Česko-Slovenská republika (skrátene Česko-Slovensko, skratka ČSR alebo Č-SR) bol názov Československa v období označovanom ako druhá republika alebo pomníchovská republika, ktoré sa začalo prijatím Mníchovskej dohody 30. septembra 1938 a skončilo sa obsadením územia štátu nacistickým Nemeckom 15. marca 1939 (Protektorát Čechy a Morava), pričom deň predtým, 14. marca, sa od Česko-Slovenska odtrhla Slovenská krajina (Slovenský štát). Od 30. septembra do 22. novembra štát niesol oficiálny názov Československá republika (skrátene Československo), pričom k pridaniu spojovníka do názvu štátu došlo prijatím ústavného zákona č. 299/1938 Zb. z. a n. z 22. novembra 1938 o autonómii Slovenskej krajiny, ktorý nadobudol účinnosť 23. novembra 1938.
Obdobie druhej republiky je charakteristické permanentnou zahraničnopolitickou krízou súvisiacou s rastúcim tlakom Nemecka, ktoré sa v spolupráci s Maďarskom usilovalo o revíziu versaillského systému. 5. októbra abdikoval a 22. októbra do zahraničia odišiel dovtedajší prezident Edvard Beneš, ktorého 30. novembra vo funkcii nahradil Emil Hácha. Demokratický režim ČSR bol postupne odbúraný autoritatívnymi zásahmi, najmä ústavným zákonom č. 330/1938 Sb. z. a n. z 15 decembra 1938 o zmocnení ku zmenám ústavnej listiny a ústavných zákonov, ktorý umožňoval prezidentovi vydávať dekréty s mocou ústavného zákona a vláde nariadenia s mocou zákona.
Druhá republika ostala územne oslabená, keďže na základe Mníchovskej dohody bola prinútená odstúpiť Sudety Nemecku, viedenskou arbitrážou z 2. novembra ju Nemecko a Taliansko donútilo vzdať sa južného Slovenska a juhozápadnej časti Podkarpatskej Rusi v prospech Maďarska a zároveň Poľsko anektovalo Tešínsko (1. október) a niekoľko obcí severného Slovenska (1 december).
Politickú krízu využila Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), ktorá najskôr presadila požiadavky slovenského autonomizmu, no postupne na Slovensku zaviedla režim jednej strany. 6. októbra bola z iniciatívy HSĽS uzavretá tzv. Žilinská dohoda, následne 7. októbra prezident ČSR vymenoval päťčlennú slovenskú vládu pod vedením Jozefa Tisu ako ministra pre správu Slovenska. Schválenie ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny 22. novembra teda znamenalo len právne potvrdenie už fakticky jestvujúceho stavu. V nedemokratických voľbách do Snemu Slovenskej krajiny 18. decembra HSĽS zavŕšila proces monopolizácie moci na Slovensku. V koordinácii s Nemeckom 14. marca 1939 vyhlásila vznik samostatného Slovenského štátu, ktorý sa na základe zmluvy o ochrannom vzťahu dostal do područia Nemecka.
Príčiny vzniku Problém menšín v povojnovej Európe Po prvej svetovej vojne vzniklo na troskách Rakúsko-Uhorska, okrem iných, aj Česko-Slovensko — štát rozkladajúci sa na území Čiech, Moravy, časti Sliezska, Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Hneď od začiatku mal nemalé problémy s národnostnými menšinami Nemcov, Maďarov a Poliakov, ktoré svoju existenciu v rámci Česko-Slovenska odmietali a vyvíjali snahy vymaniť sa z väzenia národov, ako bola ČSR v propagande (najmä nemeckej) hanlivo nazývaná (podobne Česi nazývali Rakúsko-Uhorsko väzením národov). Tieto problémy boli zapríčinené neutešujúcim usporiadaním, novovzniknutého štátu, zakladajúceho sa na základe vymyslenej existencie tzv. „československého národa,“ ako sa vtedy hovorievalo.
Po svetovom krachu ekonomiky v roku 1929 boli najviac zasiahnuté štáty Európy – hlavne tie s veľkým vývozom a teda aj Nemecko. Po tom, čo sa tam v roku 1933 Adolf Hitler dostal k moci, začal budovať svoju národnosocialistickú Tretiu ríšu. Nemecko postupne prestalo platiť reparácie, obsadilo demilitarizované Porýnie a začalo znovu budovať armádu, po vojne nútene obmedzenú len na 100 000 mužov.
Jedna z Hitlerových túžob bola vytvoriť veľký štát nemecky hovoriacich obyvateľov. Avšak táto stratégia narážala na problém – Nemci žili nielen v Nemecku, ale aj v Rakúsku, Poľsku, Juhoslávii či ČSR. So začlenením Rakúska (anschluss) do Ríše neboli väčšie ťažkosti; prebehlo za jasania väčšiny Rakúšanov a nečinného prizerania Francúzska a Veľkej Británie. U ostatných krajín so silnými nemeckými menšinami sa nedalo s takýmto priebehom počítať a bolo jasné, že dôjde ku konfliktu. Ako prvé bolo na rane práve Česko-Slovensko. Podmienky, za ktorých bol nový štát v roku 1918 založený a na ich základoch potom národnostne usporiadaný (idea nikdy neexistujúceho „československého národa“ bola len pokusom o maskovanie faktu, že podiel Čechov v novom štáte činil cca 47 % a počet Slovákov ďaleko menší ako Nemcov, tým že sa umelým súčtom Čechov a Slovákov vytvoril lepší percentuálny pomer, ktorý bol chápaný ako oprávnenie k presadzovaniu existencie národného štátu. Neuznaním slovenského národa sa jednak podarilo dočasne zahnať snahy o autonómne usporiadanie – keby totiž bola uznaná autonómia Slovenska, dalo sa očakávať, že nemecká a maďarská menšina by mali rovnaké ambície.) V skutočnosti mali Nemci v Česko-Slovensku rovnaké práva ako ostatní obyvatelia, mali svoje základné, stredné aj vysoké školy, kultúrne organizácie, knižnice, v oblastiach s minimálne 20 % menšinou bola jedným z úradných jazykov i nemčina atď.. Skutočným cieľom Hitlera v kontexte jeho dobyvateľskej politiky bolo rozbitie demokratickej ČSR a jej následná anexia Nemeckom.
Mníchovská dohoda thumb|left|Podpis Mníchovskej dohody
Hitler sa obrátil na Česko-Slovensko s požiadavkou na odstúpenie Sudet Nemecku. Tam vtedy nielen žilo 3,5 milióna Nemcov, ale bolo tu aj množstvo priemyslu a moderný systém pohraničných opevnení. Väčšina miestnych tzv. sudetských Nemcov bola fascinovaná Hitlerom a nacizmom. Ich tlak sa prostredníctvom ich politickej strany SdP a jej predsedom Konradom Henleinom stupňoval a donútil česko-slovenskú vládu k ďalším ústupkom. Tá nakoniec 5. septembra 1938 prijala aj Karlovarský program, ktorý zasahoval v niektorých svojich bodoch do suverenity Česko-Slovenska. Nemci, ktorých skutočným cieľom neboli autonómne požiadavky, ale pripojenie tzv. Sudet k Nemecku, však vyvolali incident v Ostrave a situácia vygradovala 12. septembra sudetonemeckým pučom, ktorý však bol potlačený. Sudetonemecká strana (SdP) bola zakázaná a Henlein utiekol do Nemecka.
Medzitým hlavné západné mocnosti (Spojené kráľovstvo a Francúzsko) rokovali s Nemeckom o mierovom vyriešení situácie, pričom Hitler neustále vyhlasoval, že rozpúta vojnu, či mu nebude po vôli. Dôvod ich správania vychádza z politiky appeasementu, teda správanie, ktorého zmyslom je mier za každú cenu a ústupky požiadavkám agresora v snahe o jeho nasýtenie. Táto taktika viedla k Mníchovskej dohode – dohode Francúzska, Veľkej Británie, Talianska a Nemecka. Rozhodlo sa, že Česko-Slovensko musí odovzdať Sudety Nemecku a vyriešiť postavenie poľskej a maďarskej menšiny v Česko-Slovensku, a ak sa nepodriadi, ponesie vinu za následnú vojnu a jej dôsledky. Česko-slovenská vláda sa nakoniec v bezvýchodiskovej situácii podvolila nátlaku svojich doterajších spojencov a súhlasila s odstúpením územia. Po poľskom ultimáte z 30. septembra bola odstúpená aj veľká časť českého Tešínska. Prezident Edvard Beneš 5. októbra abdikoval a 22. októbra odletel do Británie (neskôr do USA). To bol koniec prvej republiky.
Česko-Slovensko október 1938 thumb|right|Sudetskí Nemci ničia česko-slovenské pohraničné stĺpy
Prvý október 1938 začal pre Česko-Slovensko potupne. Prvé nemecké jednotky začali obsadzovať česko-slovenské pohraničie. Začalo aj vysťahovanie českých obyvateľov z pohraničia, ktorí boli na mnohých miestach vyháňaní svojimi bývalými nemeckými susedmi i sudetonemeckými bojovníkmi. Časť obyvateľov odišla z dôvodov straty zamestnania sama (štátni úradníci, žandári, vojaci), časť musela opustiť svoje domovy násilím, časť odišla z kombinácie oboch predchádzajúcich dôvodov. Násilie v pohraničí pokračovalo, sudetonemecké jednotky Freikorpsu mnohokrát strieľali po českých občanoch i žandároch, ktorí zabezpečovali vypratanie. Náčelník sudetonemeckého Freikorpsu vo Vroclave vydal tajný rozkaz: „Nič nezapaľovať... Korisť riadne odovzdať. Červených a Čechov na úteku zlikvidovať...“ Policajné riaditeľstvo v Moravskej Ostrave hlásilo o prepadoch Česko-Slovenska z poľského územia. Prostredníctvom rozhlasu sa ozvalo aj Maďarsko, ktoré požadovalo „vyriešenie maďarskej otázky v Česko-Slovensku“. 1. októbra došlo i k tajnému prevezeniu pozostatkov Karla Hynka Máchu z Litoměřic do Prahy. 2. októbra 1938 odovzdal maďarský veľvyslanec v ČSR nótu zo žiadostí o oznámenie, kedy a kde je Česko-Slovensko ochotné začať rokovania. Poľské vojsko vstúpilo do Českého Těšína, nemecké vojsko obsadilo Šluknovský a Frýdlantský výbežok.
thumb|left|Nadšená a k plaču dojatá sudetská Nemka z Chebu víta príchod nemeckých vojsk
O deň neskôr prišiel na okupované územie neďaleko mesta Aš Adolf Hitler, sprevádzaný nemeckou nacistickou špičkou. Delegácie boli vítané davmi nadšených sudetských Nemcov. 5. októbra abdikoval na svoju funkciu prezident Edvard Beneš. Toho istého dňa prekročili hranice na južnom Slovensku jednotky maďarskej pohraničnej stráže a vyprovokovali incident s jednotkami Stráže obrany štátu. 6. októbra bola na Slovensku podpísaná tzv. Žilinská dohoda, ktorá vyhlásila autonómiu. V názve republiky sa začala používať pomlčka a štát sa nazýval Česko-Slovensko. 8. októbra Hitler vydal smernicu Ribbentropovmu úradu podporovať autonómiu Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ale zatiaľ vo zväzku ČSR. V českom pohraničí pokračovali násilnosti nemeckých ordnérov, bolo zabitých či zranených a neskôr odvlečených niekoľko príslušníkov Stráže obrany štátu, avšak britská misia, ktorá dohliadala na odovzdávanie českého pohraničia nacistickému Nemecku, proti týmto praktikám nezasiahla. 10. októbra 1938 obsadila nemecká armáda Petržalku a v Bratislave bola ustanovená Deutsche Partei. 11. októbra bola vyhlásená autonómia Podkarpatskej Rusi. 12. októbra bolo napadnuté predsunuté mužstvo Česko-slovenskej armády v Osekách na Prachaticku. Išlo o jeden z mnohých útokov, ktoré vykonávali Nemci na delimitačnej čiare v priebehu roka 1938, a ktorí sa pokúšali zabrať územie, ktoré im podľa Mníchovskej dohody nepatrilo. Útoky proti česko-slovenským pohraničným jednotkám zo strany Maďarska prebiehali aj na južnom Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Súčasne prebiehali rokovania medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom o odstúpení oblastí s prevahou maďarského obyvateľstva Maďarsku. V obsadených Sudetoch pokračovali návštevy Adolfa Hitlera so súkmeňovcami. V piatok 28. októbra 1938 sa neuskutočnili oficiálne oslavy vzniku Československej republiky, ktoré už boli predtým zrušené. Došlo len k niekoľkým pietnym aktom pri hrobe Neznámeho vojaka či hrobe prezidenta T. G. Masaryka. 31. októbra 1938 bola henleinovcami prepadnutá Moravská Chrastová, kde žilo prevažne české obyvateľstvo. Česko-slovenské jednotky však vytlačili Nemcov späť, ale došlo k niekoľkým stratám na životoch, niekoľko Čechov bolo odvlečených.
Udalosti konca roka 1938 thumb|right|Wehrmacht zaberá české pohraničie thumb|right|Príchod českých utečencov z pohraničia pred Wilsonovou stanicou v Prahe