Ľudovít IX., známy ako Svätý Ľudovít (* 25. apríl 1214, Poissy, Francúzske kráľovstvo – † 25. august 1270, Tunis) bol francúzsky kráľ v rokoch 1226 až 1270. Patril do hlavnej línie Kapetovcov.

Životopis Detstvo a mladosť upright|thumb|left|Narodenie Ľudovíta IX. Narodil sa ako tretí z početného potomstva Ľudovíta VIII. (1187 – 1226) a Blanky Kastílskej (1188 – 1252), dcéry kastílskeho kráľa Alfonza VIII.

Bol druhým synom svojich rodičov, ktorého meno poznáme. Jeho starší brat Filip, ktorý sa narodil v roku 1209, zomrel ako deväťročný a štvorročný Ľudovít sa v roku 1218 stal následníkom trónu. Podľa dobových svedectiev princ zdedil blond vlasy a jemný vzhľad po rode z Hainaut. V detskom veku mu najmä matka dopriala starostlivú výchovu a veľa času trávil aj so starým otcom Filipom II., ktorý po víťazstve v bitke pri Bouvines prenechal bojovanie i správu kráľovstva synovi Ľudovítovi VIII. a skúseným kráľovským radcom.Svatý Ludvík, s. 38.

Bol starším bratom sicílskeho a neapolského kráľa Karola I. (1227 – 1285), grófa z Anjou a Provence.

Ľudovít mal iba 12 rokov, keď jeho otec pri návrate z križiackej výpravy proti albigéncom nečakane zomrel 8. novembra 1226 na úplavicu. 29. novembra 1226 v Reims ho biskup zo Soissons, Jacques de Bazoches, pomazal a korunoval za kráľa. Regentkou sa stala jeho matka, Blanka Kastílska. Vzhľadom na jeho vek nemohol vládnuť samostatne. Pri ceste do Reims bol Ľudovít pri zastávke v Soissons pasovaný na rytiera.Svatý Ludvík, s. 75. Ihneď po pohrebe svojho manžela sa kráľovná matka ujala bránenia práv svojho syna.Svatý Ludvík, s. 70. Pri správe kráľovstva Blanka Kastílska mohla počítať s podporou skupiny verných kastelánskych rodov, z ktorých okruhu pochádzali arcibiskup v Sens Gautier Cornut, kráľovský veliteľ Matúš II. z Montmorency alebo kráľovský maršal Jean III. Clément. Podporovali ju i senliský biskup a kancelár Guérin a komorník Bartolomej z Roye.

Regentstvo kráľovnej-matky upright|thumb|Ľudovít a jeho matka Blanka Kastílska na ceste do Reims na korunováciu Aby kráľovná-matka obmedzila riziká spojené s prípadnými ambíciami Filipa Hurepela, nevlastného brata svojho zosnulého manžela, daroval mu nový kráľ hneď po svojej korunovácii z jej podnetu dva z troch hradov, ktoré vlastnil na jeho panstvách. Zároveň dostal do léna saintpolské grófstvo a na začiatku roka 1227 dostal i doživotnú rentu vo výške 6 000 tourských libier. Filip Hurepel sa za seba i za svojich potomkov musel zaviazať, že nebude vznášať žiadne ďalšie požiadavky ohľadne dedičstva.6. januára 1227 dal kráľ prepustiť flámskeho grófa Ferdinanda, ktorý bol v zajatí od bitky pri Bouvines. Pri svojom prepustení zložil kráľovi výkupné a poskytol záruky vhodného správania. V ďalších rokoch potom Ferdinand Ľudovítovi vždy verne slúžil.Svatý Ludvík, s. 78. Čoskoro po korunovácii sa proti mladému kráľovi vytvorila koalícia veľmožov, ktorí od posilnenia kráľovskej moci očakávali ujmu na svojom postavení. Patrili k nim najmä bretónsky vojvoda Peter Mauclerc, gróf zo Champagne Theobald V. a gróf z Marche Hugo X. z Lusignanu. Spoliehali sa pritom na pomoc anglického kráľa Henricha III., ktorému záležalo na znovuzískaní stratených území vo Francúzsku a ktorý vzbúrencom sľuboval rôzne výhody.Francouzští králové v období středověku, s. 172. Kráľovnej-matke sa podarilo s podporou pápežského legáta zhromaždiť veľké vojsko, s ktorým vytiahla na juh. Medzitým sa Theobald zo Champagne nepohodol so svojimi spojencami a prešiel na stranu kráľovnej-matky. V tejto pre vzbúrencov nepriaznivej situácii sa Peter Mauclerc a Hugo z Lusignanu v marci 1227 poddali kráľovnej-matke. Pri tej príležitosti boli dohovorené sobáše medzi deťmi kráľovnej a príslušníkmi rodov z Lusignanu a z Dreux. Zároveň bolo uzavreté prímerie s anglickým kráľom.Francja w czasach Kapetyngów, s. 272.

Upokojenie situácie bolo len zdanlivé, pretože už v roku 1227 sa francúzski baróni zišli v Corbeil a rozhodli sa, že sa zmocnia kráľa. Do svojho čela postavili Filipa Hurepela a Petra Mauclerca. Cieľom barónov nebola otvorená vzbura proti kráľovi, ale snaha zbaviť sa vplyvu kráľovnej-matky. Poprední šľachtici by potom v mene kráľa mohli vládnuť sami. Pri svojej ceste z Orléans bol kráľ v Montlhéry zastavený barónskym vojskom a oslobodil ho až ozbrojený parížsky ľud.Svatý Ludvík, s. 79.Królowa Blanka, s. 107–109.

upright|left|thumb|Ľudovít a Blanka Kastílska (Biblia svätého Ľudovíta) V rokoch 1227 – 1229 pokračovala kráľovská armáda pod vedením Humberta z Beaujeu v križiackej výprave proti albigéncom začatej Ľudovítovým otcom. Sám kráľ sa ťaženia nezúčastnil a nie je známe, do akej miery sa podieľal na konci križiackej výpravy. Výprava bola skončená parížskou zmluvou podpísanou 12. apríla 1229. Toulouskému grófovi Raimondovi VII. sa síce podarilo udržať väčšinu svojich území, ale jeho dcéra a jediná dedička Jana sa mala vydať za jedného z Ľudovítových bratov a priniesť mu ako veno Toulouse a toulouský kraj. Ak by Raimond nemal ďalších potomkov, mala Jana zdediť i ostatné jeho panstvá. Keby sa Jana sa svojim manželom nedočkala potomkov, malo sa celé jej panstvo stať súčasťou francúzskej koruny. Ľudovít zmluvou získal severnú časť albigénskeho kraja vrátane mesta Albi. Získal tiež do zálohy sedem hradov vrátane citadely v Toulouse.Francja w czasach Kapetyngów, s. 273.Svatý Ludvík, s. 83. V septembri 1229 uzavrel Ľudovít zmluvu i s ďalším vzbúrencom z južného Francúzska Raimundom II. Trencavelom. Na jej základe získal Ľudovít Carcassonne s okolím. Francúzske korunné územie tak prvý raz dosiahlo až ku Stredozemnému moru a Ľudovít tu neskôr založil prístav Aigues-Mortes.Svatý Ludvík, s. 83–84.

V roku 1229 Ľudovít spolu so svojou matkou založil Kláštor Royaumont. Plnil tak otcovu vôľu, ktorý vo svojom závete odkázal veľkú finančnú sumu na založenie kláštora pri Paríži. Kláštor mal byť pôvodne fundáciou rádových kanonikov z parížskeho opátstva svätého Viktora, ale Ľudovít spolu so svojou matkou previedli fundáciu na cisterciánsky rád. Na výstavbe nového kláštora sa Ľudovít osobne podieľal.Svatý Ludvík, s. 92–93.

V rokoch 1233 – 1234 Ľudovít pomohol vyriešiť spor o grófstvo Champagne. O práva na grófstvo sa totiž prihlásila Alica, cyperská kráľovná a sesternica grófa Theobalda IV. V roku 1234 prišlo k dohode, keď sa Alica vzdala svojich práv na grófstvo výmenou za 40 000 tourských libier v hotovosti a ročnú rentu 2 000 libier. Pretože Theobald nebol schopný tak vysokú čiastku zaplatiť, obrátil sa so žiadosťou o pomoc na Ľudovíta. Ľudovít uhradil Alici všetky pohľadávky. Za to sa Theobald v kráľov prospech vzdal lénnej držby grófstva Blois, Chartres, Sancerre a châteaudunského vikomstva.Svatý Ludvík, s. 85–86.

Sobáš a samostatná vláda upright|thumb|Sobáš Ľudovíta IX. a Margaréty Provensalskej V roku 1233 bol Ľudovít IX. stále slobodný. Vinili jeho matku, ktorá vraj bránila jeho svadbe, aby nebol oslabený jej vplyv na kráľa. Čoskoro sa však situácia zmenila a Ľudovítovou vyvolenou sa stala len trinásťročná Margaréta, dcéra provensalského grófa Raimonda Bérengera IV. a Beatrix Savojskej. Snúbenci boli síce príbuzní štvrtého stupňa, ale dišpenzom z 2. januára 1234 ich pápež Gregor IX. tejto prekážky zbavil.Svatý Ludvík, s. 97–99.

Sobáš sa uskutočnil 27. mája 1234 v Sens. Ako veno vyplatil neveste jej otec 8.000 mariek striebra neskôr zvýšených o ďalších 2.000 mariek.Svatý Ludvík, s. 99. Deň po svadbe 28. mája bola novomanželka korunovaná. Všetky náklady na svadbu dosiahli čiastku 2.526 parížskych libier.Svatý Ludvík, s. 102. Je pravdepodobné, že potom, čo sa oženil s Margarétou, tak v tom roku, či najneskôr o rok neskôr vo veku 21 rokov, sa ujal samostatnej vlády. I potom si však Blanka Kastílska zachovala autoritu a významný vplyv na dvore svojho syna.Svatý Ludvík, s. 74, 97. Novomanželia boli do seba zamilovaní a kráľova matka nevidela rada, že kráľ trávi toľko času so svojou manželkou, miesto aby sa staral o správu kráľovstva. Prvé dieťa sa manželom narodilo až šesť rokov po svadbe. upright|thumb|left|Kristova tŕňová koruna, ktorú Ľudovít IX. získal od Balduina II. Na konci tridsiatych rokov získal Ľudovít od konštantínopolského cisára Balduina II. Kristovu tŕňovú korunu , ktorú dal v roku 1239 previezť do Francúzska.Svatý Ludvík, s. 105–107. Ľudovít za tŕňovú korunu pravdepodobne zaplatil 10 000 parížskych livrov a doprava do Francúzska stála ďalších 2 000 livrov.

Pre novo získanú cennú relikviu dal postaviť novú kaplnku známu ako Sainte-Chapelle (Svätá kaplnka). Bola postavená v rekordnom čase vrátane výzdoby mozaikových okien a pravdepodobne i sôch. Vysvätená bola 26. apríla 1248. Už za života Ľudovíta IX. bola považovaná za majstrovské dielo.Svatý Ludvík, s. 109. Ľudovítovi sa v nej podarilo zhromaždiť veľkolepú kolekciu svätých ostatkov. Okrem tŕňovej koruny, ktorá zohrala dôležitú úlohu pri vytváraní kapetovského monarchistického kultu,Svaté války, s. 552. išlo o dva veľké fragmenty svätého Kríža (z ktorých jeden bol nazývaný Crux triumphalis), železný hrot kopije, ktorou bol prebodnutý bok Ježiša Krista, časť Kristovho rubáša, kameň z Božieho hrobu a tiež rôzne iné ostatky, ako lebky sv. Klimenta a sv. Blažeja.

Po dosiahnutí plnoletosti svojich mladších bratov Ľudovít naplnil otcov závet a odovzdal im do správy ich dedičstvo. Tak sa Róbert stal v roku 1237 grófom z Artois, Alfonz v roku 1241 grófom z Poitiers a Karol v roku 1246 grófom z Anjou. Pri tejto príležitosti boli všetci traja Ľudovítom pasovaní na rytierov.Svatý Ludvík, s. 103–104.

Križiacka výprava

10. decembra 1244 Ľudovít vážne ochorel (pravdepodobne na úplavicu). Počas niekoľkých dní sa jeho stav rýchlo zhoršil a kráľovo okolie sa začalo obávať najhoršieho. Dňa 14. decembra v predtuche smrti a s prianím, aby zomrel zmierený s Bohom, menoval dvoch zmierovacích sudcov, ktorí mali urovnať jeho spory s kapitulou katedrály Notre-Dame. V celom kráľovstve sa konali modlitby a procesie za kráľovo zdravie. Kráľovná dokonca dala do Pontoise, kde Ľudovít ochorel, priviezť relikvie z kráľovskej kaplnky, aby sa ich dotkol.Svatý Ludvík, s. 116. thumb|Kráľ Ľudovít prijíma kríž

Po uzdravení z vážnej choroby kráľ ohlásil svoj zámer usporiadať križiacku výpravu do Palestíny. Ľudovítovo rozhodnutie sa nestretlo s pochopením jeho matky. Ona sama i parížsky biskup Viliam z Auvergne sa pokúsili uzdraveného Ľudovíta odvrátiť od jeho zámeru s tým, že sľub, ktorý zložil vo chvíli, kedy nevládol všetkými svojimi duševnými schopnosťami, nie je platný. Presvedčiť sa im ho však nepodarilo.Svatý Ludvík, s. 118–119. Ani nie dva mesiace potom, čo Ľudovít prijal kríž, súhlasil pápež s vyhlásením križiackej výpravy a jej organizáciou bol poverený legát Odo zo Châteauroux. Situáciu dosť komplikovalo to, že v rovnakej dobe bola vyhlasovaná aj križiacka výprava proti cisárovi Fridrichovi II. Vojaci križiackej výpravy pochádzali z celého územia francúzskeho kráľovstva. V roku 1245 Ľudovít IX. zvolal zhromaždenie barónov, aby získal ich súhlas a podporu pre križiacku výpravu. O tri roky neskôr na jar 1248 zvolal zhromaždenie znovu, aby baróni zložili lénny hold jeho deťom pre prípad, že by sa z výpravy nevrátil.Svaté války, s. 762–765.

Kráľ sa i s celým vojskom nalodil 25. augusta 1248 v Aigues-Mortes. Spolu s ním vyrazila na výpravu i skoro celá jeho najbližšia rodina. Veľkosť jeho vojska dosahovala asi 25 000 mužov, z toho vyše 2 500 rytierov. Cieľom plavby sa stal Cyprus, ktorý bol vybraný za zhromaždisko celého vojska.Svatý Ludvík, s. 135.Svaté války, s. 770. Do Limassolu na Cypre Ľudovít dorazil 17. septembra.Svaté války, s. 772.