235px|right|thumb
Psychiatria je oblasť medicíny zaoberajúca sa rozpoznávaním, prevenciou a liečbou duševných porúch. Vývoj modernej psychiatrie ako vedy i lekárskej praxe má odrážať postupné odbúravanie priepasti medzi duševne chorým jedincom a jeho sociálnym prostredím. Práve preto je psychiatria nevyhnutne postavená na interdisciplinárnom prístupe, a to ako vo výskume a teórii, tak aj v praxi. Vďaka svojim sociálnym aspektom a závislosti na kultúrnom prostredí je psychiatria vedou, ktorá neustále prechádza množstvom významných premien, týkajúcich sa prístupu k diagnostike, taxonómii duševných porúch, liečbe i k pacientovi samotnému.
Staroveká psychiatria vznikla už v 5. storočí pred Kr. V tom čase panovala mienka, že psychotické poruchy majú nadprirodzený pôvod. Úloha „liečiť“ duševné choroby teda pripadala predovšetkým kňazom. V stredoveku začali po prvý raz vznikať zariadenia pre duševne chorých podobné väzniciam, ktoré postihnutým poskytovali v prvom rade prístrešie, no prebiehali v nich i akési prvotné pokusy o systematickú liečbu. S príchodom 18. storočia sa v zariadeniach pre duševne chorých začali využívať prepracovanejšie metódy. Výsledkom bolo, že počas 19. storočia populácia psychiatrických pacientov masívne vzrástla. To však malo za následok zníženie kvality starostlivosti o pacientov, čo viedlo k poškodeniu reputácie psychiatrie samotnej. V 20. storočí nastali dve zmeny, ktoré boli pre psychiatriu zásadnými medzníkmi. Jedným z nich bolo znovuvynorenie biologického ponímania duševných porúch, druhým vypracovanie ich klasifikácie. Tým, že sa psychiatria posunula do sféry exaktných vied, zmenilo sa jej celkové smerovanie a následne i povaha vzťahu lekár-pacient. To, že sa tieto zmeny nestretli v spoločnosti výlučne len s pozitívnym ohlasom, bolo podnetom k vzniku antipsychiatrických hnutí. Posuny v postojoch, spolu so zavedením psychiatrickej medikácie, postupne viedli k deinštitucionalizácii psychiatrickej starostilvosti.
Pacienti, u ktorých následky a príznaky duševnej choroby pretrvávali aj po prepustení zo zariadenia, však často vďaka neschopnosti sociálne sa adaptovať končievali na dne sociálneho rebríčka, vo väzniciach alebo ako bezdomovci. Napr. na Slovensku títo jedinci často prežívajú zvyšok života v zariadeniach sociálnej starostlivosti. Za najžiaducejší zdravotnícky prístup k tomuto problému sa v súčasnej dobe považuje tzv. komunitná starostlivosť o duševne chorých (krízové služby, denné a nočné centrá, stacionáre). Na Slovensku je takýchto zariadení stále nedostatok, a to najmä z dôvodu nedostatočných financií a limitov stanovených poisťovňami.
Požiadavky na komunitnú starostlivosť vystupujú do popredia najmä v súčasnej dobe, kedy nastávajú zásadné zmeny v prístupoch k diagnostikovaniu i liečbe psychiatrických porúch, v zmysle čoraz väčšieho zvažovania rovnováhy medzi biologickým a sociálnym náhľadom na duševnú chorobu a jedinca, ktorý ňou trpí. Pri hľadaní správnych ciest napomáha neustály výskum vo všetkých kľúčových oblastiach, menovite v oblasti vzniku a rozvoja psychiatrických ochorení, ich klasifikácie a, samozrejme, ich liečby.
Zameranie a predmet psychiatrie
Pojem „psychiatria“ zaviedol v roku 1808 nemecký lekár a vedec Johann Christian Reil a odvtedy označuje jednu zo špeciálnych podoblastí medicíny, ktorej zvláštnosťou je sprostredkovávanie prepojenia medzi svetom videného z pohľadu sociálneho kontextu a svetom tak, ako ho vidí jedinec trpiaci duševnou poruchou. Byť odborníkom v psychiatrii nevyhnutne znamená dokázať skĺbiť poznatky sociálnych a biologických vied. Tým sa psychiatri líšia od iných odborníkov v oblasti medicíny, ale aj od ďalších profesií zaoberajúcich sa duševným zdravím a prácou s duševne chorými osobami.
Centrom záujmu psychiatrie je fungovanie rôznych orgánov a systémov v tele jedinca vo vzťahu k pacientovmu subjektívnemu prežívaniu ako aj k jeho objektívnym fyziologickým procesom. Duševné poruchy, ktorými sa táto disciplína zaoberá, však nezahŕňajú len akútne patologické duševné stavy a choroby, ale aj pretrvávajúce stavy ako poruchy osobnosti či závažné poruchy učenia. Tento predmet psychiatrie sa (na rozdiel od dramaticky sa vyvíjajúceho prístupu k diagnóze a liečbe) od počiatku jej vzniku veľmi nezmenil. Napriek pretrvávajúcemu zdôrazňovaniu nevyhnutnosti sústrediť sa na oba spomínané zdroje psychiatrie (biologický a sociálny) v súčasnej dobe následkom výskumu celkovo dochádza k upevňovaniu pozície psychiatrie v systéme medicínskych vied, čo znamená, že do popredia vystupuje biologické hľadisko.
Východiská psychiatrickej praxe
Psychiatria ako jedno z odvetví medicíny využíva poznatky z oblastí neurovied, psychológie, medicíny, biológie a farmakológie. Súčasne by sa dala popísať ako spojovací článok medzi neurológiou a psychológiou. V porovnaní s inými lekárskymi profesiami kladú psychiatri zvláštny dôraz na povahu vzťahu lekár-pacient. Zúčastňujú sa taktiež výcvikov v psychoterapii a iných terapeutických komunikačných technikách. Od psychológov sa odlišujú svojím plnohodnotným lekárskym vzdelaním a kvalifikáciou, ktorá im umožňuje predpisovať lieky, požadovať vykonanie laboratórnych testov, využívať prístrojové zobrazovacie metódy a vykonávať lekárske prehliadky.
Etické otázky
Psychiatria má podobne ako mnohé iné profesie stanovený všeobecný etický kódex, ktorým sa riadia odborníci na celom svete. Vydáva ho Svetová psychiatrická asociácia (WPA), ktorej členom je aj Slovenská psychiatrická spoločnosť. Kódex pôvodne vznikol v roku 1977 skrz tzv. Havajskú deklaráciu a odvtedy bol niekoľkokrát zrevidovaný a rozšírený: v roku 1983 vo Viedni, 1996 v Madride, 1999 v Hamburgu a napokon v roku 2002 v Jokohame. Text zahŕňa také dôležité body ako vypracovávanie hodnotiacich posudkov o pacientovi, využívanie najnovších poznatkov, rešpektovanie ľudskej dôstojnosti duševne nespôsobilých jedincov, dôvernosť informácií, etika výskumu, interrupcia s cieľom pohlavne selektovať, eutanázia, transplantácia orgánov, mučenie, trest smrti, vzťah k médiám, genetický výskum a etnická či kultúrna diskriminácia. Zavedenie medzinárodného etického kódexu možno chápať aj ako reakciu na rozporuplnosti, ktoré vždy sprevádzali aplikáciu psychiatrie v praxi. Slovenská psychiatrická spoločnosť stále pracuje na zostavení vlastného etického kódexu, pričom vychádza z dokumentov medzinárodných odborných asociácií, ktorých je členom (okrem WPA je to napríklad aj Európska únia lekárov-špecialistov UEMS či Európska psychiatrická spoločnosť AEP), ako aj z platných kódexov odborných psychiatrických spoločností iných štátov.
Špeciálne odvetvia psychiatrie
V rámci psychiatrie jestvujú rôzne poddisciplíny či teoretické prístupy. Patria medzi ne predovšetkým: Biologická psychiatria – prístup, ktorý sa snaží uchopiť problematiku psychických porúch v koncepcii biologických funkcií nervového systému. Sociálna psychiatria – ohniskom záujmu je interpersonálny a kultúrny kontext psychickej poruchy a duševnej pohody. Transkulturálna psychiatria – zaoberá sa duševnými poruchami a psychiatrickou intervenciou v rámci kultúrneho a etnického kontextu. Neuropsychiatria – medicínske odvetvie zaoberajúce sa duševnými poruchami, ktoré sú následkom ochorení nervového systému. Detská a dorastová psychiatria – odvetvie psychiatrie, ktoré sa špecializuje na prácu s deťmi, adolescentmi a ich rodinami. Gerontopsychiatria – odvetvie psychiatrie, ktoré sa špecializuje na štúdium, prevenciu a liečbu duševných porúch u seniorov. Psychiatria krízovej intervencie – klinická aplikácia psychiatrie v krízových situáciách, ktoré môže zahŕňať pokusy o samovraždu, psychotické ataky, zneužívanie omamných látok či akútne depresie. Súdna psychiatria – využitie psychiatrie v trestnom práve na zostavenie profilu páchateľa, posúdenie jeho zodpovednosti či príčetnosti, atď. Vojenská psychiatria – zameriava sa na špeciálne aspekty psychiatrie a duševných nemocí v armáde a vojenskom prostredí.
Stručné dejiny Starovek
Až do čias antického Grécka a Ríma vysvetľovali ľudia výskyt duševných porúch, predovšetkým tých s psychotickou symptomatikou, ako dielo nadprirodzených síl a posadnutie zlými duchmi. Okrem rôznych zaháňacích rituálov však už tu nájdeme správy o zvláštnych postupoch, ktorými boli liečené. Medzi ne patria napríklad hypnotické či davovo sugestívne postupy užívané v starovekom Egypte, alebo grécke chrámy boha Asklépia, kde boli postihnutí liečení pomocou tzv. „chrámového spánku“. Prvá zmienka o presvedčení, že „sídlom duše“ je mozog, pochádza už zo starovekej Indie.Svoboda, M, Češková, E, Kučerová, H: Psychopatologie a psychiatrie. Praha, Portál, 2006, str. 14. Prvé príručky týkajúce sa duševných porúch sú však dielom Grékov. V 4. storočí pred Kr. prišiel s teóriou o fyziologických abnormalitách ako príčine duševných porúch Hippokrates. Skúmanie v tomto smere však ustalo s úpadkom Rímskej ríše. Náboženskí vodcovia a ostatní sa pri snahe o odstránenie duševných porúch opäť vrátili k pradávnym exorcistickým praktikám, ktoré často zahŕňali drsné a kruté barbarské metódy.
Stredovek
Prvé psychiatrické zariadenia sa stavali v stredovekom islamskom svete už od 8. storočia. Prvá takáto liečebňa bola postavená v Bagdade v roku 705, nasledoval Fes a za ním Káhira. Na rozdiel od kresťanských lekárov, ktorí sa spoliehali na démonologické vysvetlenia duševných chorôb, moslimskí lekári kládli dôraz na klinické poznatky. Pre psychiatriu znamenali veľký pokrok. Ako prví poskytovali duševne chorým osobám istý druh psychoterapie a morálnu liečbu (s ktorou neskôr prišiel zakladateľ modernej psychiatrie Philippe Pinel), sprevádzanú rôznymi ďalšími, prekvapivo modernými postupmi ako kúpele, medikácia, muzikoterapia či pracovná terapia. V 10.storočí sa perzský lekár al-Razi (latinsky Rhazes) pokúsil pri liečbe duševne chorých pacientov skombinovať fyziologické koncepcie s psychologickými metódami. Okrem toho v tom istom čase iný, arabský lekár menom Najab ud-din Muhammad ako prvý popísal celý rad duševných porúch, ako napríklad zmiešaná manicko-depresívna fáza, neuróza, priapizmus, sexuálna impotencia, psychóza či mánia.
V 11. storočí ďalší slávny perzský lekár Ibn Síná (latinsky Avicenna) objavil psychofyziologické postupy v liečbe chorôb s určitým emočným aspektom a vynašiel systém, pomocou ktorého bolo možné prepojiť zmeny v pulzovej frekvencii s vnútorným emočným prežívaním. Jeho postupy v tejto oblasti sú považované za akési prekurzory Jungovho slovne-asociačného experimentu z konca 19. storočia. Avicennu možno tiež považovať za priekopníka neuropsychiatrie, nakoľko ako prvý popísal skupinu neuropsychiatrických stavov, medzi ktoré patria napríklad halucinácie, nespavosť, mánia, nočné mory, melanchólia, demencia, epilepsia, paralýza, mozgová porážka, závrat či tremor.
V stredovekej Európe sa síce od 13. storočia tiež stavali nemocnice pre duševne chorých, slúžili však v podstate len ako akési opatrovateľské zariadenia bez akýchkoľvek pokusov o liečbu. Najstaršou takouto inštitúciou bola Bethlemská kráľovská nemocnica v Londýne. V roku 1547 nemocnica prešla pod správu mesta a slúžila až do roku 1948.
Počiatky novoveku 150px|right|thumb|Francúz Philippe Pinel je často považovaný za otca modernej psychiatrie, pretože, ako sa o ňom bežne tvrdí, "vyslobodil duševne chorých z reťazí".
V roku 1656 zriadil francúzsky kráľ Ľudovít XIV. systém verejných nemocníc, ale rovnako ako v Anglicku v nich neprebiehali prakticky žiadne skutočné pokusy o liečbu. V roku 1758 napísal anglický lekár William Battie svoju Treatise on Madness („Rozpravu o šialenstve“), v ktorej vyzdvihol potrebu využívania liečebných postupov v útulkoch pre „bláznov“. O tridsať rokov neskôr dostalo Anglicko panovníka, o ktorom samotnom je známe, že trpel duševnou poruchou. Po tom, čo sa Jurajovi III. úspešne podarilo dosiahnuť štádium remisie, začali byť psychické poruchy konečne vnímané ako niečo, čo sa dá úspešne vyliečiť.