Povstanie Štefana Bočkaja (iné názvy: povstanie Štefana Bočkaia [staršie: Bockaya], Bočkajovo/Bočkaiovo [staršie: Bockayovo] povstanie) bolo prvé zo šiestich protihabsburských stavovských povstaní. Dialo sa v rokoch 1604 – 1606.

Pomery pred povstaním Štefan Bočkaj pôsobil ako poradca sedmohradského kniežaťa Žigmunda Bátoriho. Možnosť úplného oslobodenia Turkami obsadeného Sedmohradska videl iba v spojení s cisárskym dvorom. V 90. rokoch 16. storočia zastával v Prahe funkciu cisárskeho poradcu v otázkach sedmohradskej politiky. Po prehranej bitke pri Mezőkeresztesi v roku 1596 vzrástol tlak na Sedmohradsko z Osmanskej strany a Bátori sa vzdal kniežacej hodnosti prenechajúc Sedmohradsko cisárovi Rudolfovi II. Šľachta Sedmohradska sa však bála pomsty Turkov za spojenectvo s Habsburgovcami, a preto sa s nimi tajne spojila a uznala aj vazalský pomer k ich ríši. Začal sa odohrávať zápas o vojenské ovládnutie Sedmohradska Habsburgovcami sprevádzaný krvavými bojmi, plienením a konfiškáciami majetkov sedmohradskej šľachty. Znechutený Štefan Bočkaj odišiel do Poľska na svoje majetky a žil tam v politickej izolácii. Habsburgovci využívali protiturecké boje na presadzovanie centralizácie a rekatolizácie. Protestantom v Kráľovskom Uhorsku sa odoberali majetky a kostoly. Keďže Habsburská monarchia bola stále vo vojne s Turkami zvyšovala dane, aby mohla kryť vojnové výdavky. Nespokojní protestanti podali protest na sneme v Bratislave a arciknieža Matej, zastupujúci svojho brata Rudolfa II., im odpovedal, že sa v podobných protireformačných akciách nebude pokračovať. Cisár Rudolf II. však ich protest zamietol a zakázal na snemoch rokovať o náboženských otázkach. Z nepokojov v Kráľovskom Uhorsku ťažili najviac sedmohradskí emigranti. Po neúspešnom Sékeliho povstaní ušli na turecké územie a čakali tam na vhodnú príležitosť obnoviť za pomoci Turkov sedmohradské kniežatstvo. V roku 1604 sa im podarilo získať aj Bočkaja. Cisár sa dozvedel o spojenectve Osmanskej ríše s emigrantmi a prikázal zhabať Bočkajove majetky. thumb|Bočkajova busta. Vypuknutie povstania Bočkajovi teraz nič nebránilo, aby vojensky vystúpil proti Viedni a 15. októbra roku 1604 porazil so svojím trojtisícovým vojskom cisárskeho generála Barbiana Belgiojosa. V Bočkajovom vojsku bojovali prevažne hajdúsi. Boli to roľníci, ktorí pochádzali z kráľovských a slobodných hajdúchov a zastávali dovtedy úlohu v protitureckej obrane. Bojovali i v cisárskom vojsku, no po nasadení žoldnierov prišli o miesto. Belgiojoso sa stiahol na východné Slovensko a snažil sa neúspešne dostať do Košíc a Levoče. Obe mestá ho odmietli ako vykonávateľa rekatolizačných opatrení. Uchýlil sa na Spišský hrad a zvyšky jeho vojska prešli do Liptova a Turca, kde rabovali poddanské dediny. Bočkaj využil počiatočný úspech na obsadenie Košíc 12. novembra a postupne sa pod jeho vplyv dostalo takmer celé východné Slovensko.

Miestni šľachtici sa k nemu pridávali z donútenia, pretože im hrozila konfiškácia majetkov alebo ich spustošenie. Viedeň sa spoliehala na 10 000 vojakov pod vedením Juraja Bastu. Jeho armáda porazila časť Bočkajovho vojska pri Ožďanoch a pri obci Edelín v Boršode, no na vpád do Košíc nemal dosť síl a usadil sa v Prešove. Bočkaj získal nové posily od Turkov a od východoslovenského magnáta Valentína Drugeta. S nimi dosiahol úspechy v Novohradskej a Hontianskej stolici. Ovládol Fiľakovo, Sečany, Ďarmoty, Krupinu a iné mestá.

Bočkaj kniežaťom Už vtedy sa však začali prvé snahy o uzavretie mieru, ale dopadli neúspešne. Bočkaj žiadal pre šľachtu obnovenie jej starých práv a slobôd. Pre seba chcel získať titul sedmohradského kniežaťa a pre vyššie vrstvy slobodu náboženského vyznania. Na poddaných však nemyslel. V jeho vojsku začal prevažovať počet šľachticov, ktorí odmietali bojovať po boku veliteľov hajdúskych a tureckých oddielov. Bočkaj musel ustúpiť požiadavkám šľachty, a aby si udržal podporu, dal popraviť vodcu hajdúchov Blažeja Lipaja. Potom vymenoval nových šľachtických veliteľov svojho vojska na čele s Valentínom Drugetom. 21. februára 1605 zvolila šľachta Bočkaja za knieža Sedmohradska a v apríli 1605 na sneme v Sečenči za knieža Uhorska. Osmanský sultán menom Ahmed I. mu okrem spomenutých posíl poslal korunu a meč ako symbol vazalskej podriadenosti a prísľub ročnej podpory 10 až 15 tisíc zlatých.

Ofenzíva na západ Krátko potom spustili povstalci ofenzívu smerom na sever a západ. V ten istý mesiac obsadili Banskú Bystricu, Kremnicu a stredoslovenské banské mestá. V máji až júli ovládli Trenčín, Nitru, Trnavu a nakoniec celé západné Slovensko s výnimkou Bratislavy. Bočkajove vojská sa dostali až na južnú Moravu a do Rakúska, kde plienili dediny a mestečká. České a moravské vojská podnikli preto odvetný útok. Dobyli Skalicu, Holíč, Šaštín, Branč, dostali sa na juhu k Trnave a na severe k Trenčínu. V októbri Bočkaj vtiahol s vojskami do Nových Zámkov, Levíc, Novohradu a Ostrihomu a stal sa tak fakticky pánom Sedmohradska a jadra Kráľovského Uhorska.

Viedenský mier V povstaleckom tábore dochádzalo stále častejšie k nezhodám. Šľachta si presadzovala vlastné záujmy, snažila sa získať skonfiškované majetky prívržencov cisárskeho dvora a nebola ochotná podporovať povstanie materiálne. Upadala aj disciplína a bojová morálka hajdúchov. Roztržky boli tiež medzi Bočkajovými povstalcami a Turkami, preto sa na naliehanie Štefana Ilešháziho, ale aj Valentína Drugeta, rozhodol Bočkaj uzavrieť mier s Habsburgovcami. Cisárska pokladnica vyčerpala svoj obsah pätnásťročnou vojnou s Turkami, takže ochota rokovať bola aj na druhej strane. Obe strany uzavreli mier 23. júna roku 1606 vo Viedni. Bočkaj získal vládu nad Sedmohradskom, Satumarskou, Berežskou a Ugočskou stolicou. Stolice mali po jeho smrti pripadnúť Kráľovskému Uhorsku. Uhorským stavom sa potvrdili výsady, mal sa obsadiť úrad palatína, ústredné uhorské úrady a posádky v pevnostiach. Privilegovanému obyvateľstvu sa zaručovala náboženská sloboda a účastníkom povstania sa udelila amnestia.

Problémy s uznaním mieru Boje sa však nemohli skončiť, kým Viedeň neuzavrie mier s Turkami. Cisár Rudolf II. sa zdráhal podpísať mier s Portou a uznať podmienky Viedenského mieru. Vypukli znovu vzbury hajdúchov, ktorí žiadali potvrdiť svoje slobody priznané Bočkajom. Arciknieža Matej im ich schválil a získal si ich na svoju stranu. Napriek odporu Rudolfa podpísal 11. septembra roku 1606 mier s Turkami pri vtedajšom ústí rieky Žitavy, v ktorom sa zaviazal zaplatiť 200 tisíc zlatých a ponechať im okupované územie. Obidve zmluvy ratifikoval snem roku 1608 v Prešporku.

Chronológia 1604

6. január: násilné odobratie košického Dómu svätej Alžbety z rúk evanjelikov hornouhorským kapitánom Jakubom Barbianom, grófom Belgiojosom 28. september: doručenie kompromitujúceho listu cisárskemu generálovi Henrymu Duvalovi Dampierrovi s dôkazmi o sprisahaní sedmohradského magnáta Štefana Bočkaja 15. október: vojenské víťazstvo hajdúchov (pôvodne pohoničov dobytka na jarmoky) na čele s Bočkajom proti cisárskemu generálovi Jakubovi Barbianovi Belgiojosovi v bitke pri Dioszégu 28. október: vojenské obsadenie mesta Košice na čele s varadínskym kapitánom Štefanom Bočkajom 11. november: zriadenie hlavného povstaleckého stanu Štefanom Bočkajom v Košiciach 17. november: Bitka pri Ožďanoch vojenské víťazstvo cisárskej armády pod vedením kapitána Juraja Bastu v počte 15 000 mužov nad povstaleckou armádou vedenou kapitánom hajdúchov Blažejom Németim 20. november: doručenie ahdname – zmluvy o potvrdení titulatúry sedmohradského kniežaťa a uhorského kráľa Štefanovi Bočkajovi od posla veľkovezíra Lallu Mehmeda 3. december: Bočkajovo dobytie mesta Prešov december dobytie Fiľakova, Sečian a Ďarmôt s pomocou vojsk východoslovenskej šľachty na čele s Valentínom Drugetom a osmanských Turkov neúspešné obliehanie Spišského hradu

1605

21. február: voľba Štefana Bočkaja za sedmohradské knieža apríl voľba Štefana Bočkaja za kráľa Uhorska odoslanie koruny bývalého cisára Byzantskej ríše ovládnutie stredoslovenských banských miest – Banskej Bystrice a Kremnice máj: Bočkajovo úspešné vojenské obsadenie Trenčína, Nitry a Trnavy 26. júl: vojenské obsadenie Rimavskej Soboty zo strany hajdúchov august: útok Valentína Drugeta a oddielov tureckých pohraničných begov  a Tatárov na Nové Zámky 24. november: rozhodnutie povstaleckého snemu v Krupine za mier s cisárom Rudolfom II.

1606

23. jún: uzavretie mieru vo Viedni medzi cisárom Rudolfom II. Habsburským a sedmohradským kniežaťom Štefanom Bočkajom 11. november: podpis mierovej zmluvy pri rieke Žitave medzi Osmanskou ríšou a Habsburskou monarchiou ukončenie Pätnásťročnej vojny od roku 1593 jednorazový dar tribútu 200 000 zlatých Osmanskej ríši ako náhrada tribútu vo výše 30 000 toliarov  

Referencie

Literatúra KRŠAK, Pavol, (2015). Ottov historický atlas Slovensko. 3. vyd. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2015. ISBN 978-80-7360-834-7. TURČAN, Vladimír et al., (2007). Dejiny Slovenska – Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava: Slovart, s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3.

Pozri aj Protihabsburské stavovské povstania Štefan Bočkaj Pätnásťročná vojna

Iné projekty

Kategória:Dejiny Slovenska Kategória:Dejiny Uhorska Kategória:Protihabsburské stavovské povstania