Bazilika svätého Jakuba je gotická sakrálna stavba v okresnom meste Levoča v Prešovskom kraji. Spolu s neďaleko stojacou renesančnou mestskou radnicou tvorí dominantu Námestia Majstra Pavla. Je farským kostolom levočskej rímskokatolíckej farnosti. Zasvätený je apoštolovi sv. Jakubovi staršiemu.

Je najväčšou sakrálnou stavbou na Spiši a má druhú najvyššiu vnútornú výšku lode na Slovensku (po košickom Dóme svätej Alžbety). Svojím cenným interiérovým vybavením (kolekcia gotických krídlových oltárov, vzácny mobiliár, viacero jedinečných umeleckých diel) sa radí medzi najcennejšie historické pamiatky u nás. Dôkazom toho je nielen mimoriadna návštevnosť chrámu ale tiež skutočnosť, že aj vďaka nemu bola Levoča v roku 2009 zapísaná do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO ako súčasť súboru Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia.

Najstaršie dejiny chrámu Stavebné dejiny chrámu siahajú hlboko do minulosti a sú tesne previazané s históriou slobodného kráľovského mesta Levoče. Ako obec (villa) sa Levoča spomína prvý raz v listine kráľa Bela IV. z roku 1249. V poslednej tretine 13. storočia bola Levoča už mestom s vlastnou samosprávou a richtárom a mala právo skladu. Už vtedy tu existovali tri kostoly zasvätené svätému Jánovi, svätému Mikulášovi a svätej Alžbete, ktoré sa však nezachovali. O vzniku a existencii prvých dvoch nevieme nič bližšie; v súvislosti s Kostolom svätej Alžbety existuje záznam, že pri kostole, stojacom južne od mestských hradieb, stál špitál pre malomocných, a že kostol v roku 1532 zbúrali. Niektoré súčasti vybavenia z týchto kostolov sa zachovali a sekundárne ich umiestnili v novom farskom chráme (gotické bohoslužobné nádoby, oltár svätej Alžbety a hlavný oltár svätého Mikuláša).

V privilégiu kráľa Štefana V. pre spišských Sasov z roku 1271 je Levoča určená za ich hlavné mesto (civitas provincie capitalis) a sídlo ich sudcu-grófa.

V 14. storočí postavili v meste dva trojloďové kostoly. V strede dnešného hlavného námestia to bol farský kostol zasvätený Jakubovi apoštolovi a priamo pri hradbách vznikol kostol spolu s kláštorom minoritov. Oba kostoly sa hneď od svojho vzniku stali popri prirodzených centrách náboženského a spoločenského života významnými strediskami kultúry.

Svätý Jakub Apoštol, ochranca pútnikov a robotníkov, uctievaný takmer v celej Európe, bol oddávna patrónom mesta a svätojakubský kult mal v jeho histórii dôležité miesto. Nepriamym dôkazom toho je skutočnosť, že na veľkom mestskom pečatidle z roku 1409 bola figúra Jakuba Apoštola. Pečať s postavou svätého Jakuba plnila funkciu autentickej pečate mesta zrejme až do polovice 15. storočia – do vydania armálnej listiny pre Levoču, k čomu prišlo medzi rokmi 1447 – 1455. V levočskom erbe zo 16. storočia nájdeme ako ozdobu klenotu mušľu, čo bol jeden z atribútov tohto svätca. Rovnakým symbolom si viaceré patricijské rodiny zdobili priečelia svojich domov.

História výstavby

Predchodcom dnešnej stavby kostola bola na rovnakom mieste stojaca staršia sakrálna architektúra. Fragmenty z pôvodnej stavby, pochádzajúce z roku 1280, sa zachovali v dnešnej chrámovej sakristii (časť chórového záveru a kalichové konzoly). Začiatok stavby dnešného kostola sa datuje do prvej štvrtiny 14. storočia, kedy už starý kostol kapacitne ani vzhľadovo nevyhovoval. Dispozícia zamýšľaného kostola hovorila o veľkolepom pláne, svedčiacom nielen o narastajúcej prosperite mesta a zvyšujúcej sa životnej úrovne jeho obyvateľov, ale aj o určitej kultúrnej rozhľadenosti a umeleckej vyspelosti.

Výstavba prebiehala počas celého 14. storočia. Najprv postavili svätyňu. K zaklenutiu lode prišlo pravdepodobne okolo polovice 14. storočia. Pravdepodobne okolo rokov 1390 – 1392 bola k hlavnej stavbe pristavaná kaplnka svätého Juraja pri severnom múre, ktorú dal vybudovať košický mešťan Juraj Ulenbach ako svoju pohrebnú kaplnku a zasvätil ju svojmu osobnému patrónovi. Prístavbou kaplnky sa skončila hlavná stavebná fáza kostola. Dochované záznamy uvádzajú, že v roku 1400 bola stavba trojloďového kostola pseudobazilikálneho štýlu s prevýšenou hlavnou loďou dokončená; v neskorších obdobiach už išlo iba o dostavby.

Je pravdepodobné, že stavebná huta podieľajúca sa na výstavbe levočského chrámu bola čiastočne ovplyvnená českou dvorskou architektúrou luxemburského obdobia, čo dosvedčuje napr. charakter parlerovskej tzv. plamienkovej kružby niektorých okien v chráme.

Kostol pôvodne sprístupňovalo päť portálov. Okrem troch reprezentatívnych na severnej a južnej strane sa ďalšie dva jednoduchšie portály (dnes zaniknuté alebo zamurované) nachádzali v podveží a vo východnom obvodovom múre.

Hlavné úsilie zadávateľov stavby v tomto čase sa sústreďovalo na zariaďovanie jej interiéru. Steny chrámu pokryli nástennými maľbami. Z nich sa zachovali napr. v presbytériu za hlavným oltárom postavy apoštolov, svätcov a svätíc. Na severnej stene bočnej lode pochádza z tohto obdobia moralistická scéna predstavujúca sedem skutkov milosrdentsva a sedem hlavných hriechov. Okolo roku 1400 na tej istej stene neznámy maliar vyhotovil scény zo života svätej Doroty.

left|thumb|200px|Portál južnej predsieneUž v nasledujúcom storočí sa realizovali viaceré úpravy a prístavby. V rokoch 1480 – 1490 bol južný vstupný portál obohatený o predsieň s bohatou hviezdicovou klenbou a kaplnkou, nazývanou Oratórium kráľa Mateja, umiestnenou nad ňou. Druhú predsieň so sieťovou klenbou pristavali na konci 15. storočia na opačnej strane kostola – pri severnom portáli z rokov 1332 – 1342.

Koniec 15. a začiatok 16. storočia mal v architektonickom vývoji levočského farského kostola zásadný význam. Uvedené obdobie sa v histórii Levoče nieslo v znamení prosperity, ktorá sa odzrkadlila aj na zveľaďovaní interiérového vybavenia. Jednotlivci, remeselné cechy, náboženské bratstvá, spolky i samotné mesto sa zúčastňovali na fundáciách oltárov v chráme, ktorými sa už od šesťdesiatych rokov 15. storočia zapĺňal chrámový interiér. Veľkou mierou sa o to pričinil aj nový mestský farár, významný humanista Ján Henckel.

Ján (Johannes) Henckel (* 1481, † po 1544, pochovaný vo vroclavskej Katedrále svätého Jána Krstiteľa) patril k najvýznamnejším osobnostiam v ranonovovekých dejinách Levoče. Pochádzal zo starej spišskej obchodníckej rodiny. Bol veľmi vzdelaným mužom; študoval v Krakove, vo Viedni a v rokoch 1508 – 1510 na talianskych univerzitách v Padove, Benátkach a Bologni a na univerzite vo Wittenbergu. Od roku 1514 pôsobil ako farár v Levoči, kde sa významnou mierou zapojil do kultúrneho života mesta. V roku 1522 Levoču opustil a stal sa dvorným kazateľom v Budíne. Počas jeho pôsobenia bol vo farskom kostole postavený terajší hlavný oltár a založené ďalšie dva. V rokoch 1515 – 1519 dal nad severnú predsieň s kaplnkou svätého Juraja postaviť na svoju dobu slávnu chrámovú knižnicu, tzv. Bibliotéku (Bibliotheca Leutschoviensis). Knižnica, ktorá mala významné miesto v kultúrnych dejinách Slovenska, sa stala jednou z prvých stavieb novonastupujúceho slohu – renesancie – v meste. Základom knižničného fondu sa stala Henckelova súkromná zbierka kníh; neskôr sa fond rozrastal aj vďaka darom levočských mešťanov či farárov okolitých obcí. Henckelovým pričinením sa knižnica výrazne obohatila, keď sa do nej dostala aj vtedajšia najvýznamnejšia zbierka kníh na Spiši – bibliotéka Bratstva 24 spišských farárov (Fraternitas plebanorum XXIV civitatum regalium terrae scepusiensis). Knižnica obsahovala teologické, scholasticko-filozofické a filologické diela (existuje záznam, že v roku 1405 mala knižnica štyroch knihovníkov).

thumb|Hlavný oltár Po roku 1500 sa v Levoči natrvalo usadil slávny neskorogotický rezbár Majster Pavol, ktorý svoje najvýznamnejšie práce vytvoril pre levočský farský chrám. V rokoch 1508 – 1517 na objednávku mestských radných a fary vznikol unikátny hlavný oltár. Okrem hlavného oltára Majster Pavol v období do roku 1520 vytvoril v Chráme svätého Jakuba aj ďalšie sochárske diela – sochy svätého Jána Almužníka a svätého Leonarda z oltára svätého Mikuláša (okolo roku 1507), plastiku Madony na oltári svätej Anny a jedno z najkrajších diel – skupinu Narodenia z rovnomenného oltára z roku 1752, ktorá sa zaraďuje do jeho ranej tvorby (okolo roku 1500). Jeho priamym dielom je pravdepodobne súsošie svätého Juraja v svätcovi zasvätenej kaplnke (okolo rokov 1505 – 1507) a plastika Ukrižovaný na korvínskom oratóriu z konca 15. storočia; z neskorších prác mu možno pripísať plastiky v skrini oltára štyroch svätých Jánov (z roku 1520).

Roku 1515 upravili portál vedúci do kaplnky svätého Juraja, ktorého súčasťou sa stala nástenná maľba Vir Dolorum v tympanóne portálu kaplnky. V severnej predsieni vznikla nástenná maľba predstavujúca Pannu Máriu a svätého Jána Evanjelistu. Okolo toho istého roku vzniklo v dielni Majstra Pavla súsošie Svätý Juraj v boji s drakom, osadené na vyvýšenej konzole východnej steny kaplnky svätého Juraja. Pozadie súsošia bolo doplnené maľbou, akýmsi iluzívnym krajinným pozadím s drobnou figúrkou princeznej a motívom hradnej architektúry. Ďalšiu maľbu, ktorá vznikla okolo roku 1520 v južnej predsieni s motívom Posledného súdu, doplnili pozoruhodné nápisy s hodnovernými historickými údajmi. Predpokladaným autorom maľby Posledného súdu je Teofil (Theophilus) Stanzel (1470 – 1531).

Už od začiatku 20-tych rokov 16. storočia sa na Spiši začali šíriť myšlienky reformácie. V Levoči v roku 1544 v súvislosti s nástupom reformačne orientovaného vedenia mesta a fary nové náboženské učenie zvíťazilo. Na nasledujúcich stotridsať rokov sa Chrám svätého Jakuba dostal do rúk luteránom. Zmena náboženskej orientácie sa však na zariadení kostola negatívne neprejavila, dokonca sa realizovali niektoré nové stavebné projekty. V roku 1622 pribudla organová empora v severnej lodi a krátko nato aj bohato zdobený organ.

Osudným pre mesto i samotných chrám sa stal rok 1550, kedy veľký požiar zničil značnú časť mesta, mestský archív a poškodil aj farský kostol. Niektoré súčasti pôvodného chrámového mobiliáru už nebolo možné zachrániť a tak sa počas opráv do interiéru dostalo renesančné zariadenie – lavice, stallá, náhrobné dosky a epitafy. Z epitafov za jeden z historicky najcennejších možno považovať ten, ktorý dal v roku 1621 vyhotoviť miestny kamenár a staviteľ Martin (Martinus) Urbanov(w)itz svojej manželke Margite. Z neho sa dozvedáme, že jeho manželka Margita bola vnučkou sochára Pavla, ktorý vytvoril levočský hlavný oltár. Tento údaj o Pavlovi bol dlho jediným spoľahlivým prameňom uvádzajúcim meno autora hlavného oltára levočského farského kostola a ozrejmujúcim aj jeho rodinné vzťahy.

V roku 1674 sa kostol opäť dostal do rúk katolíkom, ktorí ho začali nanovo zariaďovať. Ani tento stav však nebol trvalý, pretože v rokoch 1706 – 1710 bol kostol rozdelený medzi nich a evanjelikov. Do výlučného vlastníctva katolíkov sa kostol dostal definitívne v roku 1710.

18. a 19. storočie sa veľkou mierou podpísalo na celkovom vzhľade kostola. Z uvedených čias pochádza podoba kostola v akej ho poznáme dnes. Prvou zásadnou zmenou bolo koncom 18. storočia pre zlý stavebno-technický stav rozobratie hornej časti chrámovej veže. Nová nadstavba na oktogonálnom pôdoryse, už v neogotickom slohu, bola realizovaná v rokoch 1852 – 1858 podľa plánov levočského architekta Fridricha Mücka a pod vedením stavebného majstra Ľudovíta Schmidta. Od sedemdesiatych rokov 19. storočia prechádzal kostol generálnou opravou, ktorá sa prejavila na vzhľade jeho interiéru. Jednou z najzásadnejších zmien bolo nahradenie pôvodných okien dnešnými vitrážovými. Na podnet historika umenia a vtedajšieho farára v Spišských Vlachoch Jána Vajdovského (1830 – 1914) sa okná, vtedy vo veľmi zlom stave, vymenili.

Bazilika 30. novembra 2015 pápež František chrám povýšil na baziliku minor.

Prehliadka chrámu