náhľad|Prostitútka sa dohaduje s potenciálnym zákazníkom Prostitúcia (z lat. pro-stituere zložené z pro a statuere – vystaviť dopredu, ukázať, odhaliť) je poskytovanie pohlavného styku alebo iných sexuálnych služieb za finančnú a/alebo naturálnu odmenu. Vyskytuje sa v každej kultúre a jej spoločenské hodnotenie závisí od kultúrnych, etických a náboženských hodnôt danej kultúry. Toto hodnotenie dodatočne podlieha častým premenám. Prostitúcia sa rozdeľuje na nedobrovoľnú prostitúciu a dobrovoľnú prostitúciu, ako aj na ženskú prostitúciu, mužskú prostitúciu a detskú prostitúciu.
Dejiny prostitúcie v kultúre a spoločnosti Dejiny prostitúcie sú integrovaná zložka kultúrnych dejín ľudstva. Dejiny sexuality ľudstva a jednotlivých národov sú zároveň dejinami prostitúcie. Stredoveké a novoveké dejiny prostitúcie tvoria súčasť pre doplnenie vedeckých vedomostí a rozsiahleho vyobrazenia celkovej kultúry danej epochy. Prostitúcia v staroveku a antike
Na severe Starobabylonskej ríše, medzi prevažne loveckým ľudom, existovala na začiatku tzv. hosťovská prostitúcia, dodnes zaužívaná v niektorých afrických kmeňoch a u rodoverných Inuitov (eskimákov). Zo strany domáceho pána, ktorý „vlastnil“ dcéru, ženu alebo slúžku ako majetok, išlo o dar pre hosťa alebo pocestného. Hosť mohol pri žene ležať a vykonávať s ňou rovnaký styk ako pán domu, pričom ak otehotnela, nepovažovalo sa to za nevýhodu. Za takúto službu táto žena dostala od hosťa zvyčajne dar. Často išlo o pocestných obchodníkov, ktorí so sebou nosili zaujímavé predmety (a popri tom sa udával dôraz na tzv „prečistenie krvi“, čo nebolo nič iné ako prínos do rodového genofondu – v rámci kmeňa boli vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi a degenerácia či mentálne poruchy bežné).
Hosťovská prostitúcia nebola pracovná činnosť ako prostitúcia dnešnej doby. Takouto pohostinnosťou sa, teoreticky, snažilo zamedziť nekontrolovateľným znásilneniam.MITROVIČ, E.:Od kultovej prostitúcie až po "Tippelzone" – Náhľady do dejín prostitúcie. (Von der Tempelprostitution bis zur Tippelzone - Einblicke in die Geschichte der Prostitution.); Prednáška E. Mitrovičovej z 22. februára 2005 na Vysokej škole hudby a divadla v Hamburgu. Na juhu Mezopotámie medzi pastierskym ľudom súčasne prevládala posvätná prostitúcia, spojená s kultom uznávania božstva. Po tom, ako biblický kráľ Nimrod krajinu zjednotil a po založení mesta Babylon, ktoré mierovým spôsobom zjednotilo kultúru a náboženstvá rôznych kmeňov Mezopotámie, sa hosťovská prostitúcia spojila s posvätnou prostitúciou, ktorá je spomenutá napríklad v Epose o Gilgamešovi. Pri posvätnej prostitúcii ženy v meste Babylon za dary pre chrám a obete pre božstvo vykonávali sexuálnu činnosť. Táto činnosť vždy súvisela s kultom a bola vnímaná ako bohom priaznivá. Hérodotos opisuje historické podanie posvätnej prostitúcie. Výpravy Alexandra Veľkého boli mnohopočetne sprevádzané prostitútkami. Pri vychádzání z biblického textu možno s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, že Ježiša, ktorý svojou prítomnosťou priťahoval masy ľudí, sprevádzali početne i ženy, ktoré vedeli tento stav patrične premeniť vo svoje výhody. right|náhľad|Zachovalá freska z verejného domu v Pompejách. Z gréckej antiky je známa i prostitúcia bez sakrálneho pozadia, vo forme dnešných čias. V starovekom Grécku sa rozlišovalo medzi zvyčajnou prostitútkou/prostitútom (porna) a spoločníčkou/spoločníkom (hétera). Takýto spoločníci boli v dionýzovskom duchu antiky mecenáškami a mecenášmi umenia ako sochárstvo, maliarstvo, či básnikov a vied ako filozofia či rečníctvo. Podporovali umenie väčšími sumami peňazí a kupovali si umelecké diela alebo sa nechali sami stvárňovať. Prostitúcia existovala ako vo forme ženskej, tak aj vo forme mužskej (v starovekých ríšach - Grécko, Rím - bola heterosexualita v rovnosti s homosexualitou a klientela bola obrovská. Avšak, aj u starovekých Grékov, aj u starovekých Rimanov, bolo využitie služieb prostitútok a prostitútov, teda oboch pohlaví, prípustné len pre mužov. Jeden zo siedmich mudrcov, zakladateľ aténskej demokracie Solón, v prvom návrhu aténskej Ústavy zohľadňuje reguláciu manželstiev a prostitúcie. Následné bojovanie nastupujúceho kresťanstva za potlačenie pravekého pudu na čele s prostitúciou a proti nemravnosťou napadnutému jadru antickej spoločnosti bolo neúspešné. Kňazi slúžiaci v službách prostitúcie a kláštory potápajúce sa v necudnosti sa vyskytovali naďalej.
Prostitúcia v Biblii V Starom zákone je spomenutá chrámová, metaforická i obchodná prostitúcia (Príslovia 6,26).BIBLIA: Písmo Sväté Starej a Novej zmluvy; Slovenská evanjelická cirkev a. v.; Londýn; 1979, ISBN 0-564-03222-0Biblia; Príslovia, 6,26 , prístup 5. august 2009 Zákazy prostitúcie (Tretia kniha Mojžišova 19,29Biblia; Tretia kniha Mojžišova 19,29 , prístup 5. august 2009 a Piata kniha Mojžišova 23,18 Biblia, Piata kniha Mojžišova 23,18 , prístup 5. august 2009) sa vzťahujú len na prostitúciu chrámovú.KOGLER, F.: Herders neues Bibellexikon; Freiburg im Bresgau 2008, ISBN 978-3-451-32150-4 Že vdovec konzumuje služby prostitútky, sa pokladá za normálne (v Biblii). Toto využila Tamar, Júdova nevesta, ktorá sa prostituuje kvôli tomu, aby jej Júda splnil zdržiavaný levirát (Prvá kniha Mojžišova 38,12 – 30). Pritom stvorený syn Perec a jeho matka Tamar sú v Novom zákone označovaní ako predkovia v Ježišovom rodokmeni (Evanjelium podľa Matúša 1,3).Biblia, Evanjelium podľa Matúša 1,3 , prístup 5. august 2009 Porozumenie prostitúcie v Biblii je sťažené vďaka používaniu obraznosti o náboženskej nevernosti k Jahvemu. Najdôraznejšie je to viditeľné v Ezechielovi, keď prorok osudzuje mesto Izrael ako „prostitujúcu sa hanebnú neviestku“ (Ezechiel 16,25 – 33).HOPE DITMORE, M: Encyclopedia of prostitution and sex work , Greenwood Press, 2006, strana 36Biblia, Ezechiel 16,25-33 , prístup 5. august 2009 Popri Tamar sa v rodokmeni Ježiša označuje aj ďalšia žena, Rachab, (Józua 2 a Evanjelium podľa Matúša 1,5) zvyčajne ako prostitútka. V Novom zákone sa upovedomuje na to, že Ježiš s prostitútkami, ako aj s iními okrajovými spoločenskými skupinami, zaobchádzal s rešpektom.Biblia, Evanjelium podľa Lukáša , prístup 5. august 2009 V Pavlových listoch je prostitúcia zakázaná (Prvý list apoštola Pavla Korintským 6,15).Biblia, Prvý list apoštola Pavla Korintským 6,15 , prístup 5. august 2009
Prostitúcia v stredoveku a renesancii Prostitúcia sprevádzala vznik a rozvoj stredovekých miest. Prostitútky a prostitúti boli v stredoveku označovaní ako „prostibilis“, čo v preklade znamená niečo ako „ponúkať sa za úplatu“. Tento, tak ako aj ďalšie pojmy (ako „prostibulum“ - pobehlica, verejný dom alebo „prostituta“ - pobehlica) vznikli podľa Lexikon des Mittelalters v ranom novoveku. Rád nemeckých rytierov skladal rehoľné slávnostné sľuby, napríklad sľub čistoty, čo však nebolo prekážkou tomu, že v hlavnom sídle rádu, v Malborku, existoval verejný dom oficiálne vydržiavaný Rehoľou.SIENKIEWICZ, H.: Križiaci, Bratislava, 1972; str. 813, riadok 13 a nasl. – Citácia odborného doslovu k dielu, komentáre a vysvetlivky. Do čias Martina Luthera existoval v meste Wittenberg nevestinec - išlo o verejný dom v blízkosti františkánskeho kláštora. Založený bol z dôvodu, aby mesto malo prostitúciu pod kontrolou. Po Lutherových protestoch bol neskôr zatvorený.Der Supersonntag; citované z História mesta ožíva. Špeciálna výstava histórie spravovania mesta. (Stadthistorie wird lebendig, Sonderausstellung zur Verwaltungsgeschichte der Stadt) , prístup marec 2009
Obdobie renesancie bolo obdobím rozkvetu kurtizán - spoločensky akceptovanej formy prostitúcie. Predovšetkým v Ríme, ktorý sa nazýval „hlavou sveta“ (Roma caput mundi - doslovný preklad Rím, hlavné mesto sveta), podstatne určovala táto forma prostitúcie povesť a vzhľad mesta. Špeciálne spoločenské štruktúry a kultúrna klíma Ríma v 16. storočí vytvorili predpoklady vzájomného rozmachu klérickej krásy a predajnej lásky.
thumb|Judith Leyster: Muž ponúkajúci žene peniaze (okolo roku 1640)
V mestách neskorého stredoveku a raného novoveku sa prostitútky organizovali v spolkoch podobným cechom, ktoré podliehali osobitej kontrole.
Z dôvodu nárastu obyvateľstva v období priemyselnej revolúcie vzrástol, najmä v 19. storočí, aj počet prostitútok a prostitútov. Väčšia časť mestského obyvateľstva žila v chudobe. Postihnuté chudobou boli ženy, ktoré mali len minimálne vzdelanie a pre ktoré vykonávali práce, v ktorých dosahovali len nízke zárobky. K príležitostným prostitútkam tejto doby patrili služobné, klobučníčky, kvetinárky a práčky, ktoré si týmto spôsobom vylepšovali príjmy. Mnohé ženy boli schopné zarobiť si na živobytie len takýmto spôsobom. Viaceré štáty v tejto dobe pristúpili k legislatívnej regulácii prostitúcie. Takáto regulácia, zdôvodnená s úmyselnou sociálnou, zdravotnou a morálnou kontrolou, znemožňovala prostitútkam a prostitútom zo svojho prostredia uniknúť. Reglementácia (úradná úprava, dozor, opatrenie) utvrdzovala dvojitú morálku prostitúcie, ktorá ženy vyhnala na kraj spoločnosti, ale zároveň s pohľadom mužov bola nutným zlom a želaným zjavom pre experimentovanie.
Veľa žien strednej vrstvy sa proti tejto dvojitej morálke bránilo. Josefína Butlerová, bojovníčka zo Spojeného kráľovstva, viedla boj organizácie Ladies National Organisation proti nariadeniam Contagious Diseases Acts (Zákon o pohlavných chorobách). Táto kampaň, ktorá v prostitútkach nevidela vinníčky, ale skôr obete vystavené mužskej chtivosti, podľa sociológa Phillipsa zmenila politické prostredie neskoršej viktoriánskej doby a prostredníctvom tejto kampane bolo upozornené na sociálne a sexuálne konvencie, o ktorých sa dovtedy verejne nediskutovalo. Táto kampaň zradikalizovala mnohé ženy, obrnila ich voči verejným útokom a vytvorila infraštruktúru politického protestu. Nakoniec v roku 1886 dosiahla zrušenie nariadení, ktoré z prostitútok robili obete štátnej svojvôle. Toto však tento problém nevyriešilo, pretože nariadenia o zdravotnej kontrole a prevencii rozširujúcich sa pohlavných chorôb boli dôležité. Potom ako hnutie žien dosiahlo svoje ciele sa znížil aj záujem o úpravu práv prostitútok. Pod nátlakom rôznych ženských spolkov boli verejné domy zatvorené a prostitútky boli nútené ísť na ulicu, kde boli vystavené policajnej svojvôli a násiliu zo strany zákazníkov a hlavne konkurujúcich si pasákov. Výsledkom týchto udalostí bol prudký nárast kriminality v prostitúcii. Pohlavné choroby sa bez zábran rozširovali kvôli nekontrolovateľnosti takejto prostitúcie. Postupne prenikli medzi meštianstvo, pretože paradoxne zákazníkmi prostitútok boli práve muži a synovia meštianskych žien, ktoré sa angažovali v spolkoch, ktoré proti prostitúcii bojovali.
thumb|Hermann Vogel: Páči sa vám? (okolo roku 1900)
V umení 19. storočia je možné pozorovať zmenu hodnotenia prostitúcie. Z politických dôvodov bol tento fakt naďalej odmietaný. „Zástupcovia školy naturalismu ako Richard Dehmel, Max Dauthendey, Otto Erich Hartleben, Otto Julius Bierbaum a Karl Bleibtreu sa venovali oslobodeniu ženy od morálnych konvencií, voľnej lásky a povýšenie prostitútky na 'venus vulgivaga' (pozdvihnutie „nad ľud“ alebo „nad ostatných“), spôsobom, ktorý sa dal nazvať skôr žiadostivý, chtivý ako politický." (Gordon A. Craig).
Prostitúcia v 20. storočí
Počas 2. svetovej vojny zaviedli ozbrojené sily Wehrmachte a SS tzv. „Verejné domy pre Wehrmacht“. Pracovali v nich prevažne ženy z koncentračných táborov alebo politicky nežiadané osoby. Ženy, ktoré sa pri nútenej nedobrovoľnej práci nakazili pohlavnými chorobami boli formou popravy alebo v koncentračných táboroch zavraždené. V koncentračných táboroch existovali táborové verejné domy. Aj pre všetky ostatné vojenské protistrany bolo bežnou vecou zavádzať vojenské verejné domy.