Podkarpatská Rus je historický názov územia, ktoré sa z prevažnej časti rozkladá na území dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, čiastočne na území dnešného Prešovského a Košického kraja na Slovensku, malou časťou tiež na území Poľska a župy Maramureș v Rumunsku.
Názvoslovie V zásade platí, že Ukrajina a jej priaznivci používali názvy začínajúce sa na Zakarpat-, kým krajiny na západ (logicky) používali názvy začínajúce sa na Podkarpat-. Vzhľadom na to, že Podkarpatská Rus bola počas svojej histórie súčasťou mnohých štátnych útvarov v mnohých podobách, oficiálne pomenovanie územia sa menilo v závislosti od politickej situácie.
po slovensky/česky: Podkarpatská Rus, Krajina (Zem) Podkarpatskoruská (1928 – 1938), Karpatská Ukrajina (- takto oficiálne až od 1. 1. 1939), Karpatská Rus, Uhorská Rus, Podkarpatsko, Rusínsko, Zakarpatská Ukrajina (-takto oficiálne až od r. 1944), Zakarpatsko, Prikarpatsko, Strieborná zem, Ruská krajina po rusínsky: (Pôd)karpat'ska Rus' po ukrajinsky: (Pid)karpats'ka Rus' po rusky: (Pod)karpatskaja Rus' po maďarsky: Kárpátalja (Podkarpatsko), Észak-Keleti Felvidék (severovýchodné Horné Uhorsko), Kárpát-Ukrajna (Karpatská Ukrajina) po nemecky: Karpatenrussland (Podkarpatská Rus), Karpaten-Ukraine/Karpato-Ukraine ((Za)karpatská Ukrajina), Transkarpatien (Zakarpatsko), po anglicky: Subcarpathia (Podkarpatsko), Carpathian Rus/Ruthenia/Russia (Karpatská Rus), Carpathian Ukraine/Carpatho-Ukraine ((Za)karpatská Ukrajina), Transcarpathia, (Zakarpatsko), Subcarpathian Ruthenia (Podkarpatská Rus).
Dejiny Slovanské osídlenie a začlenenie do Uhorska Slovanské kmene sa na území Podkarpatskej Rusi začali usadzovať okolo 6. storočia nášho letopočtu, po nájazdoch Hunov. V 7. a 8. storočí sa na úpätí Karpát usadzovali vo väčšej miere ďalšie slovanské kmene (Pozri aj Bieli Chorváti). Územia a jeho obyvatelia nikdy neboli súčasťou východoslovanských štátnych útvarov, ani Kyjevskej Rusi. Takmer celé územie bolo súčasťou Veľkej Moravy v čase jej rozkvetu za vlády Svätopluka v rokoch 871894. Kontrolu nad časťou územia (brehy rieky Tisa) mala koncom 9. storočia tiež Bulharská ríša vedená cárom Simeonom I.
Maďari prekročili Karpaty okolo roku 896. Mnohí z nich sa usadili na tomto území a splynuli s pôvodným slovanským obyvateľstvom. Podľa najstaršej dochovanej uhorskej kroniky sa Maďari práve od tohto momentu začali nazývať Uhrami. Zo spojenia slov Ung a Vár vznikol názov Ungvára/Ungvar, ktorý vo forme Hungaria ostal ako medzinárodný názov Maďarskej republiky aj po rozpade Rakúsko-Uhorska. Od 10. storočia bolo územie súčasťou Uhorska. Etnická rozmanitosť sa ešte rozšírila príchodom približne 40 000 Kumánov, ktorí sa na území usadili po porážke kyjevským veľkokniežaťom Vladimírom II. Monomachom v 12. storočí a najmä po ich definitívnej porážke MongolmiV odbornej literatúre je zaužívaný aj nepresný a nesprávny názov Tatári. Slovo Tatári malo pôvodne hanlivý význam a vzťahovalo sa nájazdníkov do Uhorska počas mongolského vpádu do Uhorska v rokoch 12411242, teda nie na príslušníkov konkrétneho etnika. Z tohto dôvodu sa v súčasnosti uprednostňuje pomenovanie Mongoli. Pozri v roku 1238. Poskytnutie azylu Kumánom uhorským kráľom Belom IV. sa stalo zámienkou pre mongolský vpád do Uhorska v rokoch 12411242. Černigovské knieža Rostislav I. Michajlovič bol bánom časti územia v rokoch 12431261, za vlády svojho svokra, uhorského kráľa Bela IV.
Súčasť Sedmohradska a Habsburskej ríše náhľad|vľavo|Plan de la Forteresse de Mongast Nákres plánu hradu Palanok v Mukačeve od francúzskeho kartografa Nicolasa de Fera (1692).
Od roku 1490 bolo Uhorsko súčasťou česko-uhorskej personálnej únie, ktorú vytvoril Vladislav II. Jagelovský. Avšak po smrti Ľudovíta II. v bitke pri Moháči (1526) nastal zápas o vládu nad Uhorskom medzi Ferdinandom I. Habsburským a Jánom Zápoľským, ktorý vo februári 1528 uzavrel vazalský vzťah so sultánom Osmanskej ríše. Boje sa skončili uzavretím mieru vo Veľkom Varadíne (dnes mesto Oradea na severozápade Rumunska) 24. februára 1538, podľa ktorého sa navzájom uznali za legálnych vládcov a rozdelili si krajinu. Územie Podkarpatskej Rusi spolu s ďalšími územiami na severovýchode Uhorska a Sedmohradskom pripadli do Zápoľského doživotnej držby. Podľa mierovej zmluvy malo po jeho smrti toto územie pripadnúť Ferdinandovi, ktorý bol viazaný odškodnením Zápoľského dedičov majetkami v iných častiach ríše.
S tým avšak nesúhlasila skupina sedmohradských šľachticov, prívržencov vdovy Izabely Jagelovskej a jej syna Jána Žigmunda, ktorý sa narodil len 14 dní pred smrťou Jána Zápoľského. Na obranu svojich záujmov požiadali sultána o vojenskú podporu. Osmani po porážke 25-tisícovej žoldnierskej armády pri Budíne (29. august 1541) utvorili v južnej časti Uhorska svoju provinciu (ejálet) a ďalšími nájazdmi oslabovali postavenie kráľovského Uhorska. Časť Podkarpatskej Rusi sa dostala do držby Sedmohradského kniežatstva, zvyšok ostal súčasťou habsburskej monarchie. V tomto období dochádza k formovaniu významnej rusínskej kultúrnej a náboženskej identity. Brest-litovská únia z roku 1595 a Užhorodská únia (1646) deklarovali rozhodnutie pravoslávnych cirkví Podkarpatskej Rusi prijať patriarchát rímskeho pápeža, čím boli v praxi vytvorené východné katolícke cirkvi (rusínska katolícka cirkev a ukrajinská gréckokatolícka cirkev).
Neskôr pripadlo celé územie Podkarpatskej Rusi Sedmohradsku do roku 1648. V rokoch 16821685 patrila severozápadná časť kniežaťu Imrichovi Tökölimu, vodcovi piateho protihabsburského stavovského povstania, zatiaľ čo juhovýchodná časť bola stále súčasťou Sedmohradska. Až v roku 1699 sa stalo celé územie súčasťou Habsburskej monarchie.
Medzi rokmi 1850 a 1860 po protihabsburskej revolúcii z rokov 18481849, bolo Uhorsko rozdelené na päť vojenských celkov, pričom Podkarpatská Rus patrila pod veliteľstvo v Košiciach. Po obnovení župného zriadenia až do zániku monarchie patrilo územie Podkarpatskej Rusi pod Berežskú, Marmarošskú, Ugočskú a Užskú župu.
Národnoemancipačné snahy a aktivity rusínskej emigrácie (1917 – 1918) náhľad|vpravo|Grigorij Žatkovič Ako reprezentant Uhorských Rusínov (Uhro-Rusínov) bol jedným zo signatárov Deklarácie spoločných cieľov nezávislých stredoeurópskych národov, ktorá bola podpísaná vo Philadelphii, 26. októbra 1918 Library of Congress úplné znenie
Podľa sčítania obyvateľov z roku 1910 v tejto časti Rakúsko-Uhorska žilo 319 361 Rusínov, 169 434 Maďarov,Údaj vrátane úradníkov prislúchajúcich k iným národnostiam, ktorí boli pre prácu vo verejnej správe nútení zapísať sa ako Maďari. 84 697 Židov, 62 187 Nemcov, 15 387 Rumunov, 4057 Slovákov a 1602 príslušníkov iných národností,napríklad aj malý počet Ukrajincov, pričom Rusíni obývali predovšetkým vidiecke oblasti, keďže populáciu miest tvorili v prevažnej miere Maďari, Židia a Nemci. Teda Ukrajinci, podobne ako aj pri ďalšom sčítaní v roku 1921 , tvorili len zanedbateľnú časť populácie Podkarpatskej Rusi. Memorandum o Podkarpatské Rusi. In Situácia na území Podkarpatskej Rusi počas prvej svetovej vojny neposkytovala priestor na rozvinutie emancipačných snáh tu žijúcej rusínskej národnosti. Perzekúcii uhorských úradov boli vystavovaní hlavne rusínski pravoslávni duchovní a intelektuáli (učitelia, právnici a pod.), ktorí boli hromadne zatýkaní a transportovaní do väzníc v západnej časti monarchie, čo bolo odôvodnené obvineniami zo špionáže a kolaborácie s ruskou armádou. Najväčšie množstvo Rusínov bolo internovaných z Haliče, Bukoviny a ruskými zajatcami v tábore Talerhof v Štajersku, pričom odhady hovoria o 1915 až 5000 väzňoch z 151 rusínskych obcí.
Z tohto dôvodu do novembra 1918 zohrávala hlavnú úlohu reprezentácie Podkarpatskej Rusi početná rusínska emigrácia v Spojených štátoch, ktorá avšak spočiatku nebola názorovo jednotná. 13. júla 1917 v New Yorku zasadal rusky orientovaný Rusínsky kongres. Svoju žiadosť o „čo najužšiu autonómiu a zjednotenie so staršou sestrou – veľkým demokratickým Ruskom“ adresoval vedúci reprezentant kongresu Nikolaj Pačuta Ministerstvu zahraničných vecí Spojených štátov a veľvyslanectvám európskych štátov v USA. Túto iniciatívu avšak prekazil boľševický prevrat v Rusku, ako aj odmietavý postoj rusínskej gréckokatolíckej cirkvi v USA, požadujúcej autonómiu v rámci Uhorska, a diplomacie dohodových štátov, ktoré nechceli pripustiť posunutie ruských hraníc do strednej Európy.
Najdôležitejším krokom emigrácie bolo utvorenie Americkej národnej rady Uhro-Rusínov (skratka ANRUR), ktorá vznikla na schôdzi delegátov rusínskych svetských a náboženských spolkov 23. júla 1918 v Homesteade v Pensylvánii. ANRUR sa vyhlásila za jediný legitímny orgán reprezentujúci rusínskych emigrantov z Uhorska a prijala tzv. Homesteadskú rezolúciu, podľa ktorej, ako to uvádza vo svojich poznámkach Tomáš Garrigue Masaryk, „pokiaľ nebude možná úplná samostatnosť, Rusíni sa majú spojiť so svojimi bratmi v Haliči a Bukovine. Ak nebude možné ani to, má im byť udelená autonómia. Nespomína sa v ktorom štáte.“Citované podľa: Zatiaľ čo časť predstaviteľov ANRUR bola vďaka konexiám s americkými Slovákmi naklonená plánu Česko-slovenskej národnej rady, predovšetkým konzervatívni gréckokatolícki klerikáli zaujímali opačné (proruské a proukrajinské) stanovisko, poukazujúc na územné spory so Slovákmi ohľadne zemplínskej, šarišskej, spišskej, abovskej, boršodskej a užskej župy.
Významnú diplomatickú iniciatívu vo vedení ANRUR vyvinul právnik Grigorij Žatkovič, Preclík, Vratislav. Masaryk a legie (Masaryk and legions), váz. kniha, 219 pages, first issue vydalo nakladatelství Paris Karviná, Žižkova 2379 (734 01 Karviná) ve spolupráci s Masarykovým demokratickým hnutím (Masaryk Democratic Movement, Prague), 2019, ISBN 978-80-87173-47-3, pages 35 – 53, 106 - 107, 111-112, 124–125, 128, 129, 132, 140–148, 184–199. ktorý po rokovaniach s americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom a zástupcom Česko-slovenskej národnej rady Tomášom Garriguom Masarykom vyvodil ako najrealistickejšiu alternatívu spojenie Podkarpatskej Rusi s Česko-slovenskou republikou (ČSR) na báze autonómie. Rozhodujúcim faktorom bola aj Masarykova naklonenosť tejto myšlienke, ktorý to vnímal ako zlepšenie geopolitickej situácie vznikajúcej ČSR, keďže by jej hranice siahali až k Rumunsku – potencionálnemu spojencovi. Tento zámer následne podporil plebiscit amerických Rusínov, v ktorom 67 % súhlasilo s pripojením k ČSR, 28 % sa vyslovilo k spojeniu s Ukrajinou a 2 % uprednostňovalo samostatný štát. Tendencie na spojenie s Maďarskom, Poľskom alebo Ruskom boli marginálne (len po 1 % hlasov v plebiscite). Americké rokovania boli uzavreté koncom decembra 1918 a ANRUR pristúpila k vyslaniu delegácie do Podkarpatskej Rusi.
Začlenenie do Česko-slovenskej republiky (1919 – 1938) náhľad|vľavo|Mapa Česko-slovenskej republiky z roku 1919 „Karpatská Rus“ je vyznačená ako jedna z krajín ČSR. Mapu vydala redakcia českého denníka Svornost vydávaného americkými Čechmi (Chicago, 1919).
Na domácej politickej scéne Podkarpatska sa situácia skomplikovala. Hlavným faktorom bola snaha budapeštianskej vlády zachovať celistvosť Uhorska a tiež prílišná názorová nejednotnosť domácich rusínskych aktivistov, ktorá sa prejavila vznikom viacerých národných rád s piatimi odlišnými štátoprávnymi koncepciami: orientáciou na Maďarsko, Rusko, Ukrajinu, ČSR a napokon utvorenie samostatného štátu. Najväčšiu podporu napokon získal návrh autonómie v rámci ČSR, čo bolo ovplyvnené nepriaznivým politicko-hospodárskym vývojom v Rusku, nestabilitou novovytvorenej Ukrajinskej ľudovej republiky a Západoukrajinskej ľudovej republiky a širokou diplomatickou podporou česko-slovenského variantu štátmi Dohody. Tie sa vyslovili za tento variant hlavne z dôvodu, že ČSR bola najstabilnejší a hospodársky najsilnejší štát oblasti, čo bolo pre viacnárodnostné a zaostalé Podkarpatsko dôležité.