Justinián I. Veľký iné mená: Justinian I., Justinianos I./Justiniános I./Jústiniános I., I(o)ustinianos I./I(o)ustiniános I./Iústiniános I., Justianianus I., Iustinianus I., , (*482, Tauresium pri Skopje† 14. november 565, Konštantínopol) bol byzantský cisár, jeden z najvýznamnejších vladárov neskorého staroveku a najpozoruhodnejších byzantských (východorímskych) cisárov vôbec.
Významné boli jeho reformy rímskeho práva a osobitne jeho kodifikačné dielo známe ako Corpus iuris civilis. Významná bola i jeho rozsiahla stavebná činnosť a vojenská expanzia, ktorej cieľom bolo získať naspäť územie bývalej Rímskej ríše v západnej Európe (dnešné Taliansko, juh Pyrenejského polostrova) a v severnej Afrike. V dôsledku jeho vojenských aktivít sa Byzantská ríša rozšírila do takmer celého Stredomoria. Pravoslávna cirkev považuje Justiniána za svätého a jeho pamiatku si pripomína 14. novembra.
Vzostup a osobný život vľavo|náhľad|Justiniánov konzulárny diptych s jeho celým menom Justinián pochádzal z neurodzenej roľníckej latinizovanej tráckej rodiny, ktorá sa k moci dostala pričinením Justiniánovho strýka Justína I. Justin sa vďaka svojim bojovým schopnostiam stal cisárskym služobníkom v hlavnom meste a v priebehu niekoľkých rokov vďaka svojim schopnostiam stúpal v kariére až sa stal veliteľom palácovej gardy. Po tom, čo v roku 518 zomrel cisár Anastasios bez dediča, vynieslo vojsko do cisárskeho purpuru práve svojho veliteľa Justína. Spolu s ním sa k moci dostal aj jeho synovec Flavius Petrus Sabbatius, ktorý po adopcii svojim strýkom prijal meno Justinián. V roku 523 mu bol udelený titul ceasar a v roku 527 bol menovaný za Justínovho spoluvládcu. Justinián I. bol vynikajúci štátnik, vzdelaný a rozhľadený panovník. Zaujímal sa prakticky o všetky otázky verejného života do náboženstva po umenie a architektúru. Šťastnú ruku mal Justinián aj pri výbere svojich ministrov a najbližších pomocníkov. Cisár Justinián bol dvakrát ženatý. Známa je však skôr jeho druhá manželka Theodora, ktorá bola nielen jeho životnou družkou a radkyňou. Justinián bol do Theodory vášnivo zamilovaný a aby si ju mohol vziať za ženu, zmenil dokonca zákony, ktoré zakazovali sobáše senátorov a vyššie postavených osôb s osobami nízko postavenými. Theodora bola totiž dcérou krotiteľa medveďov a vystupovala ako cirkusová tanečnica. Pochádzala z najnižších spoločenských vrstiev, ktoré možno priamo označiť za byzantskú spodinu. Theodora však bola veľmi cieľavedomá a vytrvalá. I napriek svojmu pôvodu sa zaujímala o náboženstvo a v Justiniánovom živote a vláde zohrávala významné miesto.
náhľad|Justiniánova druhá manželka, cisárovná Theodora, Chrám San Vitale v Ravenne|vľavo
Počiatok vlády a povstanie Niká!
Justinián po svojom strýkovi zdedil prebiehajúcu vojnu s Perziou. Boje sa odohrávali na dvoch frontách v Mezopotámii a Lazike. V roku 530 Byzantínci utrpeli viaceré porážky, po víťazstve v bitke pri Dare, Belisar prehral pri meste Kallinikum (dnešná Rakka). Peržania však výhry nevyužili na posunutie svojich hraníc, pretože mali vnútorné náboženské problémy s hnutím mazdakovcov. Byzantská ríša zase v Palestíne čelila povstaniu Samaritánov. Po smrti Kaváda I. Byzancia s Perziou v roku 532 uzavrela tzv. Večný mier. Justinián sa v mieri zaviazal platiť Peržanom vysoký tribút za to, že Peržania budú ochraňovať kaukazskú hranicu pred kmeňmi Bielych Hunov. Hranice zostali neporušené. Významným ukazovateľom Justiniánových zámerov a budúcej kresťanskej politiky bolo uzatvorenie platónskej Akadémie v roku 529 a postupné právne reformy z prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov 6. storočia.Dějiny Byzance, str. 66, 69
Už začiatku Justiniánovej vlády však Justinián musel riešiť i vážne interné problémy, ktoré ho takmer pripravili o vládu. V roku 532 prebehlo v Konštantínopole rozsiahle povstanie, ktoré sa nazýva podľa hesla povstalcov Niká! (Zvíťazíš!). Príčin povstania bolo viacero, medzi najčastejšie zmieňovanými je odpor konštantínopolského obyvateľstva voči novým reformám a daňovému útlaku, ako i s pokusmi obmedziť moc démfrakcií, v podstate politických strán, ktoré sa formovali ako skupiny priaznivcov vozatajov pretekajúcich v hipodróme a nazývali sa podľa farieb ich odevu ako Modrí a Zelení. Niektorí historici ho však pokladajú iba za dôsledok vandalizmu športových fanúšikov, lebo na jeho začiatku došlo k bitkám v cirku medzi dvoma najdôležitejšími frakciami, stranou Modrých a stranou Zelených. Keď však bolo sedem najväčších výtržníkov odsúdených na trest smrti, Zelení a Modrí sa spojili a začali požadovať zosadenie niektorých nenávidených úradníkov (medzi nimi právnika Triboniana a praefekta praetorio Ioanna z Kappadokie). Justinián sa pokúsil rozbúrené davy upokojiť tým, že im išiel osobne oznámiť požadované odvolanie troch hodnostárov, ale vzbúrencov to iba vyprovokovalo k ničeniu a drancovaniu mesta, počas ktorého za nového panovníka vyhlásili synovca zosnulého cisára Anastasia I. Cisár Justinián sa v zložitej situácii rozhodol Konštantínopol opustiť, narazil však na nesúhlas cisárovnej Theodory, na ktorej výzvu proti povstalcom zasiahlo vojsko na čele s vojvodcami Belisarom, Mundom a Narseom. Vojaci obkľúčili hipodróm a zmasakrovali tu vyše tridsaťtisíc ľudí. Potlačenie povstania Niká!, ktorému v plameňoch padla za obeť okrem tisícok ľudí celá tretina hlavného mesta, pomohlo k upevneniu Justiniánovej moci, čo mu súčasne s ukončením vojny s Perziou umožnilo začať aktívnu dobyvačnú politiku na Západe. Počas tohto povstania zhoreli viaceré monumenty Konštantínopola, medzi nimi i starý chrám Hagia Sofia, Hagia Irena, Zeuxippove kúpele, či jedna z budov senátu.Dějiny Byzance, str. 6768 náhľad|vpravo|Mapa Byzantskej ríše okolo roku 550. Zelená farba zobrazuje výboje Justiniána I.
Obnova ríšerenovatio imperii vľavo|náhľad|Vandalská vojna
Vandalská vojna
Hlavným heslom Justiniánovho programu sa stalo slovné spojenie renovatio imperii, t. j. snaha o obnovenie pôvodných hraníc rímskeho impéria a rímskej moci, tentokrát však na kresťanskej báze. Expanziu na územie zaniknutej Západorímskej ríše začala výprava do severnej Afriky proti Vandalom. Vandali v Afrike po roku 428 vytvorili Vandalské kráľovstvo, a k Rimanom chovali nepriateľsky. Príčiny sporov boli aj náboženské, kým Vandali boli ariánmi, v Rímskej ríši cisári a väčšina obyvateľstva vyznávala katolicizmus, či inak povedané ortodoxný koncilový náboženský prúd. Vandalský kráľ Hilderich, ktorý na rozdiel od svojich predchodcov nastolil probyzantský kurz zahraničnej politiky, bol pre odpor svojich krajanov v roku 530 zvrhnutý z trónu a nahradený Gelimerom. Vzťahy s Byzanciou sa začali rýchlo zhoršovať, čo Justinián využil ako zámienku pre svoje vojenské ťaženie. Rozsiahlu a premyslenú akciu viedol Justiniánov generál Belisar. Vojská sa na ceste zastavili na spriatelenej ostrogótskej Sicílii a plánovali postup. Potom, čo sa veľká časť vandalského vojska vydala potlačiť Grékmi vyvolanú vzburu na Sardínii, zaútočilo 16 000 byzantských vojakov na čele s Belisarom na africké pobrežie. Celej operácie sa zúčastnilo 92 ťažko vyzbrojených galér s asi 30 000 námorníkmi. Belisarios miestne vandalské posádky porazil a v septembri 533 vstúpil do hlavného mesta ríše Kartága. Kráľ Gelimer po návrate síce zhromaždil ďalšie vojsko, ale to bolo rímskymi vojskami porazené. Nasledujúci rok sa Belisarios s korisťou a zajatcami vrátil do Konštantínopola, pred Justiniána priviedol aj zajatých vandalských veľmožov na čele so samotným kráľom. Kráľovi Justinián veľkoryso venoval statky v Malej Ázii. Koniec ríše Vandalov znamenal tiež zánik samotného etnika.Dějiny Byzance, str. 6971
vľavo|náhľad|Prvá fáza Gótskej vojny náhľad|Prvá a druhá fáza Gótskej vojny Prvé ťaženie proti Gótom
Pacifikácia severnej Afriky trvala ešte niekoľko rokov, ale Justinián vzápätí začal pripravovať novú mohutnú výpravu. Jej cieľom bolo rozvrátiť ďalšiu barbarskú ríšu, Ostrogótske kráľovstvo v Itálii. Ostrogóti od ich usadenia v Itálii žili s Byzanciou v mieri. Miestny panovník Theodorich Veľký vládol v mnohých ohľadoch ako Riman a počas svojej vlády sa snažil vzťahy miestneho obyvateľstva a Ostrogótov udržiavať v harmónii. Darilo sa aj ostrogótskemu umeniu a vzdelaniu. Predsa sa však najmä ku koncu Theodorichovej vlády vzťahy medzi Rimanmi a Ostrogótmi zhoršovali, Ostrogóti boli podobne ako Vandali a iné germánske kmene ariánske. Ostrogótski šľachtici sa len neradi prizerali romanizujúcim tendenciám v krajine a po smrti Theodoricha Veľkého v roku 526, v tridsiatich rokoch 6. storočia povstali proti regentke Amalasuinthe, ktorá verejne podporovala prorímsku politiku. V roku 534 bola Amalasuintha zavraždená a novým panovníkom bol zvolený Theodhad. Justinián nemohol takýto progres udalostí strpieť a začal preto chystať útok na Gótov. Vojenské operácie sa začali roku 535. Belisarovi sa podarilo celkom ľahko obsadiť Sicíliu, potom sa vylodil v južnej Itálii a tiahol na sever. Padol Neapol a Rím v rukách pápeža otvoril svoje brány dobrovoľne. Góti, ktorí dovtedy nekládli žiadny odpor povstali proti Theodhadovi, ktorý sa ukázal byť neschopný a za kráľa prehlásili Vitiga. Vitigis sa ukázal byť ráznejším panovníkom a vojna sa predĺžila. Góti zaútočili na Rím, ktorý takmer dobyli. Po roku obliehania sa však situácia zmenila po tom, čo Justinián poslal do Itálie nové vojská, ktoré mali zaútočiť zo severu. Góti sa snažili s Rimanmi vyjednávať, no vojna pokračovala ďalej. Šťastie sa striedavo prikláňalo na obe strany, problémy v rímskom (byzantskom) tábore spôsobovala rivalita veliacich generálov, pretože ku Belisarovi sa v kampani pridal Narses. Po dlhých bojoch a rokovaniach v roku 540 kapitulovala tiež sídelná Ravenna a jednotliví gótski velitelia sa začali Justiniánovi vzdávať. Rimania v Itálii boli oslobodení a zjednotení, po tom, čo však byzantské vojsko z Itálie odišlo sa ukázalo, že šlo len o zdanlivé víťazstvo.Dějiny Byzance, str. 7072
Vojna s Peržanmi a oživenie ostrogótskeho frontu
náhľad|Byzantsko-perzská hranica v roku 565 náhľad|Minca s podobizňou Husrava I. V okamihu, keď bola ostrogótska otázka pre Rimanov vyriešená, povstala nová hrozba na východe. Odveký nepriateľ Rimanov, Perzská ríša a jej kráľ Husrav I. Anóšarván v roku 540 porušili Večný mier, a pod zámienkou údajného rímskeho útlaku východných území obývaných Arabmi a Arménmi napadli provincie Mezopotámia, Sýria a Palestína, vyrabovali ich a desiatky tisíc obyvateľov odviedli do zajatia. Z východnej byzantskej metropole Antiochie i napriek hrdinskej snahe miestnych dém ostali len trosky, obyvateľstvo, ktoré prežilo hrôzy drancovania, perzskí vojaci odvliekli. Zdemolovanie východnej metropoly zásadne znížilo prestíž Byzancie na východe. V roku 541 vyslal cisár na východ Belisara, k dispozícii mu však dal len nedostačujúci počet vojakov, ktorí neboli schopní zvrátiť situáciu v prospech Byzancie. O rok neskôr Husrav pripravil ďalšie sýrske ťaženie. V roku 545 bol uzavretý päťročný mier, ktorý potvrdzoval status quo. Justinián sa zaviazal Perzii odvádzať tribút zašifrovaný pod údajnú ochranu kaukazskej hranice. V roku 550 bol mier predĺžený o ďalších päť rokov. vľavo|náhľad|Anachronický portrét Totilu, Francesco Salviati, 1549