Vlk dravý (iné názvy pozri nižšie; lat. Canis lupus) je druh cicavca, psovitá šelma pôvodom z Eurázie a Severnej Ameriky. Vlk predstavuje najväčšieho súčasne žijúceho divokého zástupcu čeľade Canidae (psovité) a rodu Canis (vlk). Geneticky je natoľko príbuzný aj menším druhom rodu Canis, napríklad kojotovi či šakalovi zlatému, že s nimi môže tvoriť plodné hybridy. Od ostatných divoko žijúcich zástupcov sa okrem veľkosti odlišuje robustnejšou telesnou stavbou, menej špicatým čumákom, relatívne kratším trupom a dlhším chvostom. Srsť vlkov má zvyčajne pestré sfarbenie kombinujúce odtiene bielej, hnedej, sivej a čiernej, ale vlci žijúci v arktických oblastiach môžu byť takmer úplne biele (napr. vlk polárny). Vlk dravý dosahuje dĺžku tela 100 až 170 cm, chvosta 29 až 60 cm, v kohútiku 66 až 90 cm a hmotnosť 12 až 80 kg. V závislosti od autora bolo rozpoznaných niekoľko (aj viac ako 30) poddruhov, medzi ktoré podľa niektorých názorov patria aj pes domáci alebo dingo.
Zo všetkých zástupcov rodu Canis (a nakoniec aj čeľade Canidae) je vlk asi najviac špecializovaný na kooperatívny lov väčšej koristi, čo dokazujú jeho morfologické adaptácie umožňujúce ulovenie veľkých živočíchov, ako aj jeho sociálny spôsob života a vysoko rozvinuté komunikačné správanie, vrátane individuálneho i skupinového vytia. Vlci zvyčajne žijú v rodinných svorkách tvorených reprodukčným párom a jeho potomkami. Mladé jedince môžu svorku opustiť po dosiahnutí pohlavnej dospelosti a zakladať vlastné svorky. Vlci sú teritoriálni a konflikty o územie patria medzi hlavné príčiny ich prirodzenej mortality. V Európe priemerné teritórium jednej svorky vlkov zaberá asi 100 až 350 km². Ako mäsožravce zaujímajú pozíciu vrcholového predátora; ich potravu tvoria predovšetkým voľne žijúce kopytníky, ale aj menšie živočíchy, hospodárske zvieratá, mršiny a nakonec aj odpadky. Neobvyklý nie je ani kanibalizmus. Vlci môžu byť hostiteľmi rôznych parazitov a patogénov, vrátane vírusu besnoty.
Celosvetová populácia divoko žijúcich vlkov sa odhadovala v roku 2018 na 200 000 až 250 000 jedincov. Podľa hodnotenia Medzinárodnej únie na ochranu prírody (IUCN) je druh klasifikovaný v kategórii najmenej ohrozený. Zvlášť chránený (alebo regulovaný) je potom v jednotlivých štátoch s ohľadom na tamojšiu početnosť, hrozby pre populáciu a ďalšie okolnosti. Konkrétne na Slovensku dnes (2025) žije asi 600 vlkov. Vzťah vlka a človeka má dlhú históriu. Vlci sú od dávnych čias ľuďmi prenasledovaní a likvidovaní kvôli útokom na hospodárske zvieratá, zatiaľ čo v niektorých kultúrach, najmä dnes, sú naopak rešpektovaní (mj. s ohľadom na ich potenciálnu kľúčovú úlohu v ekosystéme). Napriek pretrvávajúcemu strachu z vlkov, ktorý priživuje aj fakt, že v rozprávkach, folklóre a často aj v médiách sú stvárňovaní ako nebezpečné šelmy, väčšina zdokumentovaných útokov na človeka bola spojená s jedincami nakazenými besnotou. Útoky zdravých vlkov sú teda všeobecne zriedkavé. Vlky sa vyskytujú v relatívne nízkom počte, obývajú oblasti vzdialené od ľudskej infraštruktúry a v dôsledku historických skúseností s lovcami, farmármi či pastiermi sa človeku radšej vyhýbajú.
Názvy Slovenské názvy tohto druhu sú: vlk dravýREICHHOLF, J. Cicavce. Bratislava: Ikar. 1996. S. 124 (preklad: P. Lupták)HERZ, J. et al. Slovenské poľovnícke názvoslovie. Bratislava: PaRPRESS, 2000, S. 98SCHÖN, K. Riziká ohrozenia žiakov a zamestnancov školy nebezpečnými živočíchmi - časť 7. In: Civilná ochrana Jún 2020, S. 38Príloha č. 7 k vyhláške č. 93/1999 Z. z.NARIADENIE RADY (ES) č. 338/97 z 9. decembra 1996 o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a rastlín reguláciou obchodu s nimi (Ú. v. ES L 61, 3.3.1997), vlkRízner, Ľ. V. Živočíchopis. Uh. Skalica. 1875. S. 32BREHM, A. Život zvierat - 4 Cicavce. Bratislava: Obzor 1971. S. 193Svet živočíšnej ríše. Martin: Osveta. 1984. S. 530LUPTÁK, P. Slovenské mená cicavcov sveta. Bojnice 2003. S. 61SALAJ, Ján. Základy systematiky živočíchov. Banská Bystrica: Metodické centrum, 1995. S. 25, vlk obyčajnývlk obyčajný. In: Slovník slovenského jazyka (Peciar)STANĚK, V. J. Veľký obrazový atlas zvierat. 1965. S. 488vlk obyčajný. In: Encyklopédia Slovenska VI T-Ž. 1982. S. 334vlk obyčajný. In: Pyramída (encyklopedický časopis) S. 5894 (rok 1986)SOKOLOVÁ, Júlia a Eva VOTROUBEKOVÁ-TOPORČÁKOVÁ. Špeciálna zoológia, II: Cicavce. Bratislava: Proxima press, 2012, S. 94 a 97SOBOTA, J., KANCÍR, J. Regionálna výchova: učebnica. Prešov: DATAexPRESS, 2016. S. 36, resp. do polovice 20. stor.: vlk obecnýFERIANC, O. Zoologia pre VII. a VIII. triedu slovenských gymnázií...1941. S. 191 [pričom ale vlk obyčajný môže byť niekedy názov len poddruhu Canis lupus lupusKADLEČÍK, O., KASARDA, R.. Všeobecná zootechnika. Nitra: Slovenská poľnohospodárska univerzita, 2016. S. 20, 21Rusko-slovenský pôdohospodársky slovník. Bratislava: Príroda. 1980. S. 127], vlk európskySTANOVSKÝ, M. et al. Poľovnícka kynológia. Zvolen: Technická univerzita, 2001. S. 84ZOOčasopis. Bojnice: Zoologická záhrada, 2/2008 a 1/2009, S. 11 [pričom ale názvom vlk európsky sa často označuje len poddruh Canis lupus lupusZoologická záhrada Bratislava Slovenská republika VÝROČNÁ SPRÁVA 2013 ] vlk sivýTAYLOR, D. et al. Váš pes. Bratislava: Media klub, 1998. S. 39ZELEŇÁKOVÁ, M. et al. Environmentálne predpoklady pre manažment rozvoja obce. Poprad: Popradská tlačiareň, vydavateľstvo s.r.o., 2018. S. 50SCHÖBER, U. et al. 1000 mláďat. Bratislava: Ikar, 2006. S. 266 (preklad: M. Thurzo)ALONSO, J. C., CHRTIANSKA, J.. Suchozemské cicavce sveta. Praha: REBO International CZ, 2018. S. 74(alebo jazykovo nevhodne vlk šedýTAYLOR, D. et al. Váš pes. Bratislava: Prúdy, 1995. S. 39.) [pričom ale názvom vlk sivý/šedý sa niekedy označujú rôzne iné (pod)druhy z rodu Canis], vlk lesnýKLEINERT, J. Biodiverzita a vzťahy človeka k prírode. Banská Bystrica: Metodické centrum, 1997. S. 19, pravý vlkSLIMÁK, K., DUCHAJ J. Poľovné psy. Bratislava: Príroda, 1973. S. 12, pes vlkLANG, J. et al. Zoológia pre študujúcich na pedagogických fakultách. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1966. S. 260Poľovnícka ročenka 1962-1963. V Bratislave: Slovenské vydavateľstvo pôdohospodárskej literatúry, 1962(1). S. 152
Taxonómia a fylogenéza História vlka siaha hlboko do minulosti, až k prvým cicavcom podobným dnešným šelmám. Tieto živočíchy sa začali objavovať už na konci druhohôr, približne pred 80 miliónmi rokov. Po veľkom vymieraní na konci kriedy, asi pred 65 miliónmi rokov, sa cicavce začali rýchlo vyvíjať a obsadzovať nové ekologické niky. Z týchto raných dravých cicavcov sa postupne vyvinula skupina, z ktorej vznikli dnešné šelmy. Približne pred 55 miliónmi rokov sa objavuje rad pravých šeliem (Carnivora). Ten sa neskôr rozdelil na dve hlavné vývojové vetvy: Feliformia (taxóny vývojovo príbuzné s mačkami) a Caniformia (taxóny vývojovo príbuzné so psami). Vlky patria do druhej skupiny – Caniformia.
Samotná čeľaď psovitých (Canidae) vznikla približne pred 38 – 40 miliónmi rokov v neskorom eocéne. Tieto rané psovité šelmy boli pomerne malé a spočiatku žili iba v Severnej Amerike. V priebehu miliónov rokov sa psovité vyvíjali a rozdelili sa do niekoľkých vývojových skupín. Dve z nich už vyhynuli (Borophaginae a Hesperocyoninae), no tretia – Caninae – existuje dodnes. Do tejto skupiny okrem vlkov patria napríklad líšky, kojoty, šakaly či psy. Až približne pred 7–8 miliónmi rokov sa psovité rozšírili zo Severnej Ameriky do Ázie, Európy a Afriky. náhľad|Canis etruscus náhľad|Canis mosbachensis Ďalším krokom v evolúcii bol vznik rodu Canis, do ktorého patria vlky, psy, kojoty a šakaly. Tento rod sa objavil približne pred 5–6 miliónmi rokov a pravdepodobne sa vyvinul zo staršieho rodu Eucyon, ktorého zástupcovia žili na území Severnej Ameriky, Ázie aj Európy a vyhynuli asi pred 3 miliónmi rokov. Zástupcovia rodu Canis už mali typické znaky, ktoré poznáme aj dnes – pomerne veľké telo, silnú lebku, relatívne dlhé nohy a kratšie uši i chvost. Tieto šelmy boli prispôsobené na aktívny lov a pohyb na veľké vzdialenosti.
Druh vlk dravý (Canis lupus) pravdepodobne vznikol z vývojovej línie cez už vyhynuté druhy Canis etruscus a následne Canis mosbachensis približne pred 1–2 miliónmi rokov. Najstaršie fosílie pravdepodobne pochádzajú zo Severnej Ameriky, z oblasti Aljašky a Yukonu. Na základe toho sa predpokladá, že vlk obyčajný sa vyvinul v oblasti Beringie a odtiaľ sa neskôr rozšíril do Eurázie, najneskôr pred približne 400 000 rokmi.
Genetické výskumy ukazujú, že dnešné vlky a domáce psy majú spoločného predka v populácii pravekých vlkov, ktorá žila pred viac než 20 000 rokmi. Počas poslednej doby ľadovej dochádzalo k výrazným klimatickým zmenám, ktoré spôsobili rýchlu evolúciu vlkov. Niektoré ich línie sa stali úspešnejšími lovcami a postupne nahradili staršie druhy vlkov. Novšie objavy však naznačujú, že psy sa od svojich vlčích predkov pravdepodobne oddelili ešte oveľa skôr. Štúdia z roku 2021 navyše ukazuje, že ázijské poddruhy vlka – Canis lupus chanco a Canis lupus pallipes – predstavujú bazálnu (vývojovo primitívnu) líniu vlkov, od ktorej sa približne pred 200 000 rokmi oddelili ostatné línie vlkov. Genetické výskumy ďalej naznačujú, že populácie vlkov Starého a Nového sveta sa rozdelili približne pred 12 500 rokmi. Krátko nato sa od vlkov Starého sveta oddelila evolučná línia, z ktorej sa neskôr vyvinuli dnešné psy, približne pred 11 100 až 12 300 rokmi. Najpravdepodobnejším predkom psov je pritom pleistocénny vlk (Canis lupus), ktorý sa podľa súčasných poznatkov objavil približne pred 57 000 rokmi a vyhynul asi pred 7 500 rokmi. Niektoré práce však datujú oddelenie vývojových línií vlkov a psov do podstatne skoršieho obdobia, čo je lepšie zlučiteľné s hypotézou skoršej domestikácie psa – odhady sa síce medzi jednotlivými štúdiami líšia, spravidla sa však pohybujú v rozmedzí 27 000 až 41 500 rokov pred súčasnosťou. Medzi bazálne formy kladu psov majú patriť napríklad dingo, basenji, tibetská doga alebo pôvodné čínske plemená. Divergencia vlkov v Európe, na Blízkom východe a v Ázii je pomerne nedávna a nastala približne pred 1 600 rokmi.
Vlk a pes vľavo|náhľad|Československý vlčiak Z vlka sa vyvinuli všetky psie rasy, ktoré človeka sprevádzajú. Ich pestrosť ukazuje, aké rozmanité sú dedičné vlohy vo vlčích génoch. Prvé psy sa vyvinuli z vlkov niekedy pred 20 000 až 22 000 rokmi, počas poslednej doby ľadovej, keď bola Eurázia pokrytá rozsiahlymi ľadovcami. Plemená vytvorené úmyselnou hybridizáciou (napríklad Československý vlčiak) a veľké pracovné plemená (ako napríklad severské ťažné psy alebo pastierske psy) majú najviac vlčej DNA. Avšak niektoré veľké plemená (napríklad bernardín) už nemajú vlčiu DNA. Výsledky tiež ukazujú, že najmenej vlčie DNA majú teriéry alebo duriče. Dokonca aj malá čivava má zistiteľných 0,2 % vlčej DNA. V prípade polodivokých túlavých psov našli vedci vlčiu DNA u všetkých jedincov.náhľad|Aj u malej čivavy môžeme stále nájsť zvyšky vlčej DNA.Existujú rôzne teórie o tom, ako došlo k domestikácii psov. Jedna z najpravdepodobnejších hovorí, že vlky začali priťahovať ľudské príbytky, žili zo zvyškov potravy a postupne si zvykali na prítomnosť ľudí. Ľudia si potom vyberali menej agresívne jedince alebo vychovávali ich mláďatá. Tým vznikol postupný proces, ktorý viedol k premeneniu vlka na domestikovaného psa. Psi majú oproti vlkom zmenené (zmutované) niektoré gény, najmä tie, ktoré sú spojené s vývojom mozgu a nervovej sústavy. V dôsledku toho sa zmenilo aj ich správanie – sú priateľskejší, menej agresívni voči ľuďom a ľahšie sa učia. Preto je možné psy ochočiť a vycvičiť. Na rozdiel od vlkov, ktorí sú prevažne mäsožravci, psi tiež lepšie trávia škrob (napr. cestoviny alebo ovocie) vďaka génom pre tvorbu enzýmu amylázy. Práve táto schopnosť bola pravdepodobne kľúčová pre vznik psa, keď sa ľudia z lovcov stali poľnohospodármi a začali pestovať obilniny a inú rastlinnú potravu, pretože mäso sa stalo cennejšie. Naproti tomu vlci, výlučne mäsožravci, už nemali takú potrebu zdržovať sa pri ľuďoch.