náhľad|Bývalý župný dom Malohontu z roku 1798 v Rimavskej Sobote.
Malohont je historický región. Relatívne krátko bol aj komitátom (pod názvom Rimavský komitát) a stolicou v Uhorsku (pod názvom Malohontská [alebo Malohontianska] stolica resp. Malohontská [alebo Malohontianska] župa).
Charakteristika Územie Malohontu zodpovedalo približne severnej a strednej časti dnešného okresu Rimavská Sobota a severovýchodnej a východnej časti okresu Poltár. Malá časť sa nachádza aj na juhu okresu Brezno. Celková rozloha územia ( 750 km²). V súčasnosti sa názov Malohont používa najmä v spojení s Gemerom ako Gemer-Malohont.
Geografia náhľad|Erb Hontu na priečelí bývalého župného domu. Malohont nemal vlastný erb. Územie Malohontu susedilo zo severu so Zvolenskou stolicou, z východu a z juhu s Gemerskou a zo západu s Novohradskou. Malohontom pretekala rieka Rimava a v jeho západnej časti riečka Suchá.
História Územie Malohontu tak isto ako aj Hont a časť Novohradu, patrili rodu Huntovcov–Poznanovcov. Feudálne kniežatstvo Hontov existovalo už v 10.storočí, ešte pred začlenením do Uhorského štátu. Východná hranica tohto Malohontského španstva (komitátu) sa tiahla po temenách vrchov od prameňov Rimavy až po Rimavskú Sobotu, kde sa stáčala na západ a smerovala k riečke Suchej a ďalej k Ipľu. Po zriadení ipeľského Novohradu územie v okolí Rimavy a Suchej zostalo od Hontu čiastočne oddelené. S Hontom bolo spojené len v lesnom pásme Slovenského rudohoria a Poľany. Ale aj toto spojenie bolo prerušené, keď v 12. stor. vzniklo Zvolenské španstvo. Vďaka silným príbuzenským vzťahom rodu Hont – Poznanovcov ktorý žili na oboch územiach Hontianskeho španstva sa zväzky neprerušili. Na prelome 12. a 13. stor. prejavil záujem o zlatonostné náleziská pri Rimave kaločský arcibiskup. Toto územie dostalo charakter imunity a tým bolo vyňaté spod Hontu. Vznikol tak samostatný súkromný útvar pod názvom Rimavský komitát (latinsky: comitatus de Rymua). Územie bolo spravované arcibiskupským úradníkom, ktorého súdna právomoc sa rovnala funkcii župana komitátu. Ostatné územie okolo Rimavy a Suchej patrilo do Hontu. V bitke s Tatármi pri rieke Slaná padol aj pán Rimavského španstva. K obnove Rimavského španstva po tatárskom vpáde, prispeli banícki kolonisti v Rimavskej Bani. Sídlom Rimavského španstva bola Rimavská Sobota.
Na prelome 13. a 14. storočia sa v Rimavskom komitáte (španstve) objavili problémy a v roku 1334 už znovu Rimavský komitát patril k Hontianskej stolici. Od polovice 14. stor. sa v spisoch začalo uvádzať že Hont sa skladá z dvoch častí. Na západ od Novohradu bola väčšia časť, Veľký Hont a na východ od Novohradu menšia časť Malý Hont. Pre veľké rozbroje medzi Hontom a Malohontom, vzniká separatistické hnutie zemanov Malohontu, z ktorého na prelome 14.15. storočia vzniká Malohont. Prvý krát sa spomína v roku 1419. Mal istú samosprávu. V roku 1440 Malý Hont obsadili vojská Jána Jiskru z Brandýsa. Veľký Hont kontroloval Ján Huňady. A tým vznikol prvý samostatný Malý Hont. Po odchode Jána Jiskru z Uhorska sa v polovici 15. stor. Malohont vrátil do Hontianskej stolice. Malohont sa v 30 rokoch 16. stor. dostal pod vládu Jána Zápoľského a bol samostatnou stolicou. Po smrti Jána Zápoľského v roku 1540, si v roku 1542 Hont znovu pripojil Malohont, aj keď každá časť mala svojho župana a Malohont mal určitú autonómiu. Hont sa nezmieril s tým, že úplne neovláda Malohont a jeho znovu pripútanie sa završovalo v čase vpádu Osmanských Turkov. V roku 1552 Turci obsadili Veľký Hont, Novohrad, Malý Hont a Gemer. V 70. a 80 rokoch 16. stor. turecká moc v Malohonte dosiahla najväčší rozmach. V roku 1593 obsadili Uhorské vojská tureckú pevnosť na Sobôtke, pri Rimavskej Sobote a 9.11.1593 ju dobili. V roku 1596 si Jágerský paša nárokoval na Malohont ale dosiahol len vymáhanie poplatkov. Turci sa v tomto období v Malohonte usadili len v Rimavskej Sobote a jej okolí. V rokoch 16351638 sa turecké panstvo rozšírilo do polovice Malohontu. V roku 1687 skončila vláda Turkov v Malohonte.
V zákonnom článku č. VIII. z roku 1604 sa Malohont spomína ako stolica, (Comitatus Kis - Hontensis). Tak isto aj v roku 1609 podľa článku č. LXI. (Comitatus minor Hontentis). Malohont sa v 17. stor. označoval ako okres Hontu, ale aj ako samostatná stolica. Keďže však územie Malohontu bolo od Hontu oddelené územím Novohradu, vyvolávalo to nespokojnosť tunajších zemanov, ktorí sa nemohli zúčastňovať v plnej miere na politickom živote Hontianskej stolice.
Po roku 1683 Malohont žiadal nové územné usporiadanie Malohontu. Veľký Hont zneužíval fakt, že Malohont bol priemyselne a hospodársky vyspelejší ako Veľký Hont. V r. 1687 po sťažnosti Malohont dostal práva na samosprávu v rámci Hontu a to od roku 1688. Zemania Malohontu si mohli voliť okrem iného svojho podžupana, dvoch slúžnych a prísažných, konať kongregácie a zasadnutia týkajúce sa Malohontu, mohli byť v Malohonte. Sedria pri prerokovaní záležitostí malohontského obyvateľstva, mala tiež zasadať v Malohonte. V roku 1688 bol zvolený magistrát a územie Malohontského dištriktu bolo rozdelené na dva slúžnovské okresy. Ale Hont sa s tým nezmieril, žiadal zrušenie samosprávy Malohontu. Hontianska šľachta naďalej zneužívala Malohont vyššími daňami, dodávkami tovaru, vojakov a nerešpektovala jeho práva malohontského dištriktu. V roku 1690 Malohont prvýkrát požiadal o pripojenie k Novohradu, čo sa neuskutočnilo. Roztržky medzi Hontom a Malohontom boli čoraz väčšie. Malohontská šľachta chcela využiť postavenie Františka II. Rákociho na úplné osamostatnenie, ale bezvýsledne. Druhý pokus o spojenie s Novohradom bol v roku 1695. Znovu neúspešne. V roku 1711 po porážke povstania Františka Rákociho II. sa Malohontský diškrikt a Hontianska stolica znovu politicky priblížili. Tretí pokus o spojenie s Novohradom bol v roku 1715. Štvrtý a posledný pokus o spojenie Malohontu s Novohradom bol v roku 17281729 ale bez úspechu. Úpadok autonómie Malohontu sa po roku 1729 prehlboval.
V roku 1710 na území Malohontu pokračuje epidémia moru. Veľa ľudí umiera. V Rimavskej Sobote je to 1149 ľudí a Tisovec sa natoľko vyľudnil, že ho v roku 1716 museli kolonizovať obyvatelia Oravy a Liptova.
V roku 1729 krajinský snem zákonom článku č. XXIII. ustanovil, že šľachta Malohontského dištriktu má zákonné právo zvolávať zhromaždenia. O prijatých rozhodnutiach majú dodatočne upovedomiť predstavenstvo Hontu. Hlavný župan ostáva spoločný a popri ňom sú dvaja podžupani, so samostatným úradníckym aparátom. Rozpočet sa delí pomerne a jedno zo štyroch stoličných zasadnutí v niektorom ročnom období má byť v Rimavskej Sobote.
V roku 1782 Malohont požiadal o pripojenie ku Gemeru. Toto spojenie podporovala zemepisná poloha Malohontu. Napriek tomu sa spojenie oboch celkov uskutočnilo až 15. 6. 1786 a to aj preto, že sa nenašiel spôsob ako to realizovať. Vznikla Gemersko-malohontská župa so sídlom v Rimavskej Sobote, namiesto gemerského Plešivca. Pri spojení sa rešpektovala územná integrita Malohontu, vzhľadom na geografické pomery, (hornatý reliéf, rozmiestnenie sídiel) a stáročnú tradíciu, že Malohont bol dištriktom Hontu. Malohont sa stal piatym slúžnovským okresom. Po smrti cisára Jozefa II. v marci 1790 nástupca Leopold II. vrátil Malohont do Hontu. V roku 1802 na stoličnom zhromaždení Gemera v Plešivci dňa 30.3. a dňa 14.4. v Putnoku, zástupcovia Malohontu žiadali aby ich na krajskom sneme podporili pri odlúčení od Hontu. 25.11.1802 krajský snem článkom č. IX. rozhodol o spojení Malohontu s Gemerom od 1.1.1803. Malohont sa mal stať 5-ty okres (s horným a dolným úsekom). Sídlo župy sa malo striedať v Plešivci a Rimavskej Sobote. 1. 1. 1803 sa podarilo dosiahnuť oddelenie Malohontu od Hontu a jeho spojenie s Gemerom do Gemersko-malohontskej stolice (neskôr župy). Malohont sa stal znovu piatym osobitým slúžnovským okresom a ponechali mu starší názov Malohontský dištrikt, (Districtus Kis-Hothensis). V roku 1850 bola Gemersko-malohontká župa premenovaná na Gemerskú a jej oficiálnym sídlom sa namiesto Plešivca stala Rimavská Sobota. Dňa 4.9.1870 župné zhromaždenie navrhlo za sídlo župy Plešivec, na miesto Rimavskej Soboty a Malohontský okres premenovali na Rimavskosobotský. 28.3.1883 Gemersko-Malohontská župa rozhodla o svojom sídle. 160 prítomných hlasovalo za Rimavskú Sobotu a to pretrvalo až do zániku župného zriadenia na Slovensku r. 1922.
Malohont je spojený aj s Jurajom Jánošíkom. Počas jednej Jánošíkovej návštevy v roku 1712 v malohontskom Klenovci u Tomáša Uhorčíka alias (Martina Mravca), ktorý tam žil, zatkli Jánošíka a Uhorčíka a väznili ich v kaštieli v obci Hrachovo a to po tom, čo prepadli banskobystrických kupcov na území Malohontskej stolice. Z obvinenia a väzenia im pomohol Malohotský podžupan Pavol Láni, (podžupanom bol v rokoch 17111714). Cez zimu na prelome rokov 17121713 sa Jánošík ukrýval v Klenovci, potom na Kysuciach a znovu v Malohonte v Kokave u Uhorčíka. Po prepade Schardonky pri Východnej, liptovská sedria vyslala do Malohontu Emericha Kubínyiho na zlapanie Jánošíka. Jánošíka a Uhorčíka chytilo 2530 drábov, a hneď ich z Malohontu odviedli na Liptov a uväznili v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši, kde ich odsúdili.