Maltézsky rád (oficiálny názov Zvrchovaný vojenský špitálsky rád svätého Jána z Jeruzalema, z Rodosu a Malty alebo Zvrchovaný vojenský maltézsky rád) je jeden z katolíckych rehoľných rytierskych rádov, ktoré vznikli v 11. storočí na území Jeruzalemského kráľovstva. Sídlom rádu je od roku 1834 Rím.
Na Slovensku vykonáva Maltézsky rád svoje aktivity od roku 2024 prostredníctvom Slovenskej asociácie Maltézskeho rádu, pod ktorú patrí Maltézska pomoc Slovensko ako jej výkonná charitatívna organizácia.
Názvy Oficiálny názov rádu je Zvrchovaný vojenský špitálsky rád svätého Jána z Jeruzalema, z Rodosu a Malty
latinsky: Supremus Militaris Ordo Hospitalarius Sancti Ioannis Hierosolymitani Rhodiensis et Melitensis taliansky: Sovrano militare ordine ospedaliero di San Giovanni di Gerusalemme di Rodi e di Malta
Na právne, diplomatické a komunikačné účely sa používajú skrátené názvy:
Zvrchovaný vojenský maltézsky rád Zvrchovaný maltézsky rád Maltézsky rád
Historické názvy rádu sú tiež:
od vzniku rádu sa volali Rytieri špitálnici (angl. Knights Hospitallers), používali aj názov Rád rytierov Špitála svätého Jána z Jeruzalema či Rád svätého Jána z Jeruzalema, a to kvôli patrónovi svätému Jánovi Krstiteľovi, z toho je odvodený názov Rád johanitov alebo johaniti, kvôli ich prítomnosti vo Svätej zemi sa volali aj Rytieri z Jeruzalema, po príchode na ostrov Rodos v roku 1310 boli Rytieri z Rodosu, v roku 1530 im cisár Karol V. postúpil ostrov Malta, odvtedy sa členovia rádu všeobecne označujú menom Maltézski rytieri.
Na ochranu tohto dedičstva si Maltézsky rád nechal zaregistrovať 16 verzií svojho názvu a znakov, a to vo viac ako 100 krajinách sveta.
Charakteristika Rád je suverénny subjekt medzinárodného práva, je neutrálny, nestranný a apolitický. Diplomatické vzťahy udržiava so 113 krajinami a Európskou úniou, má štatút stáleho pozorovateľa v Organizácii Spojených národov a s viac ako 50 štátmi má uzatvorené medzinárodné dohody o spolupráci. Rád vydáva vlastné mince a poštové známky a má vlastnú značku áut. Štátnym zriadením je to volená monarchia. Štátnym sviatkom je 24. jún - narodenie svätého Jána Krstiteľa, ktorý je patrónom rádu.
Rád má dve inštitucionálne sídla - Magistrálny palác na Via dei Condotti v Ríme, kde sídlia veľmajster a vláda, a Magistrálna vila (Villa del Priorato di Malta) na vrchole pahorka Aventino, kde sídli Rímske veľkopriorstvo a je súčasne sídlom veľvyslanectva Maltézskeho rádu pri Talianskej republike. Okrem toho rád vlastní časť Pevnosti St. Angelo vo Vallette na Malte, ktorú získal v rámci reštitúcie v roku 1998.
thumb|vľavo|Maltézsky krížZnakom rádu je biely osemramenný kríž na červenom poli. Známy je tiež ako maltézsky kríž. Osem ramien symbolizuje osem blahoslavenstiev podľa svätého Matúša, ale aj osem cností, ktoré musí mať člen rádu: vernosť, zbožnosť, čestnosť, odvaha, česť a sláva, pohŕdanie smrťou, solidarita s chudobnými a chorými, úcta k cirkvi. Osem ramien kríža tiež predstavuje osem jazykov (národných zoskupení) členov rádu, a to: Auvergne, Provensálsko, Francúzsko, Aragónsko, Kastília a Portugalsko, Taliansko, Nemecko a Anglicko.
Hlava štátu má titul: Jeho Najvyššia Výsosť princ a veľmajster (tal. Sua Altezza Eminentissima il Principe e Gran Maestro).
Úplný titul veľmajstra znie: Jeho Najvyššia Výsosť princ a veľmajster Zvrchovaného vojenského a špitálskeho rádu svätého Jána z Jeruzalema, Rodosu a Malty, z Božej milosti pokorný majster posvätného domu špitála svätého Jána Jeruzalemského i vojenského Rádu svätého Pánovho hrobu a opatrovník chudobných Ježiša Krista.
Dejiny Začiatky Vznik rytierskeho rádu siaha do roku 1048. Obchodníci zo starovekej morskej republiky Amalfi vtedy získali od egyptského kalifa oprávnenie postaviť kostol, kláštor a nemocnicu v Jeruzaleme, aby sa mohli starať o pútnikov akejkoľvek náboženskej viery alebo rasy. Rád svätého Jána Jeruzalemského – mníšska komunita, ktorá spravovala nemocnicu pre pútnikov vo Svätej zemi – sa pod vedením svojho zakladateľa rehoľného brata Gérarda a ochranou Godefroy z Bouillonu v roku 1099 osamostatnila a tak vznikol nový rehoľný rád.
Pápežskou bulou Pie postulatio voluntatis z 15. februára 1113 pápež Paschal II. schválil založenie špitála (nemocnice) a dal ju pod záštitu Svätej stolice, pričom jej udelil právo slobodne voliť svojich predstavených bez zásahov iných svetských alebo náboženských autorít. Na základe pápežskej buly sa nemocnica stala poriadkom oslobodeným od kontroly miestnej cirkvi. Všetci rytieri boli nábožní, viazaní tromi kláštornými sľubmi - chudoby, čistoty a poslušnosti. Toto sa považujem za formálny vznik dnešného Maltézskeho rádu.
Ústava kresťanského Jeruzalemského kráľovstva počas križiackych výprav zaväzovala rozkaz prevziať vojenskú obranu chorých, pútnikov a zajatých území. Rád tak pridal k svojmu špitálskemu poslaniu aj úlohu brániť vieru. Postupom času rád prijal biely osemhrotý kríž, ktorý je dodnes jeho symbolom. Osem hrotov predstavuje osem blahoslavenstiev, ktoré Ježiš vyslovil vo svojej kázni na vrchu.
Členovia rádu sa delili na triedy rytierov, kňazov a ošetrovateľov. Na čele rádu stál majster a neskôr veľmajster rádu.
Cyprus Keď po obliehaní mesta Akko v roku 1291 padla posledná kresťanská pevnosť vo Svätej zemi, rytieri sa najprv usadili na Cypre v meste Limassol. Tam bol prítomný už od roku 1210 a to aj vďaka držbe v dôležitých nehnuteľností, privilégií a obchodných práv. Verný svojej špitálnickej tradícii Rád postupne budoval nové nemocnice a profitoval zo strategickej polohy ostrova, kde začal budovať námornú flotilu na ochranu pútnikov putujúcich do Svätej zeme po mori. Počet členov prichádzajúcich z celej Európy postupne rástol a prispel k posilneniu štruktúry Rádu, získavajúc nové dŕžavy v Stredomorí. Medzi týmito boli aj dôležitý prístav Famagusta, mesto Nikózia a početné veliteľstvá.
Následkom rastúcej nestability na Cypre, ktorá vyústila do obmedzení ich ďalšej expanzie na ostrove, zvažovali rytieri vhodnejšiu základňu pre sídlo Maltézskeho rádu na ostrove Rodos. Napriek tomu, časť vedenia ostala na Cypre, aby spravovala priorstvá a veliteľstvá (hovorí sa, že ich okolo roku 1374 bolo cez 60) ešte ďalšie storočie až do polovice 15. storočia, kedy boli všetci rytieri povolaní do kláštorného sídla na Rodose.
Rodos V roku 1310 sa rytieri pod vedením veľmajstra Fra' Foulques de Villaret preskupili na ostrove Rodos. Odtiaľ si obrana kresťanského sveta vyžadovala organizáciu námorných síl, takže Rád vybudoval silnú flotilu a plavil sa po východnom Stredomorí, pričom bojoval v bitkách za kresťanstvo, vrátane križiackych výprav v Sýrii a Egypte.
Po rozpustení Rádu templárov v roku 1312 bola veľká časť majetku a pozemkov tohto rádu venovaná Rádu johanitov (dnes Maltézskemu rádu). V dôsledku tohto sa rád začal deliť do Langues (jazykov území, na ktorých sa nehnuteľnosť nachádzala). Boli to jazyky týchto území:
Auvergne Provensálsko Francúzsko Taliansko Aragónsko (vrátane územia Navarra) Nemecko (vrátane všetkých jazykov území Svätej rímskej ríše, ako aj Škandinávie, Uhorska a Poľska, aj keď neboli nehovorili nemecky) Anglicko (vrátane Škótska a Írska), po anglickej reformácii v polovici 16. storočia bol rozpustený a obnovený bol v roku 1784 ako Anglo-bavorský jazyk, ktorý zahŕňal aj bavorských a poľských rytierov.
Kastília, León a Portugalsko (vzniklo v roku 1462 oddelením sa od Aragónska)
Každý Langue bol administratívne rozdelený na veľkopriorstvá, priorstvá, bailiviky a komendy. Rád bol riadený veľmajstrom, princom z Rodosu a jeho Radou. Nezávislosť od iných národov udelená pápežskou chartou a všeobecne uznávané právo udržiavať a rozmiestňovať ozbrojené sily od svojho začiatku predstavovali základ pre medzinárodnú suverenitu rádu, ktorý razil vlastné mince a udržiaval diplomatické styky s inými štátmi. Vyššie funkcie rádu boli zverené predstaviteľom rôznych jazykov.
V roku 1523, po šiestich mesiacoch obliehania Rodosu a krutého boja proti flotile a armáde sultána Suleimana I., rytieri na základe dohody s útočníkmi so zbraňami opustili Rodos.
Malta Rád zostal bez vlastného územia až do roku 1530, kedy veľmajster Fra’ Philippe Villiers de L’Isle-Adam prevzal ostrov Malta, ktorý bol Rádu pridelený cisárom Karolom V. so súhlasom pápeža Klementa VII. Bolo rozhodnuté, že v prípade akejkoľvek vojny medzi kresťanskými národmi, Maltézsky rád bude zastávať neutrálne postavenie.
V roku 1565 bránili rytieri vedení veľmajstrom Fra’ Jean Parisot de Valette ostrov Malta počas na viac ako tri mesiace trvajúceho veľkého obliehania Malty Osmanskou ríšou. Malta bola považovaná za poslednú prekážku pri ťažení proti kresťanskému svetu po mori. Po tomto víťazstve boli mesto a prístav na Malte pomenované podľa veľmajstra a zakladateľa mesta Valetta. Rytieri pretvorili ostrov Malta viacerými urbanistickými projektmi, postavili paláce a kostoly, ako aj nové obranné bašty a záhrady. Počas tohto obdobia prekvitala architektúra a podpora umelcov. Na ostrove vybudovali rytieri novú nemocnicu, ktorá na vtedajšie pomery poskytovala vysoko kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Bola tu založená škola anatómie a fakulta medicíny. Rád obzvlášť prispel k rozvoju oftalmológie a farmakológie.
Popri týchto aktivitách sa vojenská flotila Rádu zúčastňovala v najdôležitejších vojenských bitkách v Stredozemnom mori proti Osmanskej ríši a proti pirátom zo Severnej Afriky.
Flotila Rádu pod velením admirála Fra‘ Pietra Giustinaniho sa pripojila k Svätej lige, ktorú založil pápež Pius V. s cieľom zabrániť expanzii Osmanskej ríše. Maltézska flotila 7. októbra 1571 prispela k víťazstvu v bitke pri Lepante, čo odvrátilo osmanskú expanziu v Európe.
Reformácia, ktorá rozdelila západnú Európu na protestantské a katolícke štáty, zasiahla aj rytierov. Vo viacerých krajinách vrátane Anglicka, Škótska a Švédska sa Rád rozpustil. V iných, vrátane Holandska a Nemecka, zažili protestantské konverzie celé bailiviky alebo komendy - tieto „johanitské rády“ prežívajú v Nemecku, Holandsku a Švédsku a mnohých ďalších krajinách vrátane Spojených štátov a Južnej Afriky. Bolo stanovené, že rád by mal zostať neutrálny v akejkoľvek vojne medzi kresťanskými národmi.
V rokoch 1651 až 1665 rád ovládal aj štyri ostrovy v Karibiku - 21. mája 1651 získal ostrovy Svätý Bartolomej, Svätý Krištof, Svätý Kríž a Svätý Martin. Boli zakúpené od francúzskej Compagnie des Îles de l'Amérique, ktorá bola práve rozpustená. V roku 1665 boli ostrovy predané Francúzskej západoindickej spoločnosti.
V roku 1798 sa Napoleon rozhodol pre francúzsku okupáciu Malty. Napoleon požadoval od veľmajstra Ferdinanda von Hompesch zu Bolheim, aby jeho lodiam umožnili vplávať do prístavu a naberať vodu a zásoby. Veľmajster odpovedal, že do prístavu môžu naraz vstúpiť len dve cudzie lode. Bonaparte, vedomý si toho, že takýto postup bude trvať dlho a jeho sily by boli zraniteľné voči britskému admirálovi Horatiovi Nelsonovi, okamžite nariadil streľbu z kanónov proti Malte. Francúzski vojaci sa ráno 11. júna 1798 na siedmich miestach vylodili na Malte a zaútočili. Po niekoľkých hodinách krutých bojov boli rytieri na západe ostrova donútení ustúpiť.
Napoleon otvoril rokovania s predstaviteľmi pevnosti Valletta. Tvárou v tvár obrovskej prevahe francúzskych síl, strate západnej Malty a záväzku nebojovať proti kresťanským vojskám, veľmajster vyjednal kapituláciu pred inváziou. Ferdinand Von Hompesch odišiel z Malty do Terstu 18. júna, aby sa 6. júla 1799 vzdal funkcie veľmajstra. Amienská zmluva podpísaná v roku 1802, potvrdila zvrchované práva Rádu nad ostrovom Malta, nikdy sa však neuplatnila.
Petrohrad