thumb|Porovnanie rakiet Atlas II, III a V
Atlas je dlhá vývojová línia nosných rakiet pôvodne vyrábaných divíziou Convair spoločnosti General Dynamics, neskôr firmou Lockheed Martin.
Pôvodne bola raketa Atlas koncom päťdesiatych rokov 20. storočia navrhnutá ako medzikontinentálna balistická raketa. Išlo o jeden a pol stupňovú raketu spaľujúcu kvapalný kyslík a kerozín (RP-1). Raketa bola vybavená dvoma motormi Rocketdyne LR-89 a jedným LR-105, pričom dva LR-89 sa počas vzostupu odhadzovali (preto jeden a pol stupňová). Spolu s raketami Redstone a Vanguard tvorila chrbticu amerického vesmírneho programu v jeho začiatkoch na prelome 50. a 60. rokov. V porovnaní so svojimi súčasníkmi bola najsilnejšia a to ju predurčilo na vynášanie ťažších nákladov. Medzi jej prvenstvo patrí úspešný orbitálny let s ľudskou posádkou, vypustenia prvých špionážnych satelitov, prvých sond k Mesiacu, Venuši, Merkúru, Marsu, Jupiteru a Saturnu. Neskôr boli pridané horné stupne Agena a potom Centaur.
Rakety Atlas sú historicky najúspešnejšie komerčne využívané nosné rakety používané prevažne na vynášanie komunikačných satelitov. V dnešnej dobe (rok 2021) je v aktívnej službe iba Atlas V.
História thumb|SM-65 Atlas-B Začiatky SM-65 Atlas, pomenovaný podľa Atlasa z gréckej mytológie, začínal ako štúdia zadaná US Army Air Corps z októbra 1945 na strelu dlhého doletu. 10. januára 1946 boli upresnené požiadavky a projekt bol rozdelený na dva varianty s doletom 6000 námorných míľ. Prvý mal byť podzvukový, okrídlený a poháňaný prúdovým motorom a druhý variant mal byť poháňaný raketovým motorom, dosahovať supersonickú rýchlosť a lietať po balistickej dráhe. Projekt vyžadoval vyvinutie nových technológií ako napríklad veľmi ľahkých nádrží, systému kĺbového zavesenie motorov, oddeliteľnú sekciu s bojovou hlavicou a vysoko výkonné motory. V roku 1947 dostal Convair kontrakt na balistickú raketu, projekt podzvukovej strely prebrali firmy Northrop a Martin. Projekt balistickej rakety vyústil do troch testovacích prototypov MX-774, ale tesne pred prvými letovými skúškami v júli 1947 bolo zastavené financovanie a program bol zrušený. Posledné zvyšky dotácií išli na testovanie vo White Sands Proving Ground od júla do decembra 1947. Ďalší vývoj prebiehal veľmi pomaly a financovali ho z rozpočtu spoločnosti Convair.
thumb|300px|left|Raketa Atlas štartuje z bunkra základne Vandenberg v Kalifornii.
Oživenie programu prišlo sa začiatkom studenej vojny a v septembri 1951 dostal Convair novú zákazku na medzikontinentálnu strelu založenú na poznatkoch z programu MX-774. Hlavným problémom bol nespoľahlivý systém zapaľovania, ktorého úspešnosť sa pohybovala okolo 50 %. Preto vznikol jeden a pol stupňový koncept, v ktorom sa všetky tri motory zapálili spoločne ešte pred vzletom a dva motory boli odhodené počas letu. Naplno sa projekt rozbehol v roku 1955, keď informácie spravodajských služieb potvrdili, že Sovietsky zväz pokročil vo vývoji svojej vlastnej medzikontinentálnej rakety R-7. Program v tom čase niesol názov WS107A-l a stal sa národným projektom najvyššej priority. Testy pohonného systému a prvé letové skúšky prebiehali v roku 1956. Prvý let Atlasu-A sa konal 11. júna 1957. Program Atlas bol vo svojej dobe najrozsiahlejším projektom a v období najintenzívnejších prác na ňom pracovalo 33 000 ľudí a celkové náklady sa vyšplhali na 8 miliárd dolárov.
Raketa mala pôvodné vojenské označenie "XB-65", čo ju radilo medzi bombardéry; od roku 1955 bola preznačená na "SM-65" a od roku 1962 na "CGM-16". Písmeno "C" označovalo "coffin" alebo "Container", pretoža raketu uskladňovali v čiastočne chránenom kontajneri, z ktorého ju vztyčovali na štart. Raketa Atlas-F (HGM-16) bola uskladnená vo vertikálnej polohe pod zemou, ale štartovala až po vynesení na povrch.
Vesmírne lety thumb|Štart misie Mercury-Atlas 6 Convair a USAF sa roku 1955 zúčastnili so svojim projektom Orbital Research and Test Vehicle (ORTV) výberového konania na vypustenie prvej umelej družice pri príležitosti Medzinárodného geofyzikálneho roku 1957-1958. Vtedy sa výberového konania zúčastnil ešte program Vanguard námorníctva a Program Orbiter/Redstone riadený Wernherem von Braunom a armádou. Atlas vtedy komisia ministerstva obrany odmietla, pretože išlo o najdôležitejšie programy národného významu a spomalenie programu kvôli vedeckému projektu bolo nemysliteľné (rovnako dopadol projekt Redstone).
Zlom prišiel až po vypustení družice Sputnik 4. októbra 1957. Rakety Vanguard boli neúspešné a vybuchovali krátko po štarte a von Braunova raketa Juno I (štvorstupňový Redstone) dokázala vyniesť len malý satelit, kým Sovieti dokázali vypustiť 1,3 tonový Sputnik 3. Program ORTV bol tak znova oživený a hlavným cieľom bolo čo najrýchlejšie upraviť Atlas na orbitálny nosný prostriedok, aby tak očistil pošramotenú povesť USA. V decembri 1958 odštartoval Atlas-B so satelitom SCORE (Signal Communication by orbiting Relay Equipment) a umiestnil ho na stabilnej orbite. Satelit zostal spojený s Atlasom a dohromady tak tvorili štvortonovú masu. USA sa mohli pochváliť najťažšom vyneseným objektom, hoci samotný satelit vážil iba 70 kg.
Ďalší rozvoj nasledoval s projektom Mercury, kde Atlas-D slúžil ako nosič v letoch s ľudskou posádkou na obežnú dráhu. Pridaním novo vyvinutých horných stupňov Agena a Centaur získal Atlas vyššiu nosnosť a dlhý čas pôsobil ako hlavný nosný systém v službách NASA v projektoch lodí s ľudskou posádkou, prieskumu planét a ďalších vedeckých projektoch. Vďaka tomu, že sa studená vojna nezmenila na skutočnú vojnu, zostala väčšina pôvodných rakiet SM-65 Atlas vo svojich silách a po vyradení boli využívané na komerčné a vládne vesmírne aplikácie. Posledná z takto upravených rakiet vzlietla roku 1995, teda 33 rokov po svojom dokončení. thumb|center|upright=4|Časová os rakiet Atlas
Varianty thumb|Atlas F Atlas
Pôvodná medzikontinentálna raketa SM-65 Atlas bola prestavaná na vesmírnu nosnú raketu spočiatku pre kozmické lode programu Mercury a na vynášanie prvých satelitov. Na začiatku raketa nedisponovala žiadnymi ďalšími stupňami a jej nosnosť bola veľmi obmedzená. Využívala sa preto na dopravu satelitov na balistickú dráhu, pričom satelity mali vlastný pohonný systém. Mohla sa používať pre užitočný náklad s hmotnosťou do 1400 kg. Konštrukcia Atlasu bola vo svojej dobe v mnohých smeroch unikátna a mnoho prvkov sa používa dodnes na stupni Centaur. Pôvodná raketa SM-65 Atlas bola niekoľkokrát modifikovaná. Hlavné úpravy spočívali vo zväčšovaní palivových nádrží a výmenách motorov. Najpoužívanejšie verzie boli Atlas D a Atlas E/F, ktoré vznikli prestavbou vyradených balistických striel a ďalej verzia Atlas Centaur a Atlas Agena, ktoré boli upravené na použitie druhých stupňov Centaur a Agena. Neskoršie verzie už dosahovali vysokú spoľahlivosť. Všetky typy Atlas boli po technickej stránke takmer identické až do verzie Atlas III, ktorá síce stále používa osvedčenú koncepciu balónových nádrží, ale už nemá odhadzovací polstupeň a používa nový ruský motor RD-180.
Jednotlivé verzie prvého stupňa Atlas A - Pôvodne testovacia verzia vojenskej medzikontinentálnej balistickej rakety, neskôr bolo niekoľko rakiet prerobených pre vesmírne aplikácie. Motory boli dva XLR-89-1. Posledný let sa uskutočnil roku 1958. Atlas B - Testovacia verzia pre komplexné overenie všetkých letových systémov. Boli vybavené motormi XLR-105-5. Niekoľko nosičov prerobených pre vesmírne aplikácie. Posledný štart v roku 1959. Atlas C - Testovacia verzia pre overenie rádiového riadenia a tenkostenných nádrží. Atlas D - Používané ako medzikontinentálna balistická raketa aj vesmírny nosný systém. Spolu 252 štartov, posledný v roku 1967, celkove 33 zlyhaní. Atlas LV-3B/Mercury - Upravená verzia Atlasu D pre program Mercury. Atlas E - Medzi rokmi 1960 - 1966 slúžila ako hlavná americká medzikontinentálna balistická strela, po vyradení bola po ďalších 20 rokov používaná ako prvý stupeň nosných rakiet. Atlas F - Ľahko modifikovaná verzia Atlas E, hlavnou úpravou bola možnosť odpaľovania z podzemných síl. Pre použitie ako vesmírneho nosiča sa od verzie Atlas E takmer nelíši a niekedy sa uvádza ako Atlas E/F. Spolu sa uskutočnilo 202 štartov medzi rokmi 1959 - 1995 Atlas G/H/I - Predĺžená verzia s upravenými motormi LR-105-7. Používaná až do roku 1997. Atlas Agena LV-3/SLV-3 - Upravená verzia pre pripojenie stupňa Agena. Atlas Centaur LV-3/SLV-3 - Upravená verzia pre pripojenie stupňa Centaur. thumb|Atlas Agena
Atlas Able Trojstupňový variant. K vlastnej rakete Atlas D boli pripojené druhý a tretí stupeň rakety Vanguard. Raketa mala slúžiť pre vynášanie až 680 kg na nízku obežnú dráhu, 230 kg na Mesiac alebo 130 kg na únikovú dráhu. Žiadny z piatich (niekde uvádzané 4 pokusy) pokusov o vypustenie sa nepodaril a raketa bola stiahnutá v roku 1960. Prvá havária sa stala pri statickom teste motora, ďalšie potom boli spôsobené prílišným namáhaním konštrukcie prvého stupňa spôsobeným vysokým dynamickým zaťažením pri prelete hustými vrstvami atmosféry. Ďalšie problémy nastávali pri oddelení druhého stupňa, keď dochádzalo k jeho poškodeniu a následnej explózii. Pri nepodarených štartoch boli zničené sondy P-3, P-30 a P-31 programu Pioneer.
Atlas Agena
K základnému stupňu Atlas SFC-3 (upravená verzia Atlasu D) bol ako druhý stupeň pripojený stupeň Agena. Projektu Atlas Agena predchádzala štúdia Atlas Vega z roku 1959, ktorú nechala vypracovať NASA ako dočasné riešenie, kým bude hotový stupeň Centaur. Než však mohla vzlietnuť prvá raketa, bolo zistené, že CIA a USAF už prevádzkujú podobnú koncepciu pod názvom Hustler pre program špionážnych satelitov CORONA, a preto došlo k zlúčeniu projektov a premenovaniu na Agena. Táto dvojstupňová kombinácia sa používala na vypúšťanie medziplanetárnych sond Pioneer, Mariner, Ranger s hmotnosťou do 260 kg, družíc s hmotnosťou do 2600 kg alebo ako cieľový objekt pre nácvik orbitálneho spojenia v programe Gemini. Od roku 1961 sa vypustilo viac ako 100 rakiet Atlas Agena. Boli používané verzie Agena A/B/D a varianty základného nosiča Atlas SLV-3/SLV-3A a Atlas E/F. Posledný štart sa konal v roku 1966 a stupeň Agena bol nahradený výkonnejším a účinnejším stupňom Centaur
Atlas Centaur thumb| Atlas Centaur so sondou Pioneer 10
Na konci 60. rokov 20. storočia stupeň Agena postupne nahradil stupeň Centaur. Obe verzie sa používali súčasne, ale výhody Centauru jasne prevažovali a neskoršie verzie rakiet Atlas vychádzali z práve z tejto koncepcie. Trup rakety Atlas bol v hornej časti predĺžený a na neho bol usadený druhý stupeň Centaur. Ten mal dva svoje kyslíkovodíkové motory RL-10, ktoré spoločne vyvinuli ťah 133,5 kN. Základný stupeň bol používaný postupne vo verziách Atlas D neskôr Atlas Centaur LV-3C a SFC-3c. Centaur bol používaný vo verziách Centaur C/D/E/I. Raketa spočiatku slúžila pre vysielanie medziplanetárnych sond s hmotnosťou do 500 kg, neskôr pre vypúšťanie ťažších stacionárnych družíc do 830 kg. Medzi jej najdôležitejšie misie patrili sondy k Mesiacu v programe Surveyor, medziplanetárne sondy programov Mariner a Pioneer, ďalej sa výrazne podieľala na vynášaní komunikačných satelitov Intelsat.
Atlas Burner