Code civil (doslova "Občiansky kódex/zákonník"; skratka CC; povôdne: Code civil des Français – "Občiansky kódex/zákonník Francúzov"; 1807 – 1816 a istý čas medzi 1853 – 1871 Code Napoléon – "Napoleonov kódex/zákonník") je názov francúzskeho občianskeho zákonníka.
CC bol vytvorený s cieľom kodifikovať niektoré výdobytky Francúzskej revolúcie, ale zachováva aj niektoré časti dovtedajšieho francúzskeho zvykového práva a pridáva práva "obyčajným" občanom Francúzska počas obdobia Napoleonského absolutizmu. Prípravou CC poveril v roku 1800 Napoleon Bonaparte štvorčlennú komisiu (Tronchet, Bigot de Preameneu, Portalis a Maleville). Najprv vychádzal v podobe viacerých oddelených zákonov a ustanovení, ale 21. marca 1804 bol vydaný ako jeden zákonník. Do roku 1886 ostal takmer bezo zmeny, skoro polovica pôvodných článkov je vo francúzskom CC obsiahnutá dodnes. Bol neskôr zavedený vo viacerých krajinách (Španielsko, Taliansko, Belgicko a pod.) a významne dodnes ovplyvnil občianske právo Európy, Latinskej Ameriky a bývalých francúzskych a belgických kolónií (časti platia aj v niektorých štátoch USA). Veľká časť pôvodného CC je dodnes aj súčasťou napríklad rumunského Občianskeho zákonníka.
CC predovšetkým zaručuje rovnosť občanov, občianske slobody a nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Skladá sa z 3 kníh a tie z vyše 2 500 článkov.
Proces kodifikácie Code civil Proces kodifikácie Code civil bol zložitý a zdĺhavý. Keď sa Napoleon dostal k moci, existovali štyri rôzne kodifikačné návrhy od predchádzajúcich zákonodarcov. V auguste 1800, teda ešte v čase konzulátu, vydal Napoleon ministerstvu spravodlivosti ďalší príkaz na vypracovanie občianskeho zákonníka. Návrh mal byť hotový do jedného roka. Na tento účel sa zriadila komisia tvorená piatimi elitnými právnikmi pod vedením prezidenta Kasačného súdu. Podľa pokynov Napoleona sa malo dôkladne preskúmať staré právo, hlavne rímske, poznatky francúzskej právnej vedy, obzvlášť Pothierove komentáre, ako aj prepracovaná zákonodarná technika starého režimu, aby sa z nich mohlo prevziať všetko dobré. Komisia návrh pripravila ešte pred uplynutím jednoročnej lehoty. Následne návrh preskúmala ďalšia komisia a Kasačný súd, potom bol predložený štátnej rade, ktorej pri rokovaní o návrhu predsedal prvý alebo druhý konzul. V diskusii o návrhu bol výrazne aktívny aj Napoleon, hoci nemal v právnom odbore žiadne vzdelanie. Po tom, ako štátna rada skončila svoju prácu, pripojila päťčlenná komisia k návrhu pamätný spis; „malo sa dosiahnuť harmonické spojenie starého, overeného, a nového, rovnako vyskúšaného práva, pričom sa vychádzalo z poznania, že zákony musia slúžiť ľuďom a nie ľudia zákonom“. Až po týchto diskusiách o návrhu ho Napoleon predložil na prijatie Národnému zhromaždeniu. Ale v tom čase v zákonodarnom zbore zasadalo ešte veľa Napoleonových odporcov, preto bol jeho návrh odmietnutý. V roku 1802 sa však obsadenie Národného zhromaždenia zmenilo, čo umožnilo, aby bol návrh predložený znova. Napoleon v parlamente vyzýval na schválenie návrhu: „Vláda čerpala zo starých nariadení väčšinu múdrych opatrení, ktoré odporučili učenci z oblasti práva. K tomu pripojila všetko dobré a užitočné, čo poskytovali nové zákony. Z tohto spojenia múdrosti minulej doby so šťastnými novotami vzíde celok zodpovedajúci duchu republikánskej ústavy, mravov a zvykov, rovnako aj zvláštneho charakteru nášho národa.“ zdroj! Zároveň Napoleon vyjadril zamýšľaný oveľa vyšší cieľ: „Zjednotiť pevnými a trvalými putami veľkú európsku rodinu, ktorej poslaním je určovať osud sveta.“ A pri tom sa francúzsky národ mal stať učiteľom Európy: „Chceme zdokonaliť svoje inštitúcie a svoje zákony a predovšetkým naučiť mladú generáciu, aby ich milovala. Tieto inštitúcie nech rastú a presadzujú občiansku rovnosť, verejnú slobodu a národný blahobyt… Buďme putom a vzorom národom, ktoré nás obklopujú“ Nakoniec po dlhých odborných diskusiách bol zákonník ako celok schválený a 21. marca 1804 slávnostne vyhlásený pod názvom Code civil des Francais, Občiansky zákonník Francúzov. V rokoch 1807 až 1816 a potom v rokoch 1852 až 1870 sa označoval ako Code Napoleon.
Charakteristika Code civil Presnosť, jasnosť, estetická úroveň jazyka, primerane všeobecná a elastická formulácia umožňujúca vývoj práva cestou súdneho výkladu, to sú charakteristické rysy, ktoré francúzsky občiansky zákonník radia na predné miesto medzi svetovými kodifikáciami občianskeho práva a robia z neho majstrovské dielo. Napoleonov Code civil možno teda charakterizovať ako jasný, presný a všeobecný zákon. Vďaka týmto vlastnostiam sa vyznačuje aj ďalšou kvalitou a to trvalosťou. Pri tvorbe tohto zákona sa použila výnimočná zákonodarná technika, pomocou ktorej sa zákonodarca mohol vyhnúť kauzistickým prístupom, abstraktným a zložitým konštrukciám. Zákonník zostával pri úprave občianskoprávnych vzťahov a inštitútov značne všeobecný, čím priznával sudcovi pomernú voľnosť pri výklade práva a možnosť vypĺňať medzery v práve, teda sudca neaplikoval právo mechanicky. V úvodnom titule bola dokonca stanovená povinnosť sudcu rozhodnúť tiež v prípade, ktorý právne normy výslovne neupravovali, inak by totiž išlo o odmietnutie spravodlivosti.
Code civil potvrdil zrušenie všetkých obmedzení charakteristických pre feudálne právo a definitívne zrušil nerovnosť osôb založenú na príslušnosti ku stavu. Zabezpečil a garantoval rovnosť pred zákonom, nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva a právnu istotu. Takýmto spôsobom boli vytvorené právne základy pre rozvoj modernej spoločnosti. Zároveň Napoleonov občiansky zákonník čiastočne ustúpil od radikálnych tendencií zákonodarstva revolúcie tým, že právne postavenie jednotlivca poňal liberálne a individualisticky. Mnoho ustanovení zákona vychádzalo z predrevolučného práva.
Takmer dve desaťročia po prijatí sa Code civil aplikoval vo svojom pôvodnom znení. V dôsledku spoločenského vývoja a pokroku sa však postupne niektoré ustanovenia zákonníka začali považovať za prekonané, preto sa vykonali prvé novelizácie kódexu, ktoré však nemali veľký rozsah. Dotkli sa, napríklad, právneho postavenia žien a nemanželských detí, keďže prísne ponímanie autority otca už nezodpovedalo spoločenským podmienkam. Ďalší vývoj však priniesol aj také situácie, ktorých riešenie Code civil neupravoval vôbec a z toho dôvodu sa prijímali osobitné zákony ako pramene občianskeho práva mimo občianskeho kódexu. Po druhej svetovej vojne sa dokonca objavili myšlienky celkovej premeny Napoleonovho zákona, ale snahy o jeho revíziu padli pre nestabilitu vlády v štvrtej republike. Počas vlády prezidenta de Gaulla sa znova začalo uvažovať o rekodifikácii, no legislatívne práce sa v 70. rokoch 20. storočia znova zastavili, a tak občiansky zákonník z roku 1804 je vo Francúzsku aj napriek početným novelizáciám záväzný dodnes. Zároveň sa uplatňuje aj v iných štátoch, ktoré ho celkom alebo sčasti prebrali, prípadne sa ním inšpirovali pri kodifikačných prácach vo svojom právnom poriadku.
Systematika Code civil Code civil tvoril úvodný titul a tri knihy, každá kniha sa ďalej členila na jednotlivé tituly, hlavy, oddiely a články, v pôvodnom znení celkovo 2281 článkov. Takouto systematikou sa formálne nadviazalo na rímske právo, konkrétne na Justiniánovu kodifikáciu Corpus iuris civilis. Rozdelenie do troch kníh malo symbolizovať tri slobody – osobnú slobodu, slobodu vlastníctva a zmluvnú slobodu. Úvodný titul Code civil mal šesť článkov. Venoval sa spôsobu vyhlasovania zákonov a vecnej, osobnej, časovej a miestnej pôsobnosti: „Zákony sú vykonateľné na celom francúzskom území, ak sú vyhlásené kráľom“. Taktiež vyslovil neprípustnosť jeho spätného pôsobenia, retroaktivity: „Zákon pôsobí len do budúcna, vôbec neúčinkuje naspäť.“ V úvodnom titule Code civil zakázal odopretie rozhodnutia sudcom, čo bol už starý rímsky princíp denegatio iustitiae. Súčasne stanovil kogentný charakter tých právnych noriem, ktoré sú významné z hľadiska verejného poriadku a dobrých mravov, z čoho vyplynula neplatnosť dohôd uzavretých v rozpore s týmito ustanoveniami zákonníka.
Prvá kniha Code civil Prvá kniha sa nazývala „O osobách“ a tvorili ju články 7 až 515. Ako naznačuje názov, v tejto časti Code civil sa nachádzali predpisy týkajúce sa osobného stavu – nadobúdania a straty občianskych práv, manželského práva, ustanovenia o otcovskej starostlivosti, o adopcii, pestúnstve a poručníctve.
V zmysle týchto článkov sa právna subjektivita priznávala výlučne fyzickým osobám. Právnické osoby sa nepovažovali za subjekt práva, teda sa im nepriznali práva a povinnosti z obavy, že by vo forme právnických osôb mohli obnoviť svoju existenciu feudálne, hlavne cirkevné inštitúcie.
Oblasť rodinnoprávnych vzťahov, aj keď kódex priamo nepoužíval pojem rodinné právo, sa zakladala na dvoch základných zásadách, ktoré v podstate odporovali princípu rovnosti, a to na zásade nadvlády muža nad ženou a zásade otcovskej moci nad deťmi. Možno teda konštatovať, že práve v oblasti rodinného práva, konkrétnejšie v postavení manželov, sa najviac odzrkadlila kontinuita starého – predrevolučného – a nového právneho poriadku.
Nadradenosť muža nad ženou sa prejavila v úprave tak majetkových ako aj osobných vzťahov medzi manželmi. Po uzavretí manželstva spravoval majetok manželky spravidla jej manžel. Zákon však pripúšťal, aby snúbenci pred uzavretím manželstva uzavreli zmluvu, v ktorej by sa výslovne dohodli inak, čiže Code civil poznal inštitút obdobný predmanželskej zmluve. Nadradenosť manžela sa prejavila aj v inej oblasti – manželka nemohla bez jeho súhlasu samostatne vystupovať pred súdom a to ani v prípade, že bola zaregistrovanou obchodníčkou, čím sa úplne vylúčila procesná spôsobilosť manželky. Na druhej strane zákon nariadil manželovi zákonnú povinnosť podľa článku 212 ochraňovať svoju manželku, ktorá bola voči manželovi zaviazaná poslušnosťou, napríklad, bola povinná žiť spoločne s mužom a nasledovať ho v prípade, že zmenil miesto pobytu. Teda ani v osobných vzťahoch neboli manželia rovnoprávni.
Pri uzatváraní manželstva sa zákonom v článku 165 ustanovil obligatórny občiansky sobáš, ktorý bol verejný a konal sa pred príslušným civilným úradníkom. Zároveň Code civil pripustil rozvod, ak existovali príčiny stanovené v článkoch 229 až 233. Aj pri dôvodoch, pre ktoré bol rozvod možný, sa prejavilo nerovnoprávne postavenie manželky. Zatiaľ čo manžel mohol požiadať o rozvod manželstva vo všetkých prípadoch porušenia manželskej vernosti zo strany manželky, manželka tak mohla urobiť len vtedy, ak manžel ubytoval svoju milenku v jednom dome s manželkou. Code civil presne stanovil aj podmienky, za splnenia ktorých prichádzala do úvahy rozluka manželov, a to z dôvodu, aby nedochádzalo k náhlym vzájomným rozlukám podobne ako na začiatku revolúcie. Napríklad, rozluka sa v znení článku 275 „nepripúšťa, ak je manžel mladší ako 25 rokov alebo žena mladšia ako 25 rokov“, ani „po 20. roku manželstva a ani vtedy ak žena má 45 a viac rokov“. Vyžadoval sa aj vzájomný súhlas o rozluke schválený príslušnými príbuznými. Napokon Code civil striktne v článku 295 ustanovil: „Manželia rozlúčení z akéhokoľvek dôvodu, nemôžu medzi sebou opäť vstúpiť do manželstva“.
Ustanovenia Code civil v oblasti manželského práva odrážali potreby vtedajšej francúzskej a zároveň európskej spoločnosti. Na jednej strane sa uzákonila sloboda a voľnosť, čo znamená aj disponovanie s manželstvom, na druhej strane sa však táto voľnosť obmedzila s cieľom chrániť základné spoločenské inštitúty, ktorými nepochybne boli manželstvo aj rodina. Zdôrazňovala sa súdržnosť legitímnej rodiny. Code civile teda v tomto prípade presne spĺňa podmienku vyváženosti medzi slobodou a jej obmedzením na zabezpečenie zdravého a rozumného fungovania vtedajšej francúzskej spoločnosti.