Československá armáda na Slovensku (od 1. októbra 1944 1. československá armáda na Slovensku), známa aj pod názvom povstalecká armáda, bolo vojenské armádne zoskupenie, ktorého základom sa stali vojenské jednotky slovenskej brannej moci, ktoré po 29. auguste 1944 vypovedali poslušnosť režimu Slovenskej republiky a zložili prísahu vernosti Česko-slovenskej republike. Česko-slovenská armáda na Slovensku sa stala hlavnou bojovou zložkou ozbrojených síl povstalcov počas Slovenského národného povstania a okamžite po svojom vzniku bola spojencami prehlásená za súčasť protihitlerovskej koalície.
Velenie Veliteľ Otázka veliteľa zodpovedného za prípravy ozbrojeného povstania sa riešila v prvej štvrtine roka roka 1944. Favoritom politikov ilegálnej Slovenskej národnej rady na tento post bol gen. II. tr. Štefan Jurech, ktorý imponoval najmä svojim pokusom prejsť s celou slovenskou Rýchlou divíziou na sovietsku stranu. Pre čechoslovakisticky zmýšľajúcich ľudí na exilovom československom Ministerstve obrany v Londýne bol však Jurech nepriechodný, nakoľko bol príliš proslovenský. Jurech bol navyše pod drobnohľadom Ústredne štátnej bezpečnosti, čo výrazne sťažovalo jeho zapojenie do príprav povstania. A keďže napokon zlyhal aj prvý pokus letecky dopraviť zástupcov domáceho ilegálneho odboja vrátane samotného Jurecha k sovietom , tak sa účasť Štefana Jurecha na prípravách povstania stala bezpredmetnou.
Voľba československého exilového vedenia padla na politicky nevyhraneného a pomerne neznámeho pplk. gšt. Jána Goliana, ktorý od 1. januára 1944 zastával funkciu náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Golian bol štábny dôstojník a podľa mjr. Júliusa Noska chápal svoje poslanie tak, že povstanie pripraví a po jeho vypuknutí prevezme velenie skúsenejší dôstojník.
Golian sa napokon rozhodol poverenie veliteľa príprav povstania prijať. Komunistická časť Ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR) hodlala za pobočníkov Goliana presadiť, plk. gšt. Viliama Talského a plk. Jána Imra. Hlavným dôvodom, prečo sa obidvaja plukovníci napokon nestali pobočníkmi Goliana, spočíval v tom, že pplk. Golian už bol na Veliteľstve pozemného vojska obklopený dôstojníkmi, ktorým dôveroval. Vznikol štáb tajného Vojenského ústredia (VÚ). Politikárčenie pri menovaní veliteľa príprav povstania sa napokon stalo základom nedôvery medzi komunistickou časťou ilegálnej SNR a velením VÚ a neskôr s velením povstaleckej armády.
Štáb vojenského ústredia Pri prípravách povstania sa najužšími spolupracovníkmi Goliana na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici stali mjr. gšt. Július Nosko (záležitosti persobálne a taktické), pplk. MVDr. Mikuláš Ferjenčík (záležitosti vojensko-politické), stot. jazd. v.z. Milan Polák (styk medzi Vojenským ústredím a ilegálnou SNR), mjr. spoj. Jozef Marko (záležitosti vojenské a technické).
Ďalšími členmi tajného VÚ sa stali mjr. gšt. Anton Cyprich, npor. pech. Jakub Hluchý, pplk. pech. Dezider Kišš-Kalina, pplk. del. Mirko Vesel, pplk. pech. Jozef Tlach, mjr. gšt. Jozef Tóth, mjr. del. Alexander Korda a ďalší. Pplk. Branislav Manica zabezpečoval spojenie s patizánskymi skupinami.
Štáb VÚ sa stal súčasťou ilegálnej SNR. Členovia VÚ mali informácie o stave odbojových aktivít od ilegálnych pracovníkov SNR, ale najmä z dvoch stretnutí konaných 29. júna a 27. júla 1944.
Súčasťou práce štábu VÚ bolo okrem zisťovania politickej a vojenskej situácie v regióne a okolitých krajinách aj kádrové preverovanie a podchycovanie ľudí pre odbojovú činnosť, ako aj premiestňovanie odbojových dôstojníkov.
Po preverení boli v jednotlivých posádkach postupne určení nasledovní odbojoví dôstojníci:
Kpt. Ján Fedák (posádka Levoča), pplk. J. Nasčák (Poprad), pplk. Ján Malár (Liptovský sv. Mikuláš), mjr. Miloš Vesel (Ružomberok), npor. V. Miškovič (Dolný Kubín), pplk. Branislav Manica a npor. Cyril Kuchta (Turčiansky sv. Martin), npor. P. Nosal (Kremnica), mjr. S. Sekuris (Brezno nad Hronom), kpt. A. Weinhold (Topoľčany, Nováky, Bošany, Zemianske Kostoľany), pplk. Ján Černek (Nitra), mjr. Š. Želinský (Zvolen), mjr. A. Korda (Oremov Laz), mjr. J. Dobrovodský (Žilina), npor. K. Fraňo (Trnava), mjr. J Čilík (Hlohovec), pplk. V. Danielovič (intendančné sklady vo Vrútkach, Nemeckej a Zvolene), pplk. J. Hluchý (zbrojné sklady Nováky, Širiny, Pršany a Zvolen), náčelník štábu vzdušných zbraní mjr. J. Tóth (letecké posádky Mokraď, Tri Duby, Piešťany a Biskupice). V posádkach v údolí Váhu mal určiť a pripraviť veliteľov veliteľ západnej oblasti pplk. J. Zadžora.
Koncom mája bol za odbojového dôstojníka v Bratislave určený pplk. Dezider Kiš-Kalina. Šlo o prednostu duchovnej správy, ktorý mal aj plnú dôveru prezidenta Jozefa Tisa. pplk. Kiš-Kalina si v lete vytvoril určité predpoklady pre získanie veliteľov do príprav povstania, no napokon bol v auguste na nátlak politikov za odbojového dôstojníka v Bratislave určený mjr. Kovačovič, veliteľ strážneho oddielu v hlavnom meste. Hlavný argument proti Kiš-Kalinovi bol ten, že je kňaz a nemá dostatok veliteľských skúseností. Pplk. Kiš-Kalina mal na starosti celé juhozápadné Slovensko teda aj posádky v Trnave, Hlohovci a Pezinku. Pplk. Golian však tesne pred vypuknutí povstania urobil opätovne zmenu a za odbojového dôstojníka v Bratislave bol určený mjr. Štefan Murgaš, ktorý bol dôstojníkom na generálnom štábe a pracoval na operačnom oddelení Ministerstva národnej obrany.
Na smeroch Kokava nad Rimavicou – Klenovec bol za odbojového dôstojníka určený mjr. I. Daxner (neskôr kpt. V. Bukva), v Tisovci bol menovaný za odbojového veliteľa kpt. J Nosko a vo Veľkej Revúcej kpt. P. Jamrich.
U poľnej tzv. Východoslovenskej armády bolo do odbojových aktivít pri príprave povstania zaangažované velenie 1. divízie reprezentované veliteľom divízie plk. pech Mikulášom Markusom a náčelníkom štábu divízie mjr. gšt. Elemírom Polkom. Postupne sa do odbojových aktivít zapojil takmer celý štáb.
Situáciu s určením odbojového veliteľa u 2. divízii komplikovalo časté striedanie dôstojníkov vo funkcii hlavného veliteľa divízie.
Na Armádnom veliteľstve veliteľstve v Prešove bol do príprav povstania zapojený zástupca veliteľa poľnej armády plk. gšt. Viliam Talský, na odboj boli napojení aj 2. náčelník pplk. Urban a npor. Vlček.
V auguste 1944 bol politikmi tzv. demokraticko-občianskeho krídla Slovenskej národnej rady, ale bez vedomia VÚ kontaktovaný gen. II: tr. Augustín Malár. Návrh, aby sa Malár stal odbojovým veliteľom, bol napokon zamietnutý československým Ministerstvom národnej obrany.
Po vypuknutí povstania Dňa 29. augusta 1944 vo večerných a nočných hodinách došlo na Veliteľstve pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici k prevratu. Boli zatknutí prorežimoví dôstojníci: veliteľ Divíznej oblasti 1 plk. Zverin a plk, Viliam Kanák. Vojenské ústredie súčasne zaslalo do všetkých posádok dohodnuté heslo na začatie ozbrojeného odporu - Začnite s vysťahovaním.
Na druhý deň 30. augusta 1944 o 6. hodine ráno sa konala porada užšieho štábu VÚ. Následne sa o 9. hodine v jednálni VPV konalo stretnutie dôstojníkov posádky Banská Bystrica a Radvaň, na ktorom prehovoril pplk. Golian. Po predstavení kpt. Krátkeho a npor. Pavloviča, styčných dôstojníkov z Londýna a Moskvy, Golian vyhlásil, že:",,,sme od predchádzajúceho večera vo vojnovom stave s fašistickým Nemeckom a s jeho pomáhačmi na Slovensko (...)
Rozhodli sme sa z vlastnej vôle skončiť prisluhovanie nemeckému fašizmu a jeho pomáhačom doma a postaviť sa po boku spojencov do otvoreného boja za lepšiu a krajšiu budúcnosť slovenského národa. Nechceme, aby za našu slobodu a za nás krvácali iní".Plk. Golian ďalej vyhlásil všetky jednotky, ktoré sa so zbraňou v ruke postavili na odbor nemeckým okupantom, za súčasť Česko-slovenskej armády na Slovensku. Ďalej vyzval tých, ktorí by s nami a našou cestou nesúhlasili, že môžu slobodne odísť. Nikto neodišiel.
S okamžitou platnosťou bol zakázaný pozdrav "Na stráž!" a orlica slovenského štátu bola nahradená česko-slovenskou trikolórou. Z pôvodného tajného vojenského ústredia sa okamžite začalo formovať Veliteľstvo Česko-slovenskej armády na Slovensku a jeho členovia zložili česko-slovenskú prísahu podľa predpisu A-I-1 Bezvýhradne tak vyjadrili vernosť česko-slovenskej štátnosti a prezidentovi Edvardovi Benešovi.
Armádne veliteľstvo alt=Budova veliteľstva 1. ČSA na Slovensku|vľavo|náhľad|Budova veliteľstva 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku (zdroj Múzeum SNP) Veliteľstvo Česko-slovenskej armády na Slovensku bolo vytvorené z pôvodného tajného VÚ, VPV a Vojenskej správy. Za veliteľa ČSAS bol Slovenskou národnou radou ku dňu 4. septembra 1944 oficiálne ustanovený Ján Golian, ktorý bol súčasne povýšený na brigádneho generála (už 29. augusta 1944 bol Golian prezidentom Edvardom Benešom povýšený na plukovníka gšt. Za zásluhy o Povstanie). Od 12. septembra 1944 začal Golian predsedať Rade pre obranu Slovenska.
Náčelníkov štábu sa stal mjr. gšt. Július Nosko. Po svojom návrate z Moskvy sa pplk. vet, Mikuláš Ferjenčík stal Povereníkom pre obranu.
Armádne veliteľstvo bolo organizované podľa vzoru predvojnovej Česko-slovenskej armády. Okrem bežných oddelení a podriadených referátov jednotlivých zbraní a zložiek bola jeho súčasťou aj politická správa, prijímacia komisia pre dôstojníkov a rotmajstrov a osvetová správa.
Vedúcim Referátu útočnej vozby, ktorá bola súčasťou Operačného oddelenia a mala na starosti organizovanie tankových a protitankových jednotiek sa stal plk. útv. Štefan.Čáni
Do 15 septembra 1944 bol súčasťou veliteľstva aj Referát pre styk a súčinnosť s partizánmi. Staral sa o kontakty s partizánskymi brigádami, o ich zásobovanie zbraňami, muníciou a finančnými prostriedkami. Činnosť referátu neskôr prevzal Hlavný štáb partizánskych oddielov.
Veliteľstvo ČSAS v Banskej Bystrici sídlilo v budove pôvodného Veliteľstva pozemného vojska.
Armádne jednotky Základy budúcej armády sa kládli v prvej polovici roka 1944. Odbojoví dôstojníci v jednotlivých posádkach, zväčša ich velitelia, na cvičeniach alebo sústredeniach vo výcvikových priestoroch postupne usmerňovali myslenie vojakov, napríklad rozširovaním ilegálných odbojových tlačovín.
Do úvodnej fázy povstania počítalo VÚ s 11 pešími prápormi a 11 batériami delostrelectva. Tieto jednotky mali kryť jedenásť taktických smerov vedúcich do centra Slovenska. Ďalšie 3 pešie prápory mali tvoriť zálohu.
Po odchode jednotiek vytvorenej poľnej tzv. Východoslovenskej armády na východné Slovensko zostali nedotknuté len vojenské školy, náhradné veliteľstvá a náhradné jednotky so zvyškami pisárov, remeselníkov a mužstva kategórie „B“, ako aj protekčné deti. VÚ rátalo s poslucháčmi vysokých škôl, ktorí mali vykonávať funkcie nižších veliteľov rôt, čiat a batérií.
V polovici mája 1944 sa uskutočnila ďalšia mobilizácia pre potreby divízií v Karpatoch, čo výrazne napomohlo prípravám povstania. Vďaka nej sa podarilo na konci mája v Oremovom Laze a vo Zvolene sústrediť 6 rôt pechoty, 2 roty ťažkých guľometov, 4 batérie delostrelectva, po 1 spojovacej, automobilovej a ženijnej rote. Pešie jednoty boli vo Zvolene a Oremovom Laze sústredené do práporu a pokračovali v intenzívnom výcviku. Delostrelecké batérie boli sústredené do Brezna, kde sa v rámci príprav povstania začalo vytvárať delostrelecké učilište.
Na konci mája bolo pripravených aj niekoľko civilných jednotiek v priestore Muráň – Revúca, Klenovec, Kokava nad Rimavicou a Tisovec. Pre zaistenie smeru od Malého Šturca bolo prijaté rozhodnutie zorganizovať ďalší civilný prápor zo zamestnancov papierní v Harmanci. Civilné jednotky sa mali pripravovať a precvičovať počas brannej výchovy.
Proti možnému útoku horthyovského Maďarska dostal odbojový veliteľ v posádke Oremov Laz pokyny pre vytvorenie ďalších jednotiek na prehradenie smeru Balážske Ďarmoty - Modrý Kameň – Zvolen a v prípade potreby pomôcť Zvolenu na hlavnom smere cez Starú Hutu a Podkriváň.