thumb|

Fínčina je ugrofínsky jazyk, úradný jazyk vo Fínsku a Karelsku, ďalej používaný v štátoch USA, Švédsko, Rusko, Kanada, Nórsko. Prvé písané fínske texty sa objavili v 16. storočí. Prvú knihu vydal Mikael Agricola v roku 1548, a to preklad Nového zákona.

Až do roku 1863 bola úradným jazykom na fínskom území švédčina. Po tom, čo Fínsko prešlo pod vládu Ruska, sa ruskí vládci snažili, aby oslabili vplyv švédskej inteligencie. Od roku 1863 sa mohol jazyk používať pri styku s úradmi. Od roku 1883 bola fínčina odporučená na používanie na úradoch a pri vydávaní dokumentov.

Typologická charakteristika Fínčina je z hľadiska morfologickej typológie na pomedzí flektívnych a aglutinačných jazykovVähämäki Borje:"Učíme sa fínštinu", Torontská univerzita, 1994. Napríklad je tu zastúpená aglutinačná morfológia (aká je v menšej miere aj v nemčine), typická najmä pre uralské jazyky. Je vo fínskych slovách veľmi využívaná a vznikajú známe dlhé slová (yllätyssyntymäpäiväjuhlissaan - na neohlásenú oslavu narodenín).

Fonológia Ako aj v iných ugrofínskych jazykoch, vo fínčine sa vyskytuje samohlásková harmónia. Prízvuk je pevný, a to vždy na prvej slabike, no nie je výrazný.

Gramatika Fínska gramatika, aj keď mnohokrát považovaná za veľmi zložitú, je pravidelná.

Vo fínčine sa nevyskytujú žiadne členy. U podstatných mien sa nerozlišujú ani rody, teda zámeno hän zodpovedá slovenskému "on", "ona", aj "ono". Pádový systém fínčiny je zložitý, čo je pre ugrofínske jazyky bežnéKarlsson, Fred: "Základy fínskej gramatiky", WSOY Helsinki, 1983. Podstatné meno môže byť v 14 pádoch, pričom 8 z nich sú rôzne formy lokálu. Zaujímavosťou vo fínčine je "privlastňovacia prípona", ktorá nahrádza privlastňovacie zámená. V prvej osobe jednotného čísla je to -ni a v druhej -si. Oproti komplexnému systému podstatných mien, slovesný systém je jednoduchší. Sloveso sa skloňuje pridávaním osobných prípon a osobné zámená sa, ako v slovenčine, často vynechávajú. Sloveso môže byť v štyroch časoch, ale neexistuje forma pre budúci čas.

Pravopis Fínčina je písaná fínskym variantom latinky, ktorý navyše obsahuje aj hlásky Ä a Ö (aj Š a Ž v niekoľkých cudzích slovách), ale neobsahuje B, C, F, Q, W a Z. Fínske Ä sa nevyslovuje ako v nemčine či slovenčine, ale ako niečo medzi slovenským "a" a "e".

Fínsky jazyk je podobný slovenskému v tom, že (takmer) každá jeho písaná graféma zodpovedá jednej fonéme. Vo fínčine sa dlhé spoluhlásky zdvojujú (krátke ä, dlhé ää).

Vzorový text Fínsky

Slovensky

Charles Dickens: David Copperfield

Nárečie a vzťah k iným jazykom Vo fínčine je veľký rozdiel medzi hovorovým a spisovným jazykom. Vykanie sa použije iba pri veľmi zdvorilej konverzácii alebo prejave. Mnoho slov je v hovorovej fínčine odlišných.Abondolo, Daniel Maro: "Hovorová fínčina", Routledge, 1998 Napríklad „ja som“ – minä olen sa skracuje na mä oon, alebo „máš?“ – onko sinulla? na onks sulla?

Referencie

Iné projekty

Kategória:Fínsko