Westminsterské opátstvo (), oficiálne Kolegiálny kostol sv. Petra, Westminster () je gotický kostol veľkosti katedrály v londýnskom mestskom obvode City of Westminster. Opátstvo je tradičným miestom korunovácií i posledného odpočinku anglických panovníkov.
V roku 1987 bolo opátstvo spolu s Westminsterským palácom a kostolom sv. Margaréty zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO.
História Historici sa zhodujú, že pred 11. storočím bol na tomto mieste kláštor zasvätený sv. Petrovi, ale jeho presný pôvod je trochu nejasný. Jedna legenda tvrdí, že ho založil anglosaský kráľ Essexu Sæberht a iná zas tvrdí, že jeho zakladateľom bol fiktívny britský kráľ Lucius. Jedna tradícia tvrdí, že mladý rybár na rieke Temža mal blízko toho miesta videnie svätého Petra. Zdá sa, že to bolo uvedené ako pôvod lososa, ktorý rybári z Temže ponúkali opátstvu, čo je zvyk, ktorý Ctihodná spoločnosť obchodníkov s rybami stále každoročne dodržiava. Všeobecne sa predpokladá, že počiatky opátstva sa datujú okolo roku 959, keď svätý Dunstan a kráľ Edgar priviedli na toto miesto komunitu Benediktínov. V tom čase bolo to miesto ostrovom Thorn Eye uprostred rieky Temža.Jenkyns 2004 , s. 11. Táto budova sa nezachovala, ale archeológovia našli na mieste opátstva keramiku a základy z tohto obdobia.Summerson 2019 , s. 27
Opátstvo Eduarda Vyznávača V rokoch 1042 až 1052 začal Eduard Vyznávač s prestavbou opátstva svätého Petra, aby si mohol zabezpečiť svoj kráľovský pohrebný kostol. Bol postavený v románskom štýle a bol prvým kostolom v Anglicku postaveným podľa pôdorysu vo tvare kríža. Hlavným kamenárom bol Leofsi Duddason a Wendelburhom Gretsydom, ktorí boli zároveň patrónmi a Teinfrith, ktorý sa stal kostolníkom. Teinfrith pracoval aj ako tesár a pokrývač.Corrigan 2018 , s. 159. Dary od Eduarda podporovali benediktínsku komunitu, ktorá sa od Dunstanových čias rozrástla z tucet na 80 mníchov. Budova bola dokončená okolo roku 1060, týždeň pred Eduardovou smrťou 5. januára 1066. O týždeň neskôr bol pochovaný v kostole, o deväť rokov neskôr bola vedľa neho pochovaná jeho manželka Edita. Jeho nástupca Harold Godwinson tu bol pravdepodobne korunovaný , aj keď prvá doložená korunovácia je korunovácia Viliama Dobyvateľa v roku 1066.
Jediné zobrazenie Eduardovho opátstva je na tapisérii Bayeux. Základy sa zachovali pod súčasným kostolom a nad zemou v podhradí. Dokonca sa zachovali niektoré spodné časti kláštorného internátu, vrátane dverí, ktoré pochádzajú z predchádzajúceho anglosaského opátstva. Bol o niečo menší ako súčasný kostol a centrálnou vežou.
V roku 1103, tridsaťsedem rokov po smrti Eduarda Vyznávača, otvorili jeho hrobku opát Gilbert Crispin a Henrich I., ktorí zistili, že jeho telo je stále v perfektnom stave. To sa považovalo za dôkaz jeho svätosti a v roku 1161 bol vyhlásený za svätého. O dva roky neskôr bolo jeho telo premiestnené do novej svätyne. Jeho prsteň bol odstránený z jeho hrobu a bol umiestnený do zbierky opátstva.
Od druhej polovice 12. storočia sa začalo užšie spájať s kráľovskou rodinou, keďže králi čoraz viac začali využívať Westminsterský palác ako sídlo.Harvey 1993 , s. 6. V roku 1222 bola opátstvu oficiálne udelená výnimka z jurisdikcie londýnskeho biskupa, vďaka čomu sa zodpovedalo iba samotnej hlave cirkvi. V tom čase opátstvo vlastnilo veľkú časť územia okolo neho, od súčasnej Oxford Street po Temžu, plus celé farnosti City of London ako St Alban Wood Street a St Magnus the Martyr a niekoľko prístavísk. Mimo Londýna opátstvo vlastnilo majetky v juhovýchodnom Anglicku v Middlesexe, Hertfordshire, Essexe, Oxfordshire a Gloucestershire.Clark & Binski 2019, s. 92. Opát bol aj pánom panstva vo Westminsteri, keďže okolo sa rozrástlo dvoj až trojtisícové mesto.Harvey 1993 , s. 5. Ako spotrebiteľ a zamestnávateľ vo veľkom meradle pomáhalo opátstvo rozprúdiť hospodárstvo mesta a vzťahy s mestom zostali nezvyčajne srdečné.Harvey 1993 , s. 5-6.
Prestavba Henricha III. Westminsterské opátstvo sa naďalej využívalo ako miesto korunovácii, ale po Eduardovi Vyznávačovi v ňom neboli pochovávaní žiadni panovníci, kým ho Henrich III. nezačal prestavovať v gotickom štýle. Henrich III. chcel, aby bola postavená svätyňa na uctievanie Eduarda Vyznávača, ale chcel aby zodpovedala veľkým francúzskym kostolom, ako je Reimská katedrála a Sainte-Chapelle.Jenkyns 2004 , s. 27. Kaplnka by slúžila ako pohrebisko pre neho a jeho rodinu.Wilkinson & Knighton 2010 , s. 16. Stavba sa začala 6. júla 1245 pod vedením murárskeho majstra Henricha z Reynes. Prvá stavebná etapa zahŕňala celý východný koniec, transept a najvýchodnejší rizalit lode. Lady Chapel, postavená okolo roku 1220 na najvýchodnejšom konci bola zakomponovaná do apsidy novej budovy.
Okolo roku 1253 Henricha z Reynes vystriedal Ján z Gloucesteru, ktorého neskôr okolo roku 1260 nahradil Róbert z Beverley.Jenkyns 2004 , s. 12. Počas leta bolo na stavbe naraz až 400 robotníkovWilkinson & Knighton 2010 , s. 17. vrátane kamenárov, tesárov, maliarov a ich pomocníkov.Corrigan 2018 , s. 56. Od roku 1257 usporadúval Henrich III. zhromaždenie miestnych predstaviteľov v kapitule Westminsterského opátstva. Tieto zhromaždenia boli predchodcom Dolnej snemovne. Henrich III. si tiež objednal Cosmati podlahu pred hlavným oltárom.Wilkinson & Knighton 2010 , s. 17–18. Ďalšie práce priniesli ďalších päť polí pre hlavnú loď, čím sa dostala do jedného priestoru západne od chóru. Tu sa výstavba zastavila asi v roku 1269. Do roku 1261 Henrich minul na opátstvo 29 345 £ a konečná suma sa mohla priblížiť k 50 000 £.Corrigan 2018 , s. 41. 13. októbra 1269 sa konal obrad vysvätenia, počas ktorého boli pozostatky Eduarda Vyznávača premiestnené na ich súčasné miesto do svätyne za hlavným oltárom.Wilkinson & Knighton 2010 , s. 7 Po Henrichovej smrti a pohrebe v opátstve v roku 1272 sa v stavbe nepokračovalo a stará románska loď Eduarda Vyznávača zostala pripojená k novej budove viac ako storočie. náhľad|Plán zobrazujúci vzájomné polohy kostola z 11. storočia (červenou farbou) a súčasného kostola (modrou farbou) V roku 1296 Eduard I. ukoristil škótsky korunovačný kameň Stone of Scone. Na jej držanie si dal vyrobiť korunovačné kreslo, ktoré zveril opátovi vo Westminsterskom opátstve.Wilkinson & Knighton 2010 , s. 23. V roku 1303 došlo k vlámaniu do malej krypty pod kapitulou a veľká časť kráľovského pokladu bola ukradnutá. Predpokladalo sa, že zlodejom museli pomáhať mnísi z opátstva, z ktorých 50 bolo následne uväznených v Tower of London.Wilkinson 2013 , s. 41.
Dostavba gotického kostola Od roku 1376 opát Nicholas Litlygton a Richard II. darovali veľké sumy na dostavbu kostola. Zvyšok starej lode bol zbúraný a začala sa prestavba, pričom jeho murár Henry Yevele pozorne sledoval pôvodný návrh, aj keď už bol viac ako 100 rokov starý.Trowles 2008 , s. 10. Počas vzbury roľníkov v roku 1381 sa Richard pred stretnutím s rebelantmi v Smithfielde modlil vo svätyni Eduarda Vyznávača za „božskú pomoc, keď ľudská rada úplne chýbala“. V dnešnej dobe je v opátstve pri západných dverách vystavený Richardov portrét.Wilkinson & Knighton 2010 , s. 27–29. Stavebné práce neboli dlhé roky úplne dokončené. Henrich V., sklamaný z nedokončeného stavu opátstvam a dal ďalšie prostriedky na prestavbu. Vo svojom testamente zanechal pokyny na stavbu kaplnky nad jeho hrobom. Túto kaplnku je možné vidieť z úrovne terénu.Wilkinson & Knighton 2010 , s. 30–33. Medzi rokmi 1470 až 1471, kvôli vojne ruží, Alžbeta Woodwillová, manželka Eduarda IV., zaujala útočisko vo Westminsterskom opátstve, zatiaľ čo jej manžel bol zosadený a porodila Eduarda V. v opátskom dome.Wilkinson & Knighton 2010 , s. 35. V roku 1495 sa stavebné práce konečne dostali na koniec lode, a boli ukončené západným oknom.Trowles 2008 , s. 11.
Za Henricha VII. bola Lady Chapel z 13. storočia zbúraná a prestavaná v štýle kolmej gotiky, doteraz je známa ako kaplnka Henricha VII. Práce sa začali v roku 1503 a boli dokončené v roku 1509, hoci dekoratívne práce pokračovali ešte niekoľko rokov potom. Henrichovým pôvodným dôvodom na stavbu takejto veľkolepej kaplnky bolo mať vhodné miesto na pochovanie ďalšieho svätca vedľa Vyznávača, keďže plánoval vyhlásiť za svätého Henricha VI. Pápež požiadal Henricha VII. o veľkú sumu peňazí na dosiahnutie svätosti pre svojho predchodcu, ale Henrich VII. nebol ochotný zaplatiť tú sumu, a tak je namiesto neho v strede kaplnky pochovaný on a jeho manželka Alžbeta z Yorku.Jenkyns 2004 , s. 53.
Pohľad na opátstvo z roku 1532 ukazuje lampášovú strechu, ktorá však nie je znázornená na žiadnom neskoršom zobrazení. Je nepravdepodobné, že by veža bola zničená nejakou katastrofickou udalosťou, ale pravdepodobnejšie sa zdá byť zlyhanie konštrukcie stavby.Rodwell 2010 , s. 23–28. Iné zdroje tvrdia, že lampášová veža nebola nikdy postavená.Jenkyns 2004 , s. 34.
Začiatkom 16. storočia sa za opáta Johna Isplipa začal projekt pristavať dve veže na západnom konci kostola. Tie boli čiastočne postavené až po úroveň strechy kostola, keď as stavebné práce zastavili pre neistotu spôsobenú anglickou reformáciou.Jenkyns 2004 , s. 13.
Rozpustenie kláštora a reformácia V 30. rokoch 16. storočia sa Henrich VIII. odtrhol od autority Rímskokatolíckej cirkvi v Ríme a zmocnil sa kontroly na anglickými kláštormi vrátane Westminsterského opátstva, čím sa začala anglická reformácia.Wilkinson & Knighton 2010 , s. 43. V roku 1535, keď kráľovskí dôstojníci posudzovali finančné prostriedky kláštora, a ich ročný príjem bol 3000 libier. Henrichovi agenti odstránili z opátstva veľa relikvií, obrazov svätých a pokladov. Zlatý prievoz, v ktorom bola umiestnená rakva Eduarda Vyznávača, bol roztavený a mnísi ukryli jeho kosti, aby ich zachránili pred zničením.Wilkinson & Knighton 2010 , s. 44. Kláštor bol rozpustený a budova sa stala katedrálou pre novovytvorenú Westminsterskú diecézu.Jenkyns 2004 , s. 56. Opát Wiliam Benson sa namiesto toho stal dekanom katedrály, zatiaľ čo prior a piati mnísi boli medzi dvanástimi novými kanonikmi.
Westminsterská diecéza bola rozpustená v roku 1550, ale opátstvo bolo uznané (v roku 1552, spätne do roku 1550) ako druhá katedrála londýnskej diecézy až do roku 1556. Peniaze určené pre opátstvo, ktoré boli zasvätené sv. Petrovi, boli presmerované do katedrály svätého Pavla. To viedlo k asociácii starého príslovia „Okradnúť Petra, aby zaplatil Pavla“.
Benediktíni sa vrátili do opátstva za vlády katolíckej Márie I., no za Alžbety I. boli v roku 1559 opäť vyhnaní.Wilkinson & Knighton 2010 , s. 45–47. V roku 1560 Alžbeta znovu nazvala Westminsterské opátstvo ako „kráľovskou zvláštnosťou“ ako kostol anglikánskej cirkvi, ktorý bol zodpovedný priamo panovníkovi a nie diecéznemu biskupovi. Kráľovná urobila z neho Kolegiálny kostol sv. Petra, nekatedrálny kostol, s s kapitulou kanonikov na čele s dekanom.Wilkinson & Knighton 2010 , s. 49. Od tohto roku bola budova jednoducho kostolom, hoci sa stále nazývala opátstvom. Alžbeta tiež založila Westminsterskú školu, ktorá sa starala o 40 študentov (učencov kráľa alebo kráľovnej) a ich učiteľov. Kráľovi učenci majú povinnosť kričať Vivat Rex alebo Vivat Regina („Nech žije kráľ/kráľovná“) počas korunovácie nového panovníka. V modernej dobe zostáva dekan Westminsterského opátstva predsedom školských guvernérov.
Začiatkom 17. storočia opátstvo hostilo dve zo šiestich spoločnosti cirkevníkov, ktorí vytvorili verziu Biblie kráľa Jakuba. Na svoje stretnutia využívali Jeruzalemskú komnatu v opátstve. Na čele prvej roty stál dekan opátstva Lancelot Andrewes.