Argolis ( – Argolis;Herodotos: Dejiny 1.82. v antických prameňoch alternatívne aj Argos (), Argeia ()Thukydides: Dejiny peloponézskej vojny 5.75; Strabón: Geografia VIII s. 371. alebo Argoliké (),Strabón: Geografia VIII s. 376. ) je významný historický a geografický región v starovekom Grécku, situovaný na severovýchodnom výbežku Peloponézskeho polostrova.
V užšom zmysle tento termín označoval len bezprostredné územie podliehajúce mestskému štátu Argos. V širšom zmysle, ktorý sa etabloval najmä v neskoršom období, pokrýval takmer celý rovnomenný polostrov a zhruba zodpovedá rozsahu modernej gréckej regionálnej jednotky Argolida.
Oblasť hrala kľúčovú úlohu už v neskorej dobe bronzovej počas rozkvetu mykénskej civilizácie, kedy tu sídlili najvplyvnejšie palácové centrá ako Mykény, Tiryns a samotný staroveký Argos. Po kolapse tejto kultúry oblasť ovládli a transformovali Dóri. V klasickom období bol dominantnou mocou v regióne mestský štát Argos, ktorého spoločenstvá viedli permanentné pohraničné a geopolitické vojny s južným susedom – Spartou.
Geografia a územné vymedzenie náhľad|Poloha starovekej Argolidy v kontexte ostatných historických regiónov na Peloponéze.
Definícia hraníc a územného rozsahu Argolidy prešla v antickom svete podstatným vývojom. V dobových prameňoch sa rozlišuje podľa troch základných geograficko-politických úrovní:
1. Klasické jadro (úzke vymedzenie) V období nezávislých gréckych mestských štátov (poleis) sa pod pojmom Argolis chápalo výhradne teritórium ovládané priamo Argom. Toto územie bolo ostro ohraničené susednými autonómnymi celkami: Severná hranica: susediace územia mestských štátov Flius, Kleonai a Korint. Východná hranica: nezávislé teritórium mesta Epidauros (Epidauria). Južná hranica: Argolský záliv a sporná hraničná oblasť Kynouria na pomedzí so sférou vplyvu Sparty. Západná hranica: horské hrebene Arkádie.
V tomto centrálnom priestore existovalo pôvodne viacero suverénnych štátov. Najvýznamnejšími boli Mykény (vzdialené cca 10 km severne od Argosu) a Tiryns (cca 8 km smerom k pobrežiu), ktoré v dobe bronzovej svojím významom zatieňovali samotný Argos. Samotné mesto Argos ležalo približne 5 kilometrov vo vnútrozemí a ako svoj hlavný prístav využívalo Nauplion (moderné Nafplio), strategicky situované len 3 kilometre za Tirynsom.
2. Polostrovný rozsah (širšie rímske vymedzenie) náhľad|vľavo|Topografická mapa starovekej Argolidy s vyznačením subregiónov a kľúčových sídiel. Po strate samostatnosti gréckych štátov a počas nadvlády Rímskej ríše začal termín Argolis pokrývať omnoho rozsiahlejšie územie. Rimania k nemu administratívne pričlenili nielen severské oblasti (Flius, Kleonai), ale aj celý polostrov Akté (dnešný Argolidský polostrov) vybiehajúci medzi Sarónsky a Argolský záliv.
V klasickej ére bol tento polostrov politicky rozdrobený na tri samostatné historické subregióny, ktoré až neskôr splynuli do väčšieho celku: Epidauria: oblasť pod správou kultového mesta Epidauros. Troizenia: juhovýchodný výbežok kontrolovaný mestom Troizén. Hermionis: južný cíp polostrova patriaci mestu Hermioné.
Takto definovanú širšiu Argolidu obklopovali na severe Korintia a Sikyónia, na východe Sarónsky záliv s Myrtojským morom, na juhu a západe Argolský záliv, Kynouria a Arkádia.
3. Najširšie geopolitické vymedzenie V najextrémnejších prípadoch antickí geografi a historici pod názvy Argolis či Argeia zahŕňali kompletne celú severovýchodnú časť Peloponézskeho polostrova, pričom pod historickú nadvládu Argosu symbolicky počítali aj inak nezávislú Korinthiu a Sikyóniu.Pausanias: Cesta po Grécku 8.1.1–2.
Prírodné pomery a hydrografia Pôvodné jadro vlastnej Argolidy (v užšom zmysle) sa tiahlo v severo-južnom smere od hraníc s Fliusom a Kleonai až po pomedzie s Kynouriou, čo predstavovalo vzdialenosť približne 39 kilometrov. Od hornatej Arkádie na západe región oddeľovali masívne horské chrebty Artemision a Parthénio, zatiaľ čo východnú prírodnú hranicu s Epidauriou tvorilo pohorie Arachnaío. Pohraničným mestom na východe bola Lessa, od ktorej vzdušná vzdialenosť k arkádskym hraniciam na západe činila zhruba 45 kilometrov. Celková rozloha tohto klasického jadra Argolidy sa odhaduje na približne 1 360 km².
Argolská nížina a jej charakteristika náhľad|Argolská nížina pri pohľade z areálu starovekých Mykén. Geografickým a hospodárskym srdcom regiónu bola aluviálna Argolská nížina (rovina, na ktorej ležalo mesto Argos). Patrila k najväčším nížinným oblastiam na Peloponéze; jej dĺžka dosahovala 16 až 19 kilometrov a šírka 6 až 8 kilometrov. Zo severu, západu a východu ju zvierali strmé steny hôr, pričom otvorená bola len na južnej strane smerom k moru. Pre tento špecifický amfiteatrály tvar ju básnik Sofokles vo svojom diele nazval „dovtedy dutým Argom“ ( – to koilon Argos).Sofokles: Oidipus na Kolóne 378. Nížina bola v antike mimoriadne úrodná a preslávená chovom špičkových bojových koní.Homér: Iliada 2.287, kde sa uvádza epiteton – Argos hippoboton (Argos bohatý na kone); Strabón: Geografia VIII s. 388.
Z hľadiska pôdnych a vlahových pomerov bola nížina ostro rozdelená na dve kontrastné časti: Východná časť: bola položená vyššie, mala krasový charakter a trpela extrémnym nedostatkom povrchovej vody. Práve k nej sa viaže slávny Homérov epiteton „veľmi smädný Argos“ ( – polydipsion).Homér: Iliada 4.171. Západná časť: bola naopak zaplavovaná početnými prameňmi a horskými potokmi, kvôli čomu mala charakter močarísk a mokradí.
V tejto západnej, permanentne vlhkej oblasti sa nachádzal bájny močiar Lerna a „bezodné“ Alkyónske jazero. Podľa gréckej mytológie tu hrdina Herakles premohol deväťhlavú vodnú príšeru Hydru. Moderní historici a geografi tento mýtus často interpretujú ako alegóriu na ranné melioračné práce – úsilie prvých mykénskych obyvateľov skrotiť divoké pramene, vybudovať systém hrádzí a premeniť močiare na úrodnú poľnohospodársku pôdu. V časoch Aristotela bola nížina dokonale odvodnená a vysoko produktívna, no počas stredoveku systém údržby kolaboval a oblasť opätovne sčasti zmočarieteła.Aristoteles: Meteorologika 1.14.
Riečna sieť a pramene náhľad|vľavo|Ruiny starovekej agory v meste Argos. Hlavnými vodnými tokmi Argolskej nížiny boli rieky Inachos () a Erasinos ().
Rieka Inachos pramenila v hraničných horách na západe. Podľa Pausania vyvierala v pohorí Artemision, zatiaľ čo Strabón kládol jej počiatok na vrch Lýrkeion. Blízko svojho prameňa priberala prítok Kefissos. Inachos obtekal mesto Argos z východnej strany a ústil do Argolského zálivu. Medzi mestom a samotným Inachom pretekal horský bystrinný tok Charadros (), ktorý sa do Inachu vlieval južne od mesta. Pri brehoch Charadru sa pred vstupom do mesta tradične konala vojenská prehliadka a súdne preskúmanie správania argejských vojsk po návrate z vojnových ťažení.Thukydides: Dejiny peloponézskej vojny 5.60; Pausanias: Cesta po Grécku 2.25.2–3, 8.6.6; Strabón: Geografia VIII s. 370.
Rieka Erasinos (alternatívne nazývaná Ardinos) pretekala nížinou len na krátkom úseku na juhozápade, no mala stabilný a mohutný prietok. V antike panovalo všeobecné presvedčenie, že ide o ponornú rieku, ktorá pôvodne vytekala z arkádskeho jazera Stymfalos, strácala sa pod horou Apelauron a po podzemnom toku dlhom 200 štádií opäť vyvierala v masívnych prameňoch na úpätí vrchu Chaon juhozápadne od Argosu. Erasinos taktiež ústil do Argolského zálivu a jeho jediným významnejším prítokom bol Friksos (), s ktorým splýval tesne pred ústím.Strabón: Geografia VIII s. 371; Pausanias: Cesta po Grécku 2.24.6, 2.36.6–7.
Ostatné toky v regióne mali prevažne charakter bystrín s periodickým zimným a jarným prietokom. Smerom od juhu na sever do zálivu ústili: Tanos (alebo Tanaos): tvoril prirodzenú južnú hranicu medzi Argolidou a Kynouriou.Pausanias: Cesta po Grécku 2.38.7; Euripides: Elektra 413. Pontinos: pramenil na rovnomennom vrchu, kde stál starobylý chrám Atény Saitis.Pausanias: Cesta po Grécku 2.36.8. Amymoné: pramenila na tom istom vrchu a napájala Lernské močiare. Cheimarrhos: sezónny tok tečúci medzi Erasinom a Lernským močiarom.Pausanias: Cesta po Grécku 2.36.7.
Vo vnútrozemí, v blízkosti náboženských centier, hrali dôležitú kultovú rolu menšie toky Asterion (), ktorý pretekal juhovýchodne od slávneho chrámu Héraion a strácal sa v podzemí,Pausanias: Cesta po Grécku 2.17.2. a Eleutherion (), napájaný posvätným prameňom Kynadra, tečúci severozápadne od chrámu bohyne Hery.Pausanias: Cesta po Grécku 2.17.1.
Mestá a osídlenie Politická štruktúra a mestské centrá
Staroveké mestské štáty (poleis) V klasickom období bolo územie širšej Argolidy rozdelené medzi nezávislé samosprávne mestské štáty (poleis), ktoré disponovali vlastným územím a politickými inštitúciami:
Argos – politický hegemón Epidauros – kultové centrum Flius – autonómna polis Halieis – prístavné mesto Hermioné – prístav na juhu Kleonai – strategická severná polis Methana – opevnený polostrov Mykény – slávne centrum z doby bronzovej Orneai – pohraničná polis Tiryns – mohutne opevnené centrum Troizén – mýtické a kultúrne centrum
Ostatné staroveké mestá, mestečká a osady Okrem plnoprávnych mestských štátov sa na tomto území nachádzalo množstvo menších opevnených sídiel, prístavov či posvätných okrskov (demoi alebo komai):
Asiné – prístav z mykénskej éry Astron – pobrežná osada Eileoi – vnútrozemská dedina Elaius – osada na ceste do Hysiai Filanorion – menšie sídlo Genesion (aj Genethlion) – posvätné miesto Hysiai – strategická pevnosť pri Sparte Kenchreai – miesto antických pohrebísk Kerkas – menšia lokálna osada Lerna – mýtický okrsok a prameň Lessa – hraničná obec s Epidauriou Lyrkeia – mesto na severe nížiny Masés – prístav patriaci Hermioné Mideia – dôležitá mykénska akropola Mysia – sídlo s Demetriným chrámom Nauplion (moderné Nafplio) – prístav mesta Argos Oinoa – opevnené pohraničné sídlo Prosymna – osada pri chráme Héraion Temenion – prvé miesto vylodenia Dórov na pobreží Thermasia – sídlo s chrámom Demetry Thermasie Anthana a Neris Tieto dve mestá bývajú v prameňoch často pripisované susednej Kynourii alebo Lakónii.</ref>
Staroveké komunikačné trasy a cesty náhľad|Kyklopské murivo a prístupový koridor v paláci starovekého Tirynsu. Vzhľadom na horské bariéry bola nížina s okolitým svetom prepojená sieťou strategických, prísne kontrolovaných ciest, ktoré detailne opísal geograf Pausanias:
Severná cesta (smer Kleonai a Korint): Vychádzala z argejskej brány bohyne Eileithyie, preťala stred nížiny okolo Mykén a stúpala do úzkeho skalnatého priesmyku Tretos (), pomenovaného podľa množstva jaskýň, kde podľa mýtov žil Nemejský lev.Pausanias: Cesta po Grécku 2.15.2, 2.18.3; Diodoros Sicílsky: Historická knižnica 4.11. Bola to jediná cesta upravená pre konské povozy. Alternatívna strmá horská skratka pre peších sa nazývala Kontoporia ().Polybios: Histórie 16.16. Západné cesty (smer Mantineia v Arkádii): Vychádzali z argejskej brány Deiras a prekonávali pohorie Artemision v dvoch vetvách.Pausanias: Cesta po Grécku 2.25.1–4. Južná a kratšia vetva Prinos sledovala koryto rieky Charadros, míňala Oinou a prechádzala okolo svätyne bohyne Artemis. Severná, dlhšia vetva Klimaks (v preklade „Schody“) viedla severozápadne cez Lyrkeiu a Orneai, pričom prekonávala hory po strmých skalných stupňoch.Pausanias: Cesta po Grécku 2.25.4–6. Juhozápadná cesta (smer Tegea): Začínala pri veľkom argejskom divadle a smerovala na juh pozdĺž vrchu Lykone. Po prekročení rieky Erasinos prechádzala cez Kenchreai (kde stáli pamätníky argejských víťazstiev nad Spartou v bitke pri Hysiai) a po zdolaní vrchu Kreopolon klesala cez Parthenion do Arkádie.Pausanias: Cesta po Grécku 2.24.5.