, The Life and Times of Little Richard: The Authorized Biography, Omnibus Press, 2003, strany 125129Jimi Hendrix the studio log (2008 ed.) od autorov: Geldeart & Rodham, Jimpress, 2007, strana 21. Počas zastávky v Los Angeles keď cestoval s Little Richardom v roku 1965 sa Hendrix zúčastnil nahrávania pre Rosu Lee Brooksovú na jej singli "My Diary". Toto bola jeho prvá zaznamenaná angažovanosť s Arthurom Leeom zo skupiny "Love"Shadwick, 2003, Jimi Hendrix Musician, str. 55.45 record label composer credit, My Diary od Arthura Leeho, Revis Records, 1964.. V LA tiež nahrával pre nahrávaciu spoločnosť Vee-Jay finálny singel Little Richarda nazvaný "I Don't Know What You've Got, But It's Got Me" Shadwick, 2003, Jimi Hendrix Musician, strany 5657. Neskôr sa objavil po prvý raz v televíznom vystúpení na Nashvillskom kanáli 5 v show "Night Train" spolu s "The Royal Company" ako sprievodná kapela pre dvojicu "Buddy and Stacy", ktorí spievali prevzatú pieseň Shotgun od Jr. Walkera Jimi Hendrix the studio log (2008 ed.) od autorov: Geldeart & Rodham, Jimpress, 2007, str. 21.
Neskôr v roku 1965 sa Jimi pripojil k New Yorkskej kapele Curtis Knight and the Squires, potom čo sa stretol s Knightom vo vestibule hotelu America kde obidvaja v tom čase bývali.Shapiro and Glebeek, 1990, Electric Gypsy, str. 95. Potom hral so skupinou Joey Dee and the Starliters aby sa následne vrátil naspäť k Squires. 15. októbra 1965 podpísal Hendrix trojročnú nahrávaciu zmluvu s Ed Chalpinom. Zatiaľ čo vzťah s Chalpinom bol krátkodobý, zmluva zostala v platnosti, čo neskôr Jimimu spôsobilo značné problémy v jeho kariére. Právny spor pokračuje až do dnešných dní.BLABBERMOUTH.NET – JIMI HENDRIX Litigation Results In Contempt Order, Judgment Payment
Zdá sa, že v roku 1966 bol Hendrix dosť žiadaný – hrával na podujatiach s Kurtisom Knightom a Rayom Sharpeom, Lonniem Youngbloodom, skupinou The Icemen a s Jimmy Normanom & Billy Lamontom. Prácou na inštrumentálnej piesni „Hornets Nest“ od Curtis Knight and The Squires získal skladateľský kredit. Ďalej založil vlastnú kapelu známu ako The Blue Flames ktorej členmi boli Randy Palmer (basgitara), Danny Casey (bicie) a 15-násť ročný gitarista Randy Wolfe (sprievodná gitara).