thumb|Podpisovanie zmluvy 4. júna 1920 thumb|Palác Veľký Trianon vo Versailles thumb|Náčrt rozdelenia Rakúsko-Uhorska v Trianonskej mierovej zmluve náhľad|Následky trianonskej zmluvy. Počty obyvateľov a národnostné zloženie sú zo sčítania 1910, ktoré bolo ovplyvnené silnou maďarizačnou politikou v Uhorsku. Trianonská mierová zmluva alebo Trianonská zmluva alebo trianonský mier bola mierová dohoda podpísaná 4. júna 1920 a nadobudla platnosť 26. júla 1921. Ukončila vojnový stav medzi Maďarskom a väčšinou spojeneckých mocností, ktorý sa začal ako súčasť prvej svetovej vojny od roku 1914. Zmluva bola podpísaná v paláci Grande Trianon vo Versailles a bola jednou z viacerých dohôd pripravených na Parížskej mierovej konferencii. Zmluva zaväzovala zmluvné strany uznať nové medzinárodné hranice medzi Maďarskom a jeho susedmi: Československom, Rumunskom, Juhosláviou a Rakúskom. Trianonská zmluva zároveň ukladala Maďarsku povinnosť platiť reparácie a obmedzovala jeho ozbrojené sily. Zároveň však poskytovala Maďarsku obchodné výhody (s Rakúskom a Československom), záväzky na dodávky uhlia (z Československa a Poľska), poskytovala právnu ochranu jeho majetku a občanov v zahraničí. Väčšinu ustanovení Trianonskej zmluvy zmluvné strany do konca medzivojnového obdobia upravili alebo sa stali neaktuálnymi. Parížskou mierovou zmluvou z roku 1947 však boli obnovené tzv. trianonské hranice Maďarska.
Pozadie Prvá svetová vojna, ktorá bola ukončená prímerím, ktoré nadobudlo účinnosť 11. novembra 1918, si v rokoch 1914 a 1918 vyžiadala životy cez 9,5 milióna vojakov, približne 10 milión civilistov a ďalšie státisíce mužov bolo v bojoch doživotne zmrzačených. Ukončením prvej svetovej vojny došlo predovšetkým v Európe, ale tiež v Ázii, Afrike, ale aj v ďalších svetových oblastiach, k drastickým politickým, kultúrnym a spoločenským zmenám, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili ďalší priebeh 20. storočia. Vznikli viaceré nové štáty a iné štáty zanikli. 28. júna 1919 bola podpísaná Versaillská mierová zmluva, čím prišlo k faktickému vytvoreniu Spoločnosti národov.
Parížska mierová konferencia V roku 1919, počas Parížskej mierovej konferencie boli dojednané mierové zmluvy medzi víťaznými štátmi Dohody a porazenými Centrálnymi (ústrednými) mocnosťami. Na konferencii boli uzatvorené mierové zmluvy s Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom, Bulharskom a Osmanskou ríšou. Na riadenie konferencie a vyjednávanie mali najväčší vplyv štáty, ktoré mali najväčší podiel na konečnom víťazstve, išlo o "Veľkú päťku", teda Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Taliansko, USA a Japonsko. Konferencia bola zahájená 18. januára 1919 a s niekoľkými prestávkami trvala až do 21. januára 1920.
Na základe mierového programu, štrnástich bodov, ktoré spísal a 8. januára 1918 predniesol v Kongrese USA prezident Spojených štátov amerických Woodrow Wilson, boli s jednotlivými porazenými štátmi uzavreté Parížske predmestské zmluvy, každá pomenovaná podľa iného parížskeho predmestia, v ktorom bola podpísaná (Versailles, Saint-Germain-en-Laye, Treaty of Neuilly-sur-Seine, Trianon, Sèvres).
Zo zoznamu tzv. „mierových zmlúv z okolia Paríža” boli len nemecká a maďarská delegácia pozvaná do Versailles, Hlavnými účastníkmi tejto konferencie boli víťazné (dohodové) mocnosti, ich spojenci a krajiny, ktoré vojnu prehrali. Na strane víťazných mocností stáli Spojené štáty, Británia, Francúzsko a Taliansko a ich spojenci Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (premenované v roku 1929 na Juhosláviu) a Česko-Slovensko.
Postavenie Maďarska Podmienky mieru boli odovzdané maďarskej delegácii v máji 1920, ktorá po ich prečítaní rezignovala. Vláda vedená Sándorom Simonyi-Semadamom váhala, koho vyslať. Gróf Albert Apponyi už v januári 1920 predniesol v Paríži svoju vlasteneckú obrannú reč, ale minister zahraničia Pál Teleki s jeho vyslaním nesúhlasil (a sám pochádzal zo Sedmohradska, takže by pri podpisovaní bol v konflikte záujmov). Hľadali sa teda takí dvaja „dobrovoľníci”, ktorí sa už aj tak chceli stiahnuť z politického života a ich podpis by sa dal ľahko spochybniť. Voľba tak padla na Ágosta Benárda (minister práce a sociálnych vecí) a Alfréda Drasche-Lazára (mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister).
Alfréd Drasche-Lazár bol členom holandskej rodiny Drasche, ktorá získala majetok v textilnom priemysle a do Maďarska sa prisťahovala. V roku 1904 pre svoje bohaté jazykové znalosti zložil diplomovú skúšku na ministerstve zahraničných vecí. Okrem toho napísal viacero kníh (do roku 1920 päť) a jeho divadelné hry sa hrali okrem Budapešti aj v Bratislave. Jeho osud nebol spojený s Trianonom, čo dokazuje jeho pokračujúca diplomatická kariéra. Druhý maďarský minister Bernard krátko po pripojení podpisu pod mierovú zmluvu vyhlásil, že z vojenských, národnostných a hospodárskych dôvodov je pre Maďarov neprijateľná. Podpísal ju len narýchlo a formálne. Odmietol slávnostné pero, ale z vrecka vytiahol také, čo zobral v hoteli, a po použití ho zahodil.
O 10:00 4. júna 1920 - v plánovanom čase podpisu - v Maďarsku zvonili zvony, hučali sirény, v továrňach, školách a úradoch sa uskutočnili smútočné "prestávky", vlajky boli stiahnuté na polovicu, doprava bola na desať minút zastavená a obchody zatvorené.
Za Česko-Slovensko podpísali Trianonskú mierovú zmluvu Edvard Beneš (minister zahraničných vecí) a Štefan Osuský (mimoriadny a splnomocnený vyslanec v Londýne).
Vznik ČSR a hranice s Maďarskom
Slovenský a český vojnový exil na čele s bývalým ríšskym poslancom Tomášom Garriguom Masarykom, generálom Milanom Rastislavom Štefánikom a diplomatom Edvardom Benešom presadzoval počas vojny u mocností Dohody vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov a územné spojenie bývalých Zemí Koruny českej a Horného Uhorska. Tomu tiež napomáhali rôzne krajanské zbierky (prevažne v USA) a Česko-slovenské légie. Samostatné Česko-Slovensko bolo vyhlásené 28. októbra 1918 a jeho hranice boli vymedzené mierovými zmluvami.
Trianonská mierová zmluva mala deklaratórny význam. Hranice, v tej podobe, ako ich opisovala (až na menšie výnimky), totiž stanovila už Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie vo svojom uznesení z 12. júna 1919. Tento stav zodpovedal demarkačnej línii ukončenia bojov z novembra a decembra 1918. Trianonská zmluva formálne ukončila vojnu medzi Maďarskom a väčšinou dohodových mocností a definovala aj Maďarsko ako nezávislý nástupnícky štát po bývalej Rakúsko-uhorskej monarchii.
Nové nástupnícke štáty s tichým súhlasom veľmocí, predovšetkým Francúzska, obsadili medzitým väčšiu časť územia bývalého uhorského kráľovstva, na ktoré si robili nároky.
Obsadenie územia Slovenska a Rusinska 3. a 4. novembra 1918 boli 25 streleckým plukom česko-slovenského vojska ako prvé obsadené mestá Holíč, Gbely a Malacky. 4. novembra bola v Skalici ustanovená dočasná slovenská vláda na čele s Vavrom Šrobárom. Okrem armády sa do ďalších bojov zapojili aj českí četníci a vojaci lučeneckého pluku. 13. novembra vyhlásil Národný výbor Dočasnú ústavu, ktorá prenášala moc na Národné zhromaždenie. 14. novembra sa konala prvá schôdza Národného zhromaždenia, na ktorej bol česko-slovenský štát vyhlásený za republiku a Tomáš Garrigue Masaryk bol zvolený za jej prezidenta.
Začiatkom novembra vstúpili na západné Slovensko prvé československé jednotky, ktoré však boli rýchlo vytlačené maďarskou armádou a žandárstvom. Na základe rozkazu Dohody z 3. decembra 1918 maďarská vláda súhlasila so stiahnutím svojich vojsk zo Slovenska a 6. decembra 1918 maďarský minister vojny Bartha podpísal dohodu s československým vyslancom v Budapešti Milanom Hodžom. Dohoda opisovala demarkačnú líniu medzi československými a maďarskými vojskami a znamenala obsadenie severozápadného Slovenska československými jednotkami. Do 12 decembra bolo obsadené územie po líniu Devín, Malé Karpaty, Pezinok, Sereď, Nitra, Považie, Žilina a Čadca.
Koncom decembra 1919 Budapešť dostala a prijala novu nótu od Ententy, ktorá obsahovala príkaz na zmenu demarkačnú líniu v prospech Československa. Táto nóta povolila československú okupáciu v januári 1919 Bratislavy, Lučenca, Komárna, Lučenca a Košíc. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska presunula od 4. februára 1919 do Bratislavy (vtedy sa stala hlavným mestom Slovenska).
S cieľom rozšíriť svoje okupačné zóny v Maďarsku Rumunsko a Československo v apríli 1919 presunuli svoje armády ďalej do Maďarska, čo vyvolalo nové nepriateľstvo medzi týmito tromi krajinami. Koncom apríla a začiatkom mája sa československé jednotky niekoľkokrát pokúsili obsadiť uhoľné mesto Salgótarján a prenikli do Miškolca. V polovici mája 1919 začala maďarská Červená armáda úspešnú protiofenzívu, ktorá pokračovala na východné Slovensko. Budapešť zastavila ofenzívu po ultimáte Spojencov z 12. júna 1919, ktoré obsahovalo opis novej demarkačnej línie medzi Maďarskom a Československom. Táto línia ponechala Podkarpatskú Rus pod československou okupáciou, ale Salgótarján a Miškolc ponechala vo vnútri Maďarska. Spojenci tiež prisľúbili, že táto demarkačná línia sa stane základom budúcich politických hraníc medzi Maďarskom a Československom. Budapešť ultimátum prijala a začala sťahovať svoje jednotky. Skôr ako však československé vojská postúpili, maďarskí komunistickí agenti vyhlásili v Prešove nezávislú Slovenskú republiku rád. Aj tento štátny útvar však zanikol po úplnom ústupe Červenej armády na konca júla. Dňa 26. júla 1919 bolo medzi Maďarskom a Československom podpísané prímerie.
V júli však Rumunsko ignorovalo rozkaz Dohody o zastavení bojov a pokračovalo v ofenzíve proti Maďarsku. Začiatkom augusta 1919 vstúpila rumunská armáda do Budapešti a v Maďarsku bola nastolená nová prorumunská vláda. To znamenalo koniec nepriateľstva medzi Maďarmi a Rumunmi. Po páde komunistickej vlády v Budapešti však československé vojská prekročili demarkačnú líniu od 12. júna 1919 a obsadili niektoré strategické body vrátane Salgótarjánu a Petržalky.
V novembri 1919 však spojenci nariadili Čechoslovakom evakuovať Salgótarján a prinútili Rumunov opustiť Budapešť. Nový kabinet v Budapešti bol pozvaný na mierovú konferenciu do Paríža. V januári 1920 dostala Budapešť spojenecký návrh mierovej zmluvy. Zmluva stanovovala legalizáciu demarkačnej línie z 12. júna 1919 ako novej hranice a zaručovala ukončenie blokády a obnovenie voľného obchodu medzi bývalými habsburskými krajinami a dovoz uhlia do Maďarska. Vláda v Budapešti a maďarský parlament (otvorený vo februári 1920) prijali mierové podmienky. Hoci obnovenie mieru a obchodu privítali, stále formálne protestovali proti odstúpeniu svojich bývalých území bez plebiscitu.
Obsah zmluvy : Dôsledky pre Maďarsko Podľa Trianonskej zmluvy sa Maďarsko muselo vzdať suverenity nad 70 % území, ktoré patrili pod Uhorskú vládu pred rokom 1914. Ako dôsledok v Maďarsku zostalo 7 miliónov obyvateľov z 20,8 milióna obyvateľov Uhorska. Zmluva ustanovila hranice Maďarska s Rakúskom, Česko-Slovenskom, Rumunskom a Juhosláviou:
Československá republika ziskala Slovensko (tzv. Horné Uhorsko), Podkarpatská Rus;
Rumunské kráľovstvo ziskalo - Sedmohradsko, Banát, Východné Krížansko;
Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov Kráľovstvo SHS - ziskalo Chorvátsko-Slavónsko, Vojvodina, Banát, južná Baranja;
Rakúsko ziskala Burgenland;
Poľsko (nesusedí s rímsko-nemeckým Uhorskom) ziskalo časť Spiša a Oravy;
Hlavný uhorský prístav Fiume (Rijeka) sa mal stať slobodným mestom, ale v roku 1924 ho anektovalo Taliansko.