thumb|upright=1.2|Divadlo thumb|upright=1.2|Scéna z Hamleta
Divadlodivadlo. In: alebo divadelné umenie je najstarší druh dramatického umenia, realizujúci sa v živej interakcii herca a diváka. Divadelné umenie je kolektívnej povahy, vysoko syntetické, časopriestorové, audio-vizuálne, pokiaľ je jeho základom dráma reprodukčno-interpretačné. Divadelné umenie je predmetom teatrológie. Je to špecifická ľudská činnosť odvodená od hry. Sémantika tohto pojmu integruje zrak, miesto a hru.
Tvorba divadla Divadlo vzniká tak, že kolektív tvorcov (herci, režiséri, choreografi, scenáristi, dramaturgovia, inšpicient, korepetítor, atď.) a technických spolupracovníkov (technici, zvukári, osvetľovači) tvoria divadelnú inscenáciu, ktorá sa predvádza buď jednorazovo alebo vo viacerých reprízach divákom.
Fázy tvorby: voľba dramatického textu (scenára, drámy, komédie) skúšky, na ktorých je dramatický text prevádzaný do javištnej podoby hrou hercov, scénografiou, hudbou a tancom pod vedením režiséra
Charakteristické znaky divadla Kolektívnosť Je to kolektívne umenie (na rozdiel od literatúry a pod.), čiže spoločné dielo niekoľkých tvorcov (dramatik, režisér, herec atď.) a dielo vnímané kolektívne (čiže publikom). Nijaké umenie nie je v takom úzkom vzťahu k spoločnosti ako divadlo. Divadlo však tiež ovplyvňuje spoločnosť.
Interaktívnosť Kým pri iných klasických umeniach spotrebiteľ vníma definitívne ukončené umelecké dielo, v divadle sa zúčastňuje ako aktívna zložka na jeho dotváraní. Obdobne je to pri interaktívnych vytvarných dielach, kedy divák dotvára výsledné dielo svojim zásahom. napr. zvukové objekty, inštalácie či digitálne interaktívne diela.
Tematická obmedzenosť Témou klasického divadla (na rozdiel od iných umení) musí byť spoločenská udalosť, musí sa zaoberať človekom, lebo aj základným nositeľom divadelného výrazu je človek-herec. To neplatí pre experimentálne divadlo.
Paralelnosť zmyslových vnímaní Divadlo je umením opticko-akustickým a časovo-priestorovým. Ostatné druhy umenia vnímame buď zrakom (literatúra, klasické výtvarné umenie), alebo len sluchom (hudba), zatiaľ čo divadlo všetkými zmyslami človeka súčasne. Obdobne je to pri súčasnom výtvarnom umení: procesuálne umenie, akčné umenie, performancia, kinetické umenie, multimediálne umenie, interaktívne umenie a pod.
Zahrnutie iných umení Do divadelnej štruktúry vstupujú viaceré druhy umenia ako jej zložky. Niektoré sú mimo divadla samostatnými umeniami (maliarstvo, hudba, architektúra), iné existujú len v divadle (herectvo, réžia). V súčasnom výtvarnom umení od začiatku storočia (futuristi a dadaisti) a následne od polovice 50. rokov (Pollock, Rauschenberg, akčné umenie a performancia) je umelec tiež integrovanou súčasťou umeleckého diela.
Úlohy Popri estetickej je to mnoho ďalších funkcií – etická, výchovná, politická, zábavná a náboženská. Tieto funkcie uľahčujú prestíž divadla v danej kultúre.
Členenia Podľa priestorového členenia a hercovho prejavu Divadlo zahŕňa rozličné žánre dramatického umenia podľa priestorového členenia a hercovho prejavu:
javiskové formy: činohra hudobné divadlo: opera opereta muzikál spevohra pohybové: balet pantomíma tanec bábkové divadlo (príp. tieňové divadlo) nejaviskové formy: rozhlasová a televízna hra film
Niekedy sa nejaviskové formy nepovažujú za divadlo a hovoríme, že divadlo sa spolu s rozhlasom, TV a filmom zaraďuje medzi dramatické (scénické) umenia.
Podľa ľudovosti demokratické divadlo (divadelná epocha inklinujúca k ľudovosti): napr. Staroveké Grécko, staroveké mystériá, pašiové hry, španielske divadlo krčiem, alžbetínske divadlo, commedia dell'arte, francúzska fraška a morality, nemecké jarmočné divadlo, komická opera (okolo r. 1700), ľudové viedenské divadlo, sovietske divadlo po Októbrovej revolúcii dvorské alebo aristokratické divadlo (divadelná epocha inklinujúca k izolovanosti): napr. rímske dvorské divadlo, španielske divadlo kláštorov a dvora, talianske divadlo na kniežacích dvoroch, literárna komédia talianskej renesancie, dvorská opera a balet
Osobitným poddruhom je Ľudové divadlo, čiže celá škála dramatických prvkov v rôznych javoch ľudovej kultúry (zvykoch a obradoch, rozprávkach, detských hrách, tancoch, piesňach) a samostatné ľudové dramatické útvary (rôzne vianočné koledné hry, hra o Dorote a pod.). Zaraďujeme k nemu aj bábkové divadlo.
Napríklad v rozprávkach ľudový rozprávač vlastne sčasti hrá divadlo (svojim prejavom dramatizuje dej rozprávky, používa mimiku a pod.). Pokiaľ ide o zvyky, divadelné prvky možno nájsť najmä pri svadobnom obrade (pytačky obrazným vyjadrovaním, výstupy maskovaných postáv počas svadby) a iných obradoch (chodenie Mikuláša a Lucie, chodenie masiek na konci fašiangov, vynášanie Moreny a pod.). Azda najvyspelejším ľudovým divadelným útvarom sú vianočné koledné hry (betlehemská hra s námetom narodenia Krista, hra chodenia s hadom prezentujúca vyhnanie Adama a Evy z raja, chodenie s kolískou po Troch kráľov, chodenie s hviezdou na Troch kráľov). Hra o Dorote je zdramatizovaná stredoveká legenda o vzťahu vladára a poddaného (kráľa a Doroty).
Dejiny Pozri aj: Divadlo (budova)
Vznik divadla v praveku Najpravdepodobnejšie divadlo vzniklo z mimicko-magických hier primitívneho človeka.
Praveký človek nerozumel mnohým prírodných javom ako sú blesk, hromobitie, dážď a preto ich zariekal a snažil sa získať ich priazeň rituálnym tancom. Tieto obrady mali zabezpečiť predovšetkým úspešný lov, od ktorého bolo priamo závislé prežitie pravekých ľudí. Pri týchto rituáloch človek používal zvieracie masky, aby sa čo najviac pripodobnil lovenému zvieraťu. Maska sa teda stala jednou z prvých divadelných rekvizít.
Divadlo v antickom Grécku Počiatky divadelného umenia antického Grécka siahajú do polovice 6. storočia pred Kr. Divadelné umenie sa vyvinulo z náboženských slávnosti, ktoré doprevádzal zborový spev, živé obrazy a tanec a neskôr ich doplnil dramatický dej zobrazujúci a oslavujúci život a skutky boha vína – Dionýza. Vzniká tradícia dionýzií – slávnostných súťaží tragédií.
Významné osobnosti gréckeho divadla Thespis (asi 7. storočie pred Kr.) Aischylos (asi 6. storočie pred Kr.) Sofokles (asi 496 – 405 pred Kr.) Aristofanes (asi 445 – 380 pred Kr.)
Divadlo v antickom Ríme Divadlo starovekého Ríma je pokračovaním starogréckeho divadla. Do rímskeho divadla zakomponovali prvky gréckeho i etruského divadla.
Divadlo sa v Ríme hralo podľa štátnického hesla: panem et circenses – chlieb a hry. Účelom divadelných predstavení nebolo učiť a povznášať, ale predovšetkým zabávať. Predstavenia sa konali počas slávností ludi Romani (Rímske hry) – predstavenia sa odohrávali na verejných priestranstvách, neskôr sa začalo so stavbou drevených a kamenných divadiel.
Latinský termín herec (histriones) pochádza z mena profesionálnych aktérov (ister) etruských predstavení, ktoré zahŕňali pantomímu, spev, tanec a neskôr aj improvizovaný dialóg. Herci prestali používať masky a namiesto toho sa podľa vzoru Etruskov líčili. Herci nedávali dôraz na správnu výslovnosť a precítené deklamovanie, ale na výrečnú a presvedčivú mimiku a gestikuláciu, keďže nepoužívali masky. Rimania neobmedzovali počet hercov na javisku, vystupovalo toľko hercov, koľko hra vyžadovala. Okrem iného ženské roly začínajú hrať herečky.
Rimania predovšetkým inscenovali latinské preklady gréckych drám; komédie prebásnené podľa gréckych predlôh, tzv. fabulae palliatae a komédie čerpajúce námety z rímskeho života, tzv. fabulae togatae. Najznámejšími tvorcami rímskych komédií sú Titus Maccius Plautus a Publius Terentius Afer. Medzi publikom boli najobľúbenejšie tzv. attelánske frašky.
Rímske divadlo nikdy nedosiahlo tak vysokú úroveň ako divadlo grécke. Jeho význam však spočíva v tom, že Rimania sprostredkovali grécke divadelné umenie a jeho výdobytky ďalším národom žijúcim na území rímskeho impéria. S úpadkom ríše upadá aj divadlo, ktoré je neskôr považované nastupujúcou kresťanskou cirkvou za nežiaduci jav a je zakázané.
Stredoveké divadlo Rozvoj stredovekého divadla trval vo feudálnej Európe od 9. storočia do polovice 16. storočia.
Feudalizmus spolu s cirkvou sa snažili o vybudovanie novej, kresťanskej civilizácie. Cirkev sa usilovala zničiť všetko nemorálne, čo pretrvávalo z minulosti a protivilo sa dôstojnosti človeka, či učeniu o jedinom Bohu. Antické divadelné predstavenia boli síce zakázané, no takmer všetky Cirkev uchovala v svojich knižniciach a depozitároch. Rovnako ako takmer celú antickú vzdelanosť a literárnu tvorbu. Neskôr boli tieto predmetom štúdia na stredovekých univerzitách.
V 9. storočí sa divadlo začína rodiť znova, tentoraz však z kresťanského kultu. Cirkev potrebovala osloviť ľudové masy, ktoré nerozumeli latinčine a priblížiť im biblické príbehy a postavy. V tomto čase pôsobilo divadlo zo všetkých umení najviac na ľudové masy, ktoré boli negramotné. V kostoloch sa začínajú hrať latinské dramatické výstupy pri veľkonočných bohoslužbách (tzv. veľkonočné trópy).
Vznikali aj ďalšie náboženské žánre ako mystérium, mirákulum a moralita. Okrem náboženských žánrov, vznikli aj žánre svetské – plebejské: fraška a pastorála.
Hlavnou budovou pre stredoveké divadlo bol kostol. Dramatické výstupy sa odohrávali najprv pri hlavnom, neskôr pri vedľajších oltároch. Neskôr prešlo na verejné priestranstvá – na tzv. simultánne javisko, simultánne preto, lebo bolo spoločné pre všetky výstupy. Na javisku boli malé domčeky, tzv. mansiony – na nich bola namaľovaná dekorácia a herci stáli vždy pred tým, v ktorom sa odohrával dej.
Renesančné divadlo Obdobie humanistického a renesančného divadla vymedzujeme približne začiatkom 16. a polovicou 17. storočia. Celé obdobie sa nieslo v duchu znovuzrodenia antických ideálov, pričom sa zdôrazňovalo právo človeka na šťastný život, zmyslové poznanie a lásku, bezuzdé telesné rozkoše. Bojovalo sa proti výdobytkom stredovekých univerzít a umenia, ktoré sa považovalo za úpadkové. Renesancia bola proti kresťanskému ideálu pokory a hlásala odklon od Boha; zbožstvila kult zmyslov a príklon k radostiam života.
V Taliansku vznikajú nové divadelné žánre – a to opera a balet. Prvé operné divadlo vzniklo v Benátkach, odkiaľ sa šírilo ďalej do Európy.
Menia sa aj inscenačné techniky – simultánne javisko vystriedalo javisko s pohyblivými dekoráciami. Pri výrobe dekorácií Taliani využili ich objav perspektívy. Dekorácie boli maľované na plátne, ktoré bolo napnuté na trojbokých hranoloch, tzv. telari. Boli predchodcami kulís. Takéto usporiadanie javiska pretrvalo až do našich dní.
Pozri aj: Commedia dell’Arte, Alžbetínske divadlo a William Shakespeare.
Barokové divadlo V 17. storočí prenikol barok do všetkých umeleckých sfér. Divadlo obohatil najmä o vonkajší prepych, monumentálnosť a technické vymoženosti. V mestách vznikali reprezentačné divadelné budovy.
Javisko sa premenilo na kulisové, nazývané aj kukátkové. Malo veľký priestor pred oponou, zvaný rampa. Tento javiskový systém pozostáva z viacerých maľovaných bočných stien (kulisy), ktoré sú zoradené v pároch rovnobežných k rampe a oddelených uličkami. Vzadu uzatvára priestor zadná stena – prospekt a hore sufity – závesné pásy látky, ktoré tvoria hornú časť javiskovej dekorácie. Objav kulís umožnil využiť celú hĺbku javiska a niekoľkokrát zmeniť scénu počas predstavenia. Tento javiskový systém sa využíval 250 rokov až do polovice 19. storočia.
Divadlo od baroka po preromantizmus. Klasicistická dráma