Leroy Gordon „Gordo“ Cooper, Jr. (* 6. marec 1927, Shawnee, Oklahoma, USA – † 4. október 2004, Ventura, Kalifornia) bol americký astronaut, skúšobný pilot, letecký inžinier a pilot Vojenského letectva USA. Bol najmladší z pôvodnej sedmičky astronautov programu Mercury, prvého amerického pilotovaného vesmírneho programu. Lietať sa naučil už ako dieťa a po službe v americkej námornej pechote počas druhej svetovej vojny bol v roku 1949 prijatý do amerického letectva. Potom slúžil ako stíhací pilot a v roku 1956 sa kvalifikoval na skúšobného pilota a v roku 1959 bol vybraný za astronauta NASA.
V roku 1963 pilotoval najdlhší a posledný kozmický let programu Mercury, Mercury-Atlas 9. Počas tejto 34-hodinovej misie sa stal prvým Američanom, ktorý strávil vo vesmíre celý deň, prvým, ktorý vo vesmíre spal, a na dlhý čas posledným Američanom, ktorý odštartoval na sólový kozmický let. Napriek sérii vážnych porúch kozmickej lode sa mu let podarilo úspešne dokončiť pomocou manuálneho riadenia, pričom svoju loď, ktorú pomenoval Faith 7, doviedol na pristátie len 6,4 km od hliadkujúcej lietadlovej lode. Cooper sa stal prvým astronautom, ktorý uskutočnil druhý orbitálny let, keď v roku 1965 letel ako veliaci pilot misie Gemini 5. Spolu s pilotom Petom Conradom vytvoril vtedy rekord v dĺžke kozmického letu s ľudskou posádkou, keď za 190 hodín a 56 minút – čo je necelých osem dní – preletel 5 331 745 km a ukázal, že astronauti môžu prežiť vo vesmíre tak dlho, ako je potrebné na cestu zo Zeme na Mesiac a späť.
Cooper rád pretekal s autami a rýchlymi člnmi a v roku 1964 sa zúčastnil pretekov lodí Salton City 500 míľ (800 km) o 28 000 dolárov a v roku 1965 pretekov Southwest Championship Drag Boat. V roku 1967 pretekal na Orange Bowl Regatta s hasičom Redom Adairom. V roku 1968 sa prihlásil do pretekov 24 Hours of Daytona, ale vedenie NASA mu nariadilo odstúpiť kvôli nebezpečenstvu. Potom, čo slúžil ako záložný veliteľ misie Apollo 10, ho nahradil Alan Shepard a v roku 1970 odišiel z NASA aj vojenského letectva v hodnosti plukovníka (colonel).
Mladosť a vzdelanie Leroy Gordon Cooper, Jr. sa narodil 6. marca 1927 v meste Shawnee v americkom štáte Oklahoma ako jediné dieťa Leroya Gordona Coopera, Sr. a jeho manželky Hattie Lee Cooperovej (rodenej Herdovej). Jeho matka bola učiteľka. Otec počas prvej svetovej vojny narukoval do amerického námorníctva (U.S. Navy) a slúžil na prezidentskej jachte USS Mayflower. Po vojne si dokončil stredoškolské vzdelanie; Hattie Lee bola jednou z jeho učiteliek, hoci bola od neho staršia len o dva roky. Vstúpil do Národnej gardy štátu Oklahoma a lietal na dvojplošníkoch Curtiss JN-4 Jenny napriek tomu, že formálne nikdy nemal vojenský pilotný výcvik. Vyštudoval vysokú školu a právo a stal sa štátnym okresným sudcom. Počas druhej svetovej vojny bol povolaný do aktívnej služby a slúžil v Tichomorí na vojenskej justícii a prokuratúre (Judge Advocate General’s Corps). Po vojne sa v roku 1947 presunul k Vojenskému letectvu USA (U.S. Air Force) a slúžil na Hickamovej základni na ostrove Oahu na Havajských ostrovoch. Z vojenského letectva odišiel v roku 1957 v hodnosti plukovníka (colonel).Burgess 2011, s. 336.Cooper & Henderson 2000, s. 93 – 94.Burgess 2011, s. 337.
Mladý Leroy vychodil základnú, Jefferson Elementary School, v rodnom meste a začal tu chodiť aj na strednú školu, Shawnee High School). Na strednej bol vo futbalovom a bežeckom tíme. V poslednom ročníku strednej školy hral na pozícii halfback na štátnom futbalovom šampionáte. Bol tiež aktívnym skautom v organizácii Boy Scouts of America, pričom sa mu podarilo dosiahnuť druhú najvyššiu hodnosť, Life Scout. Jeho rodičia vlastnili dvojplošník Command-Aire 3C3 a pod vplyvom otca sa naučil lietať už v mladom veku. Prvý samostatný let neoficiálne uskutočnil už keď mal 12 rokov. V 16 rokoch získal na lietadle Piper J-3 Cub preukaz pilota. Keď otca povolali späť do služby, rodina sa presťahovala do Murray v Kentucky, a Leroy tu v júni 1945 dokončil strednú školu.Cooper & Henderson 2000, s. 102.Cooper & Henderson 2000, s. 94 – 95.
Keď sa Cooper dozvedel, že letecké školy armády (U.S. Army) a námorníctva už neprijímajú žiadnych kandidátov, prihlásil sa do Zboru námornej pechoty USA (U.S. Marine Corps). Hneď po skončení strednej školy odišiel na Parris Island, ale druhá svetová vojna sa skončila skôr, než ho mohli poslať do bojov. Potom bol pridelený do Naval Academy Preparatory School ako náhradník kandidáta na štúdium na United States Naval Academy v Annapolise v štáte Maryland, ale nakoniec prijali hlavného kandidáta a Coopera pridelili do strážnej služby vo Washingtone, D. C. Keď ho v roku 1946 prepustili z námornej pechoty, slúžil v čestnej stráži prezidenta USA.
Potom odišiel na Havajské ostrovy k rodičom, kde začal študovať na University of Hawaii a kúpil si lietadlo J-3 Cub. Tu v miestnom aeroklube stretol svoju prvú ženu, Trudy B. Olsonovú (1927 – 1994) zo Seattlu. Aktívne sa venovala lietaniu a neskôr sa stala jedinou manželkou astronauta programu Mercury, ktorá mala licenciu súkromného pilota. Vzali sa 29. augusta 1947 v Honolulu, keď obaja mali 20 rokov. Narodili sa im dve dcéry.Cooper & Henderson 2000, s. 102 – 103.
Vojenská služba thumb|left|USAF Experimental Flight Test School, trieda 56D. V prvom rade: kapitáni Gordon Cooper, James Wood, Jack Mayo a Gus Grissom
Na univerzite bol Cooper aktívny v programe odbornej prípravy pre dôstojníkov (Reserve Officers’ Training Corps), vďaka čomu bol v júni 1949 vymenovaný za podporučíka (second lieutenant) americkej armády. V septembri 1949 sa mu podarilo prejsť k vojenskému letectvu. Letecký výcvik absolvoval na Perrinovej základni v Texase a Williamsovej základni v Arizone na lietadlách T-6 Texan.
Po absolvovaní leteckého výcviku v roku 1950 ho poslali na základňu Landstuhl vo vtedajšom Západnom Nemecku, kde štyri roky lietal na stíhačkách F-84 Thunderjet a F-86 Sabre. Stal sa veliteľom roja (flight commander) u 525. stíhacej-bombardovacej letky (525th Fighter-Bomber Squadron). V Nemecku navštevoval európsku nadstavbu University of Maryland. V roku 1954 sa vrátil naspäť do USA a dva roky študoval na Air Force Institute of Technology (AFIT) na Wrightových-Pattersonovej základni neďaleko mesta Dayton v štáte Ohio. Dňa 28. augusta 1956 získal titul bakalár vied (Bachelor of Science) v leteckom inžinierstve.Burgess 2016, s. 13.
Počas štúdia na AFIT sa Cooper zoznámil s Gusom Grissomom, kolegom z vojenského letectva, a stali sa z nich dobrí kamaráti. Pri štarte z Lowry Field 23. júna 1956 sa im stala nehoda, keď cvičné prúdové lietadlo Lockheed T-33, ktoré pilotoval Cooper, náhle stratilo výkon. Prerušil vzlet, ale podvozok sa zlomil a lietadlo sa 2 000 stôp (610 m) nepravidelne šmýkalo a havarovalo na konci vzletovej a pristávacej dráhy, pričom vybuchlo v plameňoch. Cooper a Grissom vyviazli bez zranení, hoci lietadlo bolo úplne zničené.
V roku 1956 Cooper a Grissom absolvovali USAF Experimental Flight Test Pilot School (trieda 56D) na Edwardsovej základni v Kalifornii. Po jej úspešnom absolvovaní Coopera pridelili ku Flight Test Engineering Division, kde slúžil ako skúšobný pilot a projektový manažér testovania lietadiel F-102A a F-106B. Lietal aj na lietadlách T-28, T-37, F-86, F-100 a F-104. Kým opustil Edwardsovu základňu, mal nalietaných vyše 2 000 hodín, z toho 1 600 hodín na prúdových lietadlách.Burgess 2016, s. 14.
Lety do vesmíru thumb|upright|Cooper v skafandri Mercury, 1962
V roku 1959 sa dostal medzi letcov vybraných pre vesmírny program ako budúci astronauti. Stal sa najmladším z prvej sedmičky astronautov programu Mercury. Slúžil ako komunikátor (CAPCOM) pri Shepardovom suborbitálnom lete Mercury-Redstone 3 v máji 1961 a tiež Carpenterovom orbitálnom lete Mercury-Atlas 7 o rok neskôr. Potom slúžil ako náhradník Wallyho Schirru pre let Mercury-Atlas 8. Dňa 14. novembra 1962 NASA informovala verejnosť, že na misiu Mercury-Atlas 9 poletí astronaut Gordon Cooper a jeho náhradníkom bude Alan Shepard.
Cooper tak do vesmíru prvýkrát odštartoval 15. mája 1963 v kozmickej lodi Faith 7 pri misii Mercury-Atlas 9, pričom sa stal šiestym Američanom vo vesmíre. Hlavným cieľom Cooperovho letu bolo zistiť vplyv dlhodobého stavu beztiaže na astronauta, oceniť jeho pracovnú schopnosť a overiť modifikovanú loď. Cooper sledoval pozemný svetelný zdroj a vypustenú guľu so zábleskovým majákom. Overovala sa možnosť použitia svetelných zdrojov na Zemi a vo veľkých výškach ako východiskových bodov pre navigačné systémy kozmickej lode na strednom a záverečnom úseku jej zostupu do atmosféry. Astronaut tiež meral aerodynamický odpor kabíny a teplotu vo vnútri lode. Cooperov let sprevádzalo viacero technických problémov a systémy lode Mercury sa zaťažovali za hranice svojich možností. Napriek tomu misia skončila úspešne. Kozmická loď pristála 16. mája pomocou padáku na hladine Tichého oceánu.
thumb|left|Pete Conrad (vľavo) a Cooper na palube lietadlovej lode USS Lake Champlain po misii Gemini 5, 1965
Na druhý kozmický let bol oficiálne nominovaný 8. februára 1965. Stal sa veliteľom misie Gemini 5. Dňa 21. augusta 1965 vyštartoval spolu s pilotom Petom Conradom k dlhodobému letu. Po dosiahnutí obežnej dráhy astronauti vyskúšali ovládanie lode. Pri druhom oblete vypustili subsatelit REP s hmotnosťou 34 kg, ku ktorému sa mali neskôr priblížiť, čo sa im však nepodarilo. Manévrovanie, ktoré malo overiť navigačný systém pre budúce spojenie dvoch lodí na obežnej dráhe, vyskúšali priblížením sa k fiktívnej lodi „Phantom Agena“, ktorej dráhu určil počítač. Zvyšok letu astronauti strávili fotografovaním pre ministerstvo obrany, pričom fotili štarty rakiet Titan II a Minuteman-I, a vopred pripravené obrazce v Austrálii a Texase, aby sa overili rozlišovacie schopnosti družicových snímok. Zaoberali sa aj astronomickým pozorovaním, pomocou spektrografu skúmali mraky, pre mexickú vládu fotografovali odľahlé horské oblasti Mexika. Podarilo sa im nadviazať rádiové spojenie s podmorskou stanicou SEALAB II, ktorá bola v tom čase v hĺbke 62 m pod hladinou Tichého oceánu pri pobreží Kalifornie. Kozmická loď Gemini 5 v poriadku pristála 29. augusta pomocou padáku na hladine Atlantiku.
Po letoch Dňa 27. júna 1966 bol určený za veliteľa záložnej posádky misie Gemini 12, posledného letu programu Gemini. Od roku 1967 bol vedúcim oddelenia Apollo Applications Program v oddiele astronautov (Chief of the Apollo Applications Program Branch of the Astronaut Office). S touto úlohou ale nebol príliš spokojný. Spolupráca s vedcami sa mu priečila, a tak sa radšej venoval pretekárskym autám a rýchlym člnom. V roku 1968 však prešiel do programu Apollo a 13. novembra bol vymenovaný za veliteľa záložnej posádky Apolla 10. Očakával tak let na Mesiac s Apollom 13. Cooper ale v úlohe veliteľa záložnej posádky Apolla 10 podľa riaditeľa operácií letových posádok Deka Slaytona nepresvedčil. Často bol namiesto učební a simulátorov v garážach, kde si opravoval pretekárske autá, s ktorými sa potom účastnil rôznych pretekov. Coopera tak nahradil Alan Shepard, ktorý dostal možnosť zostaviť si posádku podľa svojho úsudku. Sklamaný Cooper potom ešte nejaký čas pôsobil ako Slaytonov asistent a v roku 1970 v tichosti opustil NASA aj vojenské letectvo.
thumb|upright|Cooper v roku 1984