Karol I. Róbert z Anjou (* 1288, Neapol – † 16. júl 1342, Vyšehrad) bol uhorský kráľ v rokoch 1301/1307/13081342. Korunovaný bol v máji 1301, 15./16. júna 1309 a 27. augusta 1310.
Uhorskí magnáti mu prvýkrát odovzdali korunu v roku 1301, ale aj napriek tomu bol korunovaný viackrát, pretože svätoštefanskú korunu mali jeho protivníci. Až v roku 1308 ho Uhorský snem vyhlásil za kráľa a v 1309 ho korunovali náhradnou korunou a v roku 1310 v Stoličnom Belehrade už svätoštefanskou korunou. Za kráľa ho však uznala len časť šľachty, tí najmocnejší veľmoži ho nepodporovali. Začalo obdobie sporov s Matúšom Čákom Trenčianskym (viacnásobným uhorským palatínom) a Omodejovcami, ale aj inými. Po ich porážke získal podporu mnohých ďalších šľachticov, ale až smrť Matúša Čáka roku 1321 mu otvorila bránu k zjednoteniu Uhorska pod svojou vládou, čo dosiahol v roku 1323.
Karol I. uskutočnil veľa politických a ekonomických reforiem. Obnovil správu krajiny, jeho dvor sa preslávil v Európe ako škola rytierstva, zaviedol pevnú menu a stále dane, dal raziť nové mince. Karolova zahraničná politika sa z veľkej časti zakladala na spojenectvách. Medzi jeho najväčšie úspechy, okrem zjednotenia krajiny pod svojou vládou, patrila spoločná obrana s Poľskom a Českom proti Habsburgovcom (v tej dobe pripojil k Uhorsku Bratislavu). Uhorsko za jeho vlády sa stalo jednou z najvýznamnejších európskych mocností.
Nárok na uhorský trón Jeho otec (Karol I. Martel) bol najstarším synom Karola II. Neapolského z Kapetovsko-anjouovskej dynastie. Jeho stará mama Mária Uhorská bola dcérou uhorského kráľa Štefana V., ktorý bol Arpádovec.Encyklopédia Slovenska III K-M. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1979. 704 s., str,45 Keď v Uhorsku, v roku 1290, zomrel Máriin brat Ladislav IV., vzniesla nárok na uhorský trón pre svojho syna. Uhorskí preláti a veľmoži si však vybrali jej bratranca Ondreja III. Namiesto toho, aby sa Mária vzdala nároku, po smrti svojho syna (vtedy len 23-ročného) v roku 1295, preniesla nárok na svojho vnuka. Stará matka a starý otec Karol II. teda nabádali Karola Róberta aby sa chopil moci v Uhorsku aj preto, že jeho starý otec namiesto prvorodeného syna si vybral za následníka Neapolského kráľovstva treťorodeného, čím vlastne Karola Róberta vydedil.
Zápas o moc v Uhorsku (1300 – 1308) náhľad|Magnáti v Uhorsku v 14. storočí na začiatku panovania Karola I. Róberta.
Začiatkom roku 1300 mocný chorvátsky bán Pavol Šúbič uznal Karolov nárok na trón a pozval ho do Uhorska. Jeho starý otec toto pozvanie prijal, Karolovi poskytol menší finančný príspevok a poslal ho do Uhorska upevniť svoj dedičný nárok. Karol, vtedy 12-ročný, sa vylodil v Splite v auguste roku 1300 a vydal sa na cestu do Záhrebu, kde bol uznaný za uhorského kráľa ďalším vplyvným magnátom Ugrinom Čákom.
Keď 14. januára 1301 Ondrej III. zomrel nevysvetlenou smrťou, vymrela ním po meči panovnícka dynastia Arpádovcov. Karola Róberta v Ostrihome 13. mája 1301 arcibiskup Gregor Bicskei korunoval náhradnou korunou, pretože svätoštefanská koruna bola v rukách jeho protivníkov. Uhorský snem na jar 1301 neuznal jeho vládu a na trón sa v období feudálnej anarchie dostal Václav III., syn českého kráľa Václava II. z rodu Přemyslovcov. Mladý Václav III. (11-ročný) súhlasil so zvolením a zásnubami s dcérou mŕtveho panovníka Ondreja Alžbetou. Václav III. bol korunovaný svätoštefanskou korunou 27. augusta 1301 v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) arcibiskupom Jánom Kaločským, čím získal meno Ladislav V.
Po korunovácii svojho súpera sa Karol stiahol do Slavónie, kde jeho stúpenci medzitým upevnili jeho moc. V septembri 1302 začal obliehať Budín, ale nepodarilo sa mu obsadiť hlavné mesto kráľovstva a preto sa znova stiahol do Chorvátska. 31. mája 1303 pápež Bonifác VIII. potvrdil Karolov nárok na trón a jeho strýko z matkinej strany Albrecht I. mu prisľúbil vojenskú pomoc. V lete 1304 dorazil Václav II. do Uhorska na požiadavku svojho syna s cieľom podporiť jeho moc v kráľovstve. Václav II. si však plne uvedomoval nestabilnú pozíciu syna na tróne, preto sa rozhodol opustiť krajinu a Václav III. ho nasledoval. Pri Senici sa odchádzajúci stretli s Matúšom Čákom a jeho prívržencami, ktorí sa im snažili zahradiť cestu a primäť ich na návrat do Uhorska.Kroniky stredovekého Slovenska, str. 299 Keď sa Karol dopočul o Václavovom odchode, spojil sily s Rudolfom I. a spolu napadli České kráľovstvo. Nedokázali však obsadiť Kutnú Horu a Karol bol nútený sa stiahnuť do Uhorska.
Uhorský snem však ešte stále neuznal Karola za kráľa, ba práve naopak v roku zvolil za kráľa jeho protikandidáta. V auguste 1305 Václav III., teraz už ako 16-ročný český kráľ (po smrti svojho otca v júni 1305), prenechal uhorskú korunu Ottovi III., vojvodovi bavorskému z rodu Wittelsbachovcov, ktorý bol vnukom uhorského kráľa Belu IV. Otto Bavorský si prišiel pre svätoštefanskú korunu, ktorú mu nasadil vesprémsky a čanádsky biskup 6. decembra 1305. Ale ani Otto nebol schopný vládnuť a navyše v priebehu roku 1306 sa Karol zmocnil Ostrihomu, Spišského hradu, Zvolena a Budína.
V júni 1307 Otto III. navštívil mocného Ladislava Kána Sedmohradského, ale ten ho uväznil. 10. októbra 1307 Uhorský snem na zhromaždení na Rákošskom poli pri Budapešti ustanovil Karola Róberta kráľom Uhorska, no najmocnejší šľachtici Matúš Čák, Aba Omodej a Kőszegiovci sa snemu nezúčastnili. Ku koncu roka prepustil Ladislav Kán Otta III., ktorý opustil krajinu ale Ladislav odmietal vydať Karolovi uhorskú korunu. Po sneme bola potvrdená teória o nedotknuteľnosti kráľa a biskup vyzval Ladislava Kána, aby vydal uhorskú korunu, ten však výzvu odmietol. náhľad|Karol I. Robert ako kráľ v Kronike Jána z Turca.
Súboje so šľachtou (1308 – 1323) Po Ottovom úteku už nezostal nikto, kto by Karolovi mohol konkurovať pri voľbe na trón. Situácia bola ale taká, že väčšinu krajiny ovládala svojvoľná šľachta a dokonca aj Karolovi údajní stúpenci ignorovali jeho privilégiá (súdili a trestali, vydávali peniaze, vyberali dane a udržiavali vlastnú armádu). Jeho pozíciu upevnil pápež Klement V., keď vyslal v júni 1308 svojho legáta, kardinála Gentile da Montefiore, aby presvedčil Matúša Čáka uznať zvrchovanosť Karola ako kráľa. Ich stretnutie sa uskutočnilo v kláštore Kékes v Pilišských vrchoch (maďarsky dnes Pilisszentlászló) neďaleko Vyšehradu. Dopadlo úspešne, pretože 27. novembra 1308 bol Matúš Čák prítomný na sneme v Budíne, kde bol Karol vyhlásený za uhorského kráľa. Pápežský legát dal korunovať Karola novou korunou arcibiskupom Tomášom z Ostrihomu 15. júna 1309. Konečne pod hrozbami pápežského legáta Ladislav Kán vydal korunu a Karol bol, už tretí raz, korunovaný svätoštefanskou korunou 27. augusta 1310 znova arcibiskupom z Ostrihomu v Stoličnom Belehrade za účasti snemu.
V lete 1311 Matúš Čák začal obliehať Karolovo hlavné mesto Budín, ten však útok odrazil. Krátko potom obyvatelia Košíc zavraždili Omodeja Abu, jedného z hlavných stúpencov Karolovej vlády, ale Karol sa postavil proti jeho synom. Následkom toho sa jeho synovia spojili s Matúšom Čákom. V máji 1312 sa Karol rozhodol obliehať Šarišský hrad, ale jeho útok bol odrazený a sám bol nútený vydať sa na ústup. Potom spojené vojská Omodejovcov a Čáka pochodovali na Košice, ale tam v krvavej bitke pri Rozhanovciach (12. jún 1312) utrpeli Omodejovci porážku, keď Matúšove vojská nestihli prísť včas na pomoc. Po víťazstve zabral Karol sídla Omodejových synov v krajoch Abov, Turňa, Šariš.
V roku 1314 vzal Devínsky hrad z nadvlády Rakúska, čerpal pritom z vnútorných sporov Svätej rímskej ríše. V prvej polovici roku 1315 zabral Vyšehrad, ktorý mal v moci Matúš Čák. V tom čase si vzal za ženu Máriu Piastovskú, dcéru bytomského vojvodu.
V priebehu mája 1316 Karol bojoval proti rodine pánov z Kyseku (Kőszegiovci). Zároveň niektorí magnáti vo východnej časti krajiny, vedení Kopaszom Borsom, sa proti nemu vzbúrili a uhorskú korunu ponúkli haličskému kráľovi Andrejovi, ktorý bol tiež potomkom kráľa Belu IV. Ich vojská však Karol porazil a obsadil ich hrady v Bihárskej, Solnockej, Boršodskej a Klužskej župe. V máji 1317 jeho vojská tiež potlačili vzburu synov Omodeja Abu, dobili Nevytský hrad ( ) a obsadili blízky Užhorod. Potom vojská obrátil proti Matúšovi Čákovi a dobyl 3. novembra 1317 Komárno. Karol dobyl aj sídlo Kopasza Borsu hrad Adrián (maď. Adorján v Rumunsku v blízkosti súčasných maďarských a ukrajinských hraníc) . V týchto bojoch stál po jeho boku aj rodák zo Zvolena magister Donč neskorší župan Zvolenskej stolice a správca Komárna.
Karol zvýšil náklady na vojsko, financie pritom čerpal z konfiškácie cirkevného majetku. V roku 1318 dobyl a obsadil dŕžavy synov už zosnulého Ladislava Kána v Sedmohradsku (Transylvánii).
náhľad|Pečať Karola I. Róberta.
Po smrti svojej prvej manželky sa oženil ovdovený Karol s Beatrix Luxemburskou, dcérou rímskeho cisára Henricha VII. Luxemburského a sestrou českého kráľa Jána I. v Čechách, pravdepodobne v roku 1318. V lete roku 1319 viedol svoje vojská proti srbskému kráľovi Štefanovi Urošovi II. Milutinovi , ktorý zabral južnú oblasť kráľovstva, a srbskému vojsku uštedril pri Mačve porážku. Po tomto víťazstve obsadil Belehrad. V tom čase začal reorganizovať finančnú základňu kráľovskej moci vyhlásením, že jedine kráľ je oprávnený otvoriť nové colnice v kráľovstve.
Jeho druhá žena Beatrix a jej jediné dieťa zomreli pri pôrode 11. októbra 1319. Karol ovdovel už po druhý raz a jeho treťou ženou sa stala Alžbeta Poľská, dcéra poľského kráľa Vladislava I. 6. júla 1320.
Smrť Matúša Čáka 21. marca 1321, najmocnejšieho šľachtica a vzdorovateľa Karolovej moci, znamenala rozpad jeho provincií a Karolovo vojsko mohlo do konca roka nadobudnúť všetky pevnosti zosnulého baróna. V januári 1322 sa vzbúrili mestá v Dalmácii Šibenik a Trogir proti vláde bána Mladena Šubiča, ktorého otec Pavol Šubić patril medzi prvých priaznivcov Karola Róberta. Viacero chorvátskych šľachticov (vrátane jeho brata Pavla II. Šubiča) sa tiež obrátilo proti Mladenovi a ich koalícia ho porazila v bitke pri Bliske (v súčasnosti Blizna Donja, sídlo medzi Trogirom a Klis). Karol túto situáciu plne využil, vtiahol do Dalmácie a bána Mladena Subiča uväznil, čím posilnil svoj vplyv v Dalmácii a Chorvátsku.
Bratislavu dostala ako veno manželka jeho predchodcu Ondreja III., nemecká princezná Agneša Habsburská. Po prevzatí vlády, smrti Ondreja (1301) a odchode Agneše do Rakúska (1308) si Karol nárokoval aj Bratislavu, ktorú spravoval rakúsky vojvodca Rudolf po celé desaťročia. Už v roku 1312 Karol získal mesto , v roku 1314 Devínsky hrad a Bratislavu aj s okolím mal pod kontrolou od roku 1322 alebo 1323 výmenou za podporu, ktorú poskytol rakúskym vojvodom v boji proti cisárovi Ľudovítovi IV.
Konsolidácia moci a reformy (1323 – 1330) náhľad|vpravo|Zobrazenie Karola I. Róberta v Obrázkovej kronike s erbom Uhorska s kvetmi ľalie (Anjou).
Ako vyplýva z charty, ktorú vydal v roku 1323 dosiahol „úplné ovládnutie“ svojho kráľovstva. V rovnakom roku sa rozhodol presťahovať svoj kráľovský dvor a uhorské korunovačné klenoty z Temešváru, kde sídlil 8 rokov, do Vyšehradu (ako centra svojej ríše) ale aj preto, že Budín mu nedovolil usadiť sa v arpádovskom sídle.
Karol zaviedol mnohé významné politické i ekonomické reformy. V roku 1323 sa vzdal kráľovskej výsady oslabenia meny a zaviedol nové dane (lucrum camaræ) s cieľom zabezpečiť kráľovstvu trvalé príjmy. V roku 1323 vykonal peňažnú reformu, keď namiesto znehodnotenej denárovej meny zaviedol zlatú a v roku 1325 striebornú menu. V roku 1327 zrušil svoj monopol na ťažbu drahých kovov a namiesto neho zaviedol urburu (banské podniky platili podielom z ťažby ale majitelia si mohli ponechať náleziská.). Floriny alebo florény, razené od roku 1328 v novozaloženej mincovni v Kremnici, sa čoskoro stali medzinárodným platobným prostriedkom v celej Európe. Zlatý florén (alebo dukát) mal hmotnosť 3,558 g.