Augustín Malár (* 18. júl 1894, Reitern, Rakúsko-Uhorsko – † 28. február 1945, ?, Nemecká ríša) bol vojak, československý legionár, dôstojník československej armády a neskôr slovenský generál. Ako legionár sa zaslúžil o vznik Česko-Slovenska. Počas druhej svetovej vojny sa zúčastnil vojny proti Poľsku a Sovietskemu zväzu. V roku 1944 bol veliteľom poľnej armády dislokovanej na východnom Slovensku, pre ktorú sa ujal názov Východoslovenská armáda.
Životopis
Mladosť Augustín Malár sa narodil do rodiny živnostníka Michala Malára a jeho manželky Eleny, rodenej Vrábelovej. Rodina v tom čase žila v hornorakúskej obci Reitern, no čoskoro sa vrátila na Slovensko, konkrétne do obce Stará Turá pri Trenčíne, kde Augustín Malár býval až do roku 1906, keď ukončil štúdiá na Ľudovej škole a odišiel študovať na gymnáziu v Skalici, odkiaľ neskôr prestúpil na gymnázium v Šoproni.
Maturoval v roku 1914 a pôvodne sníval, že sa stane kňazom. V čase po maturite sa však v krčme nelichotivo vyjadril o zabitom následníkovi trónu, čo mu v kombinácii so spievaním piesne „Hej Slováci“ vynieslo trestné oznámenie za poburovanie. Jeho kariéra kňaza sa napokon skončila 4. októbra 1914. Za svoje postoje v prospech Dohody a Srbov bol zatknutý a následne odsúdený na sedem mesiacov žalára.
V rakúsko-uhorskej armáde Po odpykaní trestu bol Malár v máji 1915 prepustený, no okamžite bol v maďarskom meste Köszeg na základe mobilizačnej vyhlášky odvedený do armády. Narukoval ako tzv. jednoročný do 72. pešieho pluku c. a k. armády v Bratislave a 26, mája 1915 bol odvelený k 64. pešiemu pluku c. a k. armády vo Viedni. Stal sa frekventantom školy pre výchovy dôstojníkov v zálohe. Školu ukončil v auguste 1915 ako kadet-ašpirant a 1. októbra 1915 nastúpil ako veliteľ čaty. 1. novembra bol povýšený do hodnosti kadeta ako veliteľ čaty 15. poľnej roty odišiel 1. decembra na východný front. Malárov pluk pôsobil na východnom fronte až do konca marca, keď bol odvelený na taliansky front. 1. apríla 1916 bol Malár povýšený do hodnosti práporčíka, pričom vykonával funkciu pobočníka pri štábe III. práporu pešieho pluku č 64. 10. októbra 1916 padol do talianskeho zajatia.
V ozbrojených silách Česko-Slovenska
Legionár alt=Slováci v česko-slovenských légiách|náhľad|Pamätná tabuľa na Grösslingovej ulici v Bratislave. Slováci v česko-slovenských légiách. Augustín Malár ôsmy zhora v pravom stĺpci. Dňa 22. októbra 1916 bol Malár premiestnený zo zajateckého tábora Barnaria Arsa do zajateckého tábora pri Matere. V tomto tábore sa nachádzalo veľa Čechov a Slovákov a tu nasiakol Malár ideou česko-slovenskej štátnosti. 4. decembra 1916 sa prihlásil do formujúcich sa československých légií, avšak Taliani spočiatku záujem o vznik cudzieho vojska nemali a tak Malár pobudol aj v ďalších zajateckých táboroch, v ktorých šíril ideu československej štátnosti.
Od 11. februára.1918 prešiel k pracovnému práporu česko-slovenských zajatcov č. 7 ako veliteľ čaty v tábore Padude. No už nie ako zajatec, ale ako nadšený agitátor a organizátor légií. Hneď na druhý deň vstúpil do československých légií a 13. februára bol povýšený do hodnosti poručíka.
Dňa 10. apríla zložil prísahu a 24. mája 1918 nastúpil ako poručík légií k československému pešiemu pluku č. 33 vo funkcii veliteľa čaty 7. roty. Od 18. júna 1918 nastúpil ako veliteľ čaty 9. roty u československého pešieho pluku č. 34. V polovici augusta 1918 sa jeho pluk ako súčasť 6. československej divízie presunul na front.
Malár sa zúčastnil bojov o kótu 703 „Doss Alto“ nachádzajúcu sa v horskom masíve Monte Baldo na severne Talianska, ktorá bola kľúčovým bodom obrany 1. talianskej armády. Česko-slovenskí legionári si počínali chrabro a Malár bol sa svoje zásluhy 1. októbra 1918 povýšený do hodnosti nadporučíka-legionára.
V polovici októbra 1918 bola 6. divízia stiahnutá z frontu, aby sa pripravila na záverečnú ofenzívu talianskych vojsk na rieke Piava. 3. novembra 1918 však bolo s Rakúskom-Uhorskom podpísané prímerie a 11. novembra 1918 sa 1. svetová vojna oficiálne skončila.
V tom čase už boli príslušníci česko-slovenských.légií informovaní o vzniku československého štátu a pod ich vplyvom sa chceli čím skôr vrátiť domov a pomôcť pri obsadzovaní Slovenska, kde bola situácia veľmi neprehľadná. Dňa 8. decembra 1918 sa v Padere konala vojenská prehliadka československých légií a 18. decembra 1918 odišli z Talianska smerom do Česko-Slovenska prvé transporty s legionármi.
V boji o Slovensko Transport III Malárovho 34. pluku dorazil 24. decembra 1918 na stanicu v Kyjove na Morave. Tvorilo ho 25 dôstojníkov a 647 vojakov. Malár sa vybral do Skalice na prieskum, aby zistil, ktoré okresy sú československé, a ktoré obsadili Maďari. Jeho cesta však úspech nepriniesla.
Od 30. decembra (27. decembra) nastúpil Malár na spravodajské oddelenie k veliteľstvu 7. pešej divízie tzv. talianskeho armádneho zboru. Vďaka znalosti maďarčiny a taliančiny robil aj tlmočníka. Úlohou talianskeho zboru pod velením generála Luigi Piccioneho bolo obsadenie prvej demarkačnej línie medzi slovenským územím a územím, ktoré patrilo Maďarsku. Malárova 7. pešia divízia mala obsadiť západný úsek od Devína po Pincinú. Od 1. januára 1919 obsadzovala južné okresy Slovenska, kde bolo podľa Malárových slov potrebné pacifikovať maďarské obyvateľstvo a zabrániť rabovaniu.
Vo februári 1919 bol Malár menovaný do komisie na vyšetrenie krvavého československo-maďarského incidentu na rieke Ipeľ a v apríli až do začiatku mája 1919 pracoval na štábe svojej divízie, kde sa konali prípravy na obsadenie II. demarkačnej línie. Malár ako spravodajský dôstojník mal zaistiť prechody cez Novohradské vrchy. 1. mája bol povýšený do hodnosti kapitána pechoty.
Koncom mája a v júni 1919 sa situácia na slovensko-maďarskom fronte zmenila. Na Slovensko vpadli vojská maďarskej červenej armády Maďarskej republiky rád. Československé vojsko v stave reorganizácie najskôr bezhlavo ustupovalo od Šurian smerom na Nitru. Za tejto situácie Malár vošiel na štáb divízie, ktorý sa chystal odísť do Trnavy a vymohol si, aby mohol ostať v Nitre, dokiaľ tam bude jediný československý vojak. Malár mal výrazný podiel na zastavení bezhlavého ústupu a zorganizovaní obrany pred Nitrou. Zreorganizované československé jednotky Nitru udržali až do príchodu brigády generála Louisa Kieffera.
Malár bol prevelený na štáb tejto brigády, ktorá začala opätovný postup na Levice a 11. júna obsadila železničnú stanicu v Leviciach, ale ďalej kvôli odporu nepriateľa nepostúpila. Malárovi a Kiefferovi sa podarilo zorganizovať ešte jeden útok. Ten však nebol úspešný, brigáda utrpela veľké straty a začala ustupovať. Malár spoločne so skupinou vojakov ustúpil ku Kalnej nad Hronom, kde sa mu za enormného vypätia všetkých síl podarilo zorganizovať obranu a uhájiť strategický železničný most.
Po tomto výkone bol kapitán Malár stiahnutý z prvej línie a mal vykonávať funkciu spojky. S tým však nebol veľmi spokojný, pretože sa 23.júna dobrovoľne prihlásil k výpadu improvizovaného pancierového vlaku. Tomu sa pri obci Hul podarilo preraziť maďarskú líniu a postúpiť k obci Radava. Na dlhý čas to bola posledná Malárova bojová akcia.
Dňa 24. júna 1919 bolo uzatvorené prímerie a v ten istý deň obdržal Malár československý vojnový kríž.
Československý dôstojník Po skončení bojov a ústupe maďarských vojsk z územia Slovenska ostal Malár v československej armáde. Najskôr bol v hodnosti kapitána pechoty pridelený k Zemskému četníckemu veliteľstvu v Užhorode na Podkarpatskej Rusi a vo februári 1920 prešiel do Bratislavy na Zemské vojenské veliteľstvo pre Slovensko. Medzitým si podal žiadosť o prijatie za profesionálneho vojaka a 30. apríla 1920 bol aktivovaný ako kapitán z povolania.
Štúdiá a skúšky od decembra 1921 do 17..júla 1922 štúdium na škole École spéciale militaire de Saint-Cyrve vo Francúzsku. Po návrate do vlasti absolvoval skúšky zo služobného jazyka, československých dejín a občianskej náuky. Skúšky si zopakoval aj v apríli 1924. kurz pechoty pri jazdeckom pluku číslo 5 v Košiciach od 1. októbra 1927 – jún 1930 – štúdium na Válečnej škole v Prahe. Jeho spolužiakom bol Ferdinand Čatloš. Malár a Čatloš boli po Rudolfovi Viestovi v poradí len druhým a tretím Slovákom, ktorí boli prijatí na túto školu. od 1. októbra 1937 – 30. septembra 1938 – stáže u vyšších jednotiek rumunskej armády
Pôsobenia od 7. novembra 1924 – inštruktor na Obvodnom stredisku pre výcvik v Košiciach od 1. októbra 1925 do 30. septembra 1927 – pôsobenie u peších plukov dislokovaných v Košiciach vo funkciách inštruktora a veliteľa roty ašpirantov v škole pre výchovu dôstojníkov v zálohe od 1. októbra 1930 – náčelník 1. organizačného a 4. etapného oddelenia na veliteľstve 9. divízie v Bratislave od 1. januára 1931 – preložený do skupiny dôstojníkov generálneho štábu od 30. septembra 1931 – na 1. organizačnom oddelení Zemského vojenského veliteľstva Bratislava (ZVV) od 1. októbra 1932 – náčelník 4. etapného oddelenia na ZVV Bratislava od 16. marca 1935 – koncepný dôstojník Odboru pre popis a štatistiku na Vojenskom zemepisnom ústave v Prahe. od 1. októbra 1938 – 30.septembra 1939 – stáž v štáboch vyšších jednotiek rumunskej armády od 1. októbra 1938 – Ministerstvo národnej obrany
Október 1938 – marec 1939 Po návrate z Rumunska bol Malár pridelený do Prahy na Ministerstvo národnej obrany, kde ho zastihli aj správy o vyhlásení slovenskej autonómie.
Z dôvodu svojej pozície armádneho dôstojníka s vyššou hodnosťou a slovenským pôvodom sa aj Augustín Malár stal objektom záujmu predákov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Hlavným dôvodom bolo to, že aj počas dlhodobého pôsobenia v českom prostredí dával Malár najavo svoje proslovenské postoje a stále rozprával po slovensky. Ďalším dôvodom bolo to, že do Malára ako evanjelika boli vkladané nádeje, že pomôže prelomiť nedôveru evanjelikov v Hlinkovu gardu a Hlinkovu Slovenskú Ľudovú Stranu, čo sa napokon aj podarilo. Významným dôvodom bolo aj to, že Malárovi ako inštruktorovi na vojenskej škole pre dôstojníkov v zálohe prešlo rukami veľa nádejných veliteľských kádrov budúcej slovenskej armády.
V novembri 1938 sa začala realizovať myšlienka presunu Hlinkovej gardy pod Česko-Slovenskú brannú moc a Augustín Malár pravdepodobne pôsobil ako styčný dôstojník medzi Ministerstvom národnej obrany v Prahe a Hlavným veliteľstvom Hlinkovej gardy v Bratislave.
Augustín Malár patril medzi piatich dôstojníkov slovenského pôvodu pôsobiacich na Mninisterstve národnej obrany, ktorých chcela slovenská autonómna vláda mimoriadne povýšiť. Česká strana však na rokovaní konanom 1. marca 1939 návrh zamietla.
Od 9.-13. septembra 1938 bol Malár ako vojenský expert členom česko-slovenskej delegácie pri rokovaniach s Maďarmi o vysporiadaní maďarských územných požiadaviek.
V prvej dekáde marca 1939 a v dňoch tzv. Homolovho puču sa Malár nachádzal na veliteľstve Hlinkovej gardy v Bratislave.
Malár, aj napriek svojmu slovenskému vlastenectvu, stále veril myšlienke spoločného štátu. Ferdinand Čatloš ho hodnotil ako umierneného čechoslovakistu. Malárov podpis sa nachádza aj pod memorandom proti rozbitiu Česko-Slovenska, ktoré podpísalo 11 významných slovenských osobností a bývalých legionárov vrátane gen. Rudolfa Viesta, Janka Jesenského, či Jozefa Gregora-Tajovského, ktoré bolo 14. marca 1939 doručené do Slovenského snemu. Jeho legionárska minulosť, postoje v prospech zachovania spoločného štátu sa stali dôvodom, prečo bol po rozbití Česko-slovenska Malár oslovený vedúcimi predstaviteľmi vznikajúcej tajnej odbojovej organizácie Obrana národa, aby viedol slovenskú vetvu tejto organizácie.
V armáde Slovenského štátu