Geografická charakteristika
Poloha Okres Svidník má rozlohu . Nachádza sa v severovýchodnej časti Slovenska, v Prešovskom kraji, kde sa rozprestiera na území Nízkych Beskýd s 2 celkami Ondavskou a Laboreckou vrchovinou, ktoré podmieňujú rozmanitosť prírodných podmienok a svojimi vlastnosťami determinujú využitie a rozvoj regiónu.
Jeho územie je pretiahnuté v smere sever – juh, pričom severná časť územia je niekoľkonásobne širšia ako južná. Severnú hranicu okresu Svidník tvorí štátna hranica s Poľskom. Susedí s okresmi Prešov, Vranov nad Topľou, Bardejov a Stropkov. Svidnícky okres má významný prírodný potenciál.
Severovýchodná časť okresu Svidník, je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Východné Karpaty, ktorá zahŕňa katastrálne územie obcí Príkra, Bodružal, Nižný Komárnik, Vyšný Komárnik, Krajná Bystrá, Krajná Porúbka, Medvedie, Šarbov, Vyšná Pisaná, Havranec, Vápeník, Dlhoňa, Kečkovce a Roztoky.
Do Laboreckej vrchoviny patria tieto obce z okresu: Bodružal, Dlhoňa, Dobroslava, Havranec, Hunkovce, Kapišová, Kečkovce, Krajná Bystrá, Krajná Poľana, Krajná Porúbka, Krajné Čierno, Korejovce, Kružlová, (Ladomirová), Miroľa, Medvedie, Nižná Pisaná, Nižný Komárnik, Príkra, Pstriná, Roztoky, Svidnička, Šarbov, Šemetkovce, Vagrinec, Vápeník, Vyšná Pisaná, Vyšný Komárnik.
História Územie okresu Svidník a jeho poloha v blízkosti Duklianskeho priesmyku a Poľskej republiky ovplyvnila osobitý historický vývin.
Tento priestor bol osídlený už v mladšej dobe kamennej, neskôr v dobe bronzovej a rímskej. Stopy osídlenia sa objavili súvislosti s ľudom, ktorému hovoríme ľud kultúry východoslovenských mohýl (20001800 rokov pred Kr.). Stopy po slovanskom osídlení pochádzajú z obdobia pred 12.13. storočím.
Kolonizačný proces Viac pozri: Územie dnešného okresu Svidník v stredoveku
Od 16. storočia autochtónni obyvatelia, ktorí mali určité privilégia klesli na úroveň domáceho poddaného ľudu, čo dosvedčujú aj urbáre. Šoltýs a poddaní v rusínskych dedinách platili ročne od celej usadlosti jeden Zlatý florén a 25 denárov. Šoltýs bol dedičným richtárom. Musel odovzdávať šesť oviec, gazdovia z 20oviec jednu (valašský dvadsiatok), z jahniat a brava desiatok, na Vianoce syr, alebo oštiepok a popruh na sedlo. Šoltýs odovzdával aj zajace a jastraba, prípadne ovcu. Poddaní museli voziť drevo na pílu a vykonávať roboty bez záprahu.
Na konci tohto zložitého procesu boli drasticky obmedzené výsady šoltýsom a poddaných v rusínskych dedinách a nastalo tak prelínanie a splývanie pôvodného domáceho zvykového práva a nemeckého modifikovaného dedinského práva s valašským po obidvoch stranách karpatského oblúka. Karpaty boli takto nielen prirodzenou hranicou deliacou dva štáty – Uhorsko a Poľsko, ale zároveň spájali a formovali svojráznosť rusínskeho obyvateľstva, sústredeného na ich predhoriach.
Postupne splývalo aj zamestnanie obyvateľstva. Popri chove oviec, dobytkárstve, love, drobných remeslách a drevorubačstve bolo poľnohospodárstvo hlavným zamestnaním prevažnej väčšiny miestneho obyvateľstva po celý stredovek, ba až do polovice nášho storočia. Toto determinovalo zvyky, obyčaje, bývanie a sídelnú kultúru tamojšieho ľudu bez rozdielu národnosti alebo vyznania.
V severnej časti dnešného okresu, v hornom Šariši, uskutočňovalo sa osídľovanie na valašskom práve hlavne prostredníctvom rusínskeho obyvateľstva. Písomne je doložené takisto začiatkom druhej polovice 14. storočia, keď Cudarovci z Makovice začali intenzívnejšie osídľovať toto územie.
Vtedy vznikol Svidník, centrum dnešného okresu, ba jeho vznik sa kladie pred 13. storočie. Roku 1434 sa vo Svidníku písomne dokladá valašský (rusínsky) šoltýs Hencza a Šimon a z roku 1478 pochádza údaj o pravoslávnom „baytkovi“ farárovi vo Svidníku. Bagyko de Svidník a bagko (skomolene báťuško, báťko), ako vtedy nazývali pravoslávnych farárov, popov. Svidník nebol v roku 1427 zdanený.
Tieto údaje svedčia o tom, že začiatky Svidníka predsa siahajú do polovice 14. storočia, a to v súvislosti s kolonizáciou na valašskom práve s nemeckým lokátorom. Pravda mohlo tu ísť aj o prelínanie dvoch právnych systémov. V 15. a 16. storočí patrili oba Svidníky k dedinám s výlučne rusínskym obyvateľstvom. (Štátny okresný arhív v Bardejove: Fond Magistrát mesta Bardejov, sign. 2039).
Od druhej polovice 15. storočia sa používal názov Vyšný Svidník pre dedinu na pravom brehu a Nižný Svidník pre dedinu na ľavom brehu Ladomirky. Koncom 16. storočia pôsobil už vo Vyšnom Svidníku richtár, pretože makovickí zemepáni odkúpili šoltýstvo a mlyn. Nižný Svidník bol väčšou dedinou ako Vyšný Svidník. Tunajší šoltýs mal aj mlyn a pílu. Začiatkom 17. storočia sa tu uvádza deväť sedliackych domov, obydlie šoltýsa, kostol, fara, materské hospodárske stavby a kaštieľ.
V polovici 18. storočia vzrastá význam Svidníka, pretože sa stáva sídlom tretieho okresu Makovického panstva. jeho majetky vlastnili vtedy Erdődyovci a Sirmaiovci, ktorí sa k nim dostali deľbou medzi zainteresovanými makovickými feudálmi. Svidník bol aj sídlom slúžnovského okresu.
Osídľovanie na valašskom práve v druhej polovici 15. storočia zhustilo sídliskovú štruktúru a vytvorili sa ďalšie sídliskové jednotky, existujúce v podstate dodnes.
V listine pre šľachticov z Rozhanoviec sa v roku 1470 uvádza viacero nových, dovtedy nikde nespomínaných osád, konštituovaných výlučne na valašskom práve. Ich obyvateľstvo súdne podliehalo valašskému vojvodovi panstva so sídlom v Mestisku. Ten bol pravdepodobne v stredoveku jediným valašským vojvodom na území celého panstva Makovica.
V druhej polovici 15. storočia vznikla Oľšavka a Pstriná. Ďalšie osady, ktoré vtedy vznikali, však neskôr zanikli, pravdepodobne po dobu vpádov poľských vojsk do pohraničia koncom 15. storočia.
Osídľovanie na valašskom práve pokračovalo aj koncom 14. a v prvej polovici 15. storočia, keď po šľachticoch z Rozhanoviec vlastnil makovické domínium od roku 1494 sliezsky šľachtic Schelleberg a neskôr Imrich z Perína. Konsolidáciu tohto spustošeného panstva dokladá donácia z roku 1506. Odvtedy do polovice 16. storčia vznikli Hrabovčík, Hunkovce, Kapišová a Nižný Komárnik, ktorý neskôr spustol. Roku 1559 sa stal vlastníkom panstva Gašpar Šeredy. Štatutačná listina uvádza pritom ďalšie nové dediny: Nižná Jedľová, Svidnička, Nižný Mirošov, Jedlinka, Šemetkovce, Šarišský Štiavnik, Brezovka a Suchá.
V druhej polovici 16. storočia vznikli osady Vyšný Mirošov, Roztoky, Rakovčík, Miroľa, Vyšná Jedľová, Medvedie, Kečkovce, Krajná Porúbka, Príkra, Vápeník, Nižná a Vyšná Pisaná, Vyšný Komárnik a Dobroslava, potom Korejovce, Jurkova Voľa, Belejovce, Bodružal a Kružlová.
Poslednou etapou osídľovania bol začiatok 17. storočia. Roku 1601 ho dovtedajší majiteľ panstva makovica Ján z Ostrohu predal Žigmundovi Rákocimu za 80 000 uhorských zlatých. V urbári panstva z roku 1618 sa ako nové dediny uvádzajú: Dlhoňa, Krajné Čierne, Krajná Poľana, Krajná Bystrá, Havranec, Kožuchovce, Veľká Driečna a Šarbov. V tom čase sa ukončilo osídľovanie Nižného Komárnika. V 18. storočí mali tieto dediny už svoje obecné pečatidla.
V zachovanom historickom dokumente písanom po maďarský od šľachtica-protestanta Juraja Rákociho (išpana-župana Boršodu) z 28. marca roku 1623, je správa, že tento šľachtic obnovil dávne privilégium (zvyšky dávneho Valašského práva), aby duchovný otec Alexander, kňaz zo Šemetkoviec bol uvoľnený z akejkoľvek roboty na panskom, t. j. z roboty, akú museli vykonávať iní poddaní a namiesto prace mal platiť ročne daň 10 florénov.
Vznikom spomínaných osád pred rokom 1618 sa proces osídľovania zavŕšil. Celé toto územie sa definitívne zaľudnilo a sídelná štruktúra sa natrvalo stabilizovala.
Antropologické hľadisko Stredoveké úradné dokumenty nazývajú novousadzované obyvateľstvo výrazom Ruthenian (plur. Rutheni). Termín Ruthenian je latinským demonymom vzťahujúcim sa v dobových západných písomnostiach na obyvateľstvo východnej Európy, t.j. predovšetkým na obyvateľstvo Kyjevskej Rusi; druhotne, sensu lato na označovanie iných, aj neslovanských etník (napr. Balti).
Karantánsky barón Sigismund von Herberstein (1486-1566) prináša nespochybniteľné svedectvo o etnickej podstate stredovekého ľudu známeho pod označením Rutheni v období, ktoré niekoľkými storočiami predchádza vznik novodobých východoeurópskych etník, akými sú súčasní Bielorusi, Ukrajinci a Rusíni. Diplomat po návrate z dvoch misií vo východnej Európe (v r. 1517 a 1526), vo svojom diele zverejnenom v roku 1549, objasnil podstatu demonyma Ruthenian. Barón Herberstein v publikácii explicitne uvádza, že obyvateľstvo v západnom svete označované termínom Rutheni, samo seba pomenúva výrazom Russi. Herbersteinove písomnosti, z logiského hľadiska neobsahujú žiadnu zmienku o Bielorusoch, Ukrajincoch, ani Rusínoch.
Berúc do úvahy nevyvrátiteľné Herbersteinovo zistenie, stredoveký demonym Ruthenian nemožno za žiadnych okolností interpretovať uplatňovaním etnonyma Rusín. Napriek tomu, prekladanie historického latinského termínu Ruthenian termínom Rusín je v súčasnosti všeobecne rozšíreným, nacionalisticky a politicky motivovaným trendom, ktorý je v rozpore s historickou skutočnosťou.
Od poddanstva po 20. storočie Poddanské povinnosti a neutešené sociálne pomery ťažko doliehali na obyvateľstvo. Vyvolávalo to nespokojnosť a odpor poddaných vyjadrovaný rôznymi spôsobmi. Časté boli priame sťažnosti zemepanskej vrchnosti. Najrozšírenejšou formou boja poddanského obyvateľstva proti stupňujúcemu sa útlaku boli úteky z pôdy, čím sa dediny až drasticky vyľudňovali, ďalej odmietanie povinností, násilné privlastňovanie si panskej pôdy, lesa alebo úrody, krádeže, priame fyzické útoky alebo revolty. V roku 1457 – v bratríckom období – vznikali väčšie nepokoje.
Nemalá časť poddaných sa grupovala do zbojníckych družín. Koncom 15. storočia pôsobila v okolí Svidníka zbojnícka družina Fedora Hlavathu. Členmi veľkej protifeudálnej zbojníckej družiny Bajusa a Čupku v polovici 17. storočia boli aj poddaní z Cerniny, Komárnika a Orlíka. Táto družina pôsobila aj na poľskom území, podobne ako družina Andreja Savku a Petra Pončáka-Hudáka. Začiatkom 18. storočia prichádzajú zbojnícke družiny zo Zakarpatska (Beca, Pyňata, Pysklyvyj) podnietené protihabsburským povstaním Františka Rákociho II. Nepokoje a povstania v 17. a 18. storočí viedli k vyľudňovaniu pohraničného vidieka.
Koncom 18. storočia sa majiteľom Svidníka a okolitých dedín stal zemepán Sirmai, ktorý tu dal v roku 1795 vybudovať kaštieľ (dnes sídlo Galérie Dezidera Millyho Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku).
Kultúrne pomery na území Svidníckeho okresu boli ovplyvňované východnými tradíciami, ktorých korene siahajú až do veľkomoravských čias. Tunajší kultúrny vývin sa sformoval najmä pod cirkevným vplyvom z Ukrajiny a Ruska.
Je to vidieť z intenzívneho dovozu bohoslužobných kníh z Kyjeva a Haliče, písaných v staroslovienčine. Tie sa neskôr prepisovali v kláštoroch, napríklad v gréckokatolíckom (pôvodne pravoslávnom) monastieri na Bukovej hore vo Veľkom Bukovci (dnes Bukovec, okr. Stropkov). Tu bola kláštorná škola pre prípravu kantorov-učiteľov a bohatá knižnica, ktorá bola neskôr zničená. Na jej zničení sa podieľali rody Drugethovcov z Humenného, ktorých príslušníci boli vyznávačmi latinského obradu. Súčasné sa šíri ikonopisectvo. Jeho zachované pamiatky patria dodnes ku klenotom európskeho umenia.
Rodina Drugethovcov veľmi dôsledne presadzovala na svojom panstve princíp prijatý v roku 1555 na absburskom sneme „Cuius regio, talis religio“, (koho moc, toho i náboženstvo). 13-ročný Juraj IV. Drugeth na svoje meniny, za účasti svojej matky Anny Jakušičovej – Drugethovej (Anna/Katalin Jakussith de Orbova) a jágerského latinského biskupa Juraja Jakušiča de Orbanov zorganizovali v roku 1646 podpísanie Užhorodskej unie, kde 63 pravoslávnych farností vystúpilo spod jurisdikcie Mukačevského monastiera a prešlo pod jurisdikciu rímskeho pápeža. Hlavnou príčinou tejto konfesionálnej zrady pravoslávnych duchovných bolo nadobudnutie ekonomických výhod.