Tento článok sa zaoberá Slovenským novinárstvom pred prvou svetovou vojnou a počas nej.
Prípravy na svetovú vojnu sa v Rakúsko-Uhorsku začali už niekoľko rokov pred jej vypuknutím. Vidieť to aj zo stále sa zvyšujúcich daní, z vojnových úverov, ako aj z intenzívneho vyzbrojovania armády. Militaristická politika a maďarský šovinizmus zachvátili celý verejný život Uhorska. Atentát na nástupcu trónu Františka Ferdinanda v Sarajeve v lete roku 1914 sa stal iba zámienkou na vypovedanie vojny Srbsku rakúsko-uhorskou monarchiou. Vtedy jej veľvyslanec v Belehrade predložil v mene svojej vlády také pokorujúce ultimátum Srbsku, ktoré by nemohol prijať nijaký suverénny štát, pretože išlo o hrubé zasahovanie do jeho vnútorných záležitostí.
Srbsko ultimátum odmietlo. Hneď na to, v júli t. r. nasledovalo vypovedanie vojny. Srbsko sa vtedy obrátilo so žiadosťou o pomoc na cárske Rusko, ktoré mu hneď vyhovelo napriek tomu, že na vojnu nebolo ešte pripravené. Nemecká armáda vtedy konečne dostala príležitosť vrhnúť sa na Francúzsko a na Rusko, ktoré spájali spojenecké zväzky. Koncom júla a začiatkom augusta t. r. bola v Rakúsko-Uhorsku v prúde všeobecná mobilizácia, najprv do 22 a potom do 50 rokov.
Vyhlásenie vojny bolo zavŕšením dlhoročnej agresívnej politiky Rakúsko-Uhorska na Balkáne. Potvrdzuje to aj jeho anexia, zabratie, Bosny a Hercegoviny, ktorej cieľom bolo vytlačiť dohodové mocnosti z tejto oblasti. Tomuto cieľu slúžila aj colná vojna so Srbskom, ktoré chceli vládnuce kruhy Rakúsko-Uhorska a Nemecka najprv hospodársky zruinovať a potom vojensky zničiť. Odpoveďou na túto agresiu bolo uzavretie spojenectva Srbska s Francúzskom. Preto aj v rokoch 1908 – 1911 dostalo Srbsko od Francúzska vojnovú výzbroj takmer za päťdesiat miliónov frankov. Rakúsko-Uhorsko vtedy začalo vo zvýšenej miere podporovať Turecko a jeho protislovanskú politiku na Balkáne.
S prípravou prvej svetovej vojny súviselo aj vystupňované vykorisťovanie robotníkov, ktorí mali ešte roku 1911 stanovenú 11 hodinovú pracovnú dennú povinnosť, túto nesvedomití podnikatelia ešte zvyšovali. Vtedajšie pomery takto charakterizovali Robotnícke noviny: “Váľajúce sa školy, preplnené nemocnice označujú, že sme krajinou žobrákov, na stokilometrových priestoroch niet školy, lekára, lekárne. Niet peňazí. Učitelia – títo “kultúrni nádenníci; dostávajú na mnohých miestach len dvesto korún platu. Pre chorých nemá vláda ani jedného milióna, na vojsko dá ochotne i stámilióny. Nové ťarchy vojenského rozpočtu chce celkom na ľud zvaliť. Drahšia bude soľ, zápalky, petrolej, cigary, víno, pivo, drahšie bude cestovné na železnici. Väčšia bude naša bieda, núdza..”. Preto sa aj redakcia novín dôrazne domáhala toho, aby Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo neutralitu. Bolo to však zbytočné.
Bieda širokých ľudových vrstiev bola hlavnou príčinou ich vysťahovalectva, aj keď tu hral úlohu stupňujúci sa nacionálny útlak Nemaďarov v Uhorsku. V dôsledku toho sa do roku 1914 vysťahovala asi štvrtina Slovákov. Takmer 750 000 ich vtedy žilo v Spojených štátoch severoamerických. Mesiace pred vypuknutím vojny ničila slovenský ľud ťažká hospodárska kríza, povodne, neúroda a drahota zapríčinená aj anexiou Bosny a Hercegoviny a balkánskymi vojnami. Výdavky štátneho rozpočtu Uhorska sa roku 1913 neúmerne zvýšili, pričom jeho príjmy klesli o 264,000.000 korún. V nasledujúcom roku sa to ešte zhoršilo. Štát pritom naďalej doplácal na ťažbu uhlia, zemného plynu, na železiarne a železnice. Nespokojné ľudové vrstvy, ktoré ničila drahota, zvyšujúce sa dane poburovalo potlačovanie základných občianskych slobôd, reagovali na vládnu politiku štrajkami a demonštráciami. Z nich najväčšia bolo v Budapešti 15. marca 1914 – počas osláv kossuthovskej revolúcie. Tomu predchádzal štrajk robotníkov budapeštianskych zbrojárskych podnikov v januári t. r., ako aj hladové demonštrácie robotníkov v Budapešti a vo Viedni nasledujúci mesiac.
Predvojnová hospodárska kríza najviac postihla Slovensko, ktorého obyvateľstvo sa z troch pätín živilo poľnohospodárstvom. Podľa úradnej štatistiky vlastnilo vtedy štyristo rodín tretinu slovenskej pôdy. Z celkového počtu 295 388 slovenských roľníckych usadlostí mala vyše polovica priemerne iba 1,9 katastrálnych jutár pôdy, z ktorých roľnícka rodina nemohla vôbec vyžiť. V celom Uhorsku, písalo sa vtedy v Robotníckych novinách, bola tretina pôdy v rukách štyristo veľkostatkárov, pričom tu žilo 2 000 000 maloroľníkov a 1 000 000 poľnohospodárskych robotníkov. Priemerný ročný plat továrenského robotníka bol 700 korún, kým poľnohospodársky robotník zarobil iba 400 korún. Bieda a nezamestnanosť prinútili v rokoch 1901 – 1910 spolu 1 250 000 ľudí vysťahovať sa z Uhorska: Navyše pospolitý ľud na Slovensku vtedy ničili epidémie a choroby z podvýživy.
Slovenské národné hnutie v tomto období poškodzovalo nielen obmedzovanie základných občianskych slobôd a surový maďarizačný útlak, ale ho oslabovali aj rozbroje vnútri národne prebudenej slovenskej spoločnosti. V Uhorsku vtedy volebné právo malo iba 6 % obyvateľov, no všeobecné volebné právo až do zániku Uhorska v októbri roku 1918 sa nepodarilo uskutočniť. Slovákov v uhorskom parlamente zastupovali vtedy iba traja poslanci, hoci podľa ich počtu, tu malo ich byť najmenej štyridsať. Roku 1914 sa mali konať nové voľby do parlamentu, no pre vypuknutie vojny sa už neuskutočnili.
Slabé slovenské národné hnutie nemohlo byť vážnym politickým protivníkom uhorskej vlády. Preto aj ministerský predseda Štefan Tisza mohol roku 1911 úplne ignorovať memorandum Slovenskej národnej strany dovolávajúce sa zavedenia slovenčiny na niektorých stredných školách. Maďarské politické strany vyznávali oficiálnu tézu o “jednotnom uhorskom politickom národe", pričom za jeho členov, teda za Maďarov, považovali aj príslušníkov nemaďarských národností Uhorska hovoriacich inými jazykmi. Nemaďarom upierali nárok na autonómiu a samostatnosť. Preto aj Slovákov dovolávajúcich sa národnej rovnoprávnosti vyhlasovali za “panslávov, ktorí chcú Uhorsko pripojiť k Čechom, alebo k Rusom." Odnárodňovanie Slovákov vtedy malo preto taký veľký úspech, lebo ho podporovali „maďaróni“ – odnárodnení slovenskí zemania, kňazi, advokáti, učitelia, úradníci, žandári a iní, ktorí si takouto mimoriadnou horlivosťou chceli vyslúžiť lepšie spoločenské postavenie a presvedčiť maďarské vládnuce kruhy, že sú skutočnými vernými príslušníkmi “maďarského politického národa."
Slabosť predvojnového slovenského národného hnutia znásobovali ešte vnútorné rozpory v Slovenskej národnej strane, ktorej predstavitelia márne dúfali, že ju premenia na masovú politickú stranu, ktorá získa čo najviac poslaneckých mandátov v uhorskom sneme. Jej predvojnový volebný program bol však veľmi nenáročný. Spomína sa v ňom potreba zachovania nezávislosti Uhorska, splnenie národnostného zákona z roku 1868, ktorý nikdy nevošiel do života, uzákonenie všeobecného volebného práva, od ktorého národniari v nádeji, že vláda splní požiadavky ich “školského memoranda" načas ustúpili, právo zhromažďovania a spolčovania sa, právo na štátnu subvenciu pri zakladaní svojpomocných hospodárskych ľudových spolkov. Spomínala sa tu tiež požiadavka “ochrany remeselníkov", uzákonenie “dobrého čeľadného poriadku", potreba “štátnej ochrany robotníkov v priemysle". O slabom politickom vplyve Slovenskej národnej strany svedčí aj skutočnosť, že bez protestu prijala rozhodnutie vlády nedovoliť zvolať jej posledné predvojnové zhromaždenie, ktoré sa malo konať v Martine 5. augusta 1913. Tých, ktorí ho chceli uskutočniť, polícia rozohnala a jeho organizátorov vyšetrovala a dala im vysoké peňažné tresty.
Väčšie politické úspechy ako martinskí národniari mali predstavitelia liberálnej inteligencie hlasisti, ktorých hnutie sa v rokoch 1905 – 1907 rozšírilo hlavne na západnom Slovensku. Hlasisti sa usilovali pod svoj vplyv dostať hlavne roľníkov. Ich predprevratové agrárne hnutie malo značný spoločenský vplyv. Svedčí o tom aj vysoký náklad hodžovského Slovenského týždenníka (14 000 exemplárov). Celkove úspešní boli hlasisti pri zakladaní ľudových hospodárskych a úverových spolkov, ako aj osvetových a záujmových združení. Medzi martinskými Národnými novinami a hodžovským Slovenským týždenníkom sa vtedy viedli prudké polemiky. Podobné prudké polemiky prebiehali vtedy medzi katolíckym krídlom Slovenskej národnej strany – ľudákmi, národniarmi, hlasistami a sociálnymi demokratmi.
Keď v apríli roku 1914 z taktických dôvodov minister výučby a náboženstva povolil na nižších školách vyučovať náboženstvo v slovenčine, viacerí slovenskí predstavitelia to začali takmer vyhlasovať za uskutočnenie národnej rovnoprávnosti. Preto aj odporúčali podporovať ministerského predsedu Štefana Tiszu a jeho militaristickú politiku. Štefan Tisza, aby mal voľné ruky pre prípravu vojny a umlčal opozíciu, začal v prvých mesiacoch roku 1914 rokovať so zástupcami sedmohradských Rumunov o ich národnostných požiadavkách. Vtedy vyhlásil, že onedlho začne rokovať aj so slovenskými politikmi, čo sa však nestalo.
Ako vidieť, ani pred začiatkom prvej svetovej vojny Slovenská národná strana nevystúpila s programom zásadného riešenia slovenskej národnej otázky. Iniciatívnejšími po tejto stránke boli slovenskí vysťahovalci v Spojených štátoch severoamerických, ktorí sa obrátili s memorandom na uhorskú vládu žiadajúc autonómiu Slovenska, jeho nezávislosť a samosprávu – pravda, v rámci Uhorska. Ich politický program vychádzal zo Slovenského memoranda z roku 1861. Medzi slovenskými národovcami toto memorandum amerických Slovákov našlo veľmi malú odozvu. Dokonca Robotnícke noviny, vtedy takto ironizovali “pánov národniarov” z USA: “Nechceli by nám páni národovci v Amerike povedať, ako si túto samosprávu predstavujú? Ako chcú autonómiu previesť – na teritoriálnom, alebo osobnom základe? Nemohli by nám povedať, čo by sme mali začať s dolnozemskými Slovákmi, alebo čo začať s Maďarmi a Nemcami v Prešpurskej, v Nitrianskej a s Nemcami v Turčianskej župe a s Rusínmi v Šariši? Či ich poslovenčíme, alebo čo s nimi?" Budapeštianska vláda na toto memorandum nereagovala. Rovnako ignorovala aj všetky snahy nemaďarských národností Uhorska o národnú rovnoprávnosť. Už 1. júna 1908 takto charakterizoval situáciu v habsburskej monarchii dopisovateľ ríšsko-nemeckých novín Bremer Tagblatt: “Nie je v celej Európe a nikde inde na svete – Čínu snáď vynímajúc – ríša, ktorá by sa nachádzala v smutnejších pomeroch, ako rakúsko-uhorská dynastia. Táto pozoruhodná zmes národov je vo svojom zložení príšerou, ktorá nemôže žiť, ani umrieť. Z roka na rok sa zvyšuje presvedčenie, že ďalšie trvanie tejto monarchie je politickou nemožnosťou....Stojíme na prahu ďalekosiahlych udalostí. V neďalekej budúcnosti pôjde o osud monarchie, o národy a robotnícku triedu..."
Prípravy na svetovú vojnu boli v Uhorsku v plnom prúde. Uhorský snem, ktorý bol zvolaný do Budapešti na 23. mája 1912 mal rokovať nielen o návrhu zákona o volebnom práve, ale aj o vojnových úveroch. Preto aj vtedy vypukol v hlavnom meste Uhorska generálny štrajk, ktorý prerástol na veľké demonštrácie robotníkov vedených Sociálnodemokratickou stranou. Situácia bola kritická. Masa tridsaťtisíc robotníkov, demonštrujúcich pred budovou parlamentu vystupovala s heslami: “Nech žije všeobecné volebná právo! Dolu s Tiszom! Nech žije revolúcia!"
Predseda snemu, nenávidený gróf Štefan Tisza, zavolal do pohotovosti proti demonštrujúcim robotníkom, ale aj proti iným obyvateľom hlavného mesta, silné policajné a vojenské jednotky. Demonštranti vtedy začali v uliciach stavať barikády, podpaľovať domy a sklady. Vzburu sa vojsku a žandárom na príkaz vlády podarilo potlačiť, pričom padlo deväť ľudí, medzi nimi dvaja slovenskí robotníci Holub a Burinka. 158 ich bolo ťažko zranených. To bola porážka Sociálnodemokratickej strany, ktorej sa nepodarilo pre tento boj získať robotníkov a roľníkov z ostatných oblastí Uhorska.