náhľad|Littera Florentina zobrazujúca D. 23,1,116 (Digesta Iustiniani, fragment De sponsalibus z dvadsiatej tretej knihy a prvého titulu, s prvými šestnástimi paragrafmi od právnikov Florentina, Ulpiána, Pomponia, Paula, Gaia, Juliána a Modestina); dnes Biblioteca Medicea Laurenziana, Florencia
Rímske právo je právny poriadok starovekého Ríma od jeho vzniku (približne v roku 753 pred Kr.) až do smrti cisára Justiniána I. v roku 565. Popri gréckej filozofii a kresťanstve tvorí rímske právo tretí staroveký základný kameň západnej kultúry.
Rímske právo v podobe, v akej sa zachovalo v justiniánskej kodifikácii (neskôr nazvanej Corpus iuris civilis) významne ovplyvnilo veľké európske kodifikácie súkromného práva 19. a 20. storočia (Code Civil, ABGB, BGB a iné), ako aj právo Latinskej Ameriky, kánonické právo a čiastočne aj právo v Ázii. Zanechalo tiež isté stopy v anglosaskom práve. Vytvára preto výborné predpoklady pre komparatívne štúdium súkromného práva.
Rímskym právom sa zaoberá právna romanistika.
Periodizácia V literatúre sa možno stretnúť s viacerými periodizáciami rímskeho práva a rímskej právnej vedy. Dnes asi najbežnejším členením (i keď s rôzne udávanými dátumami začiatku a konca jednotlivých období) je chronologické členenie na:
archaické právo (polovica 8. storočia pred Kr.367 pred Kr.) predklasické právo (36727 pred Kr.) klasické právo (27 pred Kr.228 po Kr.) poklasické právo (228476) justiniánske právo (527565)
Iným členením je členenie podľa jednotlivých fáz vývoja rímskeho štátu (kráľovstvorepublikaprincipátdominát). Starším členením je napríklad členenie na „národné právo Rimanov“ (do približne 2. storočia pred Kr.) a na „právo svetovej ríše“.
Stručný vývoj
Archaické právo
Dnešné znalosti najstaršieho rímskeho práva vychádzajú predovšetkým z historických záznamov rímskych a gréckych historikov, ktoré poskytujú správy o štátnom zriadení rímskeho štátu. V najstaršom období mali stáť na čele Ríma králi, ktorí vydávali kráľovské zákony (leges regiae). Významným reformátorom bol podľa legiend šiesty kráľ Servius Tullius († 534 pred Kr.). Z čias vlády posledného kráľa Tarquinia Superba malo byť zákonov údajne toľko, že vznikla potreba ich zozbierať, na čo sa mal podujať akýsi Papirius dnes považovaný za najvyššieho kňaza (pontifika maxima). Takzvané Ius civile Papirianum je však v dnešných časoch považované za neskorší republikánsky podvrh, hoci niektoré normy, ktoré obsahuje mohli pochádzať zo starorímskych čias. Napriek tomu, že z najstaršieho obdobia vývoja rímskeho práva (asi z roku 450 pred Kr.) pochádza azda najznámejší prameň rímskeho práva, Zákon dvanástich tabúľ, silný vplyv na právnu prax mali najmä zvyky predkov (mores maiorum), resp. právna obyčaj.
náhľad|neznámy autor, Rytie Zákona dvanástich tabúľ
Samotný Zákon dvanástich tabúľ predstavoval kodifikáciu staršieho obyčajového práva, najmä práva procesného, rodinného, dedičského a susedského. Vytvorenie zákona ustanoveným desaťčlenným kolégiom (decemviri legibus scribundis) malo chrániť plebejcov pred svojvôľou bohatej vládnucej triedy (patricijov) v právnych úkonoch a v súdnictve. Pôvodné znenie zákona sa nezachovalo, keďže drevené dosky mali zhorieť pri požiari v roku 387 pred Kr. Útržkovité zmienky o obsahu zákona známe z rôznych diel odhaľujú stručné a jasné znenie, ako aj značnú mieru abstrakcie. V nasledujúcom období preto vznikla potreba zákon vykladať, čo bola oblasť v ktorej mali až do 3. storočia pred Kr. silné postavenie najmä kňazi, v dôsledku čoho sa hovorieva aj o pontifikálnej jurisprudencii. Väčšina zákonov z tejto doby je známa len z nepriamych zmienok.
Staré rímske právo bolo založené na personálnom princípe: zaväzovalo iba rímskych občanov („Kviritov“). Preto sa nazývalo ius civile (civilné právo) alebo aj ius Quiritium (právo Kviritov). Starorímska spoločnosť bola silne agrárna, patriarchálna a založená na rodovej príslušnosti. Agrárny charakter hospodárstva sa prejavoval napríklad vo výmennom obchode z ruky do ruky, ktorý prebiehal prostredníctvom mancipácie (odvážením medi na váhach a vyrieknutím formulky pred svedkami). Mancipácia mala význam aj pri emancipácii potomka z otcovskej moci (patria potestas) či uzatváraní manželstva (sub manus). Postavenie slobodného muža ako otca rodiny (pater familias) sa prejavovalo v jeho moci nad členmi rodiny (otcovská a manželská moc, právna subjektivita). V archaickom období ešte v Ríme nebolo naplno rozvinuté otroctvo a otrok sa nepovažoval za vec.
Predklasické právo
náhľad|Lex Municipii Tarentini, kópia originálu bronzovej tabule z rokov 89 až 62 pred Kr., dnes: Museo archeologico di Napoli, Neapol, Taliansko
V 3. storočí pred Kr. prešla rímska spoločnosť a rímske právo veľkým prerodom, ktorý bol čiastočne spojený s púnskymi vojnami (264146 pred Kr.). Rímske územie sa zásadne rozšírilo, v dôsledku čoho bolo potrebné vytvoriť rámce pre obchod s cudzincami a priznať obmedzené práva novým, prinajmenšom lojálnym, obyvateľom. Posilnil sa obchod s otrokmi, čo vytvorilo predpoklad pre rozvoj nových inštitútov spojených s otroctvom. Staré princípy kviritského ius civile prestali postačovať a rozvoj práva začal byť doménou ius gentium a rímskych magistrátov, ktorí v rámci svojej jurisdikcie vydávali vyhlášky (edikty). Osobitný význam malo právo tvorené prétorom, čo vystihol právnik Papinián (D. 1,1,7,1) slovami: „Prétorské právo je to, ktoré prétori zaviedli na podporu alebo doplnenie alebo úpravu občianskeho práva“. Ďalší vývoj práva prebiehal samozrejme aj prostredníctvom zákonov a plebiscitov. Zákony však väčšinou upravovali iba úzke individuálne otázky politického záujmu, akými boli ochrana dlžníkov a ručiteľov či boj proti luxusu (sumptuárne zákony ako Lex Oppia). Neskôr zákony a plebiscity vytlačili senátne rozhodnutia.
vľavo|náhľad|Cesare Maccari, Cicero odsudzuje Catilinu, freska, 1889, dnes: Palazzo Madama, Rím, Taliansko
Z hľadiska interpretácie práva bol významnou zmenou vznik stavu sekulárnych právnikov začiatkom 3. storočia pred Kr. Pôvodne poznali procesné a zmluvné formule iba kňazi a právo predstavovalo akoby tajnú vedu. To sa zmenilo v časoch Tiberia Coruncania, rímskeho konzula a prvého plebejca na pozícii najvyššieho kňaza (pontifa maxima), ktorý začal právo vyučovať verejne verejne. Noví, sekulárni, právnici (iuris periti) boli prevažne bohatí ľudia s vysokou reputáciou, často zo senátorskej triedy, ktorí poskytovali názory (responsa) súkromným osobám, magistrátu a sudcom a radili im v ich consilia (výboroch odborníkov). V dôsledku toho mali významný vplyv na právny vývoj prétorského práva a na rozhodovanie sudcov. Zastupovanie na súde zvyčajne prenechávali rečníkom (akým bol napríklad aj Cicero; 10643 pred Kr.), od ktorých sa iuris periti metodologicky i odborne odlišovali. K práci právnikov patrilo aj formulovanie zmlúv či závetov. Výrazne tým prispeli k rozvoju nových zmluvných typov a procesných vzorcov a tvorbe právnickej terminológie.
Klasické právo
náhľad|Gaius, moderná socha klasického rímskeho právnika, fasáda španielskeho najvyššieho súdu, Madrid, Španielsko.
Klasické obdobie rímskeho práva je charakteristické rozkvetom rímskej právnej vedy, ku ktorému prispelo prenikanie gréckej filozofie do Ríma i politické zmeny v období principátu: moc cisára otvorila nový priestor pre normotvorbu (postupne prevážili senatus consulta) i vývoj cisárskou mocou potvrdenej právnej argumentácie (ius respondendi). V období klasického práva tvorili desiatky rímskych právnikov, ako napríklad Labeo (cca. 50 pred Kr.cca. 10 po Kr.), Sabinus (fl. 1. stor.), Proculus (fl. 1. stor.), Celsus (fl. 1. stor.), Gaius (fl. 130180), Papinián (142212), Paulus (fl. 2/3. stor.), Modestinus (fl. 2/3. stor.), Julián (asi 100pred 169), Ulpián († 223 alebo 228) a ďalší. Od čias vlády cisára Augusta (vládol 27 pred Kr.14 po Kr.) udeľovali cisári vynikajúcim právnikom právomoc vydávať dobrozdania pod cisárskou autoritou (ex auctoritate principis). Od čias cisára Hadriána (vládol 117138) mali súhlasné správy právnikov s ius respondendi navyše rovnaký účinok ako zákon. Klasickí právnici vo svojich dobrozdaniach rozvíjali rímske právo kazuisticky od prípadu k prípadu na základe predstáv spravodlivosti (aequitas).
vľavo|náhľad|Emilio Gallori, Herennius Modestinus, socha, okolo 1888?, Palazzo di Giustizia, Rím, Taliansko
Napriek rôznym kontroverzným otázkam, ktoré medzi nimi právnikmi vznikli (ius controversum), dosiahli právnici veľkú mieru súladu. Hlavné názorové rozdiely predstavovali dve právnické školysabiniánov a prokuliánov. Sabiniáni zvyknú bývať označovaní za tradičnejších a prokuliáni za progresívnejších predstaviteľov právnej vedy. Neskoršie právo sa raz priklonilo k mienke sabiniánov, inokedy k prokuliánom, niekedy zvíťazila stredná mienka. Mnohé spory medzi školami sú známe iba z Gaiových Inštitúcií či poklasických výťahov klasických diel, nakoľko justiniánski kompilátori v Digestach staršie kontroverzie buď vyriešili alebo odstránili.
Mnohí klasickí právnici pôsobili ako magistráti či správcovia provincií, alebo ako cisárski poradcovia či úradníci na najvyšších miestach v cisárskej správe. Klasickí rímski právnici napísali veľké množstvo právnickej literatúry. V prácach kompilovali svoje dobrozdania, predstavovali učebnú látku či princípy rímskeho práva, no písali aj monografie orientované na vybrané témy a komentáre k civilnému právu a prétorskému ediktu. V roku 212 prijal cisár Caracalla (vládol 211217) Constitutio Antoniniana, ktorou udelil rímske občianstvo väčšine obyvateľov Rímskej ríše, čím sa odstránili personálne obmedzenia starého ius civile a zároveň sa otvoril ďalší priestor pre prelínanie sa rímskeho a miestneho (napr. gréckeho či egyptského) práva.
Poklasické právo
náhľad|Dioklecián, busta, koniec 3. storočia, dnes: Arkeoloji Müzeleri, Istanbul, Turecko
Azda s výnimkou vlády cisára Diokleciána (vládol 284305), z ktorej sa do dnešných čias zachovalo veľké množstvo konštitúcií, predstavovalo postklasické obdobie rímskeho práva úpadok. Vytrácal sa vycibrený právny spôsob klasického právnického myslenia a vyjadrovacie techniky. Celkovo upadalo či dokonca zanikalo klasické právnické vzdelávanie, hoci vo východných častiach Rímskej ríše naďalej pôsobili viaceré právnické školy (škola v Beryte, Konštantínopole a pod.). Advokáti v cisárskej kancelárii zostali spravidla v anonymite, významnejšou výnimkou je iba právnik Hermogenián (fl. 3./4. stor.), hoci jeho dielo je skôr kompilatívne alebo menej kreatívne. Rovnako anonymní sú aj poklasickí redaktori klasických právnických spisov, ktorí pod menami klasických právnikov písali výťahy z ich diel, ako napríklad Sententiae Pauli, Tituli ex corpore Ulpiani či Collatio legum Romanarum et Mosaicarum.
Cisárske konštitúcie písali v poklasickom období často neprávnici, ktorí do nich vkladali nevedecké (neprávnické) myšlienky. Prevládli laické názory, pretože výdobytky klasickej rímsko-právnej vedy sa bez zachovaného kontinuálneho vzdelávania a tradovania pôvodného významu viet už nedali jednoducho pochopiť. Toto tzv. vulgárne právo kleslo celkovo na nižší stupeň právnej kultúry, hoci občas dokázalo dosiahnuť vecný pokrok. Vulgárnejší je i latinský jazyk diel. Poklasické právo výrazne ovplyvnilo ďalší právny vývoj v západnej Európe prostredníctvom kodifikácií pre románske obyvateľstvo vo Vizigótskej ríši a v Burgundsku na konci 5., respektíve začiatku 6. storočia. Tematicky vidno zánik niektorých klasických inštitútov (mancipácia) a naopak nové impulzy, ktoré prinášalo napríklad kresťanstvo, ktoré bolo postupne zrovnoprávnené s ostatnými náboženstvami, až sa nakoniec za vlády Teodózia I. (vládol 379395) stalo rímskym štátnym náboženstvom.
Justiniánske právo
náhľad|Justinián I., byzantská mozaika, pred 547, Bazilika San Vitale, Ravenna, Taliansko