Messerschmitt Bf 109 bolo nemecké stíhacie lietadlo používané počas druhej svetovej vojny. Od konca 30. rokov bolo hlavným typom Luftwaffe. Na tomto stroji lietali najúspešnejší nemeckí letci.
Vznik a vývoj Od prototypu po verziu E („Emil“) thumb|left|Messerschmitt Bf 109V-1 thumb|right|Messerschmitt Bf 109B-2 počas letu, cca 1938
Vývoj preslávenej stodeviatky začal v roku 1934, kedy Luftwaffe zadala konkurz na vývoj moderného stíhacieho lietadla. Do konkurzu sa prihlásilo niekoľko firiem, ale do záverečných skúšok sa dostali iba dva prototypy. Jedným bol He 112 firmy Heinkel a Bf 109 firmy Messerschmitt. Obidva stroje boli moderné celokovové dolnoplošníky so zaťahovateľným podvozkom. Bf 109 vyšiel nakoniec zo skúšok ako víťaz. Prvý prototyp Bf 109V-1 zatiaľ lietal s britským motorom Rolls Royce Kestrel a bolo zrejmé, že využíva prvky viacmiestného stroja Bf 108 Taifun, ktorý bol len nedávnym úspechom konštruktéra Willyho Messerschmitta.
Prvé tri prototypy absolvovali skúšky a v roku 1936 bola objednaná sériová výroba nového radu Bf 109B s motorom Jumo 210A s výkonom 610 k. Motor vtedy poháňal dvojlistovú nastaviteľnú vrtuľu. Výzbroj bola zatiaľ tvorená tromi guľometmi kalibru .
Prvé z týchto strojov absolvovali krst ohňom v Španielskej občianskej vojne, kde sa po prvýkrát stretli s novými sovietskymi strojmi I-16. Nové Messerschmitty sa proti nim osvedčili, a tak padlo rozhodnutie zvýšiť výrobu verzie B. Tá sa po inštalácii novej trojlistovej vrtule a dodatočnej inštalácii guľometov do krídel zmenila postupne na verziu C a po inštalácii silnejšieho motoru v roku 1938 na verziu D.
thumb|left|Messerschmitt Bf 109E-4/Trop jednotky JG 27 nad severoafrickým pobrežím, leto 1941
Kvôli posilňovaniu výzbroje a novým motorom sa začalo pracovať na novej verzii, ktorá mala byť označená E. „Emil“ získal novú pohonnú jednotku – motor Daimler Benz DB 601. Zmien sa dočkal aj drak, prebehli zmeny umiestnenia chladiča spod motora pod krídla, bola inštalovaná trojlistová vrtuľa. Prvé sériové stroje boli označené Bf 109E-1 a začali sa vyrábať v roku 1939. Jeho nasledovník bola verzia E-3, ktorá mala v dutom hriadeli motora inštalovaný kanón Oerlikon. Táto konfigurácia však bola v dôsledku prehrievania zbrane, jej zníženej životnosti a vibrácií, ktoré vplývali na životnosť motora, dočasne zavrhnutá. Väčšina Bf 109E-3 bola vyzbrojená dvomi guľometmi MG 17 kalibru nad motorom a dvomi kanónmi MG FF kalibru v krídlach. Prvá jednotka vyzbrojená týmto typom bola JG 88.
V priebehu bitky o Britániu sa objavila ďalšia verzia Bf 109E-4, tá sa líšila novým „hranatejším“ prekrytom kabíny s čelným pancierovým sklom ako aj rôznymi inými drobnými zmenami. Nasledujúca úprava E-4/B bol už stíhací bombardér, ktorý na závesníku ETC 500 pod trupom mohol niesť bombu. Stroje s novým motorom označovali E-4/N. Boli taktiež vyrobené aj fotoprieskumné stroje verzie E-4, E-6 a E-7 označené /U, ktoré niesli kamery Rb 50/30. Pre severoafrické bojisko boli upravené verzie E-4/Trop a E-7/Trop. Najväčšou zmenou bol podstatné zväčšený protiprachový filter na ľavej strane motora. V trupovej schránke bolo uložené jedlo, voda, lieky a puška Mauser K.98k, ktorá mala zväčšiť pravdepodobnosť prežitia letca v púštnych podmienkach.
Verzia F („Fridrich“) náhľad|vpravo|Messerschmitt Bf 109F-2 jednotky JG 51, na ktorom lietal Werner Mölders náhľad|vpravo|Messerschmitt Bf 109F-4/Trop jednotky JG 27, na ktorom v septembri 1942 lietal Hans-Joachim Marseille
Už pri posledných verziach Bf 109E bolo zrejmé, že tento typ dosiahol svoj zenit. Vylepšenia jeho draku už neprinášali potrebné podstatné zvýšenie výkonov. Konštrukčná kancelária začala pracovať na zabudovaní nového motoru DB 601E s výkonom 1350 k do prepracovaného draku. Zmeny boli badateľné najmä na inak riešenej kapotáži motora, boli zmenšené chladiče na krídlach, krídla dostali nové oblé zakončenie, čím sa zvýšila nosná plocha a odstránené boli vzpery vodorovných chvostových plôch. Spevnená bola zadná časť trupu, prebehli aj mnohé iné vnútorné úpravy. Nový stroj sa tak dosť líšil od svojho predchodcu. Luftwaffe si od nového Messerschmita Bf 109F sľubovala nadobudnutie prevahy nad britskými Spitfirmi Mk.II. „Fridrich“ na jar 1941 skutočne znamenal pre RAF nepríjemné prekvapenie. Jedinou chybičkou nového stroja bola relatívne slabá výzbroj pozostávajúca z dvoch guľometov MG 17 a kanóna MG 151/20 v dutej osi vrtule. S výzbrojou sa ako to býva zvykom laborovalo, a tak verzie F-1 mali kanón MG FF/M, F-2 15 mm MG 151 a F-4 20 mm MG 151/20. Po počiatočných problémoch sa verzia F stala medzi nemeckými letcami najobľúbenejšia, kvôli svojej vyváženosti manévrovacích schopností a výkonu motora. Počas napadnutia ZSSR bola polovica stíhacích jednotiek Luftwaffe na východe vyzbrojená Messerschmittmi Bf 109F.
Ďalšie verzie F-2 a F-4 sa okrem rozdielov vo výzbroji líšili použitím zariadenia GM-1 Anlage na priame vstrekovanie oxidu dusného do motora, pre krátkodobé zvýšenie výkonu. Celkovo bolo vyrobených 2 000 kusov verzie F.
Verzia G („Gustav“) náhľad|vpravo|Messerschmitt Bf 109G-2 patriaci III./JG 54, ZSSR, august 1942 náhľad|vpravo|275px|Varianty Bf 109F až K náhľad|vpravo|Letová ukážka Messerschmittu Bf 109 náhľad|vpravo|Messerschmitt Bf 109G-6 jednotky JG 27 počas letu, 1943 náhľad|vpravo|Messerschmitt Bf 109G-10 jednotky JG 3 „Udet“, jar 1945 thumb|Letová ukážka Messerschmittu Bf 109G-10 thumb|Messerschmitt Bf 109G-14AS v Múzeu letectva v Košiciach
Po nasadení Bf 109F sa predpokladalo, že bude vývoj Bf 109 ukončený. Na fronte ho mali postupne nahradiť Focke-Wulfy Fw 190 a stroje Me 209. Vývoj nových Me 209 však viazol a ani Focke-Wulfy Fw 190 neboli dodávané v dostatočnom objeme, aby pokryli požiadavky nemeckého letectva. Padlo teda rozhodnutie pokračovať vo vývoji Bf 109.
Verzia Bf 109F sa mala ďalej zlepšovať. Nedostatkom bola najmä slabá výzbroj, jej vylepšeniu však musel zodpovedať aj zvýšený výkon motora. Preto bol do draku Bf 109F zabudovaný nový motor DB 605A s výkonom 1470 k. Nová verzia BF 109G sa veľmi podobala na Bf 109F-4. Prvé verzie niesli dokonca rovnakú vyzbroj. Ale už verzia G-1/Trop mala na motore charakteristické vyduté výstupky, pod nimi sa ukrývali zväčšené závery guľometov MG 131. G-4 mal väčšie kolesá podvozku. G-5 zasa zväčšenú smerovku.
Najrozšírenejšia zostala verzia G-6 vyrábaná od jesene 1942. Tá sa vyznačovala svojou silnejšou výzbrojou a možnosťou meniť konfiguráciu zbraní priamo v poľných podmienkach. Typický bol variant G-6/U4 s dvomi kanónmi MG 151/20 pod krídlami, kanónom MK 108 strieľajúcim dutým hriadeľom vrtule a dvoma guľometmi MG 131 nad motorom. Stroje mali možnosť niesť prídavnú nádrž, bomby, či neriadené rakety proti bombardovacím zväzom. Neskôr sa jednotlivé typy upravovali na verziu G-10. Tá sa odlišovala novým prekrytom kabíny (takzvaný Gallandov kryt). Prebehli drobné úpravy prekrytu kabíny a iné.
Celkovo bolo vytvorených mnoho variantov verzie G, tu je ich zjednodušený prehľad:
Bežné úpravy boli označené Umrüst-Bausatz: U1 Messerschmitt P6 úprava súvisiaca s nastaviteľnou vrtuľou, iba pri prototypoch U2 GM-1 prídavné spaľovanie U3 MW 50 prídavné spaľovanie U4 30 mm kanón MK 108 zabudovaný do hriadelu motora
Rôzne zbraňové úpravy (Rüstsatz): R1 závesník pre 250 alebo bombu R2 závesníky pod krídla pre štyri bomby alebo dve neriadené rakety WGr21 (poprípade, pre verzie G-1 až G-4 táto úprava znamenala prieskumnú úpravu) R3 závesník pre 300 l prídavnú nádrž R4 dva kanóny MK 108 pod krídlami R6 dva kanóny MG 151/20 pod krídlami
Známe varianty: G-1 (stíhač) G-1/R2 (odľahčený stíhač – odstránené zariadenie GM1 a pancierovanie) G-1/U2 (výškový stíhač so zariadením GM1) G-1 Trop (nevyrábal sa sériovo) G-2 (ľahký stíhač) G-2/R1 (stíhací bombardér – mohol niesť svoje prídavné nádrže pod krídlami, predĺžené ostrohové koleso) G-2/R2 (prieskumný stíhač) G-2 Trop (verzia pre severoafrické bojisko) G-3 (stíhač na báze verzie G-1 s rádiom, postavených iba 50 ks) G-4 (prieskumný stíhač) G-4/R2 (prieskumný stíhač) G-4/R3 (prieskumný stíhač) G-4 Trop (prieskumný stíhač pre podmienky severoafrického bojiska) G-4/U3 (prieskumný stíhač so zariadením MW50) G-4y (veliteľský stroj) G-5 (stíhač) G-5/U2 (výškový stíhač s prídavným spaľovaním GM1) G-5/U3 (vybavený zariadením MW-50) G-5/AS (výškový stíhač s motorom DB 605AS) G-5y (veliteľský stroj) G-6 (ľahký stíhač) G-6/R2 so štyrmi bombami (stíhací bombardér), alebo dvoma raketami Wfr. Gr. 21 (proti bombardovacím zväzom) G-6/R3 (prieskumný stíhač) G-6/R6 (stíhač s dodatočne inštalovanými kanónmi) G-6 Trop (verzia na severoafrické bojisko) G-6/U2 (stíhač so zariadením GM1) G-6/U3 (stíhač so zariadením MW-50) G-6/U4 (kanón MK 108 kalibru v dutom hriadeli motora) G-6y (veliteľský stroj) G-6/AS (výškový stíhač s motorom DB 605AS) G-6/ASy (veliteľský výškový stíhač) G-6N (nočný stíhač, obyčajne so zbraňovou konfiguráciou R6 a radarom FuG 350Z Naxos) G-6/U4 N (ako G-6N ale s kanónom MK 108 v hriadeli motora) G-8 (prieskumný stíhač ako verzia G-6, ale s fotokamerami inštalovanými za kabínou, niektoré stroje mali zredukovanú výzbroj) G-10 (stíhač s motorom DB 605D alebo DM, alebo DBM) G-10/R5 (prieskumný stíhač) G-10/R6 (stíhač s dvoma dodatočnými kanónmi) G-10/AS (výškový stíhač s motorom DB 605ASM) G-10/U4 (vybavený kanónom MK 108 v hriadeli motora) G-12 (dvojmiestny cvičný stroj, prerobený zo starších strojov verzie G-1 a G-5) G-12/R3 (stroj s 300 l prídavnou nádržou) G-14 (stíhač modernizovaná verzia G-6) G-14/R6 (stíhač s dodatočne inštalovanými kanónmi); G-14/AS (výškový stíhač s motorom DB 605ASM); G-14/ASy (výškový veliteľský stroj); G-14y (veliteľský stroj); G-14/U4 (vybavený kanónom MK 108 v hriadeli motora) G-16 (stíhací bombardér); na základe verzie G-14 s prídavným pancierom, výrobu prerušil koniec vojny
Verzia K („Kurfürst“) náhľad|vpravo|Messerschmitt Bf 109K-4 patriaci XI./JG 3, apríl 1945
Logickou realizáciou zmien na verzii G bolo vytvorenie novej kompaktnej verzie, ktorá by zahrňovala všetky dôležité zmeny z predošlého modelu. Vznikol nový Bf 109K. Výzbroj sa ustálila na kanóne MK 108 v dutom hriadeli motora a dvoch guľometoch nad motorom. Prvé stroje verzie K-4 prišli k bojovým jednotkám na jeseň 1944. Táto posledná verzia Messerschmitov Bf 109 vyrábaných cez druhú svetovú vojnu bola plnohodnotným stíhacím strojom, ktorý sa mohol postaviť aj tým najlepším stíhačom protivníka. Celkovo bolo vyrobených asi 1 700 kusov tejto verzie.
Nasadenie Verzie B a E-1 boli po prvýkrát nasadené v Španielskej občianskej vojne, tam sa stretli so slabšimi súpermi, z ktorých mohli vynikať nanajvýš sovietske I-16, ani tie však neboli Messerschmitom rovnocennými súpermi. V období Mníchovskej krízy, kedy sa Nemecko pripravovalo na boj s Česko-Slovenskom nebola konštrukcia Bf 109 ešte nijak dokonalá, chýbalo pancierovanie, stroje mali slabú výzbroj. Česko-Slovensko by proti nim však nemohlo nasadiť lepšie stroje. Dvojplošníky Avia B-534 by boli strojmi Bf 109 s najväčšou pravdepodobnosťou takisto deklasované. Vývoj strojov Avia B-135 ešte nebol ukončený.
thumb|left|Messerschmitt Bf 109E sprevádza strmhlavý bombardér Junkers Ju 87B „Stuka“, január 1941 thumb|right|Dopĺňanie paliva do lietadla Bf 109F-4, ZSSR, 1941
V septembri 1939, keď sa Luftwaffe účastnila útoku na Poľsko bola polovica všetkých nasadených Bf 109 verzie E, pričom najnovšie stroje typu E-3 sa už tiež dostali do boja. Poľské zastarané stroje PZL P.11 neboli pre nemeckých letcov rovnocenným súperom. Väčšina z nich bola vo vzdušných bojoch čoskoro zničená. Tie ktoré sa zachránili, štartujúc zo zamaskovaných vzletových dráh spôsobovali Nemcom isté problémy, ale odvaha poľských letcov celkovo nepriaznivú situáciu nemohla zmeniť.