Vihorlatské vrchy (skrátene aj Vihorlat) je pohorie sopečného pôvodu, geomorfologický celok Vihorlatsko-gutinskej oblasti, ktorý sa rozprestiera na východe Slovenska a čiastočne na západe Ukrajiny (Zakarpatská oblasť). Na jeho území sa nachádza Chránená krajinná oblasť Vihorlat a taktiež územie Vihorlatský prales skrátene aj Vihorlat, ktoré bolo v roku 2007 zapísané do zoznamu Svetového prírodného dedičstva UNESCO v kategórii Karpatské bukové pralesy. Dôvodom boli zachovalé bukové pralesy s vyše 240-ročnými exemplármi.
Polohopis Vihorlatské vrchy na juhu a západe hraničia s Východoslovenskou pahorkatinou, na severe s Bukovskými vrchmi, Laboreckou vrchovinou a Beskydským predhorím. Pohorie prudko vystupuje z Východoslovenskej nížiny. Kým okrajové časti Východoslovenskej nížiny dosahujú 250, vrcholové časti Vihorlatu presahujú , čím vertikálne prevýšenie dosahuje až .
Delenie Vihorlatské vrchy sa delia na 3 podcelky, ktoré zahŕňajú 5 častí: Humenské vrchy Krivoštianka Sokol Vihorlat Kyjovská planina Vihorlatská hornatina Jasenovská hornatina Popriečny
Vývoj a geologický opis Mladovulkanické pohoria na Slovensku vznikali koncom treťohôr, v neogéne, keď došlo k rozsiahlej sopečnej činnosti. Vo Vihorlate sa začala sopečná činnosť neskôr, asi pred 15 mil. rokov, a viaže sa na vznik hlbinných zlomov, ktoré otvorili vstupové cesty sopečným hmotám. Na zlomoch tohto systému sa nachádzajú všetky významnejšie vulkanické centrá pohoria - pri Morskom oku, v záveroch Porubského a Sokolského potoka, na vrchu Vihorlat a na vrchu Kyjov. Najvyššie vrchy pohoria, ako je Vihorlat, Veľká Trestia, Motrogon, Ščob, Veža a iné, vznikali v poslednej etape vulkanizmu zhruba pred 9 mil. rokov a sú tvorené prevažne andezitmi. Finálny vulkanizmus (vznik bazaltov) sa vo Vihorlate neprejavil. Sopečné hmoty vzniknutého pohoria prekryli najmä časti druhohorného bradlového pásma, magurského flyšu a neogénnych sedimentov.
Sopečná činnosť vo Vihorlate sa odohrávala prevažne v poklesávajúcom území a iba v neskoršom období bolo celé pohorie vyzdvihnuté vysoko nad svoje okolie. V dôsledku toho sa na väčšine územia nestretávame s typickým vulkanickým reliéfom, ako sú sopečné kužele a pod., ale vyskytujú sa tu prevažne erózno-zlomové formy s prejavom stratovulkanickej stavby.
Hoci Vihorlat patrí k najmladším pohoriam, jeho povrch je značne deštruovaný. Pôvodne vyššie vrchy sa vplyvom erózie a častých rozsiahlych zosuvov postupne zmenšovali. Početné svahové toky odnášali pôdotvorný materiál a na bázach svahov vytvárali mohutné náplavové kužele. Odkryté lávové prúdy sa rozpadali na veľké kamenné bloky a kamenné moria.
Andezity budujúce hrebeň pohoria vytvárajú dobré podmienky pre infiltráciu vôd. Povrchová voda na mnohých miestach infiltruje pozdĺž zlomových línií. Na povrch vystupujú mnohé z nich na styku s menej priepustnými pyroklastikami alebo paleogénnymi horninami.Böhm, V., 1983, Regionálna hydrogeológia ČSSR II. (Západné Karpaty). Univerzita Komenského v Bratislave, 141 s.
Vrcholy náhľad|Namrznutý vrchol Vihorlatu, najvyššieho vrchu pohoria
Vrcholy Vihorlatských vrchov nad :
Vihorlat () (Najvyšší vrch Vihorlatských vrchov) Vetrová skala () Nežabec () Motrogon () Sninský kameň () Popriečny vrch () Holica () Strihovská poľana () Fedkov () Diel () Malé Tŕstie () Bačkajovský vrch () Tŕstie () Veža () Čierťaž () Ľadovisko () Čop () Diel () Roh () Starý Koňuš () Divá () Múr () Kyjov () Lysák () Jaseňovský vrch ()
Sedlá Sedlá Vihorlatských vrchov:
Tri tably () Rozdiel () Strihovské sedlo ()
Jazerá Jazerá Vihorlatských vrchov:
Kotlík Malé Morské oko Morské oko
Vodné nádrže Vodné nádrže Vihorlatských vrchov:
Vinianske jazero
Drevené kostoly Drevené kostoly vo Vihorlatských vrchoch:
Chrám Prenesenia ostatkov svätého Mikuláša (Ruská Bystrá, 1730, UNESCO) Chrám Nanebovstúpenia Pána (Šmigovec, 1775) Chrám svätého Bazila Veľkého (Hrabová Roztoka, 18. stor.) Chrám svätého Michala archanjela (Inovce, 1836)
Chránené územia Chránené územia Vihorlatských vrchov:
Národná prírodná rezervácia Jovsianska hrabina (1953) Národná prírodná rezervácia Kyjovský prales (1974) Národná prírodná rezervácia Humenská (1980) Národná prírodná rezervácia Humenský Sokol (1980) Národná prírodná rezervácia Motrogon (1980) Národná prírodná rezervácia Postávka (1980) Prírodná rezervácia Ďurova mláka (1980) Prírodná pamiatka Sninský kameň (1982) Národná prírodná rezervácia Morské oko (1984) Prírodná rezervácia Vinianska stráň (1984) Prírodná rezervácia Viniansky hradný vrch (1984) Národná prírodná rezervácia Vihorlat (1986) Prírodná pamiatka Podhorodský hradný vrch (1986) Prírodná pamiatka Čierny potok (1988) Prírodná rezervácia Chlmecká skalka (1988) Prírodná rezervácia Jedlinka (1988) Prírodná rezervácia Machnatý vrch (1988) Prírodná rezervácia Roztoky (1988) Prírodná pamiatka Beňatinský travertín (1989) Prírodná pamiatka Voniarsky jarok (1990) Chránený areál Lužný les pri Laborci (1992) Prírodná pamiatka Malé Morské oko (1992) Prírodná pamiatka Kamienka (1993) Prírodná rezervácia Drieň (1993) Prírodná rezervácia Jasenovská bučina (1993) Prírodná rezervácia Lysá (1993) Prírodná rezervácia Lysák (1993) Prírodná rezervácia Pod Trstím (1993) Prírodná rezervácia Baba pod Vihorlatom (1999) Lokalita Svetového dedičstva UNESCO Vihorlatský prales (2007)
Lesné spoločenstvá Lesy Vihorlatu boli zatriedené podľa prevládajúcich funkcií do troch kategórií: Najrozšírenejšie sú hospodárske lesy, s hlavnou funkciou produkcie drevnej hmoty. Na extrémnych stanovištiach, na strmých svahoch a kamenitých pôdach sú ochranné lesy. Plnia najmä pôdoochrannú funkciu. Lesné porasty v NPR Morské oko patria k lesom osobitného určenia, kde iné celospoločenské funkcie prevládajú nad produkčnou funkciou. Pozorný návštevník to môže posúdiť z príjemnej prechádzky po náučnom chodníku cez pôvodné bukové porasty, kde sa môže stretnúť so všetkými vývojovými fázami prírodného lesa. Najstaršie stromy postupne odumierajú a na ich mieste po vniknutí svetla vyklíčia mladé jedince nasledujúcej generácie. Dorastaním mladín sa vytvárajú hrúbkové i výškové diferencované časti porastov, ktoré optimálne využívajú pôdny i vzdušný priestor. Vyvrcholením rastu prírodného lesa je hrúbkovo i výškovo vyrovnaný porast s maximálnou zásobou drevnej hmoty.
Na pomerne krátkom úseku z Remetských Hámrov a zo Sninských rybníkov prekonáme výškové rozpätie 700. Zmení sa klíma z mierne teplej a mierne vlhkej (teploty 57 °C, zrážky 700) na klímu mierne chladnú až chladnú horskú (teploty 45 °C, zrážky 800). Vplyvom klímy a iných pôdotvorných činiteľov, hlavne geologického podložia a členitého reliéfu, menia sa pôdne pomery, čo v konečnom dôsledku je určujúcim prostredím pre výskyt, rozšírenie a vegetačnú stupňovitosť lesných spoločenstiev tejto oblasti. Dubové bučiny (Querceto-Fagetum) sa nachádzajú v podporí Sninského kameňa v nadmorských výškach 300 na miernych svahoch. Popri pôvodných, prevažne bukových porastoch s dubom, vyskytujú sa zmiešané porasty so zvýšeným zastúpením hraba, brezy, z ihličnanov borovice, smreka a smrekovca. Bohatá je krovitá etáž, v ktorej sa uplatňuje lieska, svíb, vtáčí zob, krušina jelšová. Bylinný porast má prevažne trávovitý vzhľad, ktorý na vypuklých svahoch tvorí ostrica chlpatá (Carex pilosa), marinka voňavá (Asperula odorata) a zubačka cibuľkonosná (Dentaria bulbifera). Na preliačených svahoch a ich bázach pristupujú druhy náročnejšie na vlhkosť, ako sú Žindava európska (Sanicula europaea), kozia noha hostcová (Aegopodium podagraria), hluchavka žltá (Lamium galeobdolon) a kopytník európsky (Asarum europaeum). Kyslé dubové bučiny (Fagetum quercinum) sa viažu na ostré zbiehajúce chrbty svahov, podložie ktorých je minerálne chudobné. Ich výskyt je len fragmentárny. V drevinovom zložení prevláda buk v bylinnom podraste chlpaňa belasá (Luzula nemorosa) s hojným zastúpením machov. Jasenové jelšiny (Fraxineto-Alnetum) lemujú alúviá potokov podhoria Sninského kameňa. Pôvodné porasty tvorila jelša lepkavá a jaseň, ktoré pre svoju existenciu potrebujú dostatok pôdnej vlahy a minerálnych živín. V bylinnom podraste sú zastúpené vlhkomilné lesné druhy, ako je kyslička obyčajná (Oxalis acetosella), zádušník brečtanovitý chlpatý (Glechoma hederacea subsp. hirsuta), kozia noha hostcová a iné. Bučiny (Fagetum pauper) sú prevládajúcim spoločenstvom pohoria Vihorlat. Vyskytujú sa na sklonitých a kamenitých svahoch v nadmorských výškach 400 na minerálne stredne zásobených pôdach. Pre spoločenstvo je charakteristické drevinové zloženie, kde buk má absolútnu prevahu. Dôsledkom je hromadenie bukového odpadu, chudobný alebo takmer žiadny bylinný kryt. Výnimkou je jar, keď fialové kvety zubačky žľaznatej (Dentaria glandulosa) oživia na pohľad mŕtvy les. V priebehu vegetácie sú v nízkom zastúpení prítomné zubačka cibuľkonosná a ostrica chlpatá. Typická bučina (Fagetum typicum) má rozšírenie na pravidelných a vypuklých svahoch v nadmorských výškach 500. Živné stanovištia, dostatočná pôdna i vzdušná vlhkosť podnietili pestré druhové zloženie stromovej a bylinnej vrstvy. Popri buku a jeho sprievodných rastlinách sa začínajú uplatňovať cenné listnáče a nitrofilné druhy, ako je bažianka trváca (Mercurialls perennis), zádušník brečtanovitý chlpatý a iné. Lipová bučina (Fagetum tiliosum) zaberá preliačené svahy v nadmorských výškach 500800. Na minerálne bohatých pôdach majú zvýšené zastúpenie javory, brest a jaseň, dominantnú pokryvnosť majú nitrofilné rastliny. Bučina s jedľou (Fagetum abietinum) sa viaže na minerálne chudobné kamenisté podložie. Jej výskyt fragmentárny a je charakteristický zastúpením acidofilných druhov, ako je chlpaňa lesná (Luzula sylva), čučoriedka obyčajná (Vaccinium myrtillus), smlz trsťovitý (Calamagrostis arundinacea), plavúň pučivý (Lupodium annotinum), chvostník jedľovitý (Huperzia selago). Na tieto stanovištia sa viaže aj výskyt pôvodnej jedle vo Vihorlate. Jedľové bučiny (Abieto-Fagetum) zaberajú pravidelné a vypuklé svahy v nadmorských výškach 800 Pre spoločenstvo sú charakteristické bukové porasty s diferencovanou porastovou výstavbou, viacvrstvový bylinný podrast s výraznejším uplatnením papradí, ostružiny srstnatej (Rubus hirtus), starčeka hájneho (Senecio nemorensis), kamzičníka rakúskeho (Doronicum austriacum) a kysličky obyčajnej. Nitrofilné druhy sú prítomné, avšak nedosahujú dominancie. Bukové javoriny (Fazeto-Aceretum) sa vyskytujú na minerálne bohatých pôdach preliačených a podhrebeňových svahov Sninského kameňa. Zastúpenie buka je rovnocenné so zastúpením cenných listnáčov, z ktorých prevláda javor horský. Bylinný podrast je tvorený nitrofilnými rastlinami, ako sú bazanka trváca, mesačniča trváca (Lunaria rediviva) a hviezdica hájna (Stellaria nemorum). Hojné sú i paprade a bučinové druhy. Jaseňové javoriny (Fraxineto-Aceretum) zaberajú kamenité a balvanité sutiny so zásypovým humusom v okolí Sninského kameňa. Charakteristické je zastúpenie javora horského, bresta a jaseňa, tiež jarabiny vtáčej. V bylinnom podraste prevládajú nitrofilné druhy, hlavne mesačnica trváca a udatník lesný (Aruncus vulgaris). Spoločenstvo má dôležitú pôdoochrannú funkciu. Nízka buková javorina (Fageto-Aceretum humie) výškove uzatvára spoločenstva pohoria Vihorlat. Vplyvom vrcholovej klímy majú dreviny obmedzený vzrast. Javor horský prevláda nad bukom, prímes tvorí jarabina vtáčia. Bylinný podrast je výrazne viacvrstvový, charakteristické je zastúpenie mliečivca alpínskeho (Cicerbita alpina).
Živočíšstvo Málo zmenené rastlinné fytocenózy a vplyv neďalekej Východoslovenskej nížiny a Východných Karpát sa prejavujú i v zložení živočíšstva Vihorlatu. Cez otvorenú krajinu prenikajú z juhu teplomilné stepné živočíchy, ktoré sa tu stretávajú s horskými druhmi Karpát. Z východokarpatských druhov žijú v pohorí niektoré mäkkýše, dážďovky a mnohonôžky.