thumb|Často používaná schéma jednoduchých samohlások (znaky samohlások sú podľa IPA) Samohláska alebo vokál je hláska, ktorá: z fyziologického hľadiska vzniká rozochvením vzduchu v ústnej dutine, hrdelnej dutine alebo nosovej dutine, pričom jej vyslovenie prebieha bez prekážky z akustického a percepčného hľadiska: má vysokú mieru sonórnosti (vyššiu ako spoluhláska) a nemá šumovú (neperiodickú) zložku z gramatického hľadiska má slabikotvornú funkciu
V užšom zmysle sa ako samohlásky označujú len tzv. jednoduché samohlásky (monoftongy; napr. a, e, u). V širšom zmysle sa ako samohlásky (potom presnejšie nazývané aj samohláskové zvuky či vokalické zvuky) označujú aj dvojhlásky (diftongy; napr. ia, ie) a trojhlásky (triftongy).
Delenia Jeden spôsob delenia samohlások je podľa miery zmenšenia ústnej dutiny postavením jazyka vyššie k podnebiu pri ich artikulácii na: otvorená samohláska neutrálna samohláska (stredová samohláska) polootvorená samohláska polozatvorená samohláska zatvorená samohláska
Podľa (ne)redukovanosti sa rozlišujú: plná samohláska (neredukovaná samohláska) redukovaná samohláska
Podľa dĺžky sa delia na: krátka samohláska dlhá samohláska resp. presnejšie na: veľmi krátka samohláska krátka samohláska polodlhá samohláska dlhá samohláska veľmi dlhá samohláska
Podľa postavenia jazyka pri artikulácii na: predná samohláska (anteriórna samohláska) stredná samohláska (centrálna samohláska, neutrálna samohláska) zadná samohláska (posteriórna samohláska) a na: nízka samohláska (nazývaná aj otvorená samohláska - ide o druhý význam termínu otvorená samohláska) prostredná samohláska (po česky "středová samohláska"; nazývaná aj stredná samohláska - ide o druhý význam termínu stredná samohláska) vysoká samohláska (nazývaná aj zatvorená samohláska - ide o druhý význam termínu zatvorená samohláska)
Podľa (ne)účasti pier na artikulácii sa delia na: labializovaná samohláska (zaokrúhlená samohláska) nelabializovaná samohláska (nezaokrúhlená samohláska)
Podľa (ne)nosovosti sa delia na: ústna samohláska nazalizovaná samohláska nosová samohláska (nazálna samohláska) - napr. vo francúzštine a poľštine
Podľa (ne)znelosti: znelá samohláska neznelá samohláska (šepkaná samohláska)
Podľa napätosti svalov artikulačných orgánov pri artikulácii sa rozlišuje: napätá samohláska nenapätá samohláska
Samohlásky v slovenčine
V slovenčine existujú jednoduché samohlásky (monoftongy) a, á, ä, e, é, i, í (písané aj y, ý), o, ó, u, ú. Z čisto gramatického (nie však fonetického) hľadiska sú samohláskami aj r, ŕ, l, ĺ, keď majú slabikotvornú funkciu (napríklad ŕ v slove vŕba). Dvojhlásky (diftongy) sú ia, ie, iu, ô. Podľa niektorých názorov existujú v slovenčine aj trojhlásky (napr. vyslovená skupina iev v slove dievča alebo vyslovená skupina ôj v slove môj).
O slovenských samohláskach (v spisovnej slovenčine) platí: Všetky samohlásky sú neutrálne, t.j. ani otvorené ani zatvorené. V niektorých prípadoch však existujú náznaky otvorenej či zatvorenej výslovnosti. Všetky samohlásky sú plné, teda neredukované. Podľa trvania rozlišujeme v slovenčine len krátke a dlhé samohlásky. Krátke sú: a, ä, e, i, o, u (z gramatického hľadiska niekedy r,l); dlhé sú: á, é, í, ó, ú (z gramatického hľadiska aj ŕ,ĺ) a všetky dvojhlásky (ia, ie, iu, ô). Predné samohlásky sú i, e, í, é (y, ý), ie; stredné samohlásky sú a, ä, á, ia; a zadné samohlásky sú u, o, ú, ó, ô. Vysoké samohlásky sú i, u, í, ú (y, ý); prostredné sú e, o, é, ó; a nízke sú a, ä, á. Labializované samohlásky sú všetky zadné samohlásky a iu, nelabializované sú všetky ostatné samohlásky. Všetky samohlásky sú ústne (teda nie nosové). Niekedy sa však samohlásky vyslovujú ako nazalizované (teda „mierne nosové“), napr. e v slove nenávisť. Všetky samohlásky sú znelé. Všetky samohlásky sú nenapäté.
Iné projekty
Zdroje (najmä heslá samohláska a otvorené samohlásky) Kráľ, A.: Pravidlá slovenskej výslovnosti, 1996 Krčmová, M.: Fonetika
Kategória:Fonetika Kategória:Gramatika