thumb|Modliaci sa križiacky rytier na dobovej miniatúre Križiacka výprava alebo krížová výprava, zriedkavo kruciáta bola stredoveká vojenská výprava západoeurópskych šľachticov vyhlasovaná katolíckou cirkvou v súčinnosti so svetskou mocou proti moslimom na obranu kresťanov na Blízkom východe.
Skoršie definície historikov tieto výpravy obmedzovali len na výpravy do Jeruzalema a Svätej zeme, dnes sa však význam kruciát preniesol na všetky pápežmi vyhlásené výpravy na obranu kresťanov. Účastníci pred začatím výpravy skladali sľub a boli označení znamením kríža, ktoré si našívali na šaty, a preto sa nazývali križiaci (). Boli dobrovoľníkmi, ktorí mali za účasť na výprave prisľúbené odpustenie časných trestov za hriechy (odpustky).
Priamou príčinou križiackych výprav bolo dobývanie kresťanských krajín moslimami po celé stáročia. Predtým než začala prvá krížová výprava, moslimovia obsadili mnohé kresťanské krajiny na Blízkom východe, Severnej Afrike, Európe. Heslo križiakov bolo „Deus Vult!” (Boh si to žiada!) alebo skôr ich vedúca myšlienka, malo byť „oslobodenie Kristovho hrobu z rúk neveriacich“ a tento cieľ dočasne dosiahli.
Prvú križiacku výpravu vyhlásil pápež Urban II. 27. novembra 1095 na koncile vo francúzskom meste Clermont-Ferrand. Jej cieľom bolo dobyť Svätú zem a oslobodiť pre kresťanov posvätné miesta z rúk moslimov. To sa výprave, zloženej predovšetkým z francúzskych a normanských rytierov, nakoniec podarilo, a vo Svätej zemi tak Európania založili križiacke štáty, ktoré sa tam udržali takmer dvesto rokov. Pôvodným cieľom výprav proti moslimom bolo oslobodenie Božieho hrobu v Jeruzaleme, neskoršie výpravy však mierili aj inam. Išlo predovšetkým o Egypt, či Byzantská ríša, kde účastníci štvrtej križiackej výpravy v roku 1204 dočasne rozbili Byzantskú ríšu a na väčšine jej územia založili križiacke štáty. Ďalšie križiacke výpravy mierili do Pobaltia a Škandinávie, kde zvlášť nemeckí a švédski križiaci bojovali proti pohanským Prusom, Slovanom a Fínom. Rád nemeckých rytierov na brehu Baltského mora založil svoj štát, ktorý sa neskôr po sekularizácii rádu premenil na Prusko.
Po páde posledného križiackeho mesta v Palestíne už žiadny pápež vojenskú akciu na oslobodenie Jeruzalema nevyhlásil, križiacke výpravy na európskom kontinente však pokračovali (ak ich však možno pokladať za križiacke výpravy). Okrem ťaženia proti pohanom to boli vojny proti kresťanským kacírom, z ktorých najväčšie boli výpravy proti juhofrancúzskym katarom a proti českým husitom. Poslednú kruciátu sa bezúspešne snažil zorganizovať začiatkom 16. storočia Lev X. proti osmanským Turkom.
Výpravy proti moslimom Pozadie
náhľad|Územie ovládané Seldžukmi v čase smrti sultána Malikšáha (1092) V polovici 11. storočia na Blízky východ začali zo strednej Ázie prenikať kočovné turkické kmene a začali viac a viac ohrozovať byzantskú moc v Anatólii. Byzantský cisár Roman IV. Diogenes sa rozhodol s Turkami stretnúť v otvorenej bitke, ale v auguste 1071 prehral pri Mantzikerte. Sunnitskí Seldžuci postupne obsadili Sýriu, Palestínu a do roku 1100 takmer celú Malú Áziu. V roku 1078 dobyli tiež Jeruzalem, dovtedy ovládaný šiitskými Fátimovcami. V roku 1095 Jeruzalem napadli Arabi z Egypta, ktorí mesto vydrancovali, moslimov pobili a zvyšné kresťanské obyvateľstvo vyhnali. Hoci bola kresťanská cirkev minimálne od roku 1054 rozdelená schizmou, zrodila sa myšlienka na pomoc západných kresťanov.
Byzantský cisár Alexios I. túžil získať naspäť bývalé byzantské územie dobyté Seludžukmi s pomocou európskych žoldnierov. Snažil sa preto zlepšiť vzťahy medzi východnou a západnou cirkvou a viedol čulú diplomatickú korešpondenciu s pápežom Urbanom II.Bridge, str 28. Pápež v čase boja o investitúru s cisárom Svätej ríše rímskej Henrichom IV. tiež nemal záujem prehlbovať spory s ortodoxnou Byzanciou a vyhlásením kruciáty ukázal, že pápež je ten, kto riadi západné kresťanstvo a nie cisár Svätej ríše rímskej.Bridge, str. 27.
V západnej Európe 11. storočia medzitým začal pod vplyvom clunyjského hnutia a zintenzívnenia náboženského života rásť záujem o sväté miesta, predovšetkým o Jeruzalem, Rím a Compostelu.Bridge, str. 15. Tento záujem vychádzal okrem iného z intenzívnejšieho eschatologického očakávania konca sveta a z pocitu viny, že Boží hrob, pre kresťanov miesto Ježišovho vzkriesenia, ostáva v rúk moslimov, ktorí navyše pútnikov vo Svätej zemi ohrozujú. Postupne sa presadilo presvedčenie, že ofenzívny boj za získanie svätých miest a s tým súvisiace zabezpečenie ochrany kresťanských pútnikov sú spravodlivé, a mali by sa stať povinnosťami každého rytiera. V druhej polovici 11. storočia sa iniciatívy ujali pápeži. Formovanie ideológie krížových výprav podporil najmä pápež Gregor VII. Západoeurópska spoločnosť bola už plne feudalizovaná, majetkové pomery sa upevnili, a pre feudálnu triedu sa stávala akútnou otázka získania novej pôdy. Léna totiž mohli prechádzať iba na najstaršieho potomka, mladší synovia zostávali nezaopatrení. Rytieri potrebovali nové léna, ktoré mohli získať výbojom na východ, na vtedy legendárnu a bohatstvom oplývajúcu zem. Výpravy na východ tak umožňovali spojiť poslanie rytiera s nádejou na hmotné zisky.
Prvá križiacka výprava vľavo|náhľad|Pápež Urban II. na koncile v Clermonteiluminácia, Jean Colombe, z Livre des Passages d'Outre-mer, Sébastien Mamerot, okolo roku 1490 (Bibliothèque Nationale)
V marci 1095 prišlo na synodu do Piacenzy byzantské posolstvo cisára Alexia I.Duggan, str. 22. so žiadosťou o pomoc proti seldžuckej expanzii. V novembri 1095 zvolal Gregorov žiak Urban II. koncil do francúzskeho Clermont-Ferrand. Na záver snemu predniesol strhujúci príhovor o utrpení východných kresťanov i pútnikov zo Západu a zakončil ho výzvou pomôcť východným kresťanom sužovaným neveriacimi. Okrem obrany Božieho hrobu mal Urban tiež mocenské a cirkevné, politické dôvody: jednak prebiehal boj o investitúru s cisárom Henrichom IV., ktorého exponent vzdoropápež Kliment III. sa práve zmocnil pápežského stolca v Ríme. Navyše bol Alexios I. ochotný odstrániť rozkol medzi Byzanciou a západnou cirkvou ak mu vyjde pápež ústrety.Duggan, str. 23.
Hoci bola Urbanova výzva adresovaná šľachte,Hrochová, str. 14. prišla okamžitá reakcia zo strany chudoby. Pod dojmom vyvolaným vystúpeniami entuziastických kazateľov sa zhromaždili početné chudobné húfy a bez prípravy sa vydali na cestu do Svätej zeme. Najvýraznejším z týchto kazateľov bol Peter Pustovník, charizmatický demagóg s fanatickou nenávisťou k Turkom, ktorý kázal predovšetkým v severnom Francúzsku. V roku 1096 vyrazil Peter aj so svojimi asi 20 000 nasledovníkmi zo severného Francúzska.Bridge, str. 29. Takmer súbežne s nimi tiahol menší chudobný húf pod velením Gautiera Sans-Avoir.
Výpravy tiahli na východ väčšinou oddelene, a to cez Svätú ríšu rímsku do Uhorska, kde na uhorsko-byzantskej hranici začali z nedostatku zásob drancovať široké okolie. 1. augusta 1096 pútnici lúpili aj na predmestí Konštantínopola.Bridge, str. 32. Cisár Alexios dal výpravu urýchlene prepraviť na ázijskú pevninu kde sa opevnili v tábore nazvanom Kibotos. Chabo vyzbrojení roľníci podnikali z tábora lúpežné výpravy do okolia. Pri pochode k Nikáji sa pútnici zmocnili pevnôstky Xerigordon, ktorá nemala vlastný zdroj vody. Turci pod velením Kiliča Arslána Xerigordon obkľúčili a nechali pracovať smäd. Pevnosť na začiatku októbra 1096 padla a Turci vyvraždili na 6 tisíc roľníkov. Turci v ďalšom pochodu na Nikaiu vyvraždili zvyšok pútnikov a tábor pri Kibote vydrancovali. Dva až tri tisícky zachránených križiakovKovařík, str. 69 byzantské námorníctvo evakuovalo späť do Konštantínopola.Duggan, str. 26. vľavo|náhľad|Godefroy z Bouillonu ako vodca výpravyHistoria rerum in partibus transmarinis gestarum (13. storočia)
V Európe sa zatiaľ sformovalo niekoľko ďalších chudobných výprav, ktoré zavinili brutálne pogromy. Porýnski chudobní vedení grófom Emerichom z Leisingnenu v Mainze i ďalších mestách pobili tisíce Židov.Bridge, str 36. Z Lotrinska sa vydala na cestu výprava vedená kňazom Gottschalkom a v českých krajinách postavil menšiu skupinu kňaz menom Volkmar,Bridge, str. 35. ktorý tiež rozpútal pogromy v Prahe, napriek snahám biskupa Kozmu tomu zabrániť.Hrochová, str. 20. Na uhorských hraniciach tieto výpravy rozprášilo vojsko kráľa Kolomana. náhľad|Dobytie Jeruzalema križiakmi zo stredovekého rukopisu
Rytieri sa na cestu do Svätej zeme vydali až neskôr. Zo severného Francúzska vytiahla výprava grófa Roberta Normandského a Roberta II. Flanderského. Zo stredného Francúzska sa pridal gróf Štefan II. z Blois a brat kráľa Filipa I. Hugo I. z Vermandois. Lotrinské vojsko viedli bratia z Boulogne - Godefroy, Eustach a Balduin. Oddiely z Provensalska viedol toulouský gróf Raimond IV. z Toulouse. Pri ceste Huga z Vermandois južným Talianskom sa k prvej križiackej výprave pridal ďalší normanský bojovník, knieža Bohemund Tarentský a jeho synovec Tankred. Na prelome rokov 10961097 veľmoži dorazili do Konštantínopola, kde cisárovi zložili lénnu prísahu a cisár na oplátku prisľúbil výprave podporu.
Prvým cieľom križiackych rytierov sa na jar 1097 stala Nikaia v severozápadnej Anatólii. Tá bola po siedmich týždňoch obliehaniaKovařík, str. 116. dobytá a križiaci sa vydali na východ. 1. júla roku 1097 porazili križiaci v údolí pri Dorylaone vojská Kilič Arslána. Vo februári 1098 obsadil Balduin z Boulogne EdessuHrochová, str. 47. a založil prvý križiacky štát Edesské grófstvo. Vojsko tiahlo na juh, kde obľahli Antiochiu. Po ročnom obliehaní sa 3. júna 1098 Bohemundovi z Tarentu podarilo mesto vďaka zrade zbrojára Firuza obsadiť,Kovařík, str. 9192. a po odrazení odvetného útoku atabega Kerboga z Mosulu sa vládcom mesta vyhlásil Bohemund Tarentský, čím založil ďalší štát. Zvyšní križiaci tiahli ďalej do Palestíny, kde 7. júna obľahli Jeruzalem,Duggan, str. 63. ktorý 15. júla dobyli a drvivú väčšinu moslimského obyvateľstva povraždili. Masaker prežil len miestodržiteľ Iftichara ad-Daula so svojou gardou a niekoľko civilistov,Kovařík, str. 133. ktorí potom našli azyl v Damasku.Hrochová, str. 63. Vládcom Jeruzalema bol zvolený vojvoda Godefroy z Bouillonu s titulom "ochranca Božieho hrobu".Bridge, str 83.
V roku 1100 boli do Svätej zeme vypravené pomocné križiacke zbory,Hrochová, str. 80. menšie, zle koordinované skupiny, ktoré sa pokúsili posilniť novozaložené križiacke štáty. V roku 1101 ich však rozbili Turci v Anatólii, ktorá zostala od tej doby až do konca križiackych výprav takmer neprekonateľnou prekážkou.
Nórska križiacka výprava vľavo|náhľad|Sigurd I. v spoločnosti jeruzalemského kráľa Balduina I., ilustrácia Gerharda Munthea vpravo|náhľad|Výprava Sigurda I. Medzi rokmi 1107 a 1110 prebehla ako dozvuk prvej križiackej výpravy samostatná nórska výprava vedená kráľom Sigurdom I. Ten bol fakticky prvým škandinávskym a zároveň aj európskym kráľom, ktorý sa vydal na výpravu do Svätej zeme. Účelom výpravy bolo podporiť novovzniknuté križiacke štáty. Sigurdova výprava viedla po mori a prebiehala v štýle starých vikingských výprav. Ďalekú cestu severanov k brehom cieľovej Palestíny sprevádzali krátke zastávky v podobe rýchlych výpadov z mora proti dŕžavám Almorávidov, plienenie Iberského polostrova a nájazdov. Po zastávke v Lisabone smerovala plavba k baleárskym ostrovom a ďalej na Sicíliu, kde bol Sigurd v Palerme privítaný sicílskym grófom Rogerom II. Výprava sa krátko zastavila aj v Konštantínopole. V Jeruzaleme sa Sigurd I. stretol a vojensky spojil s jeruzalemským kráľom Balduinom I. V roku 1110 sa severania zúčastnili obliehania prístavného mesta Sidónu po boku križiackych Frankov vedených Balduinem I. a Benátčanov, ktoré bolo úspešne zakončené ovládnutím mesta a založením sidonského panstva. Sigurd sa vrátil do Nórska v roku 1111, z Palestíny si priviezol relikviu (triesku z Pravého kríža), ktorú získal od Balduina a pre ktorú nechal vybudovať hrad v meste Konghelle (dnešný Kungälv v Švédsku).