thumb|Oblaky kumulus, ktoré sa tvoria za pekného počasia thumb|Oblaky stratokumulus zhora Oblak (neodborne: mrak, neodborne najmä pre veľký oblak: mračno) je viditeľná sústava malých častíc vody alebo ľadu (prípadne iných látok) v atmosfére Zeme alebo iných kozmických telies. Oblaky v zemskej atmosfére vznikajú vtedy, keď sa vlhkosť vo vzduchu kondenzuje na kvapky alebo ľadové kryštáliky. Hranica, za ktorou sa plynná fáza vody mení na kvapalnú, sa nazýva rosný bod. Výška, v ktorej sa tento dej odohráva, býva rôzna. Závisí od stability vzduchu a množstva prítomnej vlhkosti. Typická oblaková kvapka alebo ľadový kryštálik má v priemere približne . Studené oblaky tvoriace sa vo veľkých výškach obsahujú iba ľadové kryštáliky, nižšie teplejšie oblaky obsahujú iba vodné kvapky, a zmiešané oblaky oboje.
Často sa objavuje mylný názor, že oblaky sú zložené z vodnej pary. Nie je to pravda, pretože samotná vodná para je neviditeľná bez ohľadu na výšku a hustotu. Oblaky predstavujú vodu v kvapalnom alebo pevnom skupenstve.
Oblaky sa odlišujú vzhľadom, výškou, v ktorej vznikajú, aj vlastnosťami. Tieto rozdiely sú základom medzinárodného systému ich klasifikácie. Táto klasifikácia je odvodená od klasifikácie, ktorú zaviedol v roku 1803 Luke Howard. Názov mrakov sa tvorí kombináciou štyroch latinských slov: cirrus (riasa alebo kučera), stratus (vrstva alebo sloha), nimbus (dážď) alebo cumulus (kopa). Spomínaná klasifikácia obsahuje 10 základných typov. Oblakmi môžu byť útvary z malých častíc, napríklad z výbuchu sopky, požiaru, kondenzačnej stopy po prelete lietadla či atómový hríb (nie však hydrometeory, ako napr. hmla či snežný vír). Svetová meteorologická organizácia tieto javy vo svojom International Cloud Atlas od roku 2017 definuje ako "špeciálne oblaky" https://cloudatlas.wmo.int/principles-of-cloud-classification-special-clouds.htmlhttp://www.bbc.com/news/science-environment-39351843.
Význam Najväčší význam oblakov spočíva v tom, že z nich padá dážď alebo sneh a voda z atmosféry sa ich prostredníctvom vracia opäť na zemský povrch. Sú preto dôležitou súčasťou kolobehu vody. Pokiaľ majú z nich vypadávajúce vodné kvapky dosiahnuť povrch, musia mať určitú minimálnu veľkosť, ktorá zaručí, že sa nevyparia (resp. nevysublimujú) pri prelete atmosférou. Dôležitá je tiež vzdialenosť, ktorú musia preletieť, čiže výška oblaku. Z vysokých a stredne vysokých oblakov zrážky na zem nedopadajú, pretože sa všetky vyparia ešte pred dopadom.
Vďaka svojej bielej farbe oblaky tiež výrazne odrážajú dopadajúce slnečné svetlo späť do kozmu a zvyšujú tak odrazivosť (albedo) planéty. Z tohto dôvodu je povrch Zeme ukrytý pod mrakmi menej zahrievaný. Odrazivosť jasného oblaku je až 0,7 – 0,9, čo znamená, že oblak odrazí 70 % až 90 % dopadajúceho svetla. Vyššiu odrazivosť dosahuje už len čerstvo napadaný sneh. Množstvo energie, ktorú oblaky odrazia naspäť do kozmu, je asi 20 % a ďalších 19 % absorbujú.
Z pozorovania oblakov je tiež možné odhadnúť vývoj počasia v nasledujúcich hodinách až dňoch. Oblaky veľa vypovedajú o procesoch, ktoré prebiehajú v atmosfére. Presnejší odhad počasia je však možné urobiť len spoločne so sledovaním ďalších meteorologických prvkov, ako je vlhkosť vzduchu, vietor, zmeny tlaku a pod.
Vznik Oblaky sa môžu skladať z častíc rôznej veľkosti a rôzneho pôvodu. Vznik a vývoj prírodných oblakov je úzko viazaný na termodynamické podmienky v okolitej atmosfére a vo vnútri oblaku. Keďže sa tieto podmienky s časom menia, oblak sa neustále vyvíja.
Vznik oblaku je súčasťou kolobehu vody, počas ktorého sa z povrchu vodných plôch, pôdy a živých organizmov vyparuje voda. Maximálna koncentrácia vodnej pary v atmosfére je 4 %. Vtedy hovoríme o 100-percentnej vlhkosti vzduchu. Vzduch s obsahom vodnej pary začne stúpať, čo sa deje z najrôznejších príčin, väčšinou kvôli jeho vyššej teplote a preto menšej hustote v porovnaní s chladnejších hustejším vzduchom, ktorý klesá nadol a teplý vzduch vytláča nahor. Výstup vzduchu sa však môže uskutočniť aj pozdĺž frontálnej plochy či pozdĺž terénnych prekážok (pohoria). Keďže so stúpajúcou výškou sa tlak vzduchu znižuje, zahriaty vzduch sa rozpína a zároveň ochladzuje. Po poklese teploty vzduchu vodná para začne opäť prechádzať do kvapalného skupenstva, čiže kondenzovať. Ak je teplota nižšia ako 0°C, vodná para sa zmení (desublimuje) na drobné ľadové kryštáliky.
Oblasť, v ktorej teplota vzduchu poklesne pod kondenzačnú teplotu, sa nazýva kondenzačná hladina. Výška kondenzačnej hladiny nie je stála a závisí od podmienok v atmosfére. Predstavu o aktuálnej výške kondenzačnej hladiny si môžeme urobiť, keď je obloha pokrytá väčšími oblakmi typu kumulus. Ich tmavá, ostro ohraničená základňa leží na kondenzačnej hladine.
Vertikálne pohyby vzduchu, ktoré vynášajú vzduch s vysokým obsahom vodnej pary do väčších výšok, sa nazývajú konvekcia. Rýchlosť výstupných prúdov dosahuje 5/s aj viac.
Pre vznik oblaku je však okrem vodnej pary nevyhnutná tiež prítomnosť kondenzačných jadier, maličkých častíc aerosólu s priemerom okolo 10−7 až 10−9 metra. Prirodzenými kondenzačnými jadrami sú napríklad častice vulkanického prachu, peľ, kryštáliky morskej soli, čiastočky pôdy. Na kondenzačnom jadre vodná para opäť skondenzuje do kvapalného skupenstva, alebo, pri teplotách pod 0°C, rovno desublimuje do pevného skupenstva. Kvapôčky rastú aj tým, že navzájom splývajú. Ak sa vodné či ľadové kvapôčky vyparia alebo sublimujú predtým, ako dosiahnu veľkosť zrážkových elementov, oblak sa udržuje v rovnováhe.
Kvapôčky tvoriace oblaky sú schopné narásť do rozmerov potrebných pre utvorenie oblaku aj bez kondenzačných jadier, agregáciou jednotlivých molekúl vody. Tento proces je však taký pomalý, že sa na vzniku oblakov podieľa len minimálne. Kondenzačné jadrá uľahčujú prechod vodnej pary do ďalších skupenstiev.
Vlastnosti Vnútorná štruktúra thumb|Perleťové oblaky sú typické pre extrémne výšky, a teda aj nízke teploty (okolo −80 °C), v ktorých vznikajú, tvorené výlučne ľadom Veľkosť kvapôčok, z ktorých sú oblaky tvorené, je pri rôznych typoch oblakov rôzna. Najväčšie kvapôčky sú v dažďových mrakoch nimbostratus, kde dosahujú v hornej časti oblaku rozmery až 100 mikrometrov, Najmenšie kvapôčky boli nájdené v oblakoch kumulus a stratus, kde dosahovali rozmery okolo 9 mikrometrov.
To, či je oblak tvorený drobnými kvapôčkami alebo ľadovými kryštálikmi, nezávisí len od teploty okolitého prostredia. Existencia vodných kvapiek bola preukázaná dokonca aj v oblakoch s teplotami do −42 °C, len pod touto teplotnou hranicou sa vyskytujú oblaky tvorené výlučne ľadom. Vodné kvapky s teplotou pod 0°C sa nazývajú prechladené. Prechladené kvapky hrajú dôležitú úlohu pri vzniku zrážok.
Farba Počas dňa majú oblaky (s výnimkou ich základní) obyčajne bielu farbu, čistá voda však býva bezfarebná. Kvôli svojím mikroskopickým rozmerom však oblaky veľmi dobre rozptyľujú slnečné svetlo a vďaka tomu ich pri plnom osvetlení vidíme ako biele. Oblaky, ktoré sú celé tmavé, väčšinou ležia v tieňoch iných oblakov. V noci vidíme oblaky len vtedy, ak svieti aspoň jedna štvrtina mesačného kotúča. V opačnom prípade ich prítomnosť prezradí len to, že zakrývajú hviezdy a ďalšie telesá a úkazy na oblohe.
Pri západe alebo východe slnka nastáva pohlcovanie iných vlnových dĺžok ako na poludnie, čo sa prejavuje nielen zmenou farby oblohy, ale aj oblakov. Na dobre vyvinutých, do výšky sa rozprestierajúcich oblakoch typu kumulus congestus alebo kumulonimbus možno večer pozorovať plynulé farebné prechody od zlatožltej až červenkastej v spodnej časti po žiarivo bielu v hornej časti. Je to spôsobené tým, že slnečné svetlo dopadajúce na vrcholky oblakov prechádza cez výrazne menej husté časti atmosféry ako svetlo dopadajúce na ich základne. Preto zoslabuje jeho farebný efekt polarizácie svetla.
Dúhové sfarbenie majú tzv. perleťové oblaky.
Hmotnosť Hmotnosť oblaku závisí od jeho rozmerov, typu, veľkosti a hustoty vodných častíc, ktoré ho tvoria. Jednotlivé oddelené oblaky typu kumulus mediocris napríklad obsahujú asi 1 gram vody na m3. Oblak kumulus mediocris so základňou s plochou a maximálnou výškou 500 metrov by vážil viac ako 250 ton. Oblak kumulonimbus s rovnako veľkou základňou, ako v predchádzajúcom prípade a s výškou váži pri hustote 4 g vody na m3 až 31 400 ton.
Klasifikácia oblakov Historický vývoj thumb|Luke Howard Prvé rozlišovanie oblakov podľa tvarov a farieb je známe už z 3. tisícročia pred Kr. v Mezopotámii kvôli určovaniu počasia. V novoveku ako prvý poukázal na nutnosť triedenia oblakov francúzsky prírodovedec Jean Baptiste Lamarck. V meteorologickej ročenke z roku 1802 publikoval svoju klasifikáciu oblakov, ktorá sa však neujala. O rok neskôr nezávisle od Lamarcka zverejnil svoju schému oblakov amatérsky meteorológ Luke Howard. Howard navrhol latinské názvoslovie a tri hlavné oblačné druhy (Cirrus, Cumulus, Stratus), medzitvary však presadil až francúzsky meteorológ E. Renou v roku 1855. Howard zaviedol aj označenie Nimbus, ale v inej súvislosti, než v akej ho poznáme dnes. Howardova klasifikácia sa orientovala výlučne na viditeľné znaky oblakov, akými sú výška, rozsah a tvar. Tieto znaky však nevypovedali nič o príčine vzniku oblakov, a preto sa vyskytlo niekoľko pokusov o vytvorenie takej klasifikácie, ktorá by tento nedostatok nemala. Moderná sústava oblakov vyšla až v roku 1896 a na jej vzniku sa podieľali Švéd H. M. Hildebrandsson a Angličan R. Abercromby. Ich zásluhou došlo k medzinárodnej dohode a k vydaniu prvého atlasu verných zobrazení tvarov oblakov.
Súčasné triedenie Oblaky možno triediť podľa rôznych kritérií.
Podľa výšky možno oblaky zaradiť medzi vysoké (5 nad povrchom zeme), stredné (2) a nízke (0). Búrkový oblak kumulonimbus, nie je zaradený do žiadnej výškovej kategórie, pretože sa rozprestiera súčasne vo všetkých výškach. Najväčšia výška, v ktorej sa ešte oblaky bežne nachádzajú, je a aj to len v rovníkových oblastiach. Minimálna výška nie je nijako vymedzená, pretože oblak môže doslova "ležať na zemi". Vtedy sa nazýva hmla.
Menej používaná je klasifikácia podľa mikroštruktúry oblaku a genetická klasifikácia oblakov – klasifikácia podľa ich vzniku vývoja. Oblaky možno označovať aj pomocou ich materského oblaku, tzn. oblaku, z ktorého vznikli. Označujú sa názvom patričného druhu s prívlastkom z názvu druhu materského oblaku + prípona. center|thumb|upright=2|10 základných typov oblakov – porovnanie ich vzájomnej hrúbky a výšky Najčastejšie je používané triedenie oblakov podľa ich tvaru (morfológie). Táto klasifikácia je založená na Medzinárodnom atlase oblakov, ktorý neustále aktualizuje a znovu vydáva Svetová meteorologická organizácia (WMO). Posledné vydanie pochádza z roku 1987. Existuje 10 morfologických druhov oblakov a to
cirrus cirokumulus cirostratus altokumulus altostratus stratokumulus kumulus stratus nimbostratus kumulonimbus
Druhy sa ďalej rozdeľujú na tvary a odrody pomocou špecifických termínov, ktoré sa vzťahujú na ich tvar alebo charakter. Celkovo sa rozlišuje 10 druhov oblakov, 14 tvarov, 9 odrôd, 6 zvláštností, 3 sprievodné oblaky a 7 materských oblakov. Každý druh oblaku môže mať v jednej chvíli iba jeden tvar a môže pochádzať iba z jedného materského oblaku. Zároveň sa môžu v jednej chvíli kombinovať viaceré odrody, zvláštnosti a sprievodné oblaky.
Nasledujúca tabuľka ukazuje morfologickú a výškovú klasifikáciu oblakov. Hrubo sú vytlačené písmená, z ktorých je tvorená skratka druhu, tvaru alebo odrody.
Vysoké oblaky Stredné oblaky Nízke oblaky Oblaky s viacerými (možnými) výškovými hladinami
Latinský názov Slovenský názov Symbol Možný tvar oblaku Možná odroda oblakuMožná zvláštnosťMožný sprievodný
oblakMožný materský
oblak Obrázok Cirus (Cirrus) riasa fibratusuncinus spissatuscastellanus floccus intortusradiatus vertebratus duplicatusmamma virgažiadnecirocumulogenitus - ccgen altocumulogenitus - acgen