Bell X-1 bolo americké experimentálne lietadlo poháňané raketovým motorom, ktoré ako prvé 14. októbra 1947 prekonalo rýchlosť zvuku vlastnou silou vo vodorovnom lete. Výskumné metódy použité v programe X-1 sa stali vzorom pre nasledujúce experimentálne projekty X. Metódy a personál NACA, ktoré vznikli pri projekte X-1, pomohli neskôr položiť základy amerického vesmírnemu programu v 60. rokoch.
Typ vznikol v šiestich exemplároch, ktoré podnikli celkom 236 letov, pri ktorých boli tri X-1 zničené (bez strát na životoch). Bell X-1 dosiahol maximálnu rýchlosť M=2,44 (12. decembra 1953) a najvyššiu výšku (26. augusta 1954).
Vznik a vývoj thumb|120px|right|Raketový motor XLR11
Výkony lietadiel počas 2. svetovej vojny prudko vzrástli, ale konštruktérom sa do cesty postavil málo známy jav – stlačiteľnosť vzduchu. Koncom vojny najvýkonnejšie stíhacie lietadlá dosahovali pri strmhlavom lete rýchlosti okolo /h. Pri nich nastávali vážne problémy so zmenami vo vyvážení a náhlym nárastom odporu, ktoré skončili niekedy deštrukciou draku lietadla. V tej dobe sa viedli spory o tom, či pilotované lietadlo môže lietať nadzvukovou rýchlosťou.
Iniciátorom vývoja transonického lietadla sa stala vládna civilná organizácia NACA (National Advisory Committee for Aeronautics), ktorá bola predchodkyňou dnešnej NASA. Vzhľadom na to, že NACA nemala finančné možnosti projekt uskutočniť, získala pre projekt vojenské a námorné letectvo. Obe vojenské zložky financovali vlastný projekt podľa odporúčaní NACA s jedným výrazným rozdielom – vojenské letectvo oproti prúdovému pohonu navrhovanému NACA presadilo pohon raketovým motorom. Projekt vojenského letectva označený MX-524 po dlhých jednaniach realizovala firma Bell. Projekt námorníctva vyústil do typu Douglas D-558 – 1 Skystreak, ktorý však rýchlosť zvuku neprekročil.
Vývoj vo firme Bell začala skupina konštruktérov pod vedením Roberta J. Woodsa. Lietadlo malo podľa špecifikácii dosahovať vo výške rýchlosť /h a to aspoň počas 2 minút. Výrobcu pre pohonnú raketovú jednotku našli vo firme Reaction Motors Incorporated, čo v bola malá dielňa v Pompton Lakes. Aj keď konštruktéri zvažovali možnosť použiť šípovité krídlo, lietadlo dostalo nakoniec konvenčné. Trup mal tvar projektilu. Pre dosiahnutie uvedených výkonov bolo rozhodnuté lietadlo vynášať do vzduchu upraveným bombardérom Boeing B-29 Superfortress.
Ministerstvo obrany objednalo vo firme Bell tri experimentálne lietadlá Model 44, letectvom označované najskôr MX-1, neskôr XS-1 (eXperimental Supersonic) a nakoniec iba X-1. Jeden vyrobený stroj mal prechádzať výskumom v rámci vojenského letectva, ďalší mal slúžiť NACA a posledný mal ostať u výrobcu.
Prvý exemplár X-1 so sériovým číslom 46 – 062 vyšiel z montážnej haly vo Wheatfiedlde (štát New York) 27. decembra 1945. Nemal ešte zabudovaný motor a 19. januára ho zavesený pod B-29 previezli na Floridu. Tu lietadlo uskutočnilo 10 kĺzavých letov bez motora. Po tom padlo rozhodnutie presunúť skúšky do ľudoprázdnej oblasti vyschnutých jazier v Mohawskej púšti v Kalifornii, na základňu Muroc Dry Lake (od roku 1950 nazývaná ako Edwardsova základňa vzdušných síl), ktorá leží približne na severovýchod od Los Angeles. Ako prvý na základňu na jeseň dorazil druhý vyrobený exemplár so sériovým číslom 46 – 063. Ten po kĺzavých letoch 9. decembra 1946 uskutočnil aj prvý let so zapnutým motorom. Prvý vyrobený X-1 sa dostal po modifikáciách na základňu až na jar 1947. Do konca mája 1947 ku dňu ukončenia skúšok výrobcom obe lietadlá uskutočnili 36 letov s maximálnou dosiahnutou rýchlosťou M=0,82. 5. júna 1947 predviedol továrny pilot X-1 združeniu leteckých publicistov a typu sa ujalo vojenské letectvo.
Let nadzvukovou rýchlosťou thumb|Prvý nadzvukový let
Vojenské letectvo vybralo pre X-1 skúšobného pilota Charlesa E. Yeagera, stíhacieho pilota s bohatou kariérou (v bojoch nad Európu zostrelil 13 nemeckých lietadiel; potom čo bol zostrelený nad nepriateľským územím prešiel cez Pyreneje do Španielska a vrátil sa k svojej jednotke do Anglicka).
Prvý zoznamovací let Yeager uskutočnil 6. augusta 1947. 10. septembra pri svojom desiatom lete už dosiahol rýchlosť M=0,91. O mesiac neskôr sa machmeter zastavil na hodnote M=0,94, ale pozemné merania stanovili dosiahnutú hodnotu na M=0,997. Podľa plánu mala byť rýchlosť zvuku prekročená pri nasledujúcom lete. Počas víkendu Yeager spadol z koňa pri nočnom výjazde neďaleko základne, pričom si zlomil dve rebrá a mal problémy s pohybom pravej nohy. Pred štartom o udalosti povedal len priateľovi Jackovi Ridleyovi. Ten mu údajne pred utorňajším letom prepašoval do kabíny násadku na zmeták aby bezbolestne dosiahol na niektoré ovládače.
V utorok 14. októbra 1947 o 10:26 hod. posádka B-29 odhodila vo výške 6 100 metrov pri rýchlosti /h oranžové raketové lietadlo (výr. č. 46-062). Yeager postupne spúšťa motor, stúpa a zrýchľuje. Vo výške 11 000 metrov prechádza do vodorovného letu. Vo výške sa lietadlo začína otriasať. V tretej minúte od odhodenia vo výške 13 000 metrov ručička machometru ukazuje M=1,02 a krátko nato poskočí na M=1,06. Rýchlosť zvuku bola prekonaná. Po vypnutí motoru nasledoval dlhý kĺzavý let, končiaci pristátím na dne vyschnutého jazera Rogers Dry Lake.
Keďže americké vojenské letectvo informáciu tajilo, večer nasledovala len malá oslava v letiskovom bare. Informácia sa na verejnosť dostala až koncom decembra. Medzitým (v novembri) však už Yeager dosiahol rýchlosť M=1,35 (/h).
Po prekonaní rýchlosti zvuku boli v roku 1948 traja hlavní participanti programu ocenení cenou Collier Trophy. Cenu od prezidenta Trumana prevzali pilot kpt. Yeager, Larry Bell za Bell Aircraft a John Stack za NACA.
Ďalšie lety thumb|Chuck Yeager v kokpite lietadla X-1 pomenovanom „Glamorous Glennis“ na počesť pilotovej manželky thumb|Bell X-1-2 v službách NACA, 1949
Prvý sériový X-1 slúžil vojenskému letectvu. Druhý, ktorý mal hrubší profil krídla, slúžil NACA na podrobnejší (a pomalší) výskum jednotlivých režimov letu, stability a ovládateľnosti lietadla. Začiatkom roku 1948 podnikli prvé lety aj ďalší piloti – kpt. James Fitzgerald a Herbert Hoover. Druhý menovaný, pilot NACA, sa stal prvým civilným pilotom, ktorý 10. marca 1948 prekročil rýchlosť zvuku.
Dňa 16. apríla 1948 došlo na stroji č.2 pri 88 lete k zlyhaniu podvozku počas pristávania. Oprava trupu trvala do konca septembra. Problémy s podvozkom mal začiatkom júna aj prvý stroj, ktorý sa obnovenia letov dočkal až v decembri.
Dňa 5. januára 1949 sa uskutočnil jediný let X-1 s konvenčným štartom. Yeager sa s X-1 č.1 po 700 metrov dlhom rozbehu na dne vyschnutého jazera Rogers odpútal pri rýchlosti /h od zeme. V priebehu 1 minúty a 40 sekúnd vystúpal do výšky 7000 metrov. V tejto výške zastavil motor, vypustil zvyšok paliva a po 8 minútach pristál.
Prvé dve lietadlá X-1 pilotovalo celkom 17 pilotov. 11. novembra 1949 zažil kpt. Jack Ridley pri svojom prvom lete malý požiar motora. Krátko sa podobná udalosť prihodila aj plukovníkovi Albertovi Boydovi. Ďalšie dramatické lety zažil major Frank Everest, ktorý bol určený pre pokusy o maximálny dostup. Už 25. marca vyskúšal čiastočný výškový kompenzačný oblek T-1 (109. let programu). 2. mája, pri 113. lete programu, mu počas letu explodoval motor a zablokoval smerovku, Everest však šťastne pristál. 25. augusta, pri štvrtom pokuse o rekordnú výšku, došlo v 21 000 metroch k dekompresii kabíny. Udalosť si vynútila prvé núdzové použitie výškového obleku a ten Everestovi zachránil život. Pri pokuse bola dosiahnutá výška , ktorá bola maximálnou dosiahnutou rýchlosťou X-1 pôvodnej verzie.
Posledný let prvého vyrobeného X-1 uskutočnil Yeager 12. mája 1950 pre účely natáčania filmu Jet Pilot. Nasledovala renovácia stroja a jeho odovzdanie múzeu. Najslávnejší vyrobený X-1 je vystavený v National Air and Space Museum, Washington D.C.
Druhé raketové lietadlo X-1 naďalej pokračovalo v meraniach pre NACA. Taktiež sa skúšal nastaviteľný usporiadanie stabilizátora vodorovnej smerovej plochy. Pri 139. lete programu dosiahol 26. mája 1949 John Griffith rýchlosť M=1,2, ktorá sa stala maximálnou rýchlosťou X-1 č.2 v pôvodnom usporiadaní. Pri pristávaní došlo k deštrukcii predného podvozku a lietadlo sa muselo podrobiť 2 mesačnej oprave. Po nej sa uskutočnilo ešte niekoľko ďalších letov, ale kvôli korodujúcej palivovej nádrži prešiel musel stroj prejsť polročnou generálnou opravou. Po 23. októbri 1951 (po ďalších 18 letoch) došlo opäť k prerušeniu lietania na X-1 č.2 (kvôli problémom s nádržami stlačeného dusíka). Neskôr bol X-1 č.2 prestavaný na verziu X-1E.
V prvej sérii bolo postavené ešte tretie raketové lietadlo X-1. Ten sa na Edwardsovu základňu dostal až v apríli 1951, kvôli trojročnému zdržaniu vývoja nízkotlakovej palivovej sústavy (prvé dva exempláre mali vysokotlakovú). Zálet bez spusteného motora uskutočnil 20. júla 1951 pilot NACA Joseph Cannon. 9. novembra 1951 bol však pri druhom lete tretí exemplár X-1 stratený. Pri lete v podvese mal Cannon problémy s uzatvorením dverí kabíny a neúmyselne prepol spínače pre núdzové vypustenie pohonných hmôt. Let bol kvôli strate tlaku dusíka odvolaný a nasledovalo riskantné pristátie bombardéra B-50 aj s podveseným X-1. Počas vyprázdňovania nádrží paliva na zemi došlo k požiaru a následnej explózii lietadla, pri ktorej nebol nikto zranený. Po štyroch rokoch po zničení X-1A sa našla najpravdepodobnejšia príčina nehody – materiál, z ktorého bolo zhotovené tesnenie palivovej sústavy.
Ďalší vývoj X-1 Vzdušné sily USA už v novembri 1947 rozhodli o pokračovaní vývoja a podpísali zmluvu s firmou Bell na výrobu ďalších štyroch X-1. Pri vývoji sa vychádzalo zo skúseností s Bell X-1 prvej série. Zámerom bolo odstrániť niektoré nedostatky v ovládateľnosti raketového lietadla pri určitých fázach letu (strata účinnosti výškovky pri rýchlostiach M=0,70 až M=0,92, nutnosť výraznej korekcie smeru letu pri M=0,92 a pod.). Boli zväčšené palivové nádrže pre dlhšie trvajúce lety, vylepšený rozvod paliva a zjednodušené ovládanie. Najbadateľnejšou vizuálnou zmenou bol nový kryt kabíny.
Nakoniec boli z objednávky zrealizované tri raketové lietadlá: X-1A, X-1B a X-1D. Nepostavený zostal X-1C, ktorý mal byť použitý ako nadzvuková skúšobňa palubných zbraní. Keďže vtedy už existovala nadzvuková a neexperimentálna stíhačka F-100, vojenské letectvo od stavby upustilo.
X-1A thumb|X-1A počas letu
Dňa 14. februára 1953 bol X-1A (48 – 1384) zalietaný pilotom Jeanom Zieglerom, ktorý so strojom uskutočnil aj prvý motorový let (21. 2.) a ďalšie 3 lety. 12. mája však prišiel o život pri lete na druhom prototype Bell X-2.
Ďalší let na X-1A sa uskutočnil až 21. novembra 1953. To už stroj pilotoval Yeager, ktorý dostal za úlohu vytvoriť nový rýchlostný rekord (blížilo sa 50. výročie prvého motorového letu bratov Wrightovcov a letectvo Vojenského námorníctva USA navyše 20. novembra prekonalo na lietadle Douglas D-558-II Skyrocket dvojnásobnú rýchlosť zvuku). Pri svojom prvom zoznamovacom lete (celkovo siedmom na X-1A) dosiahol Yeager rýchlosť M=1,15; pri druhom M=1,5 a pri treťom už M=1,9.