Giordano Bruno vlastným menom Fillipo Bruno, tiež Nolan alebo Nolanus (* 1548, Nola, Taliansko – † 17. február 1600, Rím) bol taliansky renesančný filozof a dominikán. Bol ovplyvnený Mikulášom Kuzánskym.
V astronómii sa preslávil tézami o tom, že Zem ani Slnko nie je stredom vesmíru a že vesmír je nekonečný. Hlavné myšlienky vyložil v sérii dialógov, napísaných sčasti po latinsky, sčasti po taliansky.
Životopis Mladosť Narodil sa v dedine Nola neďaleko Neapola. Pôvodným menom sa volal Filippo Bruno, za svoju prezývku si neskôr zvolil meno Nolanus alebo Nolan (podľa miesta narodenia), aj svoju filozofiu nazýval nolanistickou. Po štúdiách v Neapole vstúpil ako pätnásťročný do dominikánskeho kláštora a neskôr v roku 1565 sa stal členom dominikánskeho rádu, kde prijal nové meno Giordano. O sedem rokov neskôr ho vysvätili za kňaza.
Vyhnanec Pre obvinenie z kacírstva v roku 1576 utiekol z Neapola do Ríma a neskôr cez Chambéry do Ženevy. Pretože svoje názory nebol schopný prispôsobiť svojej dobe, z väčšiny jeho pôsobísk ho vyhnali. Zo Ženevy odišiel do Toulouse, odkiaľ musel kvôli hugenotským vojnám odísť do Paríža. Z Paríža sa s odporúčaním francúzskeho kráľa Henricha III. vydal do Oxfordu, kde ho kvôli útokom na Aristotelovu filozofiu odmietli.
Svoje najšťastnejšie roky potom prežil v 1583 – 1585 Londýne prevažne u francúzskeho veľvyslanca Michela de Castelnau, kde roku 1584 vydal významné spisy La Cena de le Ceneri (Večera na popolcovú stredu) a De l'infinito universo et Mondi (O nekonečne, vesmíre a svetoch), v ktorých korigoval Kopernikov heliocentrizmus a vyložil kozmologickú teóriu o nekonečnosti vesmíru.
S vyslancom de Castelnau sa v roku 1585 vrátil do Paríža, ktorý neskôr musel tiež opustiť kvôli útokom na aristotelovskú filozofiu. Potom býval v Nemecku v univerzitných mestách Marburg a Wittenberg.
V roku 1588 strávil pol roka v Prahe u cisára Rudolfa II. Z Prahy odišiel do Helmstedtu, z Helmstedtu do Frankfurtu nad Mohanom, krátko žil v ZürichuIn Nova Acta Paracelsica, Neue Folge 8, Peter Lang Bern 1994, S. 57 – 87. Na krátky čas dostal katedru matematiky v Padove, ale čoskoro ho nahradil Galileo Galilei.
Upálenie thumb|Reliéf z Brunovho pomníka na Campo dei Fiori, inkvizičný proces V roku 1591 (ešte vo Frankfurte) dostal Bruno pozvanie Giovanniho Moceniga, aby sa vrátil do Talianska (do Benátok). Pozvanie prijal potom, čo stratil možnosť natrvalo získať katedru v Padove. Po čase (1592) ho však jeho žiak udal, zatkla a väznila ho inkvizícia a v roku 1593 ho vydali do Ríma. O dôvodoch, prečo vlastne Mocenigo Bruna udal, existuje celý rad špekulácií, napr. že bol od začiatku agentom inkvizície, že Bruna podozrieval, že mu nechce prezradiť všetko, čo vie z čiernej mágie, atď. Ani fakt, že ho Benátky vydali do Ríma, nebola celkom samozrejmosť, pretože Benátky si zakladali na svojej nezávislosti; v jeho prípade však Rím mohol svoju žiadosť oprieť o dohodu o vydávaní utečeneckých mníchov, navyše sa vtedajšie vedenie republiky snažilo vychádzať Rímu v ústrety. Bruno sa tak vlastne stal obeťou „vysokej“ politiky.
Súdili ho pre protikresťanské a rúhačské myšlienkyLuigi Firpo, Il processo di Giordano Bruno, 1993, pravdepodobne ho aj mučili. Po tom, čo tvrdohlavo odmietal odvolať svoje názory, ho odsúdili na trest smrti upálením. Trest bol vykonaný 17. februára roku 1600 na námestí Campo dei Fiori (Námestie kvetov) v Ríme.Mooney, John A. "Giordano Bruno," American Catholic Quarterly Review, Vol. XIV, 1889. Ešte na hranici sa odvracal od kríža, ktorý mu podávali. Cenné svedectvo o poprave priniesol Kaspar Schoppe. Rozsudok prijal so slovami: „Vy nado mnou vynášate rozsudok s väčším strachom, než s akým ho ja počúvam.“
Bruno sa stal jedným zo symbolov a idolov voľnomyšlienkárov.
Myšlienky Jedno (Uno) left|náhľad|Námestie Campo dei Fiori v Ríme so sochou Giordana Bruna Ústrednou kategóriou Brunovej filozofie je kategória Jedno (Uno), ktorú prevzal z novoplatónskej tradície a vykladá ju v duchu naturalistického panteizmu. Jedno nie je u Bruna najvyšším stupňom kozmickej hierarchie, od ktorého začína emanácia až po najnižší stupeň – hmotu, ale zhoduje sa s vesmírom. Jedno je aj príčinou bytia i samostatným bytím vecí, v ktorom splýva ich podstata a existencia.
Jedno je vesmírom, jediným, nekonečným a nehybným, je jedinou absolútnou možnosťou, jedinou skutočnosťou, jedinou formou (dušou), jedinou hmotou (telesom). Je jedinou vecou, jediným súcnom, je tým, čo je najväčšie a najlepšie. Toto jediné súcno nevzniká, pretože niet iného súcna, do ktorého by sa zmenilo. Nemôže sa zväčšiť či zmenšiť, pretože je nekonečné. Nie je hmotou, pretože nie je utvárané, ohraničené, nie je ani formou, pretože ničomu nedáva tvar, podobu. Je všetkým – jediným, najväčším, je univerzom.
Takéto charakteristiky Jedného sú uvedené v Brunovom dialógu O príčine, princípe a jednom.
Vesmír Vesmír preto nie je stvorený, existuje večne a nemôže zaniknúť. Vo vesmíre prebiehajú nepretržité zmeny a pohyb. Sám sa však nepohybuje, lebo ako celok sa nemôže premiestňovať, pretože všetko zapĺňa. Vesmír je vo všetkom, každá jeho časť je jedným. Nekonečná mnohotvárnosť v očiach Bruna je len menlivou tvárou jednej a tej istej substancie. Vesmír nemôže mať nič protikladného ako dôvod svojej premeny.
Brunovo učenie o jednom, o zhode látky a formy, Boha a prírody, minima a maxima, znamená splývanie protikladov ako u Kuzánskeho. Jedno je u Bruna vyjadrením zhody medzi neustálou nepretržitosťou premeny sveta a stálosťou jeho zákonov. V jednom splýva látka s formou a skutočnosť sa nelíši od možnosti.
Bruno odmieta dualizmus dvoch princípov, dvoch počiatkov. V jednom všetky princípy u neho splývajú. Jedno vo svojej premenlivosti obsahuje v sebe všetky veci. Je to tak, že v jednom sú obsiahnuté všetky rozdiely a v mnohom je skrytá jednota.
Bruno ide tak ďaleko v týchto úvahách, že tvrdí, že v jednej častici hmoty sú obsiahnuté všetky vlastnosti vesmíru. Jeho úvahy nápadne pripomínajú M. Kuzánskeho. Priamka a krivka v princípe v najmenších úsekoch splývajú a nekonečná priamka je nekonečným kruhom. V nekonečnej rozmanitosti prebieha nepretržitý pohyb, ktorý spôsobuje neustálu premenu vecí.
Učením o splývaní protikladov v jednote vesmíru Bruno vystupuje proti scholastickému chápaniu hmoty, ktoré jej odopiera substancionálne bytie. Hmota nie je u Bruna scholastickým takmer ničím, ktoré je zbavené potencie a aktivity.
Takisto odmietavo sa Bruno stavia k Aristotelovmu poňatiu látky. Aristotelova látka, ktorá je zbavená života a farieb, je podľa Bruna len logickou fikciou a nie reálnym javom. Celkovo sa dá povedať, že Bruno odmieta Aristotelovu formu i Platónove idey ako aktívne princípy sveta, stavia sa proti scholastickému poňatiu hmoty ako čistej možnosti, tak aj proti novoplatónskemu učeniu o hmote ako o nebytí. Bruno sa opiera o panteistickú tradíciu, chápe hmotu ako tvorivý princíp, ktorý je plný životných síl.
Hmota splýva s formou rovnako ako možnosť so skutočnosťou. Hmota v sebe obsahuje všetky formy, je prameňom skutočnosti, je tým z čoho sa všetky prírodné druhy tvoria. Bruno preberá od Kuzanského pojmy zavinutý a rozvinutý a aplikuje ich na hmotu. Je to teda hmota, ktorá zo seba vyjavuje to, čo je v nej implicitné (zavinuté). Hmota má nielen reálne bytie, ale je stálym a večným princípom prírodných vecí. Hmota je substančná, večná, kým forma zaniká. V dôsledku takýchto predstáv netreba už stvorenia a dokonca niet ani závislosti sveta na Bohu.
Vo svojom učení o štruktúre hmoty sa Bruno obracia k antickému atomizmu. V dialógu O nekonečne, vesmíre a svetoch Bruno hovorí, že vesmír sa skladá z oddelených diskrétnych častíc, ktoré sa nachádzajú v nepretržitom nekonečne – v priestore. Základom každého súcna sú preto atómy, ktorých hmotná povaha určuje jednotu všetkých vecí. Náhodný pohyb a náraz atómov Bruno odmietal. Zdroj pohybu spočíva v samotnej hmote a v jej najmenších časticiach. Aj tá najmenšia častica hmoty má rovnakú schopnosť ako všetka hmota, ako celá príroda. Ak je v hmotnom svete atóm minimom a v matematike zasa bod, potom v Brunovej metafyzike je týmto minimom monáda ako predstaviteľ nedeliteľnej jednoty. Monáda obsahuje v sebe vlastnosti vesmíru. V Brunovej monadológii takto splýva hmota a pohyb, príroda a Boh.
Bruno sa však neuspokojuje s prostým deklarovaním pohybu ako vlastnosti hmoty. Snaží sa vo vnútri samotnej hmoty nájsť určujúcu príčinu pohybu. Odmieta pritom vonkajšie, hmote cudzie zasahovanie. Bruno tak prichádza k myšlienke všeobecnej oduševnenosti prírody, ktorú nazval dušou sveta. Jej hlavnou vlastnosťou je univerzálny rozum, ktorý je podľa Bruna všeobecnou pôsobiacou príčinou. Svetová duša je čímsi, čo sa nemení, čo všetko vypĺňa, čo osvecuje celé univerzum a podnecuje prírodu, aby vhodne vytvárala svoje druhy. Svet a všetko v ňom je oživované dušou – akýmsi princípom. Každá vec má v sebe túto spirituálnu substanciu, ktorá pri nájdení vhodného substrátu sa rozvíja do rastlín, zvierat a podobne.
V porovnaní s Aristotelom, u ktorého všetko dostáva pohyb zvonka, oduševňuje Bruno celú prírodu. Všeobecne sa dá povedať, že renesančná prírodná filozofia sa usilovala Aristotelovho prvého hýbateľa odmietnuť, hľadala preto v hmote vnútorný zdroj pohybu. Skrytým zmyslom oduševnenia prírody a sveta je teda nájdenie samopohybu.
Priestor a čas Nadväzujúc na svoje predstavy o hmote, buduje Bruno svoje chápanie priestoru a času. Priestor je nutnou podmienkou existencie pohybujúcej sa hmoty a ako taký je odveký, mimo neho neexistuje nič. Nejakú reálnu existenciu prázdna mimo hmoty Bruno nepripúšťa. Rovnakou podmienkou existencie hmoty je čas.
Čas sám nemá, ani začiatok ani koniec. Čas je trvanie vecí, a preto čas a hmota sú od seba neoddeliteľné. Táto jednota času a hmoty ho vedie k záveru, že vo vesmíre niet času, ktorý by mohol byť mierou všetkých nebeských telies. Bruno teda anticipoval relatívnosť času. thumb|Socha Giordana Bruna Kozmológia Na uvedených ontologických predstavách buduje Bruno svoju kozmológiu. Pri koncipovaní kozmológie nekonečného vesmíru vychádza z Kopernika i Kuzánskeho. Opierajúc sa o tieto inšpirácie dochádza Bruno k záveru, že v nekonečnom vesmíre niet miesta pre pevný stred. Zem teda nie je stredom vesmíru a pohybuje sa tak ako iné vesmírne telesá. Predstava materiálnej jednoty neba a Zeme vedie k záveru, že vesmír je homogénny. Nebeské telesá podliehajú fyzikálnym zákonom. Scholastický obraz sveta – nehybná Zem, nehybný hýbateľ – nahradil obrazom homogénneho a dynamického vesmíru. Kopernika teda prekročil myšlienkou nekonečného vesmíru, ale aj obrazom vesmíru, v ktorom sa všetko rozvíja, mení a zaniká. Večný je len sám vesmír.
Bruno zároveň predpokladal existenciu ešte neobjavených planét a dokonca uvažoval o existencii života vo vesmíre, ba dokonca o existencii ďalších rozumných bytostí. Vesmír je nekonečné teleso v nekonečnom priestore, preto je len jeden, hoci svetov je mnoho. Vesmír nie je len nekonečný, je aj večný a to znamená, že nebol stvorený, je nehybný. Nehybný preto, že ako nekonečný je nepremiestniteľný. V ňom však prebiehajú neustále zmeny.
Podľa Bruna je pre filozofa neprijateľné teologické riešenie, ktoré proti sebe kladie nekonečného Boha a konečný svet. Boh, usudzuje Bruno, nemôže ohraničovať teleso, lebo božstvo nie je toho druhu, aby vypĺňalo teleso. V súlade s týmito pohľadmi odmieta Bruno delenie sveta na pozemský, t. j. konečný a nadpozemský, t. j. večný. Nekonečnosť či večnosť je nekonečnosťou či večnosťou hmotného vesmíru. Nekonečnosť vesmíru v zhode so svojimi predchodcami chápe ako prejav nekonečnej božej moci. Nekonečnosť Boha, inšpirovaný Kuzánskym, interpretuje ako nekonečnosť zavinutú, nerealizovanú v súcne. V konečnom dôsledku prehlasuje vesmír za rovný Bohu. Príroda sa rovná Bohu a Boh prírode. To ale znamená, že namiesto slobodnej božskej vôle nastupuje prírodná nutnosť.