Bitka o Moskvu bola významná bitka na východnom fronte počas druhej svetovej vojny. Prebiehala vo viacerých fázach od októbra 1941 do januára 1942. V jej priebehu sovietske vojská odrazili nemecký postup na Moskvu a na čas prešli do protiofenzívy, čím pravdepodobne zabránili bezprostrednej porážke ZSSR vo vojne. Nemecká útočná operácia na obsadenie Moskvy niesla meno operácia Tajfún, niekedy je tiež označovaná ako operácia Wotan.
Front sa približuje k Moskve Moskva ako hlavné mesto Sovietskeho zväzu bolo od začiatku jedným z hlavných cieľov nemeckej armády. Franz Halder náčelník štábu nemeckých pozemných síl ešte pri príprave plánu Barbarossa vybral Moskvu ako hlavný cieľ postupu skupiny armád Stred. Postup Wehrmachtu k mestu však nebol taký priamočiary ako pôvodne OKH očakávalo. Nemci nemali dostatok síl, aby sa dostatočne rýchlo vysporiadali s početnými vojskami Červenej armády, ktoré im stáli v ceste. Útok zbrzdili najmä dve skutočnosti: jednou bolo uskupenie sovietskych vojsk v oblasti Kyjeva a východne od neho, druhou bol počiatočný odpor Červenej armády pri Smolensku. Obe tieto uskupenia vojsk si vyžiadali pôvodne neplánované presuny vojsk a tým pádom aj oddialenie útoku na hlavné mesto ZSSR. K oddialeniu pomohol aj sám Hitler, ktorý nepovažoval Moskvu na rozdiel od svojich veliteľov za prvoradý cieľ a rozhodol radšej pre posilnenie vojsk na juhu – na Ukrajine, Kryme a Donbase. Jeho argumenty pre takéto jednanie mali svoje opodstatnenie. Oddialenie útoku výrazne pomohlo sovietskej strane zorganizovať obranu mesta a bolo pravdepodobne rozhodujúcim faktorom nadchádzajúcej bitky.
Nemecký plán útoku Podľa plánov nemeckého najvyššieho velenia mal útok na Moskvu, ktorý dostal krycí názov operácia Tajfún, prebiehať vo dvoch fázach:
Prielom línie sovietskeho západného frontu sa mal začať severne a južne od diaľnice Smolensk – Moskva s pomocou dvoch tankových skupín (3. tanková skupina v severnej a 4. v južnej časti), ktoré mali vytvoriť hroty obchvacujúcich klieští. Ich spojením pri Viazme by uzavreli v kotli sovietske sily, ktoré im mali vzdorovať. Súčasne mal z juhozápadu z priestoru pri severoukrajinskom Gluchove zaútočiť smerom na Oriol Guderianova tanková skupina a preniknúť do tyla Jeriomenkových vojsk. Po ich rozvrátení mal zmeniť smer postupu na Briansk a obkľúčiť tak ďalšie 3 sovietske armády. Následného prenasledovania a likvidácie unikajúcich sovietskych síl na širokom fronte sa mali zúčastniť všetky tri tankové skupiny. Po ich likvidácii by bol úder na Moskvu a jej prípadné dobytie z chodu, či obliehanie iba epizódnou záležitosťou, keďže po likvidácii vojsk, ktoré mali brániť prístupy k Moskve by červená armáda nemala dosť síl na efektívnu obranu zástavby mesta.
Vojenská sila, ktorá bola poskytnutá skupine armád Stred maršala von Bocka, pozostávala z troch peších armád (9., 4. a 2.) a troch tankových skupín (Guderianovej 2., Hothovej 3., a Hoepnerovej 4. tankovej skupiny). Celkovo bolo zhromaždených 14 tankových a 8 motorizovaných divízií, 2 motorizované brigády a 46 pechotných divízií. Ofenzívu mali ďalej podporiť dve letecké armády Luftwaffe a početne silné oddiely protilietadlového delostrelectva. Nemci mali v tej dobe prevahu v tankoch a lietadlách 2 : 1, v delostrelectve až 3 : 1.
Sovietska obrana Po ťažkých porážkach pri Kyjeve a Smolensku sa začalo sovietske najvyššie velenie pripravovať na odrazenie ďalších očakávaných útokov nepriateľa. Od konca septembra pri tom začínalo byť jasné, že najbližšia veľká nemecká ofenzíva smeruje priamo na Moskvu. Pre to sa čoskoro začalo s budovaním do hĺbky členenej obrany, ktorá mala znemožniť Nemcom prielom k Moskve. Od línie frontu smerom k hlavnému mestu prebiehali opevňovacie práce až do hĺbky . Väčšina sovietskych vojsk zaujala obranu na najkratšom úseku medzi Moskvou a Smolenskom v oblasti miest Viazma a Briansk. Na asi frontu vyčkávali v obranných postaveniach jednotky Západného (Konev), Brianského (Jeriomenko) a Rezervného frontu (Buďonnyj). Ich sily dovedna tvorilo asi 1 250 000 mužov, 10 500 delostreleckých zbraní, z nich asi 1 200 protitankových kanónov a tiež 1044 tankov.
Bitka Viazma a Briansk náhľad|vľavo|Mapa nemeckej ofenzívy na Moskvu Nemecké jednotky začali operáciu Tajfún v utorok 30. septembra 1941 na južnom krídle skupiny armád Stred výpadom 2. tankovej skupiny v priestore Putivl – Gluchov smerom na Oriol a Briansk. Ohrozený úsek obrany pri Orle bol po Nemeckom prielome fakticky bez obrany a preto boli na toto miesto presunuté sovietske výsadkové vojská. Oriol sa Nemcom podarilo dobyť 3. októbra.
2. októbra 1941 začali nemecké vojská po celom úseku skupiny armád Stred postup proti jednotkám Západného, Rezervného a Brianského frontu na čiaru Viazma, Ržev s Spas-Demjansk. Dôraz nemeckého útoku bol kladený na sústredenie vojsk smerom na Belyj, Syčevku a cestu Roslavľ – Moskva. Nemci sústredeným útokom prerazili obranu dvoch sovietskych frontov. Sovietske velenie, totiž zle odhadlo smer nemeckého útoku, keď sa rozhodlo brániť cestu Smolensk-Moskva, ktorú však Nemci, kvôli sústredeniu sovietskych vojsk rozhodli obísť a jej obrancov obkľúčiť. 4 sovietske divízie na styku 19. a 30. armády boli napadnuté 12 nemeckými divíziami, z ktorých 4 boli tankové a disponovali 400 tankmi. Podobne boli v úseku Spas-Demjanska bráneného jednotkami 43. armády Rezervného frontu napadnuté 4 sovietske divízie sedemnástimi nemeckými.
4. októbra hlásil Konev hlavnému veleniu, že ak mu nebude umožnený ústup jeho jednotky budú v najbližšej dobe obkľúčené. Hlavné velenie na čele so Stalinom váhalo a rozkaz na ústup vydalo až 5. októbra. 6. októbra sa sovietska 3. a 13. armáda ocitla v obkľúčení južne od Briansku. Nemci následne postupovali po ceste Oriol-Tula ako aj na Mcensk. náhľad|vpravo|Sovietsky vojak snažiaci sa ošetriť pod paľbou svojho spolubojovníka počas bojov západne od Moskvy v septembri 1941 V kotli západne od Viazmy, ktorú nemecký LVI., XLVI. a XL. tankový zbor obsadili 7. októbra, ich útok uväznil 16 divízií 19., 20., 24. a 32. armády. Sovietska 30. armáda, utrpela pri nemeckých obchvatných úderoch ťažké straty a ustupovala lesmi smerom na Volokolamsk. Obkľúčené sovietske jednotky však napriek svojej zúfalej situácii kládli húževnatý odpor a 8. októbra sa pokúsili z obkľúčenia prebiť. To sa asi 80 000 z nich podarilo. Nemci boli nútení na ich potlačenie použiť 24 až 28 divízií. V bojoch padli sovietski generáli ako veliteľ 24. armády K. I. Rakutin alebo veliteľ 50. armády M. P. Petrov. Niektorí z generálov prežili zajatie a napriek rozkazu č. 270 im bola po vojne vrátená hodnosť a ďalej slúžili v armáde. Časť jednotiek Západného a Rezervného frontu tak mala možnosť ustúpiť a skonsolidovať sa na Možajskej línii. Sovietske jednotky však boli demoralizované a ich početné stavy boli poznačené ťažkými ústupovými bojmi.
V tejto problematickej situácii rozhodlo sovietske najvyššie velenie podriadiť velenie armád priamo pod svoju kontrolu. Zmeniť nesprávne rozmiestnenie jednotlivých sovietskych frontov ani vyslobodiť veľké zoskupenia sovietskych jednotiek z nemeckého obkľúčenia však už nebolo v jeho silách. Likvidácia obkľúčených sovietskych jednotiek si však vyžiadala viac síl, než pôvodne nemecké velenie očakávalo a to umožnilo zostatku sovietskych síl lepšie sa pripraviť na nadchádzajúci nerovný boj.
V nadchádzajúcich dňoch Sovieti využili spomalenie nemeckého postupu, ktorý spôsobila potreba zlikvidovať kotol pri Viazme a začali do oblasti prisúvať zálohy. Do 7. októbra sa v oblasti Mcenska nemecká ofenzíva na čas zastavila. Spôsobil to jednak prvý sneh, ktorý sa rýchlo roztopil a zmenil cesty na blato ako aj sovietske protiútoky a pasca vytvorená 1. gardovým streleckým zborom D.D. Leljušenka a 4. tankovou brigádou M.J. Katukova, do ktorej vošli jednotky nemeckej 4. tankovej divízie.
Možajská obranná línia náhľad|Civilné obyvateľstvo, hlavne ženy, pri hĺbení protitankových zákopov pred Moskvou. V polovici októbra dorazili nemecké sily na Možajskú obrannú líniu, prvé pásmo obrany Moskvy, ktoré sa ťahalo od Kalininu cez Volokolamsk až ku Kaluge asi západne od Moskvy. Napriek nedávnym posilám boli 5. (Leljušenko), 16. (Rokossovskij), 43. (Golubev) a 49. armády (Zacharkin) veľmi oslabené a mali dovedna len okolo 90 000 mužov, čo ani zďaleka nepostačovalo na zastavenie nemeckého postupu. V prvej polovici októbra začalo sovietske velenie prvýkrát pre posilnenie svojej obrany sťahovať jednotky z Uralu, ktoré sa mali pôvodne pokúsiť odblokovať obkľúčený Leningrad. K stiahnutiu časti sovietskych vojsk z Ďalekého východu došlo po správach sovietskych špiónov ako boli Richard Sorge, že Japonské cisárstvo na Ďalekom východe nezaútočí. Žukov v tej dobe prikázal sústrediť väčšinu týchto síl okolo strategických miest Volokolamsk, Možajsk, Malojaroslavec a Kaluga. Kým však prichádzali rezervy z Ďalekého východu, boli nasadené aj všetky dostupné vojská, ktoré sa podarilo sústrediť na fronte. V Moskve sa formovalo 7 divízií domobrany. Okolo mesta začali zvláštne skupiny pripravovať cestné zátarasy a mínové polia.
Nemci svoju ofenzívu obnovili 13. októbra, kedy padla do ich rúk Kaluga, ležiaca 160 kilometrov juhozápadne od Moskvy. Sovietske velenie nasadzovalo na front všetky dostupné jednotky. Do bojov zapojili aj frekventanti vojenského učilišťa v Podoľsku, ktorých nepočetná jednotka zadržala v oblasti Jurjevskoje-Lukjanovo-Iljinskoje-Bolšaja Šubinka na ceste Gžatsk-Možajsk z 12. na 13. októbra postup celej nemeckej motorizovanej divízie. Skôr než sa ich radmi prehnala nemecká pechota stihli títo mladíci, z ktorých mnohí nemali ani 18 rokov zničiť 15 nemeckých tankov. Ich odpor však nebol márny, velenie vďaka ich tvrdošijnej obrane stihlo na tomto úseku posilniť obranu a zabrániť tak novému prielomu. Podobne sa do histórie zapísala obranná činnosť frekventantov Moskovského pechotného učilišťa a 316. streleckej divízie generála Panfilova na Volokolamskom smere.
14. októbra dobyl čelný oddiel nemeckej 1. tankovej divízie mesto Kalinin, ktoré leží 150 kilometrov severozápadne od Moskvy, prerušil pri tom železničnú trať Leningrad-Moskva a dobyl jediný most cez Volgu, ktorý sa dostal počas druhej svetovej vojny do rúk nemeckým vojskám neporušený. Týmto útokom bolo silne narušené tylo Severozápadného frontu a pre Moskvu vzniklo veľké nebezpečenstvo zo severozápadu. Toho istého dňa Adolf Hitler sebavedome vyhlásil, že Rusko je porazené.
Značná časť nemeckých síl v tejto dobe ešte stále bojoval proti sovietskym jednotkám prebíjajúcim sa z kotla pri Viazme a Briansku. 14. októbra sa divízia Waffen-SS „Das Reich“, jedna z jednotiek, ktorá v tej dobe postupovala priamo na Moskvu zastavila 100 kilometrov od Moskvy pri Borodine. Sovietska obrana však bola v tomto sektore narýchlo posilnená jednotkami 32. streleckej divízie (plukovník Polosuchin), a niekoľkými tankovými a protitankovými plukmi. Divízia SS „Das Reich“, brigáda Hauenfeld z 10. tankovej divízie spolu so 7. tankovým plukom, jedným oddielom 90. delostreleckého pluku a 10. motocyklovým práporom sa zaplietli do krvavých bojov. Straty divízie „Das Reich“ boli tak vysoké, že jej 3. peší pluk (francúzsky) bol rozpustený.Paul Carell: Operace Barbarossa., Olomouc, Mustang, 1996, s. 112 – 113 18. októbra nakoniec nemecké jednotky postupne začali obchádzať sovietsku obranu, čím ju prinútili ustúpiť na ďalšiu obrannú čiaru za riekou Nara.
thumb|vľavo|Nemecké mechanizované jednotky pri Istre