Ulysses S. Grant, narodený ako Hiram Ulysses Grant (* 27. apríl 1822 – † 23. júl 1885) bol generálom Únie v americkej občianskej vojne a v rokoch 18691877 18. prezidentom USA.
Všeobecné hodnotenie Grant bol vojenským historikom J. F. C. Fullerom označený za „najväčšieho generála svojej doby a jedného z najväčších stratégov všetkých dôb“. Vyhral mnoho dôležitých bitiek, stal sa nakoniec najvyšším veliacim generálom všetkých armád Únie a je mu pripisovaná rozhodujúca úloha na víťazstve Únie v občianskej vojne.
Napriek kritickému pohľadu mnohých historikov, ktorí považujú jeho volebné obdobie za jedno z najslabších v amerických dejinách, jeho prítomnosť v Bielom dome mala bezpochyby stabilizujúci vplyv v kritickom období tzv. rekonštrukcie. Na rozdiel od mnohých významných verejne pôsobiacich súčasníkov bol uznávaný ako v severných, tak v južných štátoch a to v dobe, kedy necitlivosť zo strany vlády a akékoľvek vzbudenie pocitu, že sa Sever mstí, by mohlo vyvolať nové povstanie. Navyše sa vtedy celá federácia vyrovnávala so zákazom otroctva, ktorý nastolil nové problémy týkajúce sa rovnoprávnosti rás, ktoré nakoniec vyvrcholili v dobe hnutia za americké občianske práva v 60. rokoch 20. storočia.
Napriek tomu, že bola Grantova administratíva zamorená korupciou a častými škandálmi, sám Grant bol zrejme v tomto ohľade bezúhonný. Historikmi je mu skôr vyčítané, že sa proti korupcii razantnejšie nepostavil.
Novšie štúdie zdôrazňujú to, čo jeho administratíva v rámci rekonštrukcie dosiahla. Jeho podpora volebného práva černochov a ich možností obsadzovať verejné miesta boli vo svojej dobe predovšetkým na juhu veľmi nepopulárne, ale neskôr mu získali rešpekt.
Rané roky Grant sa narodil ako Hiram Ulysses Grant v Point Pleasant v Clermontskom okrese v štáte Ohio, od Cincinnati na rieke Ohio. Jeho otec Jesse Root Grant (17941893) bol garbiarom a rovnako ako Grantova matka Hannah, rodená Simpson (17981883) pochádzal z Pensylvánie. Na jeseň roku 1823 sa rodina presťahovala do dediny Georgetown v okrese Brown v Ohiu, kde Grant strávil väčšinu svojho detstva do sedemnástich rokov.
V sedemnástich, potom čo sa ledva dostal na United States Military Academy vo West Pointe (len tesne sa vošiel do požiadavky na výšku), sa stal za pomoci kongresmana Thomasa L. Hamera kadetom tejto vojenskej akadémie. Hamer ho chybne menoval pod menom Ulysses Simpson Grant, a napriek tomu, že Grant proti tejto zmene mena protestoval, nedokázal poraziť štátnu byrokraciu. Po skončení štúdií ďalej vystupoval pod týmto menom, ale používal len strednú iniciálu S.
Grant West Point ukončil v roku 1843 na 21. mieste spomedzi 39 spolužiakov. Na akadémii získal reputáciu nebojácneho a skúseného jazdca. Už v tejto dobe si Grant zvykol piť alkohol, počas vojny začal aj fajčiť obrovské množstvo cigár (usudzuje sa, že počas 5 rokov dokázal vyfajčiť viac ako 10 000 cigár). Tento zvyk pravdepodobne prispel k rakovine hrdla, ktorá ho postihla v neskorších rokoch jeho života.
22. augusta 1848 sa Grant oženil s Juliou Boggs Dentovou (18261902) s ktorou mal štyri deti: Fredericka Dent Granta, Ulysses S. (Buck) Granta, Jr., Ellen (Nellie) Grantovú a Jesse Root Granta.
Vojenská kariéra
Mexicko-americká vojna
Grant slúžil v mexicko-americkej vojne pod generálmi Zachary Taylorom a Winfieldom Scottom, zúčastnil sa bitiek pri Resaca de la Palma, Palo Alta, Monterrey a Veracruze. Bol dvakrát vyznamenaný za statočnosť: pri Molina del Rey a Chapultepecu.
Medzi vojnami Keď v roku 1848 skončila vojna s Mexikom, zostal Grant v armáde a bol niekoľkokrát preložený na nové posty. V roku 1853 bol poslaný do Fort Vencouveru na Washington Territory, kde slúžil ako proviantný dôstojník pri 4. jazdnom regimente. Jeho žena ho nemohla doprevádzať, pretože jeho plat by nedokázal uživiť rodinu (v dobe jeho odchodu bola v 8. mesiaci tehotenstva s ich druhým dieťaťom). V roku 1854 bol povýšený na kapitána a poverený velením stotiny F 4. pešieho pluku vo Fort Humbolte v Kalifornii. Napriek tomu, že jeho plat vzrástol, stále nebolo možné, aby jeho rodina prišla za ním na západ. Skúšal obchodne podnikať, aby nejako zvýšil svoje príjmy, ale neúspešne. Začal piť, čo viedlo k zhoršeniu jeho výkonu v službe. Nakoniec bol postavený pred možnosť buď čeliť súdu alebo rezignovať. 31. júla 1854 teda rezignoval a 7 rokov viedol civilný život ako farmár, realitný agent v St. Louis a nakoniec ako pomocník v obchode s koženým tovarom vlastneným jeho otcom a bratom v Galene v Illinois. V tejto dobe sa veľmi zadĺžil.
Americká občianska vojna
Začiatok občianskej vojny 24. apríla 1861, 10 dní po páde Fort Sumteru, kapitán Grant dorazil so skupinou mužov, ktorých naverboval, do Springfieldu v Illinois. Guvernér dospel k záveru, že bývalý žiak z West Pointu by mal dostať dôležitejšie úlohy a povýšil ho na plukovníka 21. pešieho pluku (od 17. júna 1861). 7. augusta bol povýšený na brigádneho generála dobrovoľníkov.
Vo februári 1862 získal Grant pre Úniu jej prvé veľké víťazstvo, keď dobyl Fort Henry a Fort Donelson v Tennessee. Grant 16. februára nielenže zajal posádku Fort Donelsonu o sile 12 000 mužov, ale taktiež požadoval „okamžitú a bezpodmienečnú kapituláciu“, ktorá ho na Severu rýchle spopularizovala medzi verejnosťou, pre ktorú sa nakrátko stal hrdinom.
Na začiatku apríla 1862 bol prekvapený generálom Albertom Sidneym Johnstonom a prinútený k bitke pri Shilohu. Grantovi sa podarilo udržať počas južanského útoku svoje pozície, na druhý deň prevziať iniciatívu a nakoniec zvíťaziť. Bitka pri Shilohu sa s 25 000 obeťami na obidvoch stranách stala najkrvavejšou bitkou celej vojny a celých doterajších amerických dejín (počet obetí prekonal celkové množstvo mŕtvych v revolúcii, vojne z roku 1812 a mexicko–americkej vojne). Henry W. Halleck, Grantov nadriadený generál, ho zbavil na niekoľko mesiacov velenia a prevzal velenie v poli sám. Iba pod vplyvom svojho priateľa generála Williama T. Shermana, zostal Grant naďalej v armáde a nerezignoval. Na svoju pozíciu sa vrátil potom, čo bol Halleck menovaný vrchným veliteľom všetkých unionistických armád.
Bitka pri Vicksburgu Počas kampane v zime 18621863 sa Grant pokúšal získať pevnosť Vicksburg na rieke Mississippi, jeden z dvoch zostávajúcich oporných bodov Konfederácie na rieke (ďalším bol Port Hudson). Vicksburg bola pevnosť postavená na riečnom výbežku a obklopená mŕtvymi ramenami rieky; cez zložitý terén bolo takmer nemožné sa k mestu dostať a zároveň zásobovať vojsko. Konečne na jar 1863 Grant prišiel na spôsob, ako mesto získať. Táto operácia je považovaná za jednu z najdokonalejších v celej vojenskej histórii.
Grant viedol svoje oddiely pozdĺž západného brehu a na vhodnom mieste Mississippi prekročil za pomoci amerického námorníctva, ktoré priviezlo k Vicksburgu zbrane. (Toto bola do operácie Overlord v roku 1944 najväčšia obojživelná operácia v americkej vojenskej histórii). Potom so svojimi mužmi pokračoval do vnútrozemia, čím sa odrezal od zásobovacích oddielov. Presúval sa čo najrýchlejšie, aby nedal veliteľovi Južanov Johnovi C. Pembertonovi príležitosť sústrediť svoje sily a zaútočiť. Smerom na východ Grant obsadil mesto Jackson, čím sa mu podarilo odrezať železničné spojenie do Vicksburgu.
Potom sa obrátil na západ a obsadil Champion Hill, potom čo tu porazil vicksburské oddiely, ktoré sa museli stiahnuť za opevnenie mesta. Šesť týždňov obliehal mesto, 4. júla 1863 sa Pemberton vzdal. Pre Konfederáciu to (spolu s bitkou pri Gettysburgu, ktorá prebehla o deň skôr) znamenalo zásadný obrat, juh bol územne rozdelený na dve časti a tak výrazne oslabený.
Bitka pri Chattanooge V septembri 1863 Konfederácia vyhrala bitku pri Chickamauge. Potom sa porazené unionistické vojsko pod vedením Williama Rosencransa stiahlo do mesta Chattanooga v Tennessee – končila tu železnica vo východnej Tennessee a zároveň to bola brána do severnej Georgie. Mesto bolo rýchlo obkľúčené víťaznými konfederačnými vojskami pod vedením Braxtona Bragga. 16. októbra bol Grant poverený velením obkľúčeného vojska, okamžite nahradil Rosencransa Georgeom H. Thomasom. Ešte predtým Grantov hlavný stratég (chief engineer) William F. „Baldy“ Smith začal realizovať plán známy ako „Cracker Line“. 28. a 29. októbera 1863 porazil v bitke pri Wauhatchie južné oddiely a ovládol rieku Tennessee, po ktorej do Chattanoogy priplávali zásoby a posily. Toto otvorenie obkľúčenia zdvihlo morálku obkľúčeného vojska, na konci novembra prešiel Grant do protiútoku.
Bitka pri Chattanooge nezačala pre severnú armádu dobre. William T. Sherman nedokázal úspešne zaútočiť na pravé krídlo konfederačných vojsk. Zaútočil nielen na zlom mieste, ale nechal sa poraziť jedinou južnou divíziou. Grant reagoval na tento zlý štart predstieraným útokom na stred (pod vedením Thomasa), čo malo odviesť pozornosť od Shermana na pravom krídle. Thomas čakal, dokiaľ si nebol istý, že Hooker posilnený potomackou armádou nenapadol konfederačné sily na ľavom krídle. Hookerovi sa podarilo prelomiť južanské ľavé krídlo, zatiaľ čo Thomasovi muži boli rovnako úspešní v centre, kde sa predstieraný útok zmenil na skutočný. Thomasovi muži mali zaujať pozície na úpätí Misionárskeho hrebeňa, ale vojaci rozpálení porážkou pri Chickamauge sa začali driapať na pozície na vrchole kopca a bolo ich veľkým šťastím, že sa konfederačným vojakom nepodarilo skloniť delá natoľko, aby ich mohli zasiahnuť; keď unionistickí vojaci dosiahli vrchol kopca, dávali sa Južania okamžite na útek. Grant sa síce na Thomasa spočiatku hneval, že prekročil daný rozkaz, ale toto víťazstvo spôsobilo ústup južanských vojsk a zároveň otvorilo Únii možnosť napadnúť Atlantu v Georgii – srdce Konfederácie.
Grantova vôľa k boju a schopnosť víťaziť presvedčila Lincolna a Grant bol povýšený 2. marca 1864 na „lieutenant general“ (nová hodnosť schválená kongresom priamo pre Granta). O 10 dní neskôr sa Grant stal vrchným veliteľom všetkých severských armád Spojených štátov amerických.
Vrchným veliteľom armád a víťazná stratégia vojny thumb|Grant a jeho generáli Grantov bojový štýl nazval jeden spolugenerál „buldočím“. Napriek tomu Grant patril k vynikajúcim stratégom, ako sa ukázalo pri Vicksburgu a v záverečnom ťažení proti generálovi Robertovi E. Leeovi, nebál sa priamych útokov alebo tesného obliehania, často v dobe, kedy proti nemu južanské sily sami spúšťali útok. V okamihu, kedy útok alebo obliehanie začalo, Grant odmietal ustúpiť alebo sa nechať vytlačiť z poľa. Táto taktika často viedla k vysokým stratám ako na jeho strane, tak aj na strane protivníka. Pre túto stratégiu bol Grant popisovaný (hlavne v roku 1864) ako „mäsiar“, je ale pravda, že ostatní generáli mali vo svojich oddieloch podobne veľké straty, úspech však omnoho slabší.
V marci 1864 Grant poveril bezprostredným velením západných armád generálmajora Williama T. Shermana a svoje veliteľstvo presunul do Virgínie, kde sa zameral na už dlho bezúspešne prebiehajúcu snahu zničiť Leeovu armádu. Jeho ďalším bezprostredným cieľom, podmieneným však splnením toho prvého, bolo obsadenie Richmonde, hlavného mesta Konfederácie. K dosiahnutiu týchto cieľov použil zložitú koordinovanú stratégiu, ktorej cieľom bolo zaútočiť na centrum Konfederácie z viacerých smerov: Grant, George G. Meade a Benjamin Franklin Butler proti Leeovi blízko Richmondu; Franz Sigel v údolí Shenandoahu; Sherman mal napadnúť Georgiu, poraziť Josepha E. Jonhstona a získať Atlantu; George Crook a William W. Averell mali prerušiť železničné spojenie zo Západnej Virgínie; úlohou Nathaniela Banksa bolo získanie Mobile v Alabame. Grant bol prvým generálom, ktorý sa pokúsil o tak komplexnú koordinovanú stratégiu a zároveň aj prvý, kto pochopil dôležitosť protivníkovej vnútornej ekonomickej infraštruktúry – použil tak koncept totálnej vojny.
Pozemná kampaň