Karol IV. Luxemburský (* 14. máj 1316, Praha – † 29. november 1378, PrahaKarl IV. In: Geschichte in Gestalten (History in figures), vol. 2: F-K. Frankfurt 1963, p. 294), bol luxemburský gróf (13461353), moravský markgróf (13331349), rímsky kráľ (korunovaný 26. novembra 1346 v Bonne a 25. júla 1349 v Aachene), český kráľ (od 26. augusta 1346, korunovaný 1. septembra a 2. septembra 1347 v Prahe), lombardský kráľ (korunovaný 6. januára 1355 v Miláne), rímskonemecký cisár (korunovaný 5. apríla 1355 v Ríme) a arelatský kráľ (korunovaný 4. či 18. júna 1365 v Arles).
Detstvo a mladosť Narodil sa ako najstarší syn (pokrstený 30. mája 1316 menom Václav) českého a poľského kráľa Jána Luxemburského a českej kráľovnej Elišky Přemyslovny. Už od útleho detstva bol jeho život vystavený strádaniu a príkoriam. Dva mesiace po synovom krste sa musel jeho otec zúčastniť vojenského ťaženia na pomoc rímskemu kráľovi Henrichovi VII. Po jeho odchode ho matka, v obave o synovu bezpečnosť, zverila do ochrany svojho prívrženca Viléma Zajíca z Valdeku na hrade Křivoklát.
Pod vplyvom lží a intríg vedených proti jeho matke ho jeho otec v treťom roku Václavovho života (spolu so súrodencami) Eliške odňal a držal ho na hrade Loket a neskôr na Křivokláte. Tu, strážený, bol nútený žiť niekoľko rokov.
Ako sedemročného ho dal otec odviezť na dvor francúzskeho kráľa Karola IV. Pekného jednak na výchovu, jednak – a to hlavne – aby bol vzdialený z krajiny a nemohol by tak prípadne byť zvolený domácimi veľmožmi za vzdorokráľa. Svoju matku Václav viac nikdy nevidel.
left|thumb|Novogotický pomník Karola IV. na Křížovníckom námestí v Prahe. Pomník bol na mieste odstránenej vojenskej strážnice odhalený v r. 1849. Malo sa tak stať už o rok skôr – k 500 výročiu založenia univerzity. Plán však zhatili blízke boje; pomník bol pre istotu ukrytý v debnení. Štvormetrová socha panovníka opierajúca sa o meč v ruke zviera zakladaciu listinu pražskej univerzity. Podstavec je zdobený alegorickými postavami, znázorňujúcimi jednotlivé univerzitné fakulty – teologickú, lekársku, právnickú a filozofickú. Ďalšie menšie sochy sú umiestnené v rohoch – ide o významné postavy doby Karola IV. (napr. Ján Očko z Vlašimi či Matej z Arrasu)
Počas svojho francúzskeho pobytu prijal 15. mája 1323 sviatosť birmovania. Podľa starobylej obyčaje si za svoje birmovné meno zvolil meno svojho kmotra, kráľa Karola IV. Od toho času používal výlučne meno Karol. V neskoršom veku mu pripisoval mimoriadny symbolický význam spočívajúci v tom, že obe svoje mená, krstné Václav i birmovné Karol, spájal so splynutím oboch tradícií, tvoriacich základ jeho politiky, českej svätováclavskej a francúzskej tradície Karola Veľkého.
V prvom roku svojho pobytu vo Francúzsku býval Karol na hrade v Saint-Germain-en-Laye pri Paríži, ktorý bol častým vidieckym sídlom francúzskych kráľov. Karol IV. Pekný mu určil za vychovávateľa učeného klerika Jána z Viviers. Vo vlastnom životopise spomínal Karol po rokoch na dobu strávenú pri dvore kráľovského strýka vo Francúzsku ako na šťastný úsek svojho života. Od roku 1325 sa vzdelával priamo na kráľovskom dvore až do kráľovej smrti 1. februára 1328.
Karolovou smrťou skončilo pre mladého princa obdobie blahobytu. Novým kráľom sa stal Filip VI. z Valois, ktorý napriek tomu, že bol princovým príbuzným (bol nevlastným bratom Karolovej manželky Blanky z Valois) neprechovával k českému princovi vrelý vzťah. Odoprel mu naďalej veľkoryso prispievať na pobyt pri dvore. Karol bol nútený starať sa o seba viac sám. Riešenie videl v intenzívnom vzdelávaní na parížskej univerzite Sorbonne. V rokoch strávených štúdiom na preslávenej škole treba hľadať zrod základných rysov Karolovho bystrého politického uvažovania. Predovšetkým roky strávené vo Francúzsku a jeho kultúrnom prostredí zanechali na Karolovej osobnosti nezmazateľnú stopu prejavujúcu sa počas celého ďalšieho života.
O dĺžke Karolovho štúdia na parížskej univerzite sa záznamy rôznia. Dôležité však je, že hlavným zmyslom nielen samotného štúdia na univerzite, ale i celého francúzskeho pobytu bola Karolova príprava k štátnickému poslaniu. K tomu smerovali i mnohé Karolove stretnutia a diplomatické rokovania s významnými osobnosťami francúzskeho politického a duchovného života. Zvlášť zblíženie s jednou osobnosťou malo na Karolov ďalší život mimoriadny význam. Bol ním jeden z radcov francúzskeho kráľa, opát benediktínskeho kláštora vo Fécamp, Pierre Roger des Rosières. Uhladený a vzdelaný prelát s diplomatickým nadaním sa čoskoro stal Karolovým oddaným priateľom a otcovským radcom.
V roku 1330 Ján Luxemburský odvolal svojho syna z Francúzska do Luxemburska, kde ho mal zastupovať pri správe grófstva a súčasne získavať prvé skúsenosti v praktickej politike. Po takmer ročnom pobyte ho otec povolal do Talianska. Potreboval tu svojho správcu novozískaných signorií v Lombardii, Emilii a Toskánsku, ktorými chcel doplniť rodové panstvo Luxemburgovcov a zvýšiť svoje mocenské postavenie v EurópeKarel IV. Život a dílo (13161378), s. 81. Týmto činom uviedol Karola na mocenské kolbisko.
Karolovo talianske správcovstvo sa často pod vplyvom okolností menilo na vojvodcovstvo. Odpor proti luxemburskej moci vrcholil v množiacich sa sprisahaniach a rebéliách (napr. povstanie v Miláne na čele s predákom milánskej signorie vojvodom Azzone Viscontim). Pod vplyvom daných okolností prišiel Ján Luxemburský k presvedčeniu o neudržateľnosti severotalianskeho panstva. Karol sa v roku 1333 rozhodol pre návrat do Čiech, uvedomiac si mimoriadny význam českého kráľovstva pre rodové záujmy Luxemburgovcov.
Pobyt pri kráľovskom dvore a účasť na otcových vojnových ťaženiach a jednaniach v ríši a v Taliansku boli nanajvýš vhodnou prípravou pre budúcu dráhu vladára. Vzdelaním, ktoré v Paríži dostal a ktoré si neustálym štúdiom prehlboval, ďaleko prevyšoval európskych panovníkov. Slovom a písmom ovládal latinčinu, nemčinu, francúzštinu, taliančinu a češtinu, ktorú sa však po rokoch pobytu v cudzine musel znova učiť, než mohol vo vlastnom životopise s hrdosťou vyhlásiť, že vraví svojou rečou opäť ako každý iný Čech. Styky s poprednými osobnosťami parížskej Sorbonny a pápežského dvora v Avignone ho uviedli do základov teologického a filozofického myslenia doby. Vybraná kultúra poklasickej gotiky parížskeho dvora mu bola vzorom, ktorý však dokázal obohacovať s vyhraneným vkusom a poznatkami z ciest po Nemecku a Taliansku.
Návrat do Čiech thumb|Pečať Zlatej buly Karola IV. Po svojom návrate do Čiech ho otec v roku 1334 menoval moravským markgrófom a zveril mu vládu v Čechách ako svojmu nástupcovi. Súčasne tento titul znamenal trvalý a nedeliteľný podiel na vláde kráľa Jána Luxemburského v Čechách. V Karolovom poňatí moci je však badať zásadný rozdiel medzi ním a otcom. Na rozdiel od Jána Luxemburského, pre ktorého české prostredie ostávalo stále cudzie a nevyspytateľné, pociťoval Karol potrebu splynúť s rodnou krajinou a pochopiť ju.
Vo svojom životopise (Vita Caroli) spomína Karol na svoj príchod na Pražský hrad, na spustošený palác svojho pradeda Přemysla Otakara II., ktorý ani nebol vhodný na bývanie. Po krátkom pobyte v meste presídlil Karol do domu hradného grófa na Hrade a začal prestavbu kráľovského paláca. Je očividné, že vzorom mu bol palác francúzskych kráľov Ile de la Cité v Paríži, kde istý čas vyrastal. Počas prvých mesiacov roku 1334 sa hrad stal aspoň čiastočne obývateľným a upraveným natoľko, že mohol z Luxemburska pozvať svoju mladú manželku Blanku z Valois i s prvorodenou dcérou Margarétou.
Predovšetkým však Karol usiloval o nápravu pomerov v krajine, odstraňoval následky otcovej rozmarnosti, vyplácal korunné majetky dané otcom do zálohy. Činnosť mladého markgrófa nebola po vôli tým, ktorí ťažili z dobrodružnej a ľahkomyseľnej povahy jeho otca. Často kvôli tomu dochádzalo medzi nimi k roztržkám, ktoré viedli dokonca k tomu, že Ján i pod vplyvom krivých obvinení na čas zbavil svojho syna vlády. Karol opustil Čechy a utiahol sa k svojmu bratovi Jánovi Henrichovi do Tirolska. Do Čiech sa vrátil až v roku 1338. V posledných rokoch Jánovho panovania bol Karol už opäť vladárom a zúčastnil sa i otcových vojenských ťažení.
Reorganizácia krajiny Ešte v roku 1344 začal Karol práce na systematickom budovaní novokoncipovaného českého štátu. Jedným z prvých zámerov, ktorý sa mu podaril zrealizovať, bolo vymanenie Čiech z cirkevnej právomoci ríšskeho episkopátu. Prakticky od vzniku pražského biskupstva v roku 973 bola problémom jeho podriadenosť mainzskému arcibiskupovi, čo viedlo k pokusom o rozdelenie a oslabovanie panovníckej moci a obmedzovanie suverenity českého panovníka. Šťastnou zhodou náhod 7. mája 1342 na Petrov stolec pod menom Klement VI. zasadol kardinál Pierre Roger des Rosières. Karol sa s novým pápežom dohodli na povýšení pražského biskupstva na arcibiskupstvo. Týmto aktom bola predovšetkým posilnená prestíž kráľovskej moci.
K zriadeniu samostatnej cirkevnej provincie prišlo bulou Klementa VI. z 30. apríla 1344. Bula obsahovala i klauzuly o zriadení olomouckého a litomyšlského biskupstva. Vznik novej, samostatnej českej cirkevnej provincie bol Karolovým prvým veľkým politickým úspechom na jeho ceste k moci v českých krajinách. S ohľadom na osudy přemyslovských kráľov, otcove vnútropolitické neúspechy i vlastné skúsenosti bolo Karolovi jasné, že proti odstredivej sile českej šľachty, ktorá nemienila trpieť silnú panovníkovu moc, musí vo vnútri krajiny hľadať silného spojenca, ktorým mohla byť jedine cirkev.
Druhou bulou, vydanou ešte ten istý deň, pápež povýšil biskupa Arnošta z Pardubíc na arcibiskupa. Posledným aktom bolo 5. mája 1344 udelené právo českých arcibiskupov korunovať českých kráľov. 22. novembra 1344 bol Arnošt z Pardubíc slávnostne uvedený do úradu.
Zvláštnou bulou potom v roku 1346 upravil pápež pomery českej kráľovskej koruny, najmä jej neodcudziteľnosť, a potvrdil korunovačný poriadok českých kráľov.
Rímsky kráľ Od začiatku štyridsiatych rokov 14. storočia bol Karol favoritom pápežskej kúrie na hodnosť rímskeho panovníka proti Ľudovítovi IV. Bavorskému.
Cisár Ľudovít Bavorský sa totiž svojou protipápežskou a protiluxemburskou politikou dostával do konfliktov s pápežskou kúriou v Avignone i českým kráľom. Pápež Klement VI. stojaci za záujmami Luxemburgovcov začal dôrazne požadovať zosadenie Ľudovíta z cisárskeho trónu. Vzťahy sa vyhrocovali a dospeli do štádia, kedy pápež dal v apríli 1346 cisára i celý rod Wittelsbachovcov do kliatby a vyzval ríšskych kurfirstov, aby sa od Ľudovíta Bavorského odvrátili. Súčasne navrhol za nového rímskeho kráľa moravského markgrófa Karola. Vstupom do zápasu o rímsku korunu prenikol Karol prvý raz výrazne do celoeurópskeho politického diania. Dejiny českého štátu sa od tej chvíle viac ako pred tým stali neoddeliteľnou súčasťou stredoeurópskych a neskôr i európskych dejín.
11. júla 1346 sa v meste Rhens na Rýne konalo zasadnutie kurfirstov. Hlasmi piatich z nich bol Karol zvolený za nového rímskeho kráľa. Korunovácia sa konala 26. novembra v Bonne, lebo tradičné korunovačné mestá Aachen a Kolín nad Rýnom ostávali zatiaľ na strane cisára Ľudovíta Bavorského. Karolova korunovácia v Aachene bola možná 25. júla 1349.
Český kráľ Dôležitým medzníkom v Karolovom živote bol 26. august 1346. V tento deň spolu s otcom na čele svojich vojenských oddielov obhajovali záujmy francúzskeho kráľa Filipa VI. vo vojne proti Angličanom. Pri dedine Kreščak (Crécy, dnes Crécy-en-Ponthieu) na severe Francúzska sa v podvečerných hodinách strhla bitka, v ktorej bolo zle vedené francúzske vojsko porazené. V boji zahynul výkvet francúzskeho rytierstva a šľachty; svoju smrť tu našiel i český kráľ Ján Luxemburský. Karol bol ľahko ranený. V súlade s poslednou vôľou kráľa Jána z roku 1340 i s rozhodnutím českého snemu sa Karol stal po otcovej smrti novým českým kráľom.